Má rodič prepnúť správy v prítomnosti dieťaťa?

Má rodič prepnúť správy v prítomnosti dieťaťa?

Foto Flickr/flash.pro

V mnohých rodinách beží televízia či rozhlas ako neustály podmaz. Má rodič vypnúť správy, keď je dieťa v miestnosti alebo v aute?

Mnoho rodičov prepína večerné správy, keď vojde dieťa do izby, alebo stlmuje zvuk v aute, keď novinári v rozhlase informujú o vojnách, katastrofách, prírodných nešťastiach. Ide o prílišnú protektívnosť? Od akého veku môžu deti pozerať televízne správy alebo ich počúvať z rozhlasu v aute? Túto otázku sme poslali našim odborníkom na výchovu. 

Denisa Zlevská, psychologička, Centrum pre tréning a rozvoj

Katastrofy, nešťastia, vojny – v samej podstate nik z nás o nich nechce počuť a tobôž ich zažiť. Nik nechce mať vo svojom životnom priestore niečo také, čo ho zneisťuje, čo nedokáže kontrolovať, čo je mimo jeho možnosti ovplyvňovania. My dospeláci však už akosi tušíme, že sa to nedá úplne eliminovať, že tieto fenomény existujú nezávisle od nás. Priznajme si, často máme s ich vnímaním problém aj my. Snažíme sa preto od nich ochrániť aspoň svoje deti, nech žijú o malú chvíľku dlhšie vo svete, kde je bezpečie a harmónia. Dennodenne ju všemožne nastoľujeme v našich rodinách, a preto neradi vpúšťame negatívne javy do tohto zdanlivo bezpečného priestoru.

V tejto téme vnímam vo vzťahu k deťom dve roviny – jednou z ich je porozumenie veci a druhou učenie detí nezdolnosti a zdravým stratégiám zvládania. S deťmi je potrebné tieto témy rozoberať veku primerane tak, aby im rozumeli, pretože nič nie je horšie ako to, keď nechápeme, čo sa deje. To otvára príležitosť ku skresleniam a domýšľaniu, ktoré sú obvykle horšie ako realita. Tieto témy je vhodné rozoberať v atmosfére bezpečia, keďže samy osebe v sebe nebezpečie nesú. Druhou vecou je učiť deti, ako sa v situáciách nebezpečenstva správať, ako ich zvládať. Pomáhať deťom pomenovávať ich spôsoby správania, ktoré napomáhajú budovanie osobného bezpečia, veľmi pomôže v životných situáciách, keď sa bezpečie stráca. Takto sa totiž budujú kompetencie detí pre reálne praktické zvládanie záťažových situácií. Porozumenie situáciám a vnímaná schopnosť ich zvládnuť je základom pre odolnosť a reálny život. Potom ich stačí už iba cvičiť v realite!

Albín Škoviera, špeciálny pedagóg, Katolícka univerzita v Ružomberku a Univerzita Pardubice

Problém nie ja ani tak v deťoch ako predovšetkým v komerčných médiách. Tie sú jednak zamerané najmä na životné drámy, a pokiaľ ide o prezentáciu, sú často „krvilačné“ a obrazovo naturalistické. Preto by som do 8-9 rokov dieťaťa bol veľmi opatrný, pokiaľ ide o správy a príbehy takto poňaté. Negatívne informácie i smútenie sú však súčasť nášho života a nedá sa im vyhnúť. Môžeme ich len pomôcť dieťaťu spracovať a vyvažovať tými pozitívnymi. Aj v minulosti predsa počúvali deti značne dramatické starozákonné príbehy (vezmime si len takú Potopu sveta či Sodomu a Gomoru), drastické slovenské rozprávky, ale aj samy si vymýšľali strašidelné príbehy. Je to súčasť ich zdravého dospievania v období predpuberty. Úzkostlivosť a ochranárstvo nepomôžu ani nám, ani dieťaťu.

Daniela Čechová, poradenská psychologička a psychoterapeutka, katedra psychológie Filozofickej fakulty Univerzity KomenskéhoSlovenská asociácia individuálnej psychológie

V predškolskom veku má dieťa veľkú predstavivosť a imaginatívne myslenie. Nedostatky v myslení si dieťa nahrádza fantáziou. V predstavách oživuje predmety, pripisuje zvieratám a predmetom ľudské vlastnosti. Bojí sa úplne neškodných vecí a nebojí sa vecí, ktoré sú reálne hrozivé. Preto sa dieťa môže zdať necitlivým alebo prehnane emocionálnym pri televíznych správach o skutočne veľkých nešťastiach. Pre deti do 6 rokov neodporúčam televízne alebo rozhlasové správy vôbec.

S nástupom do školy, ako sa rozširujú poznávacie schopnosti dieťaťa, rastie záujem o dianie okolo seba. Rodičia nemôžu zabrániť tomu, aby sa informácie k ich dieťaťu dostali, či už sa díva na správy, alebo nie. Bolo by vhodné, aby boli k dispozícii vtedy, keď to dieťa potrebuje. Aby sa s ním porozprávali, vysvetlili a privodili mu pocit bezpečia a spolupatričnosti.

Foto archív D. Z., Pavol Rábara, Andrej Lojan



Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo