Skorá selekcia detí na školách – áno či nie?

Skorá selekcia detí na školách – áno či nie?

Foto Flickr/Vazovsky

Aký charakter by malo mať naše školstvo? Elitné školy alebo kvalitné vzdelanie pre všetkých?

Práve prebieha diskusia o redukcii osemročných gymnázií, ktorá najviac zasiahne najmä Bratislavu. Súčasne je už dlhodobý trend aj na samotných základných školách rozdeľovať triedy na jazykové s lepšími žiakmi a slabšie triedy. Aký je váš názor na skorú selekciu detí v rámci samotných škôl či v rámci systému škôl? Mali by najlepší žiaci študovať osve alebo je lepšie, aby do vyššieho veku vyrastali v prostredí rôznorodosti, teda v kolektíve, kde sú deti rôzneho sociálneho pôvodu s rôznymi inteligenčnými danosťami? Opýtali sme sa našich odborníkov na výchovu detí. 

Denisa Zlevská, psychologička, Centrum pre tréning a rozvoj

Otázku by som nevidela tak čierno-bielo – v zmysle skorej selekcie – áno či nie. Osobne si myslím, že to, čo je rozhodujúce, ba až určujúce, je sociálna klíma na školách, kvalita výučby, prípravy učiteľov či materiálno-technické vybavenie škôl. Opäť mám pocit, že riešime nadstavbový problém, otázku, ktorá však vôbec nerieši to, v čom to väzí v našom školstve. Začíname stavať dom od strechy a základy nie sú stále postavené. Veď uvažujeme o tom, prečo rodičia majú obavy o kvalitu škôl? Prečo tak usilovne hľadajú to najlepšie vzdelanie pre svoje deti, ktoré často znamená presun do špecializovaných škôl či tried?

Je pochopiteľné, že sa dvíha vlna odporu, keď mnohé naše základné školy nie sú technicky vybavené pre kvalitnú výučbu, či už z hľadiska pomôcok, elektroniky, alebo učebných materiálov a personálu. Rovnako tak je alarmujúci počet žiakov vo vzťahu k potrebe dialogickej výučby, ktoré v našich podmienkach nejdú zladiť. Nároky na učivo i dotácia vyučovacích hodín sú často v protiklade s modernými spôsobmi výučby, ako je zážitkové či projektové učenie. Selekcia v rámci škôl potom prebieha ako jedno z opatrení pre udržanie kvality výučby či zo snahy vyhovieť všetkým zúčastneným stranám. Nevynímajúc učiteľov, ktorí v návale povinností a byrokracie postupne strácajú zápal pre kreatívnu výučbu, naháňajú sa za kreditmi a pritom sú vyhorení a z hľadiska práce s nadanými deťmi či s deťmi so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami v mnohom nepripravení. Podotýkam, že nie pre ich neschopnosť či preto, že by nebolo odhodlanie alebo túžba, ale skôr pre časovú náročnosť a vyčerpanie nepodstatnými vecami.

Napätie sa stupňuje aj tým, že chýbajú asistenti týchto detí či asistenti učiteľov, psychológ alebo špeciálny pedagóg je, žiaľ, skôr benefitom než rutinnou súčasťou školy. A tak mám pocit, že by sme sa mali vrátiť opäť k podstate a základom, ak chceme, aby základné školstvo plnilo svoju úlohu a osemročné gymnáziá vychovávali našu inteligenciu. Ak by sme zapracovali na základoch, nevidím problém v tom, aby deti rôznych potrieb boli vzdelávané spoločne – v mnohom to totiž sociálne i emocionálne obohacuje deti samotné a koniec koncov zrkadlí reálny svet. Spoločné nažívanie detí rôznych potrieb predsa prispieva k scitliveniu detí na vzájomné potreby, ktoré sa učia si všímať i aktívne – svojím pričinením – napĺňať.

Emocionálna a sociálna zrelosť, ktorú tým budujeme, je integrálnou súčasťou osobnosti človeka. Kvalitné vedomosti a znalosti idú ruka v ruke s učením sa, ako ich uplatniť v praxi v prospech potrieb človeka, komunity, v ktorej žijeme, či spoločnosti ako takej. Nevidím zároveň problém ani v špecifickom vyučovaní detí, ktorým bežná ZŠ nestačí, na osemročných gymnáziách s jednoznačným zameraním, avšak aj s predmetmi, ktoré prispievajú vedomosťou a skúsenosťou k sociálnym zručnostiam. No nechcime to skôr, než budeme na to pripravení, lebo opäť len urobíme ďalšiu byrokratickú zmenu, na ktorú doplatia deti, rodičia i učitelia, a teda my všetci.

Albín Škoviera, špeciálny pedagóg, Katolícka univerzita v Ružomberku a Univerzita Pardubice

Hoci sa problematika udržania terajšieho počtu osemročných gymnázií spája často s otázkou potreby kvalitného vzdelávania a vecné argumenty ich „zástancov“ i „odporcov“ sa sústreďujú naň (neraz dávame za pravdu dokonca obom stranám), vnímam problém aj v dvoch iných súvislostiach.

  1. Pokiaľ mala škola temer monopol na vzdelávanie, bola istá miera aj skorej selekcie žiakov akceptovateľná. Tento jej monopol však už padol. Je totiž iks možností, ako bude dieťa, predovšetkým to s intelektuálnym nadaním, získavať informácie a učiť sa inak, ale aj efektívnejšie, napr. cez internet. Súhlasím s profesorom Rýdlom, ktorý nedávno v Bratislave povedal, že škola môže „prežiť“ len vtedy, ak bude inštitúciou sociálne pedagogickou. Teda ak bude plniť oveľa lepšie úlohy sekundárnej socializácie. Ak prijmeme túto zmenu paradigmy školy, potom je jasné, že škola by mala byť spoločenstvom nadaných i menej nadaných žiakov, ktorí sa učia spolu žiť.

  2. Napriek tomu, že nám ide o „blaho“ žiaka, stáva sa tak trocha rukojemníkom postojov a názorov nás dospelých. Ešte stále pretrváva u niektorých učiteľov (i rodičov) pocit, že byť učiteľom na gymnáziu je viac (je predsa „profesor“), ako byť učiteľom na ZŠ. Okrem toho, že my rodičia vnímame nadanie vlastného dieťaťa často nekriticky, z jeho pobytu na osemročnom gymnáziu máme dva profity: ak sa nám podarí umiestniť dieťa naň, máme o problém menej (netrápi nás to do deviatej triedy). Nuž a ten druhý profit? Cez „exkluzivitu“ dieťaťa/žiaka sme tak trocha „exkluzívni“ aj my, rodičia (aj učitelia).

Považujem za férové dodať, že dve z našich piatich detí absolvovali osemročné gymnázium. Nebola to iniciatíva a túžba nás rodičov, ale s touto predstavu prišli samotné deti.

 

Daniela Čechová, poradenská psychologička a psychoterapeutka, katedra psychológie Filozofickej fakulty Univerzity KomenskéhoSlovenská asociácia individuálnej psychológie

Rodičia by si mali položiť otázku, čo chcú, aby z ich detí v dospelosti bolo, aby si mohli povedať, že urobili dobre svoju rolu rodičov. Ak rodičom ide výlučne o to, aby ich deti dosiahli čo najvyššie vzdelanie, potom sú elitné školy správnou voľbou. Ak chcú, aby ich deti boli harmonickejšie rozvinuté, sú vhodnejšie školy, kde sú žiaci s rôznymi schopnosťami – také prostredie podnecuje viac k rozvoju sociálnych a emočných zručností, ako je schopnosť rozhodovať sa, empatia, riešenie problémov, komunikácia a pod.

Podobnú otázku by si mali položiť predstavitelia štátu, ktorí rozhodujú o školstve: akí majú byť mladí ľudia, keď dospejú, čo bude dôležité pre našu spoločnosť o 10-20 rokov? Je potrebné mať cieľ, víziu, aby sme sa k nim vedeli dostať.

Európske projekty stavajú do popredia transverzálne kompetencie, ktoré je potrebné rozvíjať u mladých ľudí na to, aby boli schopní efektívne fungovať vo svete práce a živote v budúcnosti.

Napokon je tu otázka slobody voľby školy zo strany rodičov a riadenia školstva zo strany štátu. Na ich mieru sú rôzne názory a rôzne skúsenosti aj v rámci nášho štátu, aj v zahraničí.

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo