Prečo treba ÚPN založiť znova

Keď začiatkom roku 2013 zvolili Ondreja Krajňáka na post predsedu správnej rady ÚPN, pôsobil ako kompromisný kandidát medzi rôznymi záujmami. Krajňák pôsobil v ústave ako filmový dokumentarista, mal za sebou viacero zaujímavých projektov.

Poznal pomery zvnútra, ale súčasne sa nezdalo, že s ním prichádza do čela silný muž, ktorý dodá Langošovmu dedičstvu nový, silný zmysel. Celkový dojem bol, že najbližších šesť rokov bude viesť ÚPN slušný, ale poslušný a najmä nekonfliktný človek.

Akciu spustila SNS 

Až prišla vládna novela o ÚPN, o ktorej sa má v parlamente hlasovať túto stredu a ktorá pobúrila časť opozície aj verejnosti. Účelom tejto novely nie je nič iné než predčasne ukončiť pôsobenie Krajňáka. Predkladatelia síce hovoria, že im ide o nový model riadenia verejnoprávnych inštitúcií, a tvrdia, že ÚPN má riadiť jeho správna rada, nie dosiaľ parlamentom volený predseda správnej rady.

Ako argumentujú predkladatelia, vloženie rozhodovania do rúk jednej osoby „sa vymyká zo štandardných demokratických princípov“, preto treba zmenu. To je, samozrejme, čisto účelové zdôvodnenie, veď aj riaditeľa RTVS ako štatutára prednedávnom volil parlament.

Aj z kuloárov vyplýva, že SNS už od minulého roka presviedčala Smer, aby sa spolu pustili do akcie proti Krajňákovi. Ondrej Krajňák dokonca tvrdí, že poslanec SNS a historik Anton Hrnko mu zatelefonoval pred rokom, keď dostal výpoveď historik Martin Lacko, a pohrozil mu následkami. Nevieme overiť, či sa to odohralo presne takto, ale je faktom, že Hrnko bol v zákulisí tohto zákona dosť aktívny.

Novela je teda dieťaťom SNS, ktorá mala už aj v ére Jána Slotu pocit, že má mať ÚPN tak trochu pod kontrolou, napokon aj Ivana Petranského (Krajňákovho predchodcu) presadila v roku 2007 SNS.

Na prvý pohľad to teda vyzerá jednoducho: aktívna SNS v pasívnom vleku Smeru a čoraz neochotnejšieho Mosta chce odstrániť z vedenia ÚPN muža, ktorý nevyhovuje aktuálnej moci. 

Mediálny svet si Krajňáka vybavuje ako toho, kto vyhnal z ÚPN Lacka (dnes asistenta poslankyne Kotlebovej ĽSNS) a má dlhoročný súdny spor s Andrejom Babišom, preto v komentároch novinárov aj opozičných politikov prevažuje názor, že je to muž na správnom mieste, garant nezávislosti ÚPN a Langošovho dedičstva.

Lenže to je len povrchné vnímanie veci, ktoré zakrýva podstatu problému s dnešným ÚPN.

Kto môže za úpadok

Ústav pamäti národa je naozaj v existenciálnej kríze, ale účelová novela z popudu SNS je len jej príznakom. Hlavnou príčinou sú totiž bezútešné roky s Ondrejom Krajňákom.

ÚPN sa stal pod jeho vedením vnútorne aj navonok úplne paralyzovanou inštitúciou. Krajňák je v ostrom konflikte nie s niekoľkými, ale so všetkými členmi správnej rady aj členmi dozornej rady (to je spolu 12 ľudí vrátane samotného Krajňáka).

V týchto orgánoch pritom nesedia agenti SNS, ale rôznorodí ľudia vrátane historika Slavomíra Michálka, nominanta prezidenta Kisku. Krajňák sa v priebehu uplynulých rokov správal až iracionálne, keď si poštval proti sebe všetkých členov správnej rady. Tí sa napríklad spoločne sťažovali, že predseda systematicky porušuje svoje kompetencie, trebárs tým, že pri menovaní a odvolávaní riaditeľov sekcií obchádzal radu.

Ak by ostalo len pri týchto sporoch s orgánmi ÚPN, dalo by sa povedať, že Krajňák zlyhal politicky, keďže si nevedel nájsť žiadneho spojenca.

Problém je však ešte hlbší. Počas posledných rokov sa prepadla výskumná činnosť ústavu, prestali vychádzať monografie, nerobia sa žiadne výstavy, do ÚPN už pomaly neprichádzajú pozvania na významnejšie konferencie, pretože ubudlo kvalifikovaných ľudí, ktorí by tam mohli chodiť.

V odbornej komunite vládne všeobecná zhoda, že ÚPN ešte nebol taký irelevantný ako teraz.

Nejde však len o prepad výskumnej činnosti, ale aj o ľudskú atmosféru v tejto inštitúcii.

Je pravdou, že vnútri ÚPN neboli najlepšie ľudské vzťahy ani za Petranského, ktorý tesne po zvolení Krajňáka vytvoril tretie (!) odbory v ÚPN, ale v posledných rokoch nabral rozvrat vzťahov novú dimenziu.  

Postupne tak odchádzali viacerí zaujímaví historici, ktorí by svojím zameraním prirodzene patrili do ÚPN, ale radšej si zvolili prácu v SAV či vo Vojenskom historickom ústave.

Vzhľadom na atmosféru, ktorá panuje v ústave, vrátane nízkych platov je vlastne malým zázrakom, že tam ešte pracuje pár kvalitných, no frustrovaných výskumníkov.

Za súčasný úpadok ÚPN nemôže výlučne Krajňák, ale nesie zaň najväčšiu zodpovednosť. Získal funkciu, ktorá ho presiahla, a svojej inštitúcii by v tejto chvíli najviac pomohol tým, keby odstúpil a parlament by tak nemusel prijímať žiadnu novelu.

Dnes preto stojíme pred dilemou, v ktorej si ťažko vybrať: ak nebude prijatá novela, ÚPN bude naďalej trpieť pod nekompetentným šéfom. Ak ju parlament v nejakej podobe schváli a Krajňák stratí funkciu, budeme zas tŕpnuť, koho si členovia rady vyberú spomedzi seba ako nového predsedu a či to vôbec bude funkčný orgán.  

Február budúceho roku, keď si pripomenieme 70. výročie komunistického prevratu, mal byť hviezdnou chvíľou Langošovho Ústavu pamäti národa.

Namiesto toho sa treba zamyslieť, ako založiť ÚPN znovu. Jedinou útechou v tejto chvíli je, že vďaka podpisovej akcii iniciatívy Pamätaj vieme, že mnohým ľuďom nie je osud tejto inštitúcie ľahostajný.