Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
04. február 2020

List už bol poslaný

Pokračujeme v diskusii o ratifikácii Istanbulského dohovoru a upozorňujeme, že vláda už voči inštitúciám Rady Európy a EÚ konala.
List už bol poslaný

Ilustračné foto: Martin Baumann/TASR

Premiér Peter Pellegrini požiadal prezidentku Zuzanu Čaputovú, aby zaslala list Rade Európy o úmysle Slovenskej republiky nestať sa zmluvnou stranou Istanbulského dohovoru. Premiér tak urobil na základe uznesenia 2261 parlamentu z 28. novembra minulého roka. Prezidentka vo svojej reakcii uviedla okrem iného, že „štandardný postup je taký, že Národná rada Slovenskej republiky by mala vyjadriť buď súhlas, alebo nesúhlas s týmto dohovorom. To sa nestalo“. Tiež uviedla, že si dá urobiť právnu analýzu. Tým pani prezidentka naznačuje, že vlastne z právneho hľadiska tak možno ani nesmie urobiť.

Tak zápas o Istanbulský dohovor vstúpil do ďalšej etapy, v ktorej sa právnici vyjadrovali k právnej otázke, či prezidentka Čaputová môže poslať onen list Rade Európy alebo nemôže. K záveru, že tak prezidentka nemôže urobiť, dospeli  nie celkom totožným spôsobom argumentácie Petra Kresáka v Denníku N a Radoslava Procházku na Postoji. Zaujímavé je, že tak hovoria skôr nepriamo.  U oboch si možno všimnúť síce subtílne, ale predsa len zdráhanie vysloviť priamo slovo „nemôže“.

Tretím a ideovo odlišným príspevkom do diskusie je článok sudcu Jána Mazáka v Denníku N, ktorý sa – ako ukážeme – dopustil nepresnosti, keď napísal, že „vláda môže konať a nekoná“, pričom podsúva zavádzajúci argument, podľa ktorého o výhradách voči Istanbulskému dohovoru môže definitívne a „autoritatívne rozhodnúť len plénum Ústavného súdu“. Pán sudca Mazák má plné právo si myslieť, že diskusia, ktorá by tak vznikla, by bola „osožná a prínosná“, zabúda však na základný fakt nášho ústavného systému, že suverenitu odmietnuť (alebo ratifikovať) medzinárodnú zmluvu má v prvom rade parlament. A ten už konal. A následne konala aj vláda.

Kresákova argumentácia

Peter Kresák píše: „Bolo by preto zjavne v rozpore s ústavou domáhať sa (inak ako politicky) toho, aby prezident vyhovel žiadosti vlády SR a notifikoval úmysel NR SR nestať sa zmluvnou stranou Istanbulského dohovoru.“

Nuž, veď nikto, ani premiér, ani vláda, ani parlament netvrdia, že prezidentka je z právneho hľadiska povinná list poslať. Všimnime si Kresákovu vsuvku v zátvorke „inak ako politicky“. Zo vsuvky plynie, že proti navrhovaniu ako politickej aktivite Kresák zrejme nenamieta. Ale potom prečo vyslovuje presvedčenie, že je „ústavnou povinnosťou prezidentky chrániť vlastné ústavné kompetencie voči zásahom či už zo strany NR SR, alebo vlády a na vzniknutú situáciu vôbec nereagovať“? Veď parlament dvakrát Istanbulský dohovor odmietol. Tak prečo sa nemá táto skutočnosť komunikovať s Radou Európy, na ktorej pôde dohovor vznikol? A prečo to nemôže urobiť prezidentka, ktorá podľa ústavy „zastupuje Slovenskú republiku navonok“?

Najzaujímavejšie je to, čo Kresák nenapísal. Poslanec Kresák, ktorý svoj článok publikoval dva dni po prezidentkinom vystúpení, nepodporil priamo jej tvrdenie, že k vysloveniu súhlasu či nesúhlasu parlamentu s dohovorom nedošlo.

Celkovo možno povedať, že Kresákov článok má jednu logickú chybu. Stále rieši otázku, či prezidentka „z právneho hľadiska musí“ alebo „z právneho hľadiska nemusí“ napísať list. A zrazu z ničoho nič v závere napíše, že z právneho hľadiska nesmie.

Procházkove reminiscencie na Mečiarov parlament

Radoslav Procházka vychádza prezidentke Čaputovej viac v ústrety. Uznesenia parlamentu z roku 2019 nepovažuje za meritórne rozhodnutie, teda tvrdí, že nie sú vyslovením nesúhlasu s dohovorom podľa čl. 86, písm. d) Ústavy SR, a tvrdí, že prezidentka teraz „nemá čo a ako urobiť, ak chce zostať v hraniciach ústavou predpísanej procedúry. Tým (tak ako poslanec Kresák) podporuje vyššie uvedený postoj prezidentky. Tiež tvrdí, že vláda si nesplnila svoju povinnosť predložiť dohovor do parlamentu na vyjadrenie súhlasu či nesúhlasu, čím spochybnil formálnu stránku postupu.

Procházkovi pripomínajú minuloročné uznesenia parlamentu uznesenie parlamentu z 90. rokov, v ktorom mečiarovská väčšina vyjadrila „nedôveru“ prezidentovi Kováčovi, čo, samozrejme, nemalo smerom k prezidentovi žiadny právny následok.

Tento prípad je však iný, ako ukážeme nižšie, rozhodnutie parlamentu malo následky a vláda na jeho základe konala presne v línii rozhodnutia parlamentu.

Najskôr malá rekapitulácia. Parlament 29. marca 2019 prijal uznesenie, v ktorom žiada vládu, aby „nepokračovala v procese ratifikácie“ Istanbulského dohovoru a „vykonala všetky úkony súvisiace s oznámením Rade Európy, že SR sa nehodlá stať zmluvnou stranou“ Istanbulského dohovoru. Tieto formulácie zopakoval v uznesení z 28. novembra. Mohol to vari parlament myslieť inak, než že sa v tej chvíli odvolával na svoju právomoc vysloviť nesúhlas s medzinárodnou zmluvou podľa čl. 86, písm. d) Ústavy SR? Samozrejme, že to myslel práve takto. A čo iné znamenajú formulácie parlamentného uznesenia, ak nie vyslovenie nesúhlasu? Z hľadiska sémantiky významom týchto formulácií je vyslovenie nesúhlasu s dohovorom.

Prezidentka Čaputová hovorí, že vyslovenie nesúhlasu nie je vyslovením nesúhlasu. Právo by však nemalo byť odtrhnuté od reality a sémantiky jazyka.

Presvedčenie právnikov

Právnici nezriedka tak veria svojmu právnemu pohľadu, až si neuvedomia, že niekedy vôbec nevyplýva z ústavy.  Isteže, za dobrého počasia, teda keď s nejakou zmluvou nie je politický problém, tak vláda poverená prezidentom ju dojedná, veď na to má aparát, predloží ju do parlamentu, ktorý vyjadrí s ňou súhlas a prezident ju podpíše. Taká je zvyklosť.

Ale s Istanbulským dohovorom je dnes problém, aký nikdy nebol, a zrazu čítame ústavu, aby sme zistili, čo sa tam naozaj píše a čo nie. Anton Chromík sa v reakcii na Radoslava Procházku správne spýtal, kde je v ústave napísané, že parlament sa má zaoberať medzinárodnou zmluvou, iba keď ju predloží vláda, resp. kde je napísané, že vláda má povinnosť zmluvu predložiť. Mimochodom, Robert Fico ešte ako premiér pred dvoma rokmi tvrdil, že Istanbulský dohovor do parlamentu nepredloží, a nevznikol žiaden rozruch v zmysle, že by malo ísť o porušenie ústavy. Vznikol tak tichý pakt, keď sa Ficova vláda dočasne tvárila, že nepredloženie znamená jej nesúhlas, a druhá strana, podporovatelia Istanbulskej zmluvy, to akceptovala, pretože za tým videla príležitosť dohovor predložiť po prípadnej zmene vlády. Ale tento tichý pakt je už minulosť, dôvodom je práve postup parlamentnej väčšiny.

Chromíkov vydarený gambit

Teraz uvedieme to najpodstatnejšie. Ak riešime otázku, či prezidentka z právneho hľadiska môže alebo nemôže poslať list, tak nie je najdôležitejšie, či dve uznesenia parlamentu z roku 2019 možno považovať za vyslovenie nesúhlasu parlamentu podľa čl. 86, písm. d). Anton Chromík si všimol, že takéto oprávnenie hlavy štátu možno odvodiť z čl. 102, písm. a), ktorý hovorí: „Prezident zastupuje Slovenskú republiku navonok, dojednáva a ratifikuje medzinárodné zmluvy. Dojednávanie medzinárodných zmlúv môže preniesť na vládu Slovenskej republiky alebo so súhlasom vlády na jej jednotlivých členov.“

Táto formulácia predsa ako všetko v ústave musí mať svoj hlbší obsah, nie je to prázdna fráza. Je to vo všeľudovej voľbe zvolený prezident, ktorý slobodne rozhoduje o medzinárodných zmluvách. Sústredenie sa na právomoc parlamentu zablokovať medzinárodnú zmluvu odvádza pozornosť od skutočnosti, že z ústavy možno odvodiť podobnú právomoc i u prezidenta. Je iná vec, že doteraz nikdy prezident nevyužil silu, ktorú mu tu ústava dáva. Je to však preto, lebo žiadny prezident na to nepociťoval dôvod. Táto formulácia spolu s faktom, že „prezident zastupuje SR navonok“, by potom znamenala, že prezidentka Čaputová, samozrejme, má právo napísať list Rade Európy. A ak k tomu prirátame podporu parlamentu, tak je to právo non plus ultra.

Inzercia

Kresák a Procházka pomáhajú Čaputovej a oslabujú prezidentský úrad

Paradox Kresákovej a Procházkovej pomoci prezidentke Čaputovej (netvrdíme, že zamýšľanej) spočíva v tom, že sa pritom oslabuje prezidentský úrad. Zuzane Čaputovej ich výklad, že list napísať nesmie, v tejto chvíli vyhovuje. Veď vieme, v čom je problém. Ona ho napísať nechce. Ak právnici hovoria, že nemôže, dávajú jej k dispozícii výhovorku, ktorú môže použiť, a nemusí ísť proti verejnej mienke priznaním, že v skutočnosti ho napísať nechce, keďže – ako sa môžeme plným právom domnievať – obsah Istanbulského dohovoru schvaľuje.

Ak jej však právnici ponúkajú túto výhovorku, vyprázdňuje sa tým obsah čl. 102, písm. a) ústavy, čím sa oslabuje prezidentský úrad.

Áno, aj to sú len právne názory

Isteže, Chromíkov názor, ktorý je i naším názorom, je tiež len názor. Ale je to názor, ktorý nemožno len tak ľahko zmietnuť zo stola. Rozhodnutie, ktorý názor je právne záväzný, by mohol urobiť Ústavný súd, ktorý sa touto otázkou zatiaľ nezaoberá. Chromíkov názor si však osvojí určite veľa ľudí, čo bude mať politické dôsledky. Hlavným dôsledkom bude to, že ľudia budú môcť predkladať prezidentke žiadosti, návrhy, petície, aby list Rade Európy prezidentka poslala, a organizovať zhromaždenia na podporu týchto požiadaviek, pričom nebude len také ľahké povedať im, že sú nekompetentné, keďže vraj prezidentka ich požiadavky z právneho hľadiska splniť nemôže. Môže. Adresovanie požiadaviek občanov vrchnosti je esenciou občianskej spoločnosti a dialógu výkonnej moci s občanmi. Občania môžu požadovať od prezidentky akt, ktorého vykonanie považujú za jej povinnosť z hľadiska morálneho.

A takéto petície a zhromaždenia sa už organizujú. Pred prezidentským palácom sa bude jedno zhromaždenie konať 11. februára 2020. Ostáva dúfať, že takéto zhromaždenia sa budú étosom zhromaždených občanov viac podobať na Sviečkovú manifestáciu z roku 1988 ako na niečo iné. Ale to už je iná otázka.

Napokon, veď jeden list výkonnej moci už do Rady Európy šiel

V médiách trochu prekvapujúco zaniklo, že vláda vo svojom uznesení z 15. januára 2020 reagovala na uznesenie parlamentu vo veci Istanbulského dohovoru a pochopila ho presne v duchu, ako ho zamýšľal parlament, a teda okrem iného poverila všetkých členov vlády a zvlášť ministra zahraničných vecí, aby informoval príslušné inštitúcie Európskej únie a Rady Európy o uznesení Národnej rady Slovenskej republiky č. 2261 z 28. novembra 2019. Termín vládneho uznesenia znel ihneď.

Informovali sme sa preto na ministerstve, či a ako bolo toto uznesenie splnené. Odpoveď znela, že uznesenie bolo splnené už 16. januára 2020 zaslaním diplomatickej nóty. Generálnej tajomníčke Rady Európy bol zaslaný anglický preklad uznesenia 2261 i jeho slovenský text. Pripomeňme, že uznesenie 2261 hovorilo, že „NR SR rozhodla, že Slovenská republika sa nehodlá stať zmluvnou stranou“ Istanbulského dohovoru. Inými slovami, informácia, o ktorej zaslanie je predsedom vlády, časťou politického spektra a veľkou časťou verejnosti žiadaná prezidentka, do Rady Európy už dorazila, hoci verejnosť o tom prekvapujúco nebola informovaná. Ak v Rade Európy čítajú tieto slová nášho parlamentu, ako inak si to majú vysvetliť než tak, že na Slovensku Istanbulský dohovor jednoducho nebude?

Ak by prezidentka napísala list s tou istou informáciou, bolo by to logické konanie v zmysle právomocí prezidenta.

Teda, ak by prezidentka chcela.

Ale nemýľme sa! Ani to by nemusel byť koniec zápasu

A jedno varovanie na záver. Ani list prezidentky Rade Európy o zámere Slovenskej republiky nestať sa zmluvnou stranou Istanbulského dohovoru by nemusel znamenať ešte definitívny úspech jeho odporcov. Tak to totiž v Európe chodí. Írom sa stalo dvakrát, že ani ich odmietnutie medzinárodnej zmluvy v referende nakoniec nezabránilo tomu, že sa zmluva stala pre nich záväznou. Referendum sa totiž po nejakom čase opakovalo. V roku 2001 odmietli zmluvu EÚ z Nice, v opakovanom referende v roku 2002 ju schválili. V roku 2008 odmietli Lisabonskú zmluvu, v opakovanom referende v roku 2009 ju už schválili.

Odmietnutie medzinárodnej zmluvy nikdy definitívne nezaručí, že sa jej podporovatelia nepokúsia vrátiť ju do hry. Tento zápas je skrátka nadlho.

Existuje však jedno ešte väčšie ohrozenie, to do diskusie vniesol sudca Ján Mazák. Ide o predstavu, že o nesúhlase s medzinárodnou zmluvou by mal rozhodovať Ústavný súd, pričom dôvodom by malo byť posúdenie jej neústavnosti.

V čom je problém? Jednoducho v tom, že existuje množstvo iných dôvodov ako len neústavnosť, ktoré môžu viesť k odmietnutiu medzinárodnej zmluvy. Redukcia, ktorá by tieto dôvody zužovala len na posúdenie ústavnosti zmluvy, priamo zapadá do súčasnej krízy demokracie, ako ju prežívame na Západe. Spočíva v tom, že časť práva sa tvorí na nadnárodnej úrovni a presadzuje sa medzinárodnými zmluvami, s obsahom, ktorý sa nie vždy teší podpore a akceptácii suveréna a zastupiteľského orgánu, parlamentu. Moc sa presúva od parlamentov k sudcom, čo, samozrejme, priamo oslabuje demokraciu.

Nezabúdajme, že aj sudcovia napokon hlasujú a rozhoduje väčšina. A ako vidíme z množstva súdnych sporov po celom Západe, kde súdy tvoria právo, hnacím motívom je často práve politika a konkrétne politické presvedčenie. Pripomína nám to základnú poučku o tom, čo je medzinárodné právo: nie je to nič iné ako politika a výsledok politických rozhodnutí.

To, čo sa pred našimi očami odohráva, sa preto napriek listu ministra Lajčáka nekončí, naopak. A čím bude v medzinárodných dohovoroch viac ideológie, tým budú tieto spory ostrejšie.

Odporúčame