40 rokov od Solženicynovho prejavu na Harvarde. Čo sa zmenilo?

40 rokov od Solženicynovho prejavu na Harvarde. Čo sa zmenilo?

Alexander Solženicyn počas prejavu na Harvardskej univerzite 8. júna 1978. Foto: pravmir.com

Skostnatené osvietenské formuly nás nepripravia na skúšky, ktorým musíme čeliť, Západu chýba náboženská zodpovednosť, hovoril Alexander Solženicyn na Harvarde.

Tento rok si pripomíname 40. výročie slávnej harvardskej promočnej prednášky Alexandra Solženicyna „Rozdelený svet“. Päť mesiacov po jej prednesení bol zvolený za pápeža Karol Wojtyła. Obaja títo muži pochádzali z komunistických krajín a dali Západu varovanie. V čom sa Solženicynova diagnóza líšila? Nakoľko zostala platná po toľkom čase?

Sme zvyknutí, že promočné prednášky bývajú ľavicové stand-up komédie. Solženicyn však nešiel na Harvard rozprávať vtipy. Sľuboval horkosť. „Pravda nám unikne,“ začal, „ak sa s totálnou pozornosťou nezameriame na jej získanie. A aj keď nám unikne, stále máme ilúziu, že ju poznáme, a to nás vedie k mnohým nepochopeniam. Naviac je pravda zriedka príjemná; je skoro vždy horká.“

Podobne Solženicyn odmietal sociálne sebauspokojenie. Hrôzy nacizmu a komunizmu ho naučili triezvemu sebapoznaniu: „Nič tak nenapomáha prebudenie vševedúcnosti v nás ako neodbytné pomyslenie na vlastné prešľapy, omyly a chyby,“ napísal v Súostroví gulag. „Pamätám si, ako som v kapitánskych výložkách postupoval so svojou batériou východným Pruskom zahaleným v ohni a vravel som si: ‚Sme my lepší?‘“

Solženicyn pred 40 rokmi: „Čo snáď najviac cudzincovi na dnešnom Západe bije do očí, je úpadok odvahy.“ Zdieľať

Čo bolo podľa vás hlavným problémom Západu v roku 1978? Podľa Solženicyna: „Čo snáď najviac cudzincovi na dnešnom Západe bije do očí, je úpadok odvahy.“ No skôr, než vám napadne Jordan Peterson, všimnime si, že nemá na mysli ani tak osobnú mužnosť ako skôr silu vôle vo verejnom živote: „Občianska statočnosť vymizla nielen zo západného sveta ako celku, ale neprejavuje ju ani žiaden z jeho štátov, žiadna vláda, žiadna strana a samozrejme ani OSN. Tento úpadok odvahy je zvlášť zjavný na jeho riadiacej vrstve a na vrstve inteligencie, takže vzniká dojem, akoby odvaha zmizla z celej spoločnosti.“

Solženicyn zjavne súdi spoločnosti podľa charakterových čŕt, ktoré majú. V podstate prechádza kardinálnymi cnosťami a tvrdí, že naše úspechy viedli k morálnemu úpadku. Odsudzuje „štát blahobytu“, pričom je zaujímavé, že tu nemá na mysli vládu, ktorá živí závislých ľudí, ale spoločnosť oddanú výlučne materiálnej prosperite: „Teraz je možné vychovávať mládež v duchu nových myšlienok, viesť ju k telesnému rozvoju a k šťastiu, pripravovať ju na to, že bude mať veci, peniaze, voľno, navykať ju takmer na neomedzenú slobodu užívať si.“ Prečo by mal potom niekto riskovať život pre nejaké vyššie dobro?

Trpí aj miernosť, lebo slobody sa naplno využívajú bez sebaovládania. Tešíme sa z veľkej slobody konať zlo, vraví, no sotva jestvuje sloboda konať dobro, lebo tým, čo chcú dosiahnuť nejaké dobro, sa z každej strany podrážajú nohy. „Deštruktívna a nezodpovedná sloboda má oveľa širšie pole pôsobnosti. Ukazuje se, ako málo je spoločnosť chránená pred priepasťami ľudského úpadku, napríklad pred zneužívaním slobody na páchanie mravného násilia na mládeži – filmy plné pornografie, zločinu a satanizmu.“

Videozáznam prejavu Alexandra Solženicyna na Harvarde, USA, 8. júna 1978.

Pokiaľ ide o spravodlivosť, nahrádza ju legalizmus: „Každý spor sa rieši cestou práva a toto riešenie je konečné... Hovorte potom človeku, že nemá úplne pravdu, že by mal obmedzovať svoje požiadavky a zriekať sa toho, čo mu právom patrí, chcite od neho, aby dobrovoľne niečo obetoval, aby podstúpil nejaké riziko – budete vyzerať ako úplný hlupák.“

„Kultúra smrti“ sa v tomto príhovore nevyskytuje, no kritika potratov by sa sem formou priateľského dodatku dala vložiť. Údajné právo na potrat máme sklon chápať ako „zákonný postup“, čo je opak legalizmu. Kto však prijal Solženicynovu analýzu, mohol by povedať: „Samozrejme, že je nesprávny a mal by sa zakázať. To, že musí byť povolený, sa tvrdí len pod legalistickou zámienkou, ‚čo hovorí ústava.‘ Povedzme to preto jasne: v skutočnosti sa na tom vôbec nezakladá.“

„Sloboda bola človeku zverená len pod podmienkou trvalej náboženskej zodpovednosti. Ešte pred dvesto rokmi sa zdalo nemožné priznať človeku slobodu bez hraníc len tak, pre ukojenie jeho vášní či rozmarov.“ Zdieľať

Dnes tomu môžeme sotva uveriť, no je pravdou, že vtedajšia vznikajúca „politická korektnosť“ sa týkala ignorovania ziel komunizmu: „Vezmite si napríklad ilúziu tunajších ľudí, že rozumejú dnešnej svetovej situácii. Táto ilúzia obaľuje hlavy takou tvrdou škrupinou, že ju neprenikne žiadny hlas, ktorý k nám prichádza zo 17 zemí východnej Európy a Ázie.“ Ako hovorí, médiá bez akejkoľvek cenzúry pochodovali v tesných šíkoch, aby tento pohľad zachovali.

Liberalizmus nezlyhal, ale opustil stredoveké dedičstvo, ktoré si vždy vyžadoval. Preto nedokázal uskutočniť syntézu materiálnych a duchovných dobier, ktorú pôvodne sľuboval:

Začínajúca americká demokracia priznávala všetky práva ľudskej osobe len ako Božiemu dielu: inými slovami: sloboda bola človeku zverená len pod podmienkou a za predpokladu trvalej náboženskej zodpovednosti. To bolo dedičstvo predchádzajúceho tisícročia. Ešte pred dvesto rokmi, a v Amerike ešte pred päťdesiatimi, sa zdalo nemožné priznať človeku slobodu bez hraníc len tak, pre ukojenie jeho vášní či rozmarov.

Západ i komunizmus odhaľujú, že materializmus zlyhal. Pre Západ však nie je cestou vpred reforma, ale čosi úplne nové. Jediné pravdy, s ktorými je ochotný verejne súhlasiť, sú „skostnatené osvietenské formuly“ a „sociálny dogmatizmus“, ktoré sú neprimerané pre skúšky, ktorým musíme čeliť. V jednej veci Solženicyn akoby súhlasí s Marxom: liberalizmus je nevyhnutne cestou najprv k radikalizmu, potom k socializmu a napokon ku komunizmu. „Len výchovou seba samého k slobodnému a radostnému sebaobmedzovaniu sa môže človek povzniesť nad hmotný tok života,“ no Západu, ako je v súčasnosti konštituovaný, na to akoby chýbajú zdroje.

„Svet dnes stojí na prahu dejinného obratu, ktorý je rovnako významný, ako bol obrat od stredoveku k renesancii. Tento obrat bude od nás vyžadovať duchovný plameň, vzostup k novej výšine pohľadu, k novému spôsobu života, ktorý by snáď nezatracoval našu telesnú prirodzenosť ako stredovek, ale rozhodne nepošliapaval našu duchovnú prirodzenosť ako moderná doba.“

Michael Pakaluk
Autor je odborník na Aristotela a riadny profesor na Pápežskej akadémii sv. Tomáša Akvinského, je profesorom na Buschovej škole obchodu a ekonomiky na Americkej katolíckej univerzite. Žije v Hyattsville v štáte Maryland so svojou manželkou Catherine, ktorá je tiež profesorkou na Buschovej škole, a s ich ôsmimi deťmi.

Pôvodný text: Wanted: A New Height of Vision.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.



Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo