Sú hádky rodičov pred deťmi tabu?

Do redakcie prišla otázka mladej mamičky dvoch malých detí. Pýta sa odborníkov na výchovu, či sa majú rodičia pri hádke alebo konflikte, ktorému sa nedá vyhnúť, stiahnuť pred sluchom detí do izby, aby ich výmenu názorov náhodou nepočuli. Môžu byť deti svedkami hádok rodičov? Alebo ich máme pred nimi chrániť? 

Denisa Zlevská, psychologička, Centrum pre tréning a rozvoj

V spoločnosti je často živený mýtus: „Konflikty sú zlé, nebezpečné a ubližujúce.“ Hádky a riešenie konfliktov však patria k normálnemu životu partnerov i rodiny. Nikto predsa nie je rovnaký. Máme svoje osobité predstavy, potreby či názory na situácie, ktoré sa môžu od iných odlišovať.

Ťažiskovým v tejto téme je spôsob, ako so vzniknutými situáciami narábame, ako sa k nim staviame. Či sa snažíme pracovať na vedomom upokojení a porozumení vlastným emóciám, potrebám a hľadáme návrhy na riešenie, dohodu či kompromis, alebo používame neefektívne stratégie ako vyhýbanie, agresivitu, manipuláciu.

Z hľadiska prítomnosti detí pri hádke či výmene názorov je dôležitý štýl, ako sa hádame, a hlavne to, ako situáciu napokon riešime. Pre deti je najdôležitejšie vidieť, že hádka neznamená koniec vzťahu, ale že môže dokonca vzťah zlepšiť tým, že sa počúvame, berieme rozličnosť na vedomie a hľadáme spôsoby riešenia. Problémom sa stáva, ak sa spory nechávajú nedoriešené alebo sa zametajú pod koberec, či aplikácia stratégie: „Kto viac kričí, ten má pravdu.“

Ak rodič odchádza z miestnosti nahnevaný či s buchotom dverí, dieťa si môže začať namýšľať, že je dôvodom, prečo sa rodičia hádajú. Nemajme teda strach z hádania sa, ale majme vo vedomí fakt, že je potrebné hádku konštruktívne ukončiť, nájsť riešenie a ak je potrebné, i ospravedlniť sa. Vtedy hádky na naše deti nebudú mať deštruktívny dosah, ale naše správanie sa pre ne stane užitočným modelom, ako sa konfliktné situácie riešia.

Albín Škoviera, špeciálny pedagóg, Katolícka univerzita v Ružomberku a Univerzita Pardubice

Rodina by mala byť spoločenstvom rodičov a detí. Ak je skutočne spoločenstvom, je prostredím, kde sa cítime dobre a bezpečne, prostredím, kde máme jeden k druhému rešpekt a úctu a jeden od druhého sa učíme. Je to prostredie, ktoré nás zásadne emocionálne sýti, ale kde sa aj emocionálne „realizujeme“. Milujeme, smútime i radujeme sa, hneváme sa aj udobrujeme. Bez rodiny citovo strádame.

Som presvedčený o tom, že v takejto rodine môže mať svoje miesto aj konflikt – rodičovská hádka. Je totiž len krátkou búrkou či prehánkou, po ktorej sa opäť vyjasní. Ak je hádka epizódou, kde je jej rámcom zvýšený hlas z mezzoforte na forte (nie fortissimo) či buchnutie do stola, dieťa mladšieho školského veku rýchlo pochopí, že nejde o ohrozenie stability rodiny, že teda nemusí vytvárať koalíciu s jedným z rodičov.

Dôležitý je rámec hádky, jej intenzita a frekvencia a to, čo nasleduje po nej. Dlhodobá „zákopová vojna“ medzi manželmi je pre dieťa celkom iste veľká trauma. Zneisťuje ho. Epizodická hádka s následným udobrením (bez jeho prílišného odkladania) je ale pre dieťa školou vyjadrovania i čítania emócií, sebaovládania, ale i školou udobrovania sa a odpúšťania si. Má aj svoj preventívny rozmer. Ak mama/otec vedia čítať emócie toho druhého, môžu pokojne povedať dieťaťu: „Dnes je tato/mama bez nálady, nechajme ho/ju radšej na pokoji.“

Oveľa horšie ako epizodická hádka pred dieťaťom je, keď v rodine, slovami Iva Plaňavu, sme spolu každý sám. Jediná funkcia takejto rodiny je neemocionálne „prevádzkovanie“ a vnútorný smútok.
 

Foto archív D. Z., Pavol Rábara