Klameme s Mikulášom a Ježiškom svoje deti?

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Klameme s Mikulášom a Ježiškom svoje deti?

FOTO TASR – Dano Veselský

Hrozí deťom trauma, keď tvrdíme, že sladkosti nosí svätý Mikuláš a darčeky pod stromček Ježiško? Odpovedajú odborníci.

V posledných rokoch pribúdajú rodiny, ktoré odmietajú deťom hovoriť, že darček nosí pod stromček Ježiško, lebo ide o spirituálne klamstvo, ktoré môže neskôr vážne otriasť vierou našich detí a naštrbiť dôveru v rodiča. Mnoho rodičov povie, že svoje deti nebudú zavádzať, aby neskôr nezažili traumu.

Deti vraj týmito rozprávkami vzďaľujeme od reality, učíme ich klamať a v puberte sa nám potom odmietnu s čímkoľvek zdôveriť. V mnohých rodinách preto už darčeky nosia jednoducho pragmaticky rodičia. Svoj postoj vysvetľujú ako budovanie konzistentnosti postojov od malička a vyhýbaniu sa traume, ktorú by deti pri zistení pravdy zažili. 

Pretože otázku, či má nosiť darčeky Ježiško, rieši veľa rodičov, opýtali sme sa troch odborníkov z oblasti psychológie a pedagogiky, zástancov rôznych výchovných prúdov, aký majú názor na túto predvianočnú dilemu. 

Denisa Zlevská, psychologička, Centrum pre tréning a rozvoj

Či klameme? Odpoveď je každému zrejmá – Mikuláš ani Ježiško predsa nenosia darčeky. Pri tejto otázke mi však slovo trauma pripadá veľmi silné, ba až prehnané. Nevidím to tak, že by takáto komunikácia o vianočných darčekoch spôsobovala deťom životnú traumu či nejako významne poškodzovala dôveru voči rodičom.

Spôsob, akým v našich rodinách o týchto veciach hovoríme, je však veľmi podstatný. V ňom hrá rolu kognitívny vývin detí i to, ako odpovedáme, keď sa deti na tieto veci priamo pýtajú. Ak sa dieťa začína zaujímať o odpoveď, a teda akoby pomaly opúšťa magickú rovinu myslenia, je lepšie vysvetliť mu vianočné zvyky a ich význam. Je lepšie prizvať ho k spolupráci na vytváraní „čara Vianoc“, než ho presviedčať o tom, že darčeky isto prinesie Ježiško.

To, či Ježiško darčeky nosí či nenosí, „nevylepší image“ Ježiškovi – on to totiž ani nepotrebuje. Oveľa nevhodnejšie sa mi však zdá, keď deti strašíme tým, že: „Ak nebudeš dobrý, Ježiško ti neprinesie darčeky.“ Tu vidím riziko v tom, aký obraz Boha deťom ponúkame – obraz sudcu a hodnotiteľa správania, ktorý všetko vidí a vyžaduje dokonalú poslušnosť. Takýto obraz je potom v priamom kontraste s tým malinkým, milým bábätkom Ježiškom v jasličkách. Ježiško teda nemá byť v rukách rodičov výchovný nástroj, ktorým si zabezpečujú poslušnosť. Usúďte sami – aj toto je klamstvo, ktoré nám akoby mimochodom vykĺzne v kritickej situácii z úst.

Myslím, že najdôležitejšie je viesť deti k tomu, aký význam má vzájomné obdarovanie i čas Vianoc. Učiť sa v rodine tešiť jeden druhého, robiť prekvapenia, a tým budovať vzájomné vzťahy. Ak sa obdarovávanie deje vo vzájomnej spolupráci a dialógu, je od istého prirodzeného veku detí zrejmé, že darčeky nenosí Ježiško, ale sa v tento vianočný čas obdarúvame, lebo je sviatok rodiny.

Pri takomto prístupe potom dilema klamstva nie je vôbec aktuálna. Veď všetky zvyky, ktoré cez sviatky praktizujeme, vychádzajú z histórie a kultúry, keď sa tieto zvyky tvorili. Ich zachovávanie je vecou hodnôt posolstva a významov aj pre naše rodiny. Spoločné obdarúvanie – vymýšľanie darčekov, ich výroba a podobne – je úžasným nástrojom budovania vzťahov, rozvíjania empatie a schopnosti vnímať potreby druhých.

Daniela Čechová, psychologička, katedra psychológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, predsedníčka Slovenskej adlerovskej spoločnosti 

Malé deti v zázračnom veku hier žijú vo svojom krásnom svete bájnych vecí a nadpozemských bytostí. Veria tomu, že zvieratá a hračky rozprávajú, škriatkovia a víly existujú, tanky lietajú, žaby sa premieňajú na princov. Hovoríme o predškolskom veku, keď nie je ťažké veriť na Mikuláša či Ježiška.

S rozvojom kognitívnych schopností v škole sa fantázia zreálňuje a okolo 7.- 8. roku života dieťa prestáva veriť, že darčeky do čižmy na Mikuláša alebo pod stromček na Štedrý večer nosí nejaká zázračná bytosť, či už jedna, alebo dve. Buď nájde nie dobre skryté darčeky, alebo mu to prezradia súrodenci, spolužiaci. Žiaľ, dnes sa to ľahko aj menšie deti môžu dozvedieť z reklám, najmä tie v rádiu sú smutno priame.

Rodičov však môžem ubezpečiť, že žiadna trauma sa ich dieťaťu nestane. Objavenie pravdy prinesie trochu sklamania, avšak je to cesta smerom k rastu a rozvoju osobnosti, ktorou každý prechádza. Vo všeobecnosti som toho názoru, že deti potrebujú zažiť aj trochu frustrácie či nepohody. Práve vyrovnávanie sa s nimi, prekonávanie prekážok či malých sklamaní ich môže naučiť lepšie zvládať život. A to, čo sa v danom momente javí ako nešťastie, z toho sa neskôr stane príbeh, ktorý budú naše deti rozprávať ďalšej generácii.

Albín Škoviera, špeciálny pedagóg, Katolícka univerzita v Ružomberku a Univerzita Pardubice

Skvelý český textár J. Suchý charakterizoval pred mnohými rokmi v jednej pesničke deti takto: Co se všechno nestane / Když si dítě zamane/ Kuchyně se stane lesem/ A štokrdle medvědem/ Já i vy to těžce nesem / Že to taky nesvedem. Hranica medzi realitou a fantáziou je u dieťaťa oveľa priechodnejšia ako u dospelých. Jeho vnímanie sveta je akýmsi „magickým realizmom“. Väčšia časť prirodzenej detskej hry je na tom založená. A jedna zo štandardných chýb, ktorú dnes vo výchove robíme, je práve potláčanie fantazijného a magického.

Miesto toho, aby sme dieťaťu umožnili, aby napríklad zápalková krabička bola preň raz domom, inokedy terčom, formulou alebo hokejovou bránkou, kúpime mu dokonalé repliky týchto vecí. Má to jeden háčik: „dokonalý“ dom či formula (atď.) nemôžu už byť ničím iným, len tým domom a len tou formulou.

Ak čítame dieťaťu rozprávky, klameme ho? Nie, iba ho vovádzame do magického sveta, kde sa prelína realita a fantázia. Sladkosti od Mikuláša a darčeky od Ježiška sú práve takouto súčasťou magického sveta dieťaťa, ktoré ich v tomto rámci prijíma. Dokážeme ponechať otvorené dvierka detskej fantázii? „Máme na to?“

Keď sa nás dieťa priamo opýta, či je to „skutočný“ Mikuláš alebo nejaký ujo alebo kto dal darčeky pod stromček, neklamme ho. Dnes už ani malým deťom nehovoríme to, že ich priniesol bocian... Ale môžeme sa ho opýtať, či to nie je úžasné, že sa ujo obliekol a chce byť chvíľu ozajstným Mikulášom a že Štedrý večer je jedinečná chvíľa, keď mamka s ockom chcú, aby im všetkým žiarili v očiach vianočné svetielka? Príprava na Mikuláša a na Vianoce spolu s „kulisami“, obsadením rolí a s rituálmi umožňujú, aby to bola chvíľa magická.

Najmä v súvislosti s Mikulášom sa spomína „nebezpečenstvo“ čerta. Dieťa vraj nemáme strašiť, traumatizujeme ho a ktovie, čo ešte. V prvom rade by sme mali rozlišovať medzi strachom a úzkosťou. Zatiaľ čo úzkosť je spojená s neistotou, ktorá sa neviaže na konkrétnu vec, strach je regulačný mechanizmus, ktorý je často užitočný. Ak má dieťa strach z čerta ako predstaviteľa zla a má v rodičoch istotu, že ho zlu nedajú, je to OK. Ak má dieťa úzkosť, tým dôvodom iste nebude čert, ale veľmi pravdepodobne my.

Ešte jedna poznámka: nenúťme deti k tomu, aby pred Mikulášom či vianočným stromčekom recitovali a spievali. To azda patrí k besiedke v škôlke alebo ku školskej akadémii. A tie majú zvyčajne s magickým a detskou fantáziou iba málo spoločného.

Foto Archív D. Z. a Pavol Rábara

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo