Chceme divákov vyrušiť zo sebastrednosti

Chceme divákov vyrušiť zo sebastrednosti

Rozhovor s autormi dokumentárneho filmu Niečo naviac, ktorý je o živote rodiny s dieťaťom s Downovým syndrómom.

Dokumentárny film Pala Kadlečíka a Martina Šenca Niečo naviac je odozvou na predsudky a strach spoločnosti z Downovho syndrómu. Obaja autori sa zblížili s rodinou Vlčkovcov, ktorá má päť detí, pričom ich najmladšou dcérou je Dorotka, hlavná postava filmu. To tvorcov filmu priviedlo k túžbe nazrieť do sveta tejto rodiny a odhaliť, aký je život s dieťaťom, ktoré má Downov syndróm.

Príbeh tejto rodiny sme vám priniesli aj na Postoji v rozhovore s otcom Dorotky. 

Slovenská premiéra filmu bude 15. septembra na festivale Cinematik v Piešťanoch a distribučná premiéra je 20. septembra.

Pôvodne ste vraj chceli točiť film o uplatnení detí s Downovým syndrómom v spoločnosti na príklade divadelného súboru Dúhadlo. Nakoniec z toho vznikol intímny príbeh jednej rodiny. Prečo ste zmenili zámer filmu?

Pavol Kadlečík: Na začiatku sme film prispôsobovali divadlu Dúhadlo. Film mal byť o uplatnení mladých ľudí s Downovým syndrómom, o povolaniach. Počas natáčania sa nám však zmenil koncept, zistili sme, že vzťah dieťa a rodina je v tom celom oveľa dôležitejší ako uplatnenie týchto detí.

Martin Šenc: Stále sme sa snažili scenár napasovať na to, čo sme chceli od filmu my. Mali sme dojem, že nájsť človeku uplatnenie v živote je to, čo mu dáva hodnotu. Ale počas nakrúcania sme pochopili, že to nie je ono. Z materiálu už bolo jasné, že film sa nebude týkať tohto. Urobili sme film, ktorý je akousi prístupovou cestou pre ľudí, ktorí o tomto syndróme vedia málo, lebo takýchto ľudí nestretávajú.

Naším cieľom bolo dať možnosť nazrieť do rodiny, kde prišiel na svet človek s Downovým syndrómom. Ukazujeme rodinu, pre ktorú nie je takéto dieťa problémom, skôr naopak. Rodina Vlčkovcov, ktorú predstavujeme, vníma toto dieťa ako dar, ktorý ich rodinu stmeľuje.

A dokonca tvrdia, že keby Dorku nemali, tak by boli o niečo dôležité ochudobnení.

 

Pavol Kadlečík: Najprv sme prišli točiť videoklip o divadle a po pár minútach sme pochopili, že by to bola škoda materiálu. Hoci zábery z divadla tam ostali, téma sa rozšírila o životný príbeh jednej rodiny. Vďaka filmu som spoznal aj svoju budúcu manželku a tá ma zoznámila s Maťom Šencom, ktorý sa stal spoluautorom filmu.

Obaja ste sa dovtedy pohybovali vo svete filmu?

Pavol Kadlečík: Ja áno. Vyštudoval som síce ekonomickú univerzitu, ale v LUX communication som pracoval na cykle dokumentárnych filmov o misionároch vo svete s názvom Moja misia. Od technika, zvukára som sa vypracoval až na režiséra a sám som niekoľko týchto dokumentov režíroval.

Martin Šenc: Ja pracujem vo viacerých oblastiach. Študoval som scenáristiku a dramaturgiu na VŠMU, robím dramaturga v Slovenskom rozhlase, pre ktorý aj píšem, ale som aj muzikant vo viacerých kapelách. Pred pár rokmi som natočil dokumentárny film z prostredia saleziánov s názvom Stretko.

Filmom Niečo naviac prinášate príbeh rodiny, ktorá berie príchod dieťaťa s Downovým syndrómom ako dar. Povedzme si však úprimne, že táto rodina to zvládla tak dobre aj vďaka svojej stabilite, navyše ide o ľudí, ktorých hodnoty sú postavené na kresťanských ideáloch. Nejde teda o typickú rodinu dnešnej spoločnosti. Nemáte pocit, že váš film je už samotným výberom rodiny viac edukačný?

Martin Šenc: Nemyslím si, že je edukačný. Tá rodina je naozaj špeciálna. Ale mne sa ozvali ľudia, ktorí majú tiež deti s Downovým syndrómom a potvrdili, že je to naozaj tak. Ľudia, ktorí prijmú do života takéto dieťa, ho naozaj vnímajú ako dar. A to ani nemusia byť veriaci, aby to tak cítili.

My sme si s Palim na začiatku filmu povedali, že to bude jednoducho úprimné. Snažili sme sa tam hľadať aj negatíva, nejaké zádrhele ich príbehu. Hovorili sme si, že to nie je možné, aby to bolo až také pozitívne.

Potom sme už len rozmýšľali, ako to podať, aby to svet prijal, aby to nebolo umelé. Zdieľať

Ale nepodarilo sa nám naozaj nájsť nič. Ono to také pozitívne skutočne je, nič sme neprikrášľovali. Samozrejme, nechceli sme z toho Modré z neba, netlačili sme na pílu emócií.

Pavol Kadlečík: My sme si rodinu Vlčkovcov nevybrali, bol to proces. Spoznali sme ich pri natáčaní divadla, kde mala hrať ich Dorotka hlavnú úlohu, až potom sme spoznali bližšie aj jej rodičov. Až časom sme pochopili, že pred kamerami sa nám deje niečo úžasné. Potom sme už len rozmýšľali, ako to podať, aby to svet prijal, aby to nebolo umelé.

Z celého filmu ani explicitne nejde dojem, že ide o rodinu, ktorá má kresťanské hodnoty. Hoci ľudia po tom, čo to videli, ich prirodzene hodnotia tak, že asi sú kresťania. Napriek tomu sme sa ešte nestretli s negatívnou reakciou na tento príbeh, že by bol naivný alebo prvoplánovo prolife. A to ten film videli už ľudia z rôznych prostredí.

 

Martin Šenc

Z posolstva filmu cítiť aj tento motív. Bolo vaším zámerom zapôsobiť aj na ženy v prípade, ak sa dozvedia, že čakajú dieťa s Downovým syndrómom?

Pavol Kadlečík: Určite to nebol náš zámer. Chceli sme sprostredkovať úžasný zážitok, ktorý sme mali z fungovania jednej rodiny s dieťaťom s Downovým syndrómom. Pre mňa samotného bola práca na tomto filme veľkou školou života. Veľakrát som si uvedomil, aký som sebec, keď som reflektoval, ako sa členovia tejto rodiny k sebe správajú, čo dokážu dávať Dorotke i ostatným deťom na úkor svojich potrieb.

Zámer tohto filmu je ukázať, že aj takto sa to dá, keď človek prestane dávať seba na prvé miesto, tak dostane oveľa viac, ako by čakal.

Martin Šenc: Je úžasné, že oni Dorotku nevnímajú ako problém, rozhodli sa obetovať pre tohto človeka a prijali ho úplne.

Akým spôsobom ste vstupovali do súkromia tejto rodiny?

Martin Šenc: V prvom rade nám povedali, že nám úplne dôverujú a môžeme natočiť všetko, čo chceme. To bolo tiež výsledkom procesu vzťahu s touto rodinou. Ich dôveru sme brali ako zodpovednosť.

Pavol Kadlečík: Najprv sme začali s väčším filmovým štábom, kameramani, zvukár... Neskôr som pochopil, že bolo lepšie, keď som bol v miestnosti iba ja a Dorotka.

Nechceli sme ponúknuť predžuté informácie. Zdieľať

Takže som s nimi trávil čas, išiel som s nimi na chalupu, sedel som u nich v kuchyni a oni sa potom necítili pod tlakom a reagovali prirodzene. Mama Dorotky je zvyknutá svoj príbeh komunikovať, tam to bolo jednoduchšie. S otcom Ľubošom sme robili rozhovor až ku koncu filmovačky a bolo to dobré, lebo sme už mali vzájomnú dôveru.

Martin Šenc: Na začiatku sme mali natočených veľmi veľa výpovedí, mali sme pocit, že aktéri musia o sebe vypovedať všetko. Až časom sme zistili, že čím menej výpovedí tam dáme, tým to bude lepšie. Oproti prvému strihu išla polovica výpovedí preč. Človek si tak viac uvedomí situácie, ktoré sa tam dejú, bez toho, aby to niekto komentoval. Nechceli sme ponúknuť predžuté informácie.

Do akých kín sa váš film dostane?

Pavol Kadlečík: Do menších klubových, nezávislejších kín. Je to film, ktorý sa hodí viac do ticha, aby to divák nasával a robil si svoj názor. Na to sú vhodné kinokluby so svojou intímnou atmosférou.

Čo od premietania filmu očakávate?

Martin Šenc: Chceli by sme, aby sa nejakým spôsobom otvorila v spoločnosti otázka o Downovom syndróme a aby sa zbúrali predsudky a mýty okolo tohto typu postihnutia. Keď si človek po pozretí filmu povie, že aha, toto som nevedel, už to splnilo svoj účel.

Dúfam, že film posunie ľudí preč z ich sebastrednosti. Zdieľať

S manželkou práve čakáme bábätko a ona sama mi vravela, že pred natočením filmu by asi reagovala inak, keby sa dozvedela, že čaká dieťa s Downovým syndrómom. Po tom, čo videla film a mala možnosť spoznať Dorotku, má už iný postoj. Rovnako aj tehotné kamarátky z nášho okolia reagovali na film v podobnom duchu. Ja osobne som pred filmom o tomto postihnutí nič nevedel a netušil som, ako pristupovať k takýmto ľuďom. Teda aj pre mňa osobne to bola škola. Ak náš film tento efekt docieli aj pri divákoch, tak to malo zmysel.

Pavol Kadlečík: V dnešnej dobe sme všetci prehnane zameraní na seba, sme veľkí sebci. Tento príbeh nás môže z tohto spôsobu života príjemne vyrušiť. Dúfam, že film posunie ľudí preč z ich sebastrednosti, aby vedeli obetovať svoje záujmy pre niekoho iného. A to už je jedno, v akej oblasti.

Pavol Kadlečík

Hlavná hrdinka filmu Dorotka je tínedžerka s Downovým syndrómom. Bola komunikácia s ňou jednoduchá?

Martin Šenc: Ľudia s Downovým syndrómom majú najväčší problém s komunikáciou, majú rečové chyby. Plus keď im položíte priveľa otázok naraz, tak nevedia, na čo skôr sa majú sústrediť. Museli sme sa preto naučiť s tým pracovať.

Keď nám Dorotka niečo hovorila, namiesto jednej témy otvorila ďalších desať, takže sme ju museli niekedy vracať späť. Ale časom sa aj ona naučila vnímať nás a my sme sa naučili s ňou komunikovať. Pochopili sme, že ona nám povie len to, čo nám chce povedať, a my sme sa prispôsobili jej svetu.

Pavol Kadlečík: Vzťah s Dorotkou bol veľmi fajn. Točili sme už od jej jedenástich rokov, film sme robili priebežne tri roky, žili sme s ňou jej každodenný život. Postupne sme sa stretávali s osobami v jej príbehu, ako je doktorka, šéfka divadla, učiteľka, Mária Podhradská zo Spievankova...

Film má dve príbehové roviny, tú rodinnú a potom príbeh divadla, v ktorom Dorotka vystupuje.

Pochopili sme, že ona nám povie len to, čo nám chce povedať. Zdieľať

Ku koncu filmu je premiéra tohto divadla, ktorú sme tiež točili, a po jej skončení prichádzajú Dorotke gratulovať všetky tieto osoby, ktoré sme počas natáčania za tie roky postretali. Vôbec sme to neplánovali, bol to výraz vzťahu Dorotky k týmto ľuďom. Ona sa s nimi na konci objíma a oni jej gratulujú.

Čo je pre vás najzlomovejší, najsilnejší moment filmu?

Martin Šenc: Mne sa páčia dva momenty. Prvý, keď hovorí otec Dorotky, že si nevie predstaviť, že by ju nemali, lebo mu veľa dáva – keď jej on dá len jedno percento lásky, ona mu vráti sto percent. A druhým momentom je, keď mama na konci filmu povie, že nevie, čím si to zaslúžili, a je jasné, že to myslí v pozitívnom zmysle slova. 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo