Známkovať či neznámkovať?

Známkovať či neznámkovať?

Foto TASR Oliver Ondráš

Polemická diskusia o hodnotení známkami ožíva vždy v období vysvedčení. Aj naši odborníci na výchovu majú rôzne názory.

Tento týždeň sa budú rozdávať vysvedčenia. V súvislosti s humanizačnými teóriami sa už dlhšie diskutuje, či najmä pre mladších žiakov nezrušiť známky, podľa odporcov známkovania spôsobujú deťom stres a ide o falošnú vonkajšiu motiváciu. Naopak, prívrženci známkovania hovoria, že odmena a trest v podobe známok sú potrebné kvôli napredovaniu v učení, ktoré sa nezaobíde bez tlaku a vynucovania, a je to aj príprava na neskorší život. Pýtali sme sa odborníkov na výchovu, ako vnímajú túto diskusiu. 

 

Denisa Zlevská, psychologička, Centrum pre tréning a rozvoj

Známkovanie vo všeobecnosti vplýva na rôzne typy detí odlišne. Sú deti, ktoré potrebujú spätnú väzbu vo forme akejsi celkovej evaluácie, a teda známky pre ne sú skôr motorom k výkonu než strašiakom. Tešia sa na vysvedčenie, ktoré dá akoby zadosť ich snahe a ctižiadosti. Vysvedčenie ich motivuje k zlepšovaniu a stanovovaniu si ďalších cieľov.

Potom je skupina detí, pre ktoré známky nič neznamenajú a túto formu spätnej väzby nepožadujú. Skôr ich to otravuje a v prípade iných názorov s vlastnými rodičmi na ich výkon ich to stresuje a vznikajú hádky. Ich spôsob nahliadania na výsledok sa často snúbi s tým, čo ich baví a čo nie, čo im ide a ostatné je akoby v kolónke „na nič mi to nebude, dobré známky netreba, nezaujíma ma to“.

Sú však aj deti, pre ktoré je známkovanie stresom a obdobie vysvedčenia je akousi nočnou morou. Sú to deti, ktoré frustruje hodnotenie od iných, respektíve obdobie hodnotenia, písomiek a záverečného tlaku. Tieto deti často v tomto období evaluácie s výkonom klesajú, čo však nemá nič spoločné s ich vedomosťami, ale skôr s mierou zvládania stresu či nahliadania na seba ako na potenciálne zlyhávajúceho človeka.

Vzhľadom na tieto rôzne reakcie detí na známkovanie podľa môjho názoru nejde jednoznačne povedať, či dať známkovaniu stop alebo zelenú. Čo je však úplne jednoznačné, je fakt, že deti potrebujú byť záverečným hodnotením sprevádzané a potrebujú mu rozumieť. To ťažiskové teda je, ako sa deťom ich hodnotenie komunikuje. Cieľom známkovania je akési podanie spätnej väzby a aj povzbudenie k napredovaniu. Tak ako my dospelí potrebujeme rozumieť finančnému ohodnoteniu vo firme v čase polročných či koncoročných odmien či rozhodnutiam o svojom pracovnom zaradení a výkone, tak potrebujú rozumieť aj deti svojim známkam.

V zdravej firme predsa v období hodnotenia prebieha tzv. hodnotiaci rozhovor medzi nadriadeným a podriadeným, ktorého cieľom je objasnenie výsledkov a získanie obojstrannej spätnej väzby na situáciu a výsledok. Tak ako my dospelí dokážeme svoje hodnotenie lepšie prijať, ak mu rozumieme a môžeme sa k nemu vyjadriť, tak niečo podobné potrebujú aj naše deti. Nestačí len vysvedčenie do ruky či známky do žiackej knižky. Deti potrebujú rozumieť.

Čomu? Potrebujú rozumieť, čo robili dobre, kde sa zlepšili, čím prekvapili, kde je priestor na rast a čo im ich budúca snaha prinesie, i to, čo konkrétne je pre to potrebné z ich strany urobiť. Potrebujú počuť, že veci sa dajú meniť, posúvať, že ich osobnosť nie je definovaná iba konečnou známkou a výkonom. Na takýto rozhovor s dieťaťom je potrebné vytvoriť čas a príjemné bezpečné prostredie, potrebujeme sa naň pripraviť, a teda rozumieť, aké výsledky malo dieťa dosiahnuť, čo reálne dosiahlo a kde potrebuje zlepšenie.

Potrebujeme byť pripravení aktívne počúvať aj zdôvodnenia a názory svojich detí na ich vlastný výkon a proces učenia i zlepšenie. Nejde teda len o jednosmerné posúdenia, ale vzájomný dialóg. Jeho cieľom je potešenie sa z dosiahnutých úspechov a zlepšení i definovanie si zvládnuteľných budúcich cieľov. Takýto rozhovor môže viesť učiteľ či rodič a významne vplýva na vzťah k škole, k učeniu sa i k dospelým, ktorí sa na tomto procese zúčastňujú. Veď posúďte sami, ako lepšie sa cítite, keď rozumiete tomu, čo pre svoju firmu znamenáte, čo oceňuje a ako to potom dodáva chuť zlepšovať sa a napredovať vo výkone.

Daniela Čechová, poradenská psychologička a psychoterapeutka, katedra psychológie Filozofickej fakulty Univerzity KomenskéhoSlovenská asociácia individuálnej psychológie

Učenie ako jedna z troch základných ľudských činností sa prelína celým naším životom. Malé deti sa učia neúmyselne, keďže poznávanie sveta je stimulované ich vnútorným vývinom, nielen vonkajšími podnetmi. Intelektuálny cit, ktorý my ľudia máme, patrí medzi vyššie city, a aj keď pri ňom vykonávame námahu, prináša obohatenie a pozitívne emócie. Spomínate si, aké šťastné je dieťa, ak sa mu podarí pozapínať si gombíky, zašnurovať topánky, povedať básničku?

Čo sa to deje v našom školstve, že väčšinou (až na výnimky) stačí pár týždňov v škole v prvej triede a deti prestávajú mať školu a učenie rady? Pravdepodobne to súvisí s hodnotením ich výkonov zo strany učiteľov a rodičov. Deti skoro pochopia, ako veľmi rodičom záleží na dobrých známkach a začnú mať obavy, či sa im ich podarí získať. Vieme, že keď sme plní obáv a pochybností, je väčšia pravdepodobnosť, že sa omyl stane. Je to odraz tzv. sebanapĺňajúcej sa veštby. Niekedy stačia aj neverbálne prejavy nesúhlasu a nespokojnosti učiteľa alebo rodiča. Omyly sa kopia alebo sa dieťa prestáva snažiť. Tu chcem zdôrazniť, že nemusí ísť vždy o známky. Rodičia deti neznámkujú a deti aj tak nebývajú viac motivované, napríklad k domácim prácam. Spoločným menovateľom je vonkajšia motivácia, či v podobe známky, trestu, alebo neschvaľovania zo strany autority.

Autoritatívni rodičia a učitelia zrejme teraz nebudú so mnou súhlasiť, avšak môj názor je, že najlepšie, čo môžeme pre naše deti urobiť, je rozvíjať ich lásku k učeniu a poznávaniu ako vnútornú celoživotnú potrebu. Ale tak, že sa nesústredíme len na známky, ale na kvalitné vedomosti a kognitívne a sociálne schopnosti, ako zvedavosť, schopnosť riešiť problémy, tvorivosť, rozhodovanie, vyjednávanie, tímovú prácu. Potom budú mať naše deti školu v láske a ani horšia známka ich nedemotivuje. Známky motivujú len deti, ktoré už sú motivované.

Tu sa opäť dostávame k tomu, akú obrovskú úlohu hrajú v tomto smere pedagógovia. Moja mladšia dcéra prišla v druhom alebo treťom ročníku zo školy domov a povedala: „Stalo sa niečo strašné!“ Dozvedeli sme sa, že to „strašné“ je, že ich triedna učiteľka im povedala, že je tehotná a budúci rok ich nebude učiť. To by som nazvala víťazstvom školského systému. Túto pani učiteľku mali radi deti i rodičia. Pritom bola prísna, ale naučila všetky deti, aj deti s poruchami učenia či problémami v správaní a vždy našla spôsob, ako vysvetliť dieťaťu, ak niečomu nerozumelo. Napríklad aj tak, že požiadala o pomoc iné dieťa v triede. V triede sa aj jej pričinením vytvoril kolektív detí, ktoré sa stretávajú dodnes, a žiaci, ktorí zo školy odišli, prišli aj na stužkovú pôvodnej triedy.

Želám všetkým deťom takú pani učiteľku a rodičom prajem, aby sa menej sústreďovali na známky svojich detí a tešili sa z ich pokroku, čo všetko už vedia v januári, čo nevedeli v septembri, či už známky v škole dostávajú alebo nie.

Albín Škoviera, špeciálny pedagóg, Katolícka univerzita v Ružomberku a Univerzita Pardubice

Priaznivci aj odporcovia známok a známkovania sa na sto veciach nezhodnú, ale na stoprvej áno: dieťa má byť v škole hodnotené. Spor sa teda vedie „len“ o:

  • forme hodnotenia (Slovne? Známkami? Kombinovane?),

  • obsahu hodnotenia (Naučené vedomosti? Snaha? Schopnosť rozmýšľať o problémoch a aplikovať? „Potenciál“?),

  • jeho dosahu na žiaka (Motivácia? Informácia? Spätná väzba? Trauma?).

Známka teda nie je ani odmena, ani trest. Mala by byť normatívnym vyjadrením predovšetkým vedomostí a zručností žiaka konkrétnym učiteľom vo vzťahu k požiadavkám, ktoré sú viazané na obsah učiva.

Som napriek všetkým negatívam a rizikám, ktoré v sebe skrýva, zástancom známkovania so slovným upresnením, aby žiak mal predstavu nielen o tom, ako obstál celkove, ale aj o tom, čo je jeho slabé miesto. V prvom roku, keď sa dieťa len adaptuje na školu a jej systém, ešte nie, ale neskôr áno.

Známkovanie v rámci prenosu informácií medzi učiteľom a „spoluučiteľmi“, žiakom a spolužiakmi a rodičmi sa mi zdá oveľa funkčnejšie ako výlučne slovné hodnotenie. Predstavujem si, pri dnešnej administratívnej náročnosti, keby za polrok učitelia len v jednej triede napísali miesto cca 25 známok z „výkonnostných predmetov“ 25 žiakom spolu 625 slovných hodnotení, ako by skĺzli do schémy. A čítali by hodnotenia žiakov ich rodičia?

Predstavujem si aj to, ako by vyzeralo „humanistické“ a „nehumanistické“ hodnotenie diktátu žiaka, ktorý by v ňom mal dvadsaťpäť chýb. „Zo 120 slov si napísal bezchybne 100, t. j. až 83,3 %. Iba v 16,7 % si mal jednu (výnimočne dve) chybu.“ „To, že netušíš, kde sa píšu čiarky, je jedna vec, ale mijava s malým em a mäkkým i, z toho sa ešte teraz spamätávam.“

Je nešťastím pre dieťa, ak je pre rodiča neúspechom už dvojka. To je choré. To je reálna trauma. V bezpečnom prostredí, a tým by rodina a škola mali byť, nie je pre žiaka problém vyrovnať sa s horšou známkou. Tie deti, ktoré neboli iba sústavne chválené, zažili si už v predškolskom veku v akceptujúcom prostredí občasný neúspech, majú väčšiu šancu vyrovnávať sa s tým, keď sa medzi jednotkami a dvojkami objaví aj nedostatočná. Nedramatizujú, vedia, že aj sem-tam nejaký neúspech patrí k životu. Dokonca im môže pomôcť v raste. Ako povedal šachista Aľjochin: „Z jednej prehratej partie sa naučím viac ako zo sto vyhraných!“

My rodičia, myslime pri známkach na to, že dvojka je chválitebný, trojka dobrý a štvorka dostatočný.

Foto archív D. Z., Andrej Lojan, Pavol Rábara

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo