Ľubomír Vlček bol v detstve vychovávaný vo viere, ale pri dospievaní ju stratil. Oženil sa s praktizujúcou a angažovanou katolíčkou, majú spolu päť detí, keď mali po štyridsiatke, narodila sa im dcérka s Downovým syndrómom. 

Rozprávali sme sa, ako vníma cirkev, kresťanský štýl života alebo výchovu detí v zmiešanom manželstve. 

V akej rodine ste vyrastali?

V obyčajnej robotníckej rodine, moji rodičia sa spoznali pri práci v Cvernovke. Obaja pochádzali z tradičných katolíckych rodín. Môj otec vstúpil v päťdesiatych rokoch k polícii, vtedy k verejnej bezpečnosti, a mama pokračovala v robotníckej práci. Rodičia nemuseli byť v strane, lebo nemali také funkcie, že by to od nich vyžadovali. Otec bol len radový dopravný policajt.

Ako deti nás viedli k viere, chodili sme do kostola, na náboženstvo. Dokonca mám všetky sviatosti od krstu až po birmovku. A potom aj svadbu v kostole.

Mohol otec ako policajt chodiť do kostola?

On už potom do kostola nechodil, tým pádom pravidelnosť v rodine ustala. Niekedy sa stalo aj to, že nás poslali ako deti samých do kostola.

Na Veľký piatok nás raz rodičia vyslali samých na obrady. Mne bolo dlho, a tak som sa išiel pozrieť na kostolné hodiny. Vedel som, že omša zvyčajne trvá hodinu, tak som po hodine odišiel domov, že veď o chvíľu sa to aj tak skončí. Problém bol, že môj brat sa vrátil až o ďalšiu hodinu... (Smiech).

Rodičia sa báli ísť do kostola?

Otec sa obával, že keby ho tam ako policajta videli, mohli by ho aj vyzliecť z uniformy. Ekonomická stránka toho povolania urobila svoje.

Asi tu sa začali dôvody, prečo som sa do hĺbky vierou nezaoberal. Jednoducho som nebol vedený k tomu, aby som si otázky viery hlbšie študoval. Môj vzťah k cirkvi ostal preto v mladosti vlažný.

V období puberty a neskôr ste sa potom s vierou konfrontovali?

Dosť skoro u mňa prišlo obdobie, že kostol ku mne nepatrí. Potom som sa však spoznal so svojou budúcou manželkou Vierkou, mali sme len sedemnásť rokov. A s ňou som chodieval dosť často do kostola.

Pred svadbou som dokonca išiel na spoveď a aj po svadbe som išiel raz alebo dvakrát. Ale moje vnútorné presvedčenie to nedokázalo zmeniť. Beriem to tak, že viera je určitým spôsobom aj darom. Takže keď som to nevnímal niekde v srdci, že áno, verím, tak som nemohol ísť proti sebe.

Aj som sa snažil, na vysokej škole som to naozaj chcel pochopiť, ale jednoducho som neveril v Boha. Zdieľam však hodnoty, ktoré vyznáva kresťanstvo.

Bola za tým aj nejaká udalosť alebo prístup zo strany cirkvi, ktorá vás utvrdila v tom, že Boh nie je?

Zlyhania cirkvi či kňazov som nikdy nevnímal tak, že by som to zovšeobecňoval na celú inštitúciu. Beriem to tak, že ako všade, tak aj v cirkvi sú ľudia, ktorí v danom čase urobia zlé rozhodnutie, lebo sú ľuďmi.

Môj problém je, že som ako neveriaci Tomáš. On prosil Ježiša, ukáž mi rany, potrebujem sa ich dotknúť a potom uverím.

A tento moment nenastal?

Nenastal.

Hovorí sa, že aj ľudia, ktorí vyrastali s vierou, prídu do bodu, keď si ju musia sami v sebe vybojovať. Dá sa teda povedať, že sa u vás tento zlom neudial?

Dá sa to tak povedať. Je však aj pravdou, že som si ani Písmo nikdy hlbšie neštudoval a nešiel som ďalej. Teda ten ďalší krok som už neurobil.

Mám však za sebou bolestnú skúsenosť, tak ako mnohí ľudia, ktorí od viery odišli, že som sa pýtal, ako toto zlo mohol Boh dopustiť.

O čo išlo?

O tom nechcem hovoriť.

Nikdy ste to nechceli otvoriť v rozhovore s nejakým kňazom?

Veľakrát som na to myslel, ale neurobil som to. Možno to raz aj urobím, neviem. U mňa je to skôr tak, že keď viem, že neverím úplne, nemám nárok ísť k sviatostiam, na prijímanie Eucharistie.

Vaša manželka je z veriacej rodiny, vystúpila aj na bratislavskom Pochode za život.

Áno, pravidelne chodí do kostola a angažuje sa v spoločenstve. Jedna spolužiačka nás oboch ešte na vysokej škole zavolala na stretká k jednej panej, s ktorou sme každý mesiac preberali jednu vetu z evanjelia a potom sme sa ju snažili žiť v každodennom živote.

Tak sme tam chodili taká partia asi siedmich spolužiakov. Pre mňa to bola príležitosť, ako byť viac s Vierkou a lepšie ju poznať.

Tieto kroky smerom ku kresťanskému prostrediu boli teda len z lásky k vašej manželke?

Sčasti. Ale samotná filozofia žitého kresťanstva sa mi prihovárala a vnútri som cítil, že to, čo učil Ježiš, znamená dobre prežitý život. Snažiť sa žiť podľa toho sa mi zdalo logické. Takže mi nerobilo problém tam chodiť.

Pred svadbou s veriacou ženou ste si asi uvedomovali, že viera bude súčasťou vášho rodinného života. Slávenie sviatkov, návšteva kostola, učenie cirkvi o manželskom živote...

Keďže som pochádzal z kresťanského prostredia a celá moja široká rodina boli zväčša praktizujúci katolíci, vedel som, do čoho idem.

Samotná filozofia žitého kresťanstva sa mi prihovárala a vnútri som cítil, že to, čo učil Ježiš, znamená dobre prežitý život. Zdieľať

Chodili sme s manželkou spolu päť a pol roka, takže sme o sebe vedeli všetko. Pochopil som, že je to žena môjho života a že si ju beriem so všetkým. V tom období som sa aj snažil doviesť sám seba k viere, ale nešlo to.

Manželke to neprekážalo?

Mala s tým na začiatku problém, ale potom si povedala, že nevadí, že si zoberie neveriaceho, ale musím spĺňať určité kritériá, ktoré sú dané cirkvou. Teda prijať dieťa a vychovávať ho vo viere.

Toto ste akceptovali bez problémov?

To som bral dokonca ako pozitívum.

Aj keď sa od vás čakalo, že máte ako rodina viesť deti k niečomu, v čo sám neveríte?

Tým, že vieru vnímam ako dar, v takomto kontexte som to aj bral. Chcel som sa snažiť deťom vieru odovzdať ako dar, ktorý som ja nedostal, respektíve som ho stratil. Z veľkej časti sa nám ju aj podarilo odovzdať ďalej.

Manželka aj tajne dúfala, že vás raz obráti a uveríte v Boha?

Myslím si, že áno. Každý kresťan má tu misiu akosi v sebe. Po určitom čase však zistila, že nemusím uveriť, aby som bol spasený, a dala mi úplnú slobodu.

Prirodzene, že cítila za mňa zodpovednosť, ale presvedčilo ju to, že som sa snažil žiť ako dobrý človek. Jasné, že robím chyby, ale snažím sa. (Úsmev.)

Mať doma praktizujúceho katolíka znamená aj prijatie určitého životného štýlu. Napríklad prijatie detí...

Pre mňa bolo vždy nepredstaviteľné v prípade počatia nútiť ženu, aby išla na potrat. V tom som mal jasno.

Vy však máte päť detí, to je dnes aj pre mnohých katolíkov nepredstaviteľné číslo.

To zažívam bežne, keď sa s niekým zoznamujem a on sa pýta, a ty koľko máš detí? Keď sa dotyčný dozvie odpoveď, zalapá po dychu a krúti očami a zo slušnosti sa ma spýta, ako to zvládam. Tak len odpovedám, že tak ako ty zvládaš tých svojich dvoch. 

Pri plánovaní detí sme si s manželkou vždy hovorili, že dve deti sú málo a tri sú už veľa, takže preto ich máme päť. (Smiech.)

Deti sme mali tak po dvojiciach, prvé dve boli po sebe a potom tretie a štvrté. Keď sme čakali piate, mali sme už 42 rokov a nebolo to pre mňa ľahké.

Pri plánovaní detí sme si s manželkou vždy hovorili, že dve deti sú málo a tri sú už veľa, takže preto ich máme päť. Zdieľať

Priznám sa otvorene, že tam mi už nebolo všetko jedno, lebo dieťa je zodpovednosť. V hlave mi vŕtalo všeličo, kládol som si otázku – nedá sa s tým niečo robiť? A hneď som si aj odpovedal, že jasné, že nedá. A tak máme naše zlatíčko Dorotku.

 

Tesne po pôrode Dorotky ste sa dozvedeli, že má diagnózu Downov syndróm.

Počas pôrodu sme zo zásady odmietli amniocentézu, takže to bolo pre nás prekvapenie. Iné neinvazívne vyšetrenia boli vtedy úplne v začiatkoch, takže o presnosti nebolo ani reči.

Keby ste sa to dozvedeli počas manželkinho tehotenstva, tušíte, ako by ste zareagovali?

Tú otázku si kladiem aj ja. Ale dnes, keď je naša Dorotka v tínedžerskom veku, som si istý, že každá pochybnosť v tehotenstve je len z dôvodu, že tú diagnózu dobre nepoznáme. A všetko neznáme nás desí.

Pre nás tá správa bola ako blesk z čistého neba. Tá forma, akou nám to v nemocnici oznámili, bola strašná. Bolo to na chodbe, takmer na schodoch a štýlom, že vaša dcéra sa narodila mongoloidná. Tento výraz sa pritom vôbec nepoužíva v medicínskom prostredí, ale len hovorovo.

Nevedeli sme, samozrejme, čo máme robiť. Bola to len zhoda náhod, že sme mali dobrých kamarátov a detskú lekárku, ktorá nám vysvetlila, čo nás čaká a čo treba robiť.

Aká bola vaša prvá reakcia po oznámení tej správy?

Bolo to ťažké. Manželka ešte ostala v pôrodnici a ja som išiel domov sám s touto informáciou. A hlodalo ma, prečo sa to stalo, čo bude teraz. Na druhý deň som ju chcel hneď vidieť.

Zobral som si ju na ruky, nakŕmil som ju odstriekaným materským mliekom. Obzrel som si ju, mala všetky nohy, ruky, bolo to dieťa ako každé iné. Tak som jej tam povedal, že ideme do toho, ideme bojovať.

Takúto situáciu ťažko prijíma aj človek s vierou. Ako ste si zadefinovali túto bolesť v živote?

Samozrejme som v sebe riešil opäť tú otázku, prečo to Boh dopúšťa. Čiže opäť mínus k viere.

Ale sám mám určitý telesný hendikep a mal som skúsenosti s deťmi s postihnutím, aj keď iba telesným. Mám aj kamarátov na vozíku, takže viem, že aj s obmedzením sa dá prežiť plnohodnotný život. Vedeli sme teda, že musíme zabojovať.

Obzrel som si ju, mala všetky nohy, ruky, bolo to dieťa ako každé iné. Tak som jej tam povedal, že ideme do toho, ideme bojovať. Zdieľať

Mali sme šťastie, že v deň príchodu manželky z pôrodnice prišla k nám domov pani doktorka Mária Šustrová, ktorá vedie ambulanciu pre ľudí s Downovým syndrómom. Mali sme tak z prvej ruky informácie, čo a ako treba robiť.

Tiež mi bývalí kolegovia z práce pomohli aj finančne, lebo vedeli, že to bude náročné. Takže sme cítili veľkú oporu okolia.

Začali sme s ňou cvičiť Vojtovu metódu, chceli sme jej dať to najlepšie, tak sme cestovali do Olomouca. To nás nakoplo a aj spojilo s manželkou.

Takéto hraničné situácie vedia poriadne otriasť rodinou, nevyčítali ste si to vzájomne, nenarušilo to váš vzťah?

Nie, naopak, v manželstve nás to ešte viac spojilo. A keď sme to oznamovali našim deťom, tak doteraz si pamätám historický výrok nášho vtedy trinásťročného syna: „My si ju nedáme!“

Všetci ju prijali takú, aká je. Nikdy sme ich však nezaťažovali, že by sa o ňu museli nejako viac starať, brali ju normálne ako svojho ďalšieho súrodenca.

Viete sa vcítiť do človeka, ktorý sa dozvie počas tehotenstva takúto diagnózu a ide na potrat? Alebo je to pre vás neobhájiteľná voľba?

Pôsobím v ateistickom prostredí, takže podobnú otázku som si už položil. Ale, úprimne, neviem. Je to veľmi osobná otázka.

Zo svojho pohľadu by som nevedel zatratiť tú ženu alebo manželský pár, ktorí sa takto rozhodnú. Je to ich rozhodnutie a jediné, čo môžem povedať, že oni s tým rozhodnutím budú žiť.

A nič nie je také isté, ako to vyzerá. Lebo sami vieme o páre, ktorý dostal zlé výsledky z prenatálnych testov, a dieťa sa narodilo zdravé.

Takisto platí, že lekári konkrétne diagnózu Downov syndróm zle vysvetľujú. Rodičom to podajú tak, že dieťa bude nesamostatné, nedožije sa vysokého veku a vykreslia to v tých najhorších farbách.

To všetko však nie je pravda. Sú to normálne deti, aj teraz to zisťujem, naša Dorotka je puberťáčka ako všetky ostatné deti. Surfuje na internete, má rovnaké potreby ako zdravé deti.

Toto dieťa nám prinieslo do života slnko, hoci jeho príchod išiel úplne mimo našich predstáv o živote.

Sú to normálne deti, aj teraz to zisťujem, naša Dorotka je puberťáčka ako všetky ostatné deti. Surfuje na internete, má rovnaké potreby ako zdravé deti. Zdieľať

Po štvrtom dieťati sa Vierka vrátila do práce, ekonomicky sa nám polepšilo, deti už boli veľké, takže sme mali pohodlnejší život. Nemuseli sme nič riešiť a mohli sme začať v pokoji žiť. A zrazu prišla Dorotka a dvojnásobná starostlivosť ako pri bežnom dieťati. Áno, stálo nás to veľkú námahu, lebo pri týchto deťoch treba podchytiť prvé roky. Ale myslím, že by som ju už nevymenil.

Keď prídem domov z práce unavený, nestihnem si ani sadnúť a už ju mám okolo krku v objatí s privítaním „môj tatinko, čakám na teba!“.  Ale už som ju naučil, že tatinko má desať minút na výdych a potom si idem s láskou s ňou robiť domáce úlohy. (Úsmev.)

Priniesla vám väčšiu citovosť do života?

Učí nás, aby sme ostali nohami na zemi a všímali si nielen seba, ale aj druhých. Priniesla nám lásku. Nie nadarmo sa hovorí, že sú to Božie deti.

To znie od neveriaceho až paradoxne...

Asi áno, je to irónia. Ale nenazval by som sa neveriacim, som skôr hľadajúci. My sme mali pre ňu pripravené už v tehotenstve pracovné meno Dorotka a až neskôr sme zistili, že význam tohto slova je Boží dar.

Ako ste to robili vo výchove s náboženstvom, nevznikali v deťoch rozpory?

Na začiatku, keď boli deti malé, sme mali nedeľný rituál taký, že ráno sa vstalo, deti s maminkou sa obliekli a tatinko zatiaľ varil doma nedeľný obed. Prípadne zostalo so mnou doma najmenšie dieťa.

V tomto období som preto hovoril, že varím lepšie ako moja manželka, čo dnes už neplatí. Keď rodina prišla z kostola, obed bol už hotový a sadali sme k stolu.

Takto to išlo až do puberty najstarších detí, keď povedali, že keď tatinko nemusí ísť do kostola, tak ani ony nepôjdu. Vtedy som sa prudko zamyslel a vrátil som sa k svojmu záväzku, že predsa budeme vychovávať deti vo viere a mal by som s tým teda niečo robiť. Začal som tak chodiť do kostola s nimi.

Dnes, keď je tu Dorotka, ktorá bezo mňa neurobí ani krok, sprevádzam ju vždy do kostola.

Máme šťastie, že máme u nás rehoľu verbistov, kde sú kvalitní kňazi, a preto tam chodím pravidelne. Chceme aj Dorotku viesť k viere, do tej miery, ako sa to dá. Keď moja manželka nemôže, beriem ju do kostola dokonca už aj sám.

S tým, že vy nepristupujete k sviatostiam.

Nepristupujem. To je pre mňa akási posledná hranica. Veriaci vidí v Eucharistii telo Pánovo, ja vidím zatiaľ len oplátku. Naozaj neviem, čo potrebujem, som obyčajný rozmýšľajúci muž, ani neviem, čo by sa malo stať, aby som uveril.

V kostole ste dnes iba kvôli svojmu dieťaťu?

Priznám sa, že nie. Ale v úvodzovkách nekvalitná omša mi prekáža. Samozrejme, tu v meste máme veľkú možnosť výberu, s manželkou sme to nazvali bratislavské duchovné obžerstvo.

Nás verbisti duchovne rozmaznali, majú výborný prístup i kázne, vedia vytvárať spoločenstvo. A to nehovorím len preto, že medzičasom už sme kamaráti. Omše mi veľa dávajú cez čítania a kázne. Aj bratislavské UPC urobilo svoje. To je miesto, kde nás aj s Dorotkou prijali.

Ako to myslíte?

Mali sme totiž predtým zlý zážitok v čase, keď Dorotka začala ako malinká chodiť a nebolo možné ju udržať na mieste. Tak sme sa my rodičia i staršie deti rozostavili po kostole, aby sme ju vedeli odchytiť.

V tom kostole si nás zavolal kňaz a povedal nám, že Dorotka je rušivý element a aby sme tam s ňou viac nechodili. A to sme pritom chodili na detské omše. Bolo to dosť tvrdé, manželka si aj poplakala.

Najprv sme to párkrát riešili tak, že manželka išla sama a ja som bol s Dorotkou doma. Ale to nebolo správne. Našli sme preto omše v UPC, kde nás všetkých prijali. Dnes Dorotka spieva v speváckom zbore a všetko je tak, ako má byť.

Kamarátite sa s kňazmi, stretávate sa aj mimo kostola, nikdy vás nikto nepresviedčal, aby ste pristúpili k sviatostiam?

Nie, rešpektujú ma takého, aký som. Poznajú našu rodinu a berú ma ako seberovného a dokonca pravidelne hrávame pingpong.

Vidíte výhody života prežitého podľa kresťanských hodnôt?

Určite áno. Nemám rád, keď ľudia bez viery kydajú na kňazov a cirkev ako celok a dávajú im všelijaké nemilé prívlastky. Zásady kresťanstva a cirkev vydržali viac ako dvetisíc rokov a majú čo dať aj dnešným ľuďom.

Pre dnešných mladých už nie sú samozrejmé veci, ako vzťah zavŕšiť svadbou a zobrať na seba zodpovednosť. Potrebujú si nechať dvere stále odomknuté až otvorené, pre možnosť úniku. A to nie je v poriadku.

V tomto majú katolíci jasno a je to tak dobre. Vnímam to tak, že to, čo voláme kresťanské hodnoty, sú v podstate hlboko ľudské hodnoty.

Aby som však nerozprával skoro ako veriaci, tak mi veľakrát, naopak, prekáža, že všetko otrocky podriaďujú len svojmu presvedčeniu a chýba im tolerancia iných životných štýlov alebo iných náboženstiev.

Samozrejme, táto tolerancia chýba aj kritikom cirkvi. Ja s kňazmi chodím aj na pivo. Cítim sa ako taký most, medzi svetom ľudí bez vierovyznania a cirkvou.

Vašu manželku by asi potešilo, keby ste konvertovali. Rozmýšľali ste niekedy sa vrátiť do cirkvi kvôli nej?

To by bolo nepoctivé, tváriť sa, že áno, keď vo vnútri cítim, že nie. Nebol by to problém povedať kňazovi kamarátovi, daj mi rozhrešenie, a pristúpiť k sviatostiam.

Pred dvadsiatimi rokmi som aj bol na spovedi a na prijímaní. Ale bolo to formálne a takto som nechcel pokračovať. Nechcel by som kňaza vnímať ako psychológa, ale ako sprostredkovateľa Božej milosti. A to neviem.

Nebol by to problém povedať kňazovi kamarátovi, daj mi rozhrešenie a pristúpiť k sviatostiam. Ale to nechcem, bolo by to len formálne. Zdieľať

Moja manželka sa rozhodla ísť do manželstva s neveriacim a možno naivne dúfala, že ho presvedčí. Myslím si však, že nie je dnes sklamaná, lebo láska zvíťazila. Ona verí v Boha a ja verím v lásku. A keďže Boh je podľa Písma Láska, tak veríme vlastne v to isté.

Ako teda prežiť harmonické manželstvo, kde je jeden katolík a druhý neveriaci?

Verím, že sa to dá. Ale obidvaja musia akceptovať svoju rozdielnosť. A, samozrejme, je to o kompromisoch, treba sa vedieť vžiť do toho druhého. Keď viem, že moja partnerka verí, snažiť sa nájsť tie spoločné hodnoty, na ktorých sa zhodneme.

Neveriaci však musí urobiť tých kompromisov asi viac, keďže katolík je viazaný určitým spôsobom života...

Áno, je to tak. Ale poznám aj také páry, kde muž je z úplne ateistického prostredia a funguje im to. Tam je potrebná dobrá predmanželská príprava, aby každý vedel, do čoho ide, že veriaci človek nemôže opustiť život, ktorý mu prikazuje Písmo, a musí sa s tým vysporiadať.

Musia to mať dopredu vydiskutované a mať jasné pravidlá. Neveriaci pred oltárom neprisahá na kríž, len podpisuje zápisnicu, ale mal by si byť vedomý, že berie na seba záväzok na celý život.

Väčší problém však vidím, keď sa stretnú dvaja a každý vyznáva iné náboženstvo. Môžu sa zobrať, ale môže jeden z nich ostať nenaplnený, lebo každému z nich ich viera prikazuje iné povinnosti. Napríklad, že musíš vychovávať svoje dieťa vo viere a to je veľký problém. Tam by mal podľa mňa už zvíťaziť rozum nad srdcom.

Ateista vie v tomto urobiť kompromis. Problém môže byť v prípade, keď ide o militantného ateistu, ktorý bude svojho partnera vždy zraňovať.

Pripúšťate, že by ste sa raz mohli stať katolíkom?

Keďže nie som typický neveriaci, ale hľadajúci, tak to pripúšťam. Ale zároveň viem, že nemusím uveriť, aby som bol dobrým človekom.

 

Foto: Andrej Lojan

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo