Komu patrí Jeruzalem: Antiutopická úvaha

Teddy Kollek sa narodil ako Theodor, po maďarsky Tivadar. Bolo to v Uhorsku, sedem rokov pred zánikom monarchie, meno dostal po sionistovi Herzlovi. Kollek bol blízkym priateľom Ben Guriona, prvého premiéra a zakladateľa štátu, a teda mužom Hagany, kritik militantnejšieho a násilnejšieho Irgunu. Kollek bol starostom Jeruzalema takmer 30 rokov, od 1965 do roku 1993, a napísal jeden z najsilnejších textov o tomto meste, vyšiel pred 40 rokmi vo Foreign Affairs.

Hlavnou Kollekovou tézou je, že Jeruzalem nikdy nebol a nesmie byť rozdeleným mestom.

Existuje výnimka – 19 rokov – od roku 1948 až 1967, v dejinách vyše štyritisíc rokov starého mesta. Jeruzalem je pre viac náboženstiev sväté mesto, judaizmus a kresťanstvo sú ním prepojené do konca dejín, islam svojsky tiež. Naprieč dejinami Sväté mesto dobyli a kontrolovali mnohé kmene a národy, po celý ten čas platila jedna zásada: Jeruzalem vždy politicky patril iba jednej ríši (štátu), zato duchovne všetkým, pre ktorých je svätým.

Veľa sa od napísania tohto textu zmenilo, aj Kollek sa na konci života vyjadroval o niektorých veciach inak, a najmä Palestínčania a Židia takmer podpísali mierovú dohodu, ktorá počítala s rozdelením Jeruzalema a uznaním Palestínskeho štátu, neskôr židovský terorista zavraždil izraelského premiéra Jicchaka Rabina, po smrti Arafata nastúpil na jeho miesto slabý Abbás a iniciatívu prebral islamistický Hamas, Izrael pokračuje v budovaní nových obytných štvrtí na území Palestíny, bol postavený múr a protiraketová obrana, jedným slovom celá idea územie za mier je minulosť.

Už som to napísal inde: spor Izraela a Palestíny, momentálne najmä Hamasu, je sporom Sparty proti Sparte. Pre obidve strany sú vojenská sila a idea štátu synonymami, obidve strany vyznávajú svoju nadradenosť a obidve strany vedia, že kto sa vzdá sparťanského princípu ako prvý, padne.

Ale späť k Jeruzalemu. Nedávne rozhodnutie prezidenta Trumpa uznať ho za hlavné mesto Izraela, čo žiada starší americký zákon schválený v roku 1995 Kongresom, otvoril viacero tém. Dve z nich sú kľúčové.

Prvá sa týka Izraela a jeho zodpovednosti.

Tých 19 rokov, keď bol Izrael rozdelený a pod správou Židov a Jordáncov, bolo horším obdobím ako súčasnosť. Diskriminácií bolo viacero, napríklad Jordánci nepúšťali Židov modliť sa k Múru nárekov. Židia tiež nie vždy rešpektujú duchovné potreby Arabov alebo kresťanov, ale meter je úplne niekde inde. Napokon Izrael vyvinul pomerne komplikovaný systém arabskej samosprávy svätých miest.

K téze: Je správne tlačiť na Izrael, aby bol Jeruzalem aj mestom pre kresťanov a moslimov, aby vedenie mesta a štátu garantovalo náboženskú slobodu a tiež rôzne privilégiá, ktoré k duchovnému svetu patria. A aby tieto princípy vynucovalo aj od pravicových Židov (napríklad svojho času Ariela Šarona) alebo náboženských fanatikov.

Je to omnoho schodnejšie ako všetky alternatívy.

Predstava, že by bol možný podobný tlak na Hamas, je mimo reality. A Abbás je za zenitom (plynie 13. rok jeho štvorročného obdobia).

Predstava, že by mohol byť Jeruzalem pod medzinárodnou správou, je utópia. Nielen preto, že takáto idea nefungovala v minulosti v Terste či Gdansku. Medzinárodné spoločenstvo je podstatne menej funkčný (a tiež viac skorumpovaný a spolitizovaný) mechanizmus ako izraelský štát. Vyvažovanie medzi Spartou a Spartou je nemožné, obojstranná spokojnosť nedosiahnuteľná. Je to utopický projekt. A teda spochybnenie toho, čo nefunguje.

Trumpovo rozhodnutie otvorilo ešte jeden veľký problém. Izrael východnú časť Jeruzalema získal vojenskou silou, dobyl ho po tom, ako bol napadnutý, porušil teda medzinárodné právo. Je to podobná situácia ako na Kryme.

Ako sa vysporiadať s porušením medzinárodného práva?

To nie je jednoduchá otázka. Ale ani nič, čo by sme nepoznali v tisíc a jednom variante z dejín.

Izrael, samozrejme, medzinárodné právo (podobne ako Rusko) porušil a svet potrebuje rešpektovať medzinárodnoprávne zásady, robí to vzťahy civilizovanejšími a obmedzuje používanie sily.

Sú však oblasti, kde spravodlivé hranice nedosiahneme nikdy. Blízky východ, Afrika, Ázia, ale aj Európa majú svoje príklady. A sú miesta, kde je takých oblastí viac a kde menej.

A napokon sú miesta na mape, kde má zmysel trvať na princípe, pretože škoda je vyššia a zmena nákladnejšia ako opustenie princípu. Sú však aj miesta, arbitrárne povedané, kde je to inak.

Určiť rozdiel v záujme väčšieho pokoja alebo aspoň prímeria je zodpovednosť politiky.

Nemá zmysel púšťať sa do riešenia celého katalógu sporov. Najmä ak aj tu platí, že porovnávame dve nedokonalé alternatívy. A súčasne, ak vieme, že Jeruzalem bude miestom sporu, kým budú existovať judaizmus, kresťanstvo a islam. Ten spor je nevyhnutný, pretože ide o stret rôznych univerzalizmov, kde je v istých témach kompromis nemožný.

Treba to mať na pamäti a zvoliť to, čo funguje. Pretože utópia je niečo, čo neexistuje na mape, iba v mysli. Tivadar Kollek nám pripomína, že je to aj naša zodpovednosť. A jeho argument zároveň pripomína, že Židia nemusia mať nárok na Jeruzalem navždy. Ale majú ho teraz.