Policajný prezident a súmrak politiky

Policajný prezident a súmrak politiky

Na snímke sprava predseda vlády SR Peter Pellegrini a prezident Policajného zboru SR Tibor Gašpar počas tlačovej konferencie 17. apríla 2018 v Bratislave. Policajný prezident Tibor Gašpar skončí vo funkcii koncom mája. Foto: TASR/Pavel Neubauer

Reč nebude o Tiborovi Gašparovi, ale o tendenciách, ktoré sa objavujú v úvahách o spôsobe menovania policajného prezidenta v budúcnosti.

V uplynulých dvoch mesiacoch sme na Slovensku videli tri formálne či neformálne politické zoskupenia. Prvým bola vláda, druhým opozícia. Tretím boli plné námestia. Prekvapujúco vidíme, že všetky tri sa hýbu vo vyššie uvedenej otázke rovnakým smerom. A to smerom nesprávnym, ktorý poukazuje na krízu videnia politiky.

Letáčiky na námestí

Na mítingu „Za slušné Slovensko“ na námestí SNP sa pri mne pristavil člen usporiadateľskej služby a príjemne sme sa porozprávali. Dal mi letáčik s logom „Za slušné Slovensko“. Letáčik ma prekvapil. Žiadal „odpolitizovanie polície“. Problém polície je vraj v tom, že je v rezorte vnútra. A že by ju nemali riadiť politici.

Kto volá po „odpolitizovaní“ polície v zmysle, „aby ju neriadili politici“, hovorí, že občania nemajú mať cez svojich volených zástupcov na políciu vplyv. Čo je absurdné. Zdieľať

A kde by teda mala byť? A kto by ju teda mal riadiť? Ad hoc výbor ustanovený na ľudovom zhromaždení? Nevolení odborníci? Ak občania chcú ovplyvňovať prácu polície (a vlastne akejkoľvek vládnej zložky), robí sa to tak, že si zvolia svojich zástupcov (ktorým sa hovorí „politici“), a tí potom políciu či inú vládnu zložku riadia. Ak občania nie sú spokojní, politikov vymenia.  

Každý rozumný človek súhlasí s tým, že polícia má byť „odpolitizovaná“ v tom zmysle, že má podľa zákona slúžiť všetkým a že nemá byť využívaná pre konkrétnych politikov. Úvahy z letáčika však smerujú proti princípom zastupiteľskej parlamentnej demokracie. Kto volá po „odpolitizovaní“ polície v zmysle, „aby ju neriadili politici“, hovorí, že občania nemajú mať cez svojich volených zástupcov na políciu vplyv. Čo je absurdné.

Vládny návrh zákona o policajnom zbore

Do legislatívneho procesu bol predložený vládny návrh novely zákona o policajnom zbore. Najviac sa diskutuje o zmene, ktorú novela prináša v otázke spôsobu ustanovenia policajného prezidenta. Doteraz bolo jeho menovanie a odvolanie vo výlučnej právomoci ministra vnútra, teda ústavného činiteľa, ktorý nesie za rezort celú zodpovednosť. Niekoľko rokov sa diskutuje o tom, či to nemá robiť vláda ako kolektívny orgán. Novela však prináša veľmi kontroverzné riešenie. V procese ustanovenia policajného prezidenta zohráva úlohu aj minister, aj parlamentný výbor pre obranu a bezpečnosť, ale najväčšiu úlohu má výberová komisia, lebo ona vyberá kandidáta. Do komisie menuje dvoch členov minister vnútra, po jednom predchádzajúci policajný prezident, policajná odborová organizácia, rektor Policajnej akadémie, generálna prokuratúra a riaditeľ úradu inšpekčnej služby. Kandidát vybraný komisiou pôjde na híring do parlamentného výboru a ten navrhne kandidáta ministrovi. Vidíme, že minister na výberovú komisiu nemá veľký vplyv a jeho ľudia môžu byť prehlasovaní. Minister bude kandidáta menovať, ale nebude ho vyberať.

Silnú samosprávu v personálnych otázkach majú v našom politickom systéme sudcovia. Skúsenosti s ňou nie sú dobré, pretože priniesla skôr zabetónovanie nedôveryhodných štruktúr ako očistu, a jednak súdna moc je podľa ústavy samostatným pilierom štátnej moci, zatiaľ čo polícia je súčasťou výkonnej moci. Zdieľať

Na stránkach Postoja sa novele venoval Jozef Majchrák, ktorý sa zameral na skutočnosť, že takto ustanovený policajný prezident by bol budúcou vládnou garnitúrou ťažko vymeniteľný. Ešte väčším problémom je to, že novelou dochádza k oslabeniu politika, ktorý nesie za rezort celú zodpovednosť. Zavedenie vplyvu rôznych policajných štruktúr cez členstvo vo výberovej komisii znamená oslabovanie princípov zastupiteľskej demokracie a zavádzanie prvkov akejsi policajnej samosprávy v personálnych otázkach. Podobným spôsobom sa má ustanovovať aj ďalší kľúčový funkcionár, ktorým je riaditeľ inšpekčnej služby.

Silnú samosprávu v personálnych otázkach majú v našom politickom systéme sudcovia. Poznamenajme jednak, že skúsenosti s ňou nie sú dobré, pretože priniesla skôr zabetónovanie nedôveryhodných štruktúr ako očistu, a jednak súdna moc je podľa ústavy samostatným pilierom štátnej moci, zatiaľ čo polícia je súčasťou výkonnej moci.

Na demonštráciách ľudia okrem iného žiadali aj predčasné voľby. Foto: TASR/Martin Baumann

Fantázie z opozície

Údiv vyvolávajú návrhy, ktoré prichádzajú z opozície. Igor Matovič dokonca navrhoval, aby policajného prezidenta volili všetci policajti. To by bolo v poriadku, keby policajný prezident slúžil iba policajtom. Lenže on slúži všetkým občanom, a teda rozhodovať o ňom majú zástupcovia občanov.

Občania žiadajú, aby sa po predčasných voľbách dostali k moci iní politici, ktorí by urobili v polícii poriadok. Ako urobia poriadok, keď sa im majú odobrať kompetencie? Zdieľať

Matovič v týždenníku Týždeň de facto navrhoval, aby policajní vyšetrovatelia nemali žiadnych policajných nadriadených. Ale veď v rozhodovaní o vyšetrovacích úkonoch, ku ktorým vyšetrovateľ siahne, ten vyšetrovateľ naozaj žiadneho nadriadeného nemá. Zmeniť jeho rozhodnutia môže len prokurátor.

Antipolitický populizmus

Čím to je, že vláda, námestia i opozícia, tri zložky, ktoré každá na každú hľadia s nedôverou, presadzujú podobné opatrenia smerujúce k oslabeniu výkonnej moci, ktorá je fakticky volená občanmi? Prečo sa spomína odovzdanie vplyvu na rezorty do rúk nevolených ľudí? Historická skúsenosť počas slovenskej samostatnosti je predsa iná. Oživenie polície a jej vyššia dôveryhodnosť po roku 1998 predsa prišli tak, že noví predstavitelia výkonnej moci mohli urobiť rýchle personálne zmeny v polícii.

Prečo sa teda navrhujú opatrenia, ktoré sú fakticky v rozpore s požiadavkami občanov, ktorí žiadajú, aby sa po predčasných voľbách dostali k moci iní politici, ktorí by urobili v polícii poriadok? Ako urobia poriadok, keď sa im majú odobrať kompetencie?

Na príčine je všeobecne rozšírená nedôvera voči politikom. Konkrétne presvedčenie, že všetkým im ide iba o platy, peniaze a majetok. To spája voličov opozície s voličmi vlády. Rozdiel je snáď v tom, že voliči opozície skôr veria, že skorumpovaní sú tí politici, ktorých oni nevolia, zatiaľ čo voliči vlády skôr veria, že kradnú predsa všetci, takže sa tým pri voľbách vlastne vôbec netreba zaoberať.

Niežeby neexistovalo veľa skorumpovaných politikov. Je ich dosť. Ale nie sú to všetci. Trúfam si povedať, že netvoria ani väčšinu.

Spomína sa odovzdanie vplyvu na rezorty do rúk nevolených ľudí. Niežeby neexistovalo veľa skorumpovaných politikov. Je ich dosť. Ale nie sú to všetci. Zdieľať

Ruka v ruke s nedôverou voči politikom ide o v zásade iracionálne presvedčenie, že nepolitici sú lepší ľudia. Že policajti, sudcovia, novinári, ktokoľvek, sú lepší. Ako keby politici neboli všetci synmi tohto ľudu.

Ale skúsenosti zo života nás učia niečo iné.

Platy politikov

Príkladom antipolitického populizmu je už štvrťstoročie téma platov ústavných činiteľov. Zákon hovoril od roku 1993, že plat poslanca činí trojnásobok priemerného platu v národnom hospodárstve. Ako rastú platy ľudí, tak sa valorizuje plat poslanca. Médiá však celé roky písali o každoročnej valorizácii tak, ako keby šlo o reálne zvýšenie platov poslancov oproti priemernému platu v národnom hospodárstve. Môj kolega zvykol hovorievať o istej novinárke: „Tá nerozumie vôbec ničomu, čo sa deje. Všimne si jedine to, že poslanci si zvýšili platy. A vlastne ani tomu nerozumie.“

Antipolitickému populizmu médií sa prispôsobili populistickí politici a prišli so zmrazovaním platov poslancov. Samozrejme, nominálne zmrazenie nie je nič iné ako zníženie platov oproti priemernému platu v národnom hospodárstve. Koncom minulého roka v tejto téme súťažili Robert Fico a Igor Matovič a bolo ťažké rozhodnúť, kto bol väčší populista. Musíme nájsť systémové riešenie, nechal sa vtedy počuť Béla Bugár, čo bol ďalší eufemizmus. Systémovým riešením bol zákon z roku 1993. Toto systémové riešenie bolo postupne zničené populizmom médií.

Boj proti korupcii horší od korupcie

Starý vtip hovorí, že najmenší stupeň sa nazýva jednoducho korupcia, vyšší stupeň sa nazýva veľká korupcia a najvyšší sa nazýva boj proti korupcii.

Politik sa spreneveruje svojmu poslaniu, keď svoj džob vykonáva tak, aby mal z neho prospech on, a nie verejnosť. Novinár sa spreneveruje vtedy, keď píše tak, aby to malo čo najväčšiu čítanosť, a nie tak, aby objasnil pravdu. Zdieľať

Niečo na tom je. Teraz, v čase, keď je tak trochu v móde heroizácia novinárov, treba pripomenúť, že nekompetentný mediálny „boj proti korupcii“ vie narobiť viac škody ako osohu. Máločo ma vedelo tak znechutiť v čase môjho ministrovania ako spôsob, akým médiá písali o výberových konaniach v rezorte. Ak šlo o priame zadanie, automaticky k nemu pristupovali s podozrením. Pritom konaní priamym zadaním bolo veľmi málo a bolo treba k nim siahnuť, ak sa mali úlohy rezortu plniť. Veď preto ich zákon aj pripúšťa. Ale odôvodnenie médiá nezaujímalo. Palcové titulky, ktoré o priamom zadaní informovali, podsúvali dojem, že je za tým korupcia.

Titulky podsúvajúce korupciu totiž zvyšujú čítanosť. Politik sa spreneveruje svojmu poslaniu, keď svoj džob vykonáva tak, aby mal z neho prospech on, a nie verejnosť. Novinár sa spreneveruje vtedy, keď píše tak, aby to malo čo najväčšiu čítanosť, a nie tak, aby objasnil pravdu. Pravda totiž môže byť banálna a nezaujímavá.

Moja skúsenosť z politiky a médií je taká, že môžete byť čistý, a aj tak sa o vás budú písať tak, že mnoho ľudí nadobudne dojem, že ste tiež skorumpovaný.

Súčasťou mediálneho „boja proti korupcii“ býva hystéria, keď sa médiá vybíjajú v detailoch a uniká im podstata. Ešte horšie je, ak to robia zámerne podľa svojich ideologických preferencií. Kauza Gorila bola jednoznačne najväčším problémom pre SDKÚ. Po niekoľkých rokoch však médiá už písali o Gorile tak, ako keby to bol problém najmä pre Roberta Fica. Čo teda naozaj nebol.

Spor medzi politikom a nepolitikom? Pravdu musí mať nepolitik

Najpoučnejším príkladom katastrofy zvanej „boj proti korupcii“ v celom mojom verejnom živote bol spor, ktorý som ako minister viedol s Úradom pre verejné obstarávanie (ÚVO) pri nákupe hasičských striekačiek. Podstatou sporu bolo, že ÚVO vznieslo proti postupu rezortu vnútra nekompetentné a nelogické námietky týkajúce sa výberového konania.

Darmo som v médiách obhajoval postup rezortu. Príbeh nekompetentnosti úradu je príliš zložitý a jeho rozbor zaberá príliš veľa času. Oveľa jednoduchší je príbeh, keď dobrý úrad odhalí zlého ministra.

Dôsledkom je to, že politici sa prispôsobia a radšej nekonajú, ako by mali mať problém. A že sa neplnia úlohy, ktoré sú naliehavé? Nuž, tak sa neplnia.

Platia jednoduché mediálne schémy. Neprinášajú však vždy pravdu. Pravda sa presadí, ak sa upustí od schém o apriórnej vine politika a prípad sa bude poctivo skúmať.

Ilustračné foto: TASR

Polícia vinníkom či obeťou?

Niežeby polícia občas nebola obeťou politikov. Avšak neustále romantizovanie polície ako obete politikov je tiež zjednodušením. Trúfam si povedať, že ak by skorumpovaná vládna garnitúra chcela zneužiť políciu a narazila by na samých rovných chlapov, tak by rýchlo skončila.

Aj medzi policajtmi, tak ako všade, niektorí sú rovní chlapi, a niektorí nie. Okrem politikov zneužívajúcich políciu existujú i policajti, ktorí sami vycítia, čo politici chcú, a dajú im to. Zdieľať

Lenže aj medzi policajtmi, tak ako všade, niektorí sú rovní chlapi, a niektorí nie. Kto má skúsenosť s nahliadnutím do vnútorného sveta polície, je niekedy prekvapený, aké prostriedky sú schopní vytiahnuť niektorí policajti proti vlastným kolegom v zápase o pozície. A nezabúdajme, že sú to účinné prostriedky podľa Trestného poriadku. Ak vyšetrovateľ vznesie obvinenie voči inému policajtovi, tak ten má po kariére.

Dnes nie je jasné, či za dnešný stav polície je zodpovedné prílišné negatívne zasahovanie politikov alebo, naopak, nedostatočné pozitívne zasahovanie. Nezabúdajme: okrem politikov zneužívajúcich políciu existujú i policajti, ktorí sami vycítia, čo politici chcú, a dajú im to. Ak politici chcú, aby sa im polícia nemiešala do ich biznisov a inak nech si robí, čo chce, tak im to títo policajti radi splnia.

Občas polícia zahrá také divadlo s témou „boj proti korupcii“, že by to žiaden politik nezahral. V roku 2013 sme s úžasom sledovali, ako policajní ťažkoodenci obsadzujú úrad vlády v Prahe. Mal to byť preťažký úder korupcii. Nakoniec z toho zostala iba dráma manželského trojuholníka medzi premiérom Nečasom, jeho manželkou a budúcou manželkou.

Už takmer dva roky sledujem na CNN „russian probe“, vyšetrovanie, vedené FBI, ktoré má dokázať, že Trump má čosi s Rusmi. Po dvoch rokoch z toho síce nevyšlo nič, ale médiá sa dva roky tvária, že FBI už-už Trumpa má. A nech sa na to pozerám akokoľvek, vidím len absurdné vyšetrovanie, do ktorého je FBI hnaná médiami. Nie, ten obraz fungujúcich inštitúcií západného sveta, ktoré garantujú, že moc nebude politikmi zneužitá, tiež nie je celkom pravdivý.

Má politika svoju česť?

Politika je zrejme oblasť, kde je človek – krehká nádoba – najviac vystavený pokušeniu moci. Ale silné pokušenia sa ho zmocňujú všade, kde je mu tá moc zverená. Nezabúdajme na to.


Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo