NÁZOR MAREKA HRUBČA: Myšlienková tektonika krízy

Keď sa občas započúvam do zahraničných správ o stave eurozóny, mám tendenciu vziať nohy na plecia a utiecť niekam ďaleko. Pondelkové interview elít EÚ pri príležitosti preberania Nobelovej ceny za mier vo mne tento reflex ešte posilnilo.

Hoci aj na Slovensku sa skloňuje slovo kríza, vždy je to vnútri alebo vo vzťahu k mediálnej agende dominantnej strany a akákoľvek diskusia veľmi rýchlo naberá úroveň dnes už legendárneho Kažimírovho grafu. Hlboko pod týmto mediálnym nánosom sa skrýva podstata, ktorá umožňuje kríze rozumieť.

Čo je to kríza? Kríza sa s istou dávkou odvahy dá prirovnať k zemetraseniu. Zemetrasenie je posun vonkajších vrstiev a následné vyžiarenie seizmických vĺn, keď dochádza k úplnému alebo čiastočnému odstráneniu nahromadeného napätia a deformácie.

"Čím väčšie deformácie, tým väčšia bolesť. Kríza je však výborná vec: privádza nás späť k zdravému rozumu."

Zdieľať

Ekonomická kríza je vonkajším prejavom spodných tlakov, pnutí a deformácií morálky, ktoré sa v Európe hromadia už dlhé desaťročia. Naakumulované tlaky sa nevyhnutne prejavujú aj v ekonomických geologických vrstvách, ale ľudia žijúci na povrchu ich pocítia až vtedy, keď dôjde k náhlej korekcii. Korekcia je bolestivá, ale rieši problém. Čím väčšie deformácie, tým väčšia bolesť. Kríza je výborná vec: privádza nás späť k zdravému rozumu.

Za túto bolesť nemožno viniť „systém“ rovnako ako nemožno viniť Stvoriteľa za zemetrasenie. Je to nevyhnutnosť. Ak táto analógia platí, akákoľvek snaha „riešiť krízu“ je nezmyselná. Ak bol včerajší rast umelý, dnes sa koriguje na prirodzenú úroveň. Pacient to musí jednoducho prekonať. Problém s analógiou lekár-pacient je v tom, že štát nie je lekár (ako si myslí socialista), ale sám je skôr permanentne zlyhávajúcim orgánom pacienta.

Dnes slovenské aj európske politické elity vytvárajú všeobecne prijímaný pocit, že „zažehnávajú krízu“. V skutočnosti bránia uzdraveniu. Riešením dlhovej krízy má byť podľa nich podpora rastu. Ale vie štát podporiť rast inak než ďalším zadlžením?

Štátom „zabezpečený“ rast bude síce rast, ale zase len zhubný. Pravou príčinou krízy je zlá regulácia, z nej vyplývajúce neprirodzené motivácie hráčov. Vďaka štátnym zárukám banky požičiavali tým, ktorí neboli reálne schopní splácať.

"Prečo bol Cosimo obozretný a Lehman Brothers nie? Lebo za Cosima neprevzal zodpovednosť žiaden Vladár, ale za dnešného bankára prevzal zodpovednosť štát – my všetci."

Zdieľať

Mení sa miera pažravosti ľudstva v čase? Nemení. Sú dnešní bankári pažravejší než Mediciovci? Nie, nie sú (sú stále rovnako veľmi pažraví). Rozdiel je v tom, kto nesie zodpovednosť. Ak by loď prefinancovaná Mediciovcami stroskotala, stratu nesie Cosimo. Prečo bol Cosimo obozretný a Lehman Brothers nie? Lebo za Cosima neprevzal zodpovednosť žiaden Vladár, ale za dnešného bankára prevzal zodpovednosť štát – my všetci. Štát to neurobil kvôli občanom, ale kvôli voličom a medzitým sa sám stal veľkým dlžníkom.

V roku 1999 pod tlakom Clintonovej administratívy rozšírila štátna agentúra na podporu bývania Fannie Mae garancie vlády USA aj na nebonitný „subprime“ trh hypoték. Kríza začala vtedy, keď si väčšina uvedomila riziká tohto kroku. Ako prví to zistili obchodníci na burze, kde sa tvoria ceny. Obviňujeme maklérov, že na to prišli? Sorry. Bankárov, že túžia po zisku? Sorry. Skutočný pôvodca problému sa tvári ako záchranca. Asi takto:

Rovnostárske politiky (napr. bývanie pre každého bez rozdielu) sú skratky, ktoré sa nevyplácajú. Sú nespravodlivé, lebo dávajú každému to, čo mu nepatrí. Skratkou sa vybral aj Island, keď sa začal nezmyselne venovať bankovníctvu namiesto lovu rýb. Medzitým to Islanďania pochopili, nechali padnúť banky, biznis aktivita klesla na bod mrazu, mnohí ľudia pocítili bolesť, zatvorili do väzenia štátneho tajomníka ministerstva financií za obchodovanie na základe neverejných informácií (insider trading), ale neznárodnili ekonomiku (podiel štátu je aj dnes na severanov relatívne nízky – cca 50 %), naopak, zdevalvovali korunu, venujú sa opäť rybárčeniu a turistom, splácajú dlhy, nezamestnanosť klesla na 7,4 % (2011) a vyhliadky na ďalší rast sú pozitívne. Urobili presne to, čo my nerobíme.

Politické riziká „zažehnávania kríz“ sú vysoké. A je úplne jedno či to robí Fico alebo Barroso. Vysoká nezamestnanosť a inflácia budú matkou extrémizmu. Extrém sa dostáva k slovu, keď priemer zlyháva. Kto zasvieti, keď Fico zhasne? Súdiac podľa lajkov dnešných voličov Smeru to vyzerá na Kotlebu.

Marek Hrubčo
Analytik, prekladateľ, člen NOVA.

Foto: flickr.com, europa.eu

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo