Nízka pôrodnosť plodí medzigeneračnú sociálnu nespravodlivosť (Zamyslenie 2)

Nízka pôrodnosť plodí medzigeneračnú sociálnu nespravodlivosť (Zamyslenie 2)

Foto: Library of Congress Prints and Photographs Collections, zdroj: pingnews.com/flickr.com

Druhé zamyslenie o demografickej kríze.

Zníženie pôrodnosti a následné budúce zníženie počtu ekonomicky aktívnych ľudí vyvoláva diskusiu o udržateľnosti štátnych systémov dôchodkového a zdravotného zabezpečenia. Samozrejmým výsledkom takejto diskusie je banálna logická schéma:

Pokles pôrodnosti pod záchovnú hodnotu ⇒ Neudržateľnosť štedrého systému dôchodkového a zdravotného zabezpečenia

Čo znamená slovo neudržateľnosť? Je to len iné označenie pre sociálnu nespravodlivosť. Vysvetlime si, o akú nespravodlivosť ide. Súčasní prispievatelia do systémov, budúci dôchodcovia, totiž počas svojho budúceho dôchodkového veku nedostanú od systému v podobe dôchodku a zdravotného zabezpečenia toľko, koľko do systému počas svojej terajšej aktívnej fázy života vkladajú. Je to jednoducho z toho dôvodu, že populácia starne, v budúcnosti dokonca počet obyvateľov poklesne, pričom počet aktívnych prispievateľov do systému poklesne, zatiaľ čo počet poberateľov zo systému, teda dôchodcov, narastie.

Správa Bertelsmannovej nadácie

Táto nespravodlivosť je podrobne vysvetlená a vyčíslená napríklad v správe nemeckej Bertelsmannovej nadácie z roku 2014 s názvom Familien in der gesetzlichen Rentenversicherung: Das Umlageverfahren auf dem Prüfstand, ktorej autorom je profesor Martin Werding. Autor spočítal, akým prínosom pre nemecké štátne financie je priemerné nemecké dieťa narodené v roku 2000. (Teda vyjadrené pojmami mikroekonómie Werding spočítal tzv. „hraničný príjem“ z jedného dieťaťa pre štát). Toto hypotetické dieťa sa považuje za priemerné vo všetkých možných ohľadoch, napríklad vzhľadom na očakávanú dĺžku života, vzdelanie, budúci zárobok, odvedené dane, dôchodok, zdravotný stav atď.

Ako sa prínos z tohto dieťaťa, ktoré v roku 2014 už malo 14 rokov a o chvíľu bude dospelým človekom, vypočíta? Na strane jednej sa spočítajú všetky finančné toky od štátu k dieťaťu počas celého jeho života. Sú to jednak toky, ku ktorým už došlo, tie sú známe zo štatistík, a jednak toky, ku ktorým ešte len v budúcnosti dôjde. Tie sú odhadované. K všetkým týmto tokom patria napríklad náklady na vzdelávanie, všetky typy detských prídavkov či daňových bonusov atď, náklady na zdravotnú starostlivosť, budúci starobný dôchodok atď. Súčet všetkých týchto tokov označme ako A.

Foto: Children´s Bureau Centennial/flickr.com

Na strane druhej sa spočítajú všetky toky prebiehajúce v opačnom smere, ktorými sú všetky platby všetkých typov daní a odvodov, ktoré dieťa odvedie štátu. Keďže dieťa ešte nedospelo, zatiaľ ešte neodviedlo nič, ale čoskoro začne a bude to robiť polstoročie. Súčet týchto tokov označme B.

Toky, ktoré prebehli od roku 2000 do súčasnosti, sú známe zo štatistík. Budúce toky sú odhadované na základe prognóz ekonomického a demografického vývoja.

Čo je väčšie? A alebo B? B je väčšie

Nuž a čo uvidíme, keď porovnáme tieto dve čísla A a B? Keď porovnáme celkový tok od štátu k dieťaťu s celkovým tokom od dieťaťa (lepšie povedané človeka, lebo už nám dorastá) k štátu? Pretože o to ide. Sú tie dve čísla zhruba rovnaké? Alebo štát viac dá, ako dostane? Alebo je to naopak? Aký je rozdiel, čiže saldo, medzi týmito dvomi veličinami? Nuž, to väčšie číslo je B. Rozdiel B – A bol v správe vyčíslený na 50 500 eur. Teda saldo je vysoko pozitívne pre štát, čiže negatívne pre dieťa (občana). (Poznamenajme, že ak do úvah zarátame aj deti toho nášho hypotetického dieťaťa (občana), tak saldo narastie až na 103 400 eur.)

Ako sa saldo počas života dieťaťa občana vyvíja? Nie je ťažké túto hádanku rozlúštiť. Dieťa sa narodilo a, samozrejme, finančné toky od neho smerom k štátu budú dlho nulové, zato toky od štátu k nemu začínajú hneď plynúť. Štát finančne podporuje rodičov rôznymi dávkami, platí zdravotnú starostlivosť pre dieťa, jeho vzdelávanie v školskom systéme. Platí služby, ktoré všetci občania užívajú rovnakým dielom, napríklad políciu a armádu (bezpečnosť).

Dieťa dospeje, doštuduje, začne pracovať. V tej chvíli má voči státu značný dlh, lebo stále dostávalo, ale nič nedávalo. Situácia sa však začne meniť. Rodina už nedostáva zaň dávky, teda klesajú finančné toky od štátu k dieťaťu (občanovi). Naopak, náš občan začína platiť dane a odvody, a to stále viac, lebo plat mu postupne narastá. Dlh dieťaťa voči štátu síce pretrváva, ale sa postupne znižuje. Všimnime si jeho odvody. Platí ich do sociálnej poisťovne, z toho sa platia dôchodky penzistom. Z týchto peňazí náš občan nečerpá nič, veď nie je a dlho ešte nebude dôchodca. Platí odvody do zdravotnej poisťovne. Z týchto peňazí čerpá aj on voľačo, ale málo, pretože je ešte mladý a netrpí chorobami.

Potom príde časový moment, keď náš občan splatil voči štátu celý dlh, ktorý sa utvoril v jeho detstve a mladosti. Náš občan je ešte pomerne mladý a toky pokračujú naďalej, občan dokonca platí stále viac na daniach a odvodoch, lebo s pribúdajúcim vekom mu narastá mzda, od ktorej sa jeho odvádzané dane a odvody odvíjajú. Intenzívne narastá dlh štátu voči občanovi.

Foto: Library of Congress Prints and Photographs Collections, zdroj: pingnews.com/flickr.com

Napokon príde moment, keď dlh štátu voči občanovi kulminuje. Náš občan bude už starý, začne už veľa čerpať zo zdravotnej poisťovne, lebo už veľa chodí k lekárovi. Odchádza do dôchodku, začína poberať starobný dôchodok, už nepracuje, takže neodvádza odvody ani daň zo mzdy. Ešte platí napríklad DPH. Teda finančný tok od neho ku štátu sa veľmi zmenšil a výrazne narastá tok od štátu k nemu. Preto štát postupne znižuje svoj dlh voči nemu.

A napokon náš nemecký občan o polstoročie zomrie. Stihol nemecký štát zotrieť svoj dlh voči nemu? Nie, nestihol. Štát mal zaplatiť ešte 50 500 eur. Ale už nemusí, lebo príjemnca zomrel.

Prečo sa tvorí saldo?

Tento schodok sa tvorí kombináciou dvoch faktorov. Jedným je moderný sociálny štát, ktorý garantuje dôchodky (obvykle v priebežnom systéme) a bezplatnú zdravotnú starostlivosť. Druhým je demografický pokles. Ten prvý faktor znamená, že štát vytiahne formou odvodov od občana veľké sumy na zdravotné zabezpečenie (ktoré čerpajú poväčšine dôchodcovia) a na dôchodky (ktoré poberajú len dôchodcovia). Demografický pokles potom spôsobí, že štát nestihne občanovi v jeho starobe tieto peniaze vrátiť, jednoducho preto, lebo platiteľov do systémov zdravotného a dôchodkového zabezpečenia medzitým ubudne.

Na Slovensku to predsa nie je inak

Správa Bertelsmannovej nadácie síce hovorí o Nemecku a o hypotetickom občanovi narodenom v roku 2000. Občania narodení v iných štátoch s podobným demografickým trendom však na tom nie sú inak. Možno predpokladať, že situácia na Slovensku nie je odlišná, veď sociálne politiky sa na seba podobajú.

Rovnako je zrejmé, že rok 2000 nehrá žiadnu špecifickú rolu. Podobne sú na tom narodení v roku 1990 alebo 2010. Reč je už o celej generácii, ktorá od štátu nedostane naspäť to, čo mu odovzdala.

Foto: Library of Congress Prints and Photographs Collections, zdroj: pingnews.com/flickr.com

Organizujeme transfer od budúcich k predchádzajúcim generáciám

A kamže sa to saldo podeje? Kam zmizne tých vyše 50 000 eur, ktoré náš (nemecký aj iný) občan od štátu nedostane späť, lebo už zomrie? Je to jednoduché, štát ich minie na sociálnu politiku, na dôchodky a zdravotnú starostlivosť pre predchádzajúcu generáciu. V správe Bertelsmannovej nadácie sa táto skutočnosť zračí vo vete: „Toto saldo má charakter transferu k predchádzajúcej – staršej generácii“.

Vytiahnuť od občana peniaze a potom mu ich nevrátiť, to je predsa bezpochyby nespravodlivosť. Ale pozor, táto nespravodlivosť nám predsa nespadla z neba. Je to nespravodlivosť, ktorú organizuje štát. A ak vieme, čo sa deje, že peniaze, ktoré sme občanovi vzali a dali štátu, mu nevrátime v plnej výške, akými slovami takúto politiku označiť? Nespravodlivosť? Nie je to už vedomá krádež?

Ako sociálny štát „pomáha“ rodine

Ak sú Werdingove výpočty správne a ak platia i v iných európskych krajinách s nízkou pôrodnosťou vrátane Slovenska, potom je čas na to, aby sme sa začali pozerať inak na sociálnu politiku štátu voči rodinám s deťmi. Máme sklon vnímať všetky tie prídavky na deti, daňové bonusy, príspevky pri narodení dieťaťa atď ako prejav solidarity s rodinami s deťmi. Hovoríme si, prísne vzaté, dávame im to nie preto, lebo na to majú právo, ale preto, lebo sme láskaví. Čo už s tými rodinami s deťmi, keď sú také slabé. Skrátka, pomáhame im. Nezištne.

Ale veď vidíme, že za predpokladu vyššie uvedených výpočtov je to úplne inak. Všetky finančné toky od štátu, ktoré plynú od štátu k nedospelému dieťaťu, iba zvyšujú hodnotu A, a tým o niečo znižujú kladné saldo B – A. Ale neznížia ho na nulu. V skutočnosti pomoc štátu rodine s deťmi nie je žiadnym milosrdenstvom, iba čiastočným umenšením nespravodlivosti. Nespravodlivosti spôsobenej štátnou politikou.

Nabudúce si povieme, čo by sa s tým malo urobiť.

Prvú časť trojdielnej série textov Vladimíra Palka o demografii si možno prečítať tu.


Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo