NENÁPADNÍ HRDINOVIA: Muž modlitby, redemptorista Štefan Vasilík

Otec Štefan Vasilík je nenápadný muž v staršom veku, slúžiaci v kláštore Najsvätejšej trojice v Stropkove. Cez jeho príbeh spoznáme diskrimináciu kresťanských študentov za čias totality, ktorú zažil aj na vlastnej koži.

Štefan Vasilík sa narodil 23. mája 1936 v dedinke Malý Lipník, v okrese Stará Ľubovňa. Pochádza z rodiny roľníka, bol predposledným zo šiestich detí. V roku 1942 ako šesťročný začal navštevovať prvú triedu v miestnej škole. Vo februári roku 1948 v Československu vypukol štátny prevrat. Otec Štefan Vasilík sa na túto chvíľu živo pamätá, aj keď ho zasiahla v mladom veku.

Spomína, ako v tento deň miestny učiteľ priniesol do školy svoje rádio a spoločne s ostatnými spolužiakmi počúvali prejav Klementa Gottwalda. V spomínanom prejave bolo prehlásené, že ľudia sa budú ma lepšie ako doteraz. Zároveň v ňom bolo zaručené, že sa nebude prenasledovať katolícka cirkev, toto prehlásenie dostali v čase volieb v podobe lístkov, ktoré museli odovzdať rodičom. Realita nasledujúcich dní však bola iná, začala sa prenasledovať najmä gréckokatolícka cirkev.

Začína prenasledovanie

V roku 1946 sa v Československu ku gréckokatolíckej cirkvi hlásilo 305 645 veriacich, z toho 230 047 veriacich bolo na východnom Slovensku. Vedenie komunistickej strany počítalo s postupnou pravoslavizáciou a zánikom gréckokatolíckej cirkvi, ako dôvod uvádzali blízkosť jej obradov a liturgie s pravoslávnymi. K diskreditácii gréckokatolíckej cirkvi v roku 1948-1949 významnou mierou prispeli udalosti spojené s tzv. banderovským prípadom. Takmer vo všetkých novinách a časopisoch, ktoré už kontrolovali komunisti, vychádzalo množstvo článkov, ktoré obviňovali prešovského biskupa Petra Pavla Gojdiča z protištátnej činnosti podpory „banderovcov“ v rokoch 1945-1946. Pravoslávnych začali označovať ako vlastencov a gréckokatolíkov predstavovali ako zradcov národa. 

"Pravoslávnych začali označovať ako vlastencov a gréckokatolíkov predstavovali ako zradcov národa."

Zdieľať

Dňa 14. októbra 1949 Národné zhromaždenie odhlasovalo nové „cirkevné“ zákony, ktoré sa stali medzníkom medzi cirkvou a štátom. Išlo o zákony, ktoré cirkev úplne podriaďovali štátu, či sa jednalo o dozor nad katolíckou cirkvou, alebo o duchovnej službe, ktorá sa mohla vykonávať len s príslušným štátnym súhlasom. Rokom 1950 sa začala nová epocha vo vzťahoch štátu voči cirkvi. Skončilo sa obdobie merania síl pripomínajúce demokraciu a nastala doba teroru. 

V tomto období začína aj útok na rehoľníkov. V noci z 13. na 14. apríla 1950 bezpečnostné orgány násilím zlikvidovali mužské kláštory. Podobný osud stihol aj neveľkú komunitu stropkovských redemptoristov. Okolo 23-tej hodiny vtrhli do domu, kde bývali redemptoristi, príslušníci ZNB a zatkli všetkých prítomných. Zatknutí si mohli so sebou zobrať len niekoľko osobných vecí. Všetci boli prevezení do Prešova a odtiaľ do Podolínca. Príslušníci ZNB na príkaz ich okresného náčelníka sami priniesli do kláštora zbrane, ktoré sa potom stali „dôkazovým materiálom“, že kláštor bol hniezdom reakcionárov zameraných proti vtedy panujúcemu štátnemu zriadeniu. 

Vstup do rehole

Prenasledovanie cirkvi a následné likvidovanie viery ľudia vnímali veľmi ťažko, no nik si nemohol dovoliť vyjadriť svoj nesúhlas. Do miest a dedín boli vysielaní pravoslávni kňazi a biskupi. To všetko vyvrcholilo Prešovským soborom z roku 1950, akciami K a P, ktorými sa štátna moc snažila podkopať základy katolíckej cirkvi. V tomto období z dedín a miest zobrali gréckokatolíckych kňazov do väzenia alebo sa ich iným spôsobom snažili odsunúť z duchovného života.

"Prenasledovanie cirkvi a následné likvidovanie viery vyvrcholilo Prešovským soborom z roku 1950 a akciami K a P. Z dedín a miest zobrali gréckokatolíckych kňazov do väzenia alebo sa ich iným spôsobom snažili odsunúť z duchovného života."

Zdieľať

Štefan Vasilík v roku 1948 vstúpil do rehole redemptoristov. V tom roku sa v jeho rodnej obci konali ľudové misie, misionári hovorili, že priberajú chlapcov do kláštora, môžu tam žiť, chodiť do školy a pripravovať sa aj na kňazstvo. Spolu s kamarátom sa do kláštora v Michalovciach prihlásili, ale nakoniec tam vstúpil len on sám.

Prenasledovanie cirkvi zažil na vlastnej koži v kláštore už v prvých dňoch. Keď začal navštevovať druhú triedu gymnázia, internát, v ktorom bol ubytovaný (volal sa Juvenát), rozpustili. Dôvodom bolo to, že im zobrali kňaza, starajúceho sa o ich výchovu a študentov poslali domov. Kňaza, na meno ktorého si už žiaľ nespomína, po krátkom čase prepustili a navštívil Štefana Vasilíka v jeho rodnej obci. V ich dome potajomky pokrstil deti a ľuďom vykonával sviatosť zmierenia. Pri odchode mu povedal, že posielajú chlapcov na štúdiá do Ríma. Spomína, ako mu povedal, aby odišiel do Ružomberka, odtiaľ ho mal vyzdvihnúť a odviesť do Černovej, tam mali prenajatý dom a mali spolupracovať. Keď sa dostal do Ružomberka, čakala ho veľmi bolestná správa. Do Ríma odísť už nemohol, pretože poslednú skupinu, ktorá odchádzala, chytili pri pokuse prekročiť hranice. Bol nútený vrátiť sa domov.

Tvrdé roky stredoškolského štúdia

Po návrate do rodnej obce dokončil miestnu základnú školu. Následne ho prijali na gymnázium v Prešove. Raz im na gymnáziu predložili papieriky, kde mali napísať, že vystupujú z gréckokatolíckej cirkvi, mali to dať podpísať rodičom a odovzdať miestnym kňazom. Niektorí to tak aj urobili. On však už mal v srdci znak toho, že spoznal a spriatelil sa s Kristom. Aj keď v kláštore pobudol len pol roka, pocítil lásku Krista tak silno, že tá prevýšila všetky lásky v jeho živote. Spolu s niekoľkými dedinčanmi neprestali chodiť do chrámu, aj keď zostali bez kňaza. Ľudia z dediny si sami slúžili liturgie. Prespievali tie časti, ktoré boli určené pre ľud. Pri viere ich držalo počúvanie rádia Vatikán a rádia Slobodná Európa. Ďalej to boli časopisy, ktoré sa v tom čase vydávali, napríklad v Michalovciach vychádzal časopis Misionár.

"Keďže bol v opozícii voči režimu, po skončení gymnázia nemal nárok na vysokú školu. Zostal doma a začal pomáhať rodičom pracovať na kontigenty."

Zdieľať

Keďže bol v opozícii voči režimu, po skončení gymnázia nemal nárok na vysokú školu. Zostal doma a začal pomáhať rodičom pracovať na kontigenty. Jeho rodičia nechceli vstúpiť do jednotného roľníckeho družstva. V takomto prípade sa ich situácia čím ďalej, tým viac komplikovala. často sa stávalo, že ich navštívili nejakí muži z okresu a chceli im vziať zemiaky alebo dobytok, pretože nestíhali odovzdávať kontigent. Raz sa im pokúsil dohovárať, že čím budú kŕmiť zvieratá, keď im všetko zoberú? Aj na jeho vlastné počudovanie to zabralo. Odišli preč a od nikoho nič nevybrali. Nespravodlivosť nemohol len tak ticho ignorovať a vyberačom neustále dohováral, väčšinou sa však dočkal len výsmeškov a urážok. Spolu s otcom a svojimi súrodencami sa nebáli vyjadriť proti režimu. Za takéto názory ich odsúdili aj dedinčania ako nepokrokových a zaostalých kresťanov.

Po čase začal pracovať vo výrobe v Prakovciach, neskôr odišiel do Bavlnárskych závodov v Ružomberku, kde ho pozval kňaz - redemptorista. V Ružomberku ho pripravovali na útek za hranice, jeho skupina už to nestihla, boli prezradení. Svoju vieru si posilňoval čítaním Katolíckych novín, ktoré mal predplatené, no po čase mu aj tie prestali chodiť. Na pošte dostali príkaz, aby mu ich už viac nedodávali. Dozvedel sa aj to, že začal byť pozorovaný tajným agentom, ktorého si všimol, ako ho sleduje už dlhší čas.

Vytúžené kňazstvo

Štefan Vasilík do kňazského seminára v Bratislave prišiel v prvej skupine šiestich bohoslovcov v roku 1968. Dokopy ich tam bolo asi tristo chlapcov. Spali na dvojposchodových posteliach. Do seminára prichádzali aj lekári, učitelia a iní už vyštudovaní ľudia, ktorí zanechali svoje zamestnanie a išli študovať za kňaza. Po svojej vysviacke 10. júna 1973 dostal svoju prvú farnosť. Jeho domovom sa stala fara v Šmigovci na sovietsko-československej hranici. Dva roky prerábal rodinný dom na farský úrad. Ani tu, ďaleko od oficiálnej moci, nebol bez kontroly.

"Ak by sa niektorý kňaz ozval, útočili by naňho svojou propagandou tak, aby ho ľudia znenávideli."

Zdieľať

Keď prišla žatva, na základe nariadenia mohol slúžiť jednu liturgiu buď ráno, alebo večer. Režim chcel odlúčiť mladých ľudí od viery, a tak sa vymýšľali rôzne akcie v školách. Dokonca v nedeľu doobeda sa usporadúvali lákavé výlety pre deti. Kňazi sa nemohli brániť, či proti tomu napísať pohoršujúcu správu. Ak by sa niektorý kňaz ozval, útočili by naňho svojou propagandou tak, aby ho ľudia znenávideli. Po farnosti Šmigovec bol preložený do iných farností, boli to: Ubľa, Ladomirov, Hostovice, Rokytov pri Humennom, Svetlice a dnes pôsobí vo farnosti Stropkov, kde slúži a vykonáva svoju kňazskú službu od roku 1993 až do dnešných dní.

Plat kňaza bol nízky, aj takýmto spôsobom sa snažil režim utláčať kňazov, aby im bolo o najťažšie, a aby ich to odradilo od vykonávania svojej služby. Ľudia sa kňazom snažili pomáhať tak, že mi niečo nosili, napríklad jedlo, niekedy im dávali aj peniaze. Otec Štefan Vasilík si spomína ako mu jedna žena dávala peniaze, vravela že sú na tom dobre a môžu si to dovoliť. Všetky peniaze postupne počas rokov služby odkladal, a keď prišiel do Stropkova, dal ich na účet a použili sa na stavbu kláštora. Jeho predstavení ho do Stropkova poslali v čase, keď sa začínalo so stavbou kláštora redemptoristov. Zároveň bol poverený správou farnosti svätých Cyrila a Metoda. Zaviedol slúženie nedeľných večerných bohoslužieb. Sám hovorí, že to bol dobrý pastoračný čin, ktorý vďačne prijali najmä matky s malými deťmi.

Rok 1989 priniesol Československu pád totalitného režimu. Otec Vasilík udalosti k tomu vedúce pozorne sledoval a veľmi ho to dojalo. Bol šťastný, lebo stále prosil Boha, modlil sa a túžil, aby sa toto udialo, aby sa toho dožil. Bola to pre neho chvíľa povzbudzujúca, radostná a zároveň víťazná. Ako sám Štefan Vasilík povedal: „Padlo to, lebo to bolo založené na klamstve, bolo to proti Bohu. Ak vylúčite Boha a ak nie je niečo postavené na Bohu, neobstojí to.“

Aktívny odpočinok

Otec Štefan Vasilík je aj vo svojom úctyhodnom veku, 76 rokov, plný síl a entuziazmu. Žije pokojným, ale zaujímavým životom v kláštore Najsvätejšej trojice v Stropkove. Rád pracuje v záhrade a pestuje kvety, je to jeho najväčší koníček. Ak treba, zastúpi aj na liturgii, spovedá ľudí. Na hornom poschodí kláštora majú kláštornú kaplnku, kde vykonáva bohoslužby. V auguste roku 2012 mal najviac liturgií, lebo otec Čajka bol v Kanade, ostatní otcovia boli na misiách. Má na starosti aj farskú a kláštornú knižnicu. Je zamestnaný od rána do večera, stále niečo robí. Televíziu takmer nepozerá, maximálne si večer pozrie správy. Filmy nemôže pozerať, lebo mnohé veci a scény v nich sa mu protivia svojou brutalitou a vulgárnosťou.

„Dobro sa snažím činiť preto, aby som získal to najčestnejšie a trvalé občianstvo v Nebeskom kráľovstve.“
Štefan Vasilík

Zdieľať

Má aj počítač, ktorý mu jeho spolubrat z kláštora otec Čajka priniesol z Kanady. Vtedy to bolo čosi nové, zaučil ho a postupne sa v tom aj sám zdokonaľoval, bolo to všetko v angličtine a aj kvôli tomu sa prihlásil v jeho šesťdesiatich ôsmich rokoch na kurz angličtiny a takto sa zdokonaľoval v tomto cudzom jazyku. Vytvoril program pre knižnicu, v ktorom má zaevidované všetky knihy podľa rôznych kritérií.

Na svoj vek vyzerá plný síl a optimizmu. V Stropkove Štefana Vasilíka, najstaršieho člena komunity stropkovského kláštora redemptoristov, poznajú ako človeka modlitby, pokory a svedomitej práce. Prichádzajú za ním starí i mladí. A on je ochotný a pripravený podať pomocnú ruku každému, kto o to prosí. Jedna pani, ktorej sme sa pýtali, ako si spomína na otca Štefana povedala: „Rada ho počúvam. Má krásne slová, ktoré človeka povzbudzujú. Je to zlatý človek, vždy usmiaty a milujúci.“

18. januára 2012 sa otec Vasilík stal čestným občanom mesta Stropkov za šírenie dobrého mena mesta doma i v zahraničí, a šírenie kresťanskej kultúry. Pri preberaní tejto pocty poznamenal: „Dobro sa snažím činiť preto, aby som získal to najčestnejšie a trvalé občianstvo v Nebeskom kráľovstve.“

Život otca Vasilíka je príkladom, že v každej skúške sa dá obstáť a vydržať, hoci sa situácia vidí beznádejná. Zároveň pamätajme a nezabúdajme na to, čo sa stalo. História nás vedie k tomu, aby sme jej chyby už nezopakovali, aby sa časy útlaku a totality, beznádeje a klamstva, skúšky viery a vytrvalosti už nemuseli prekonávať.

Juraj Kasarda, Ján Murdzik
Autori sú študentmi na Gymnáziu Stropkov.

Práca bola prezentovaná na záverečnej konferencii 4. ročníka projektu Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom dňa 16. novembra 2012 v Bratislave. Text je krátený. Zdroj fotografií: archív Štefana Vasilíka a autorov. Projekt organizujú Nenápadní hrdinovia, o.z. a Konfederácia politických väzňov Slovenska. Viac informácií o projekte je možné nájsť na webstránke www.november89.eu. Nenápadní hrdinovia, o.z. predstavuje a zachytáva príbehy nenápadných hrdinov v Múzeu zločinov a obetí komunizmu, viac na www.muzeumkomunizmu.sk.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo