Oliver Stone a jeho „Rozhovor s Putinom“

Oliver Stone a jeho „Rozhovor s Putinom“

Snímka z oficiálneho plagátu dokumentárneho filmu The Putin Interview. Foto: tvguide.com

Stone vystupoval vo svojom filme s noblesou, ale Putina do úzkych nezatlačil. Naopak, niekedy to Putinovi veľmi uľahčoval.

Uprostred leta nemá zmysel otvárať nové zásadné témy, tak sa vraciam k téme niekoľko týždňov odležanej. Americký režisér Oliver Stone nakrútil štvordielny televízny rozhovor s Vladimírom Putinom The Putin Interviews. Než ho zanalyzujeme, asi treba prehodiť pár slov o protagonistoch. Na ruského prezidenta sme na Slovensku odborníkmi všetci, takže v podstate stačí obmedziť sa na Olivera Stonea.

Kto je Oliver Stone?

Nikdy som ho nemal veľmi v láske. Je to však úspešný filmový režisér a scenárista, tri jeho filmy získali Oscara, z toho dvoch má za najlepšiu réžiu (Čata a Narodený 4. júla), jeden za najlepší scenár (Midnight Express). Radí ho to k najúspešnejším filmovým tvorcom histórie.

Stone bol vždy veľmi politický tvorca. Právom ho nazývajú ľavičiarom, pre niektorých tvrdších pravičiarov je rovno „commie“, teda komunista. Zdieľať

Vždy to bol veľmi politický tvorca. Právom ho nazývajú ľavičiarom, pre niektorých tvrdších pravičiarov je rovno commie, teda komunista. Veď veľkou témou jeho tvorby bol kritický pohľad na vojnu vo Vietname, ktorej sa venoval práve v uvedených dvoch filmoch, za ktoré získal Oscara za réžiu. V tej vojne sám ako mladý vojak bojoval, bol zranený a vyznamenaný. Republikánskeho prezidenta Nixona v rovnomennom životopisnom filme démonizoval. Keď nakrúcal film o Alexandrovi Macedónskom, neodolal duchu doby a urobil z neho homosexuála. Nič proti tomu, ak by to hovoril aj dejepis. Lenže dejepis o tom doteraz netuší.

Konšpiračné zápletky vo svojich filmoch považuje za prijateľný umelecký prostriedok. Preto sa vo filme JFK divákom podsúva myšlienka, že viceprezident Lyndon Johnson bol zapletený do zavraždenia prezidenta Kennedyho, čo je úplný nezmysel. V Nixonovi zase padne podozrenie na legendárneho šéfa FBI Edgara Hoovera. Hľadať organizátorov Kennedyho zavraždenia v radoch americkej pravice patrí k dobrému tónu na americkej ľavici, hoci strelec Lee Harvey Oswald bol presvedčením komunista obdivujúci Sovietsky zväz, v ktorom aj dva roky žil.

V Nixonovi Stone konšpiruje i tak, že personálny šéf Bieleho domu generál Alexander Haig navrhuje Nixonovi počas aféry Watergate, že pri moci by sa mohol udržať pomocou vojenského prevratu, čo je tiež nezmysel. Vo výpočte konšpiračných narážok by sa dalo pokračovať dlho.

Stone sa považuje za humanistu a inklinuje k budhizmu. Povedzme si však, prečo nestačí povedať, že Stone je ľavičiar.

Oliver Stone s bývalým venezuelským prezidentom Hugom Chávezom v hľadisku pred projekciou snímky Na juh od hranice (South Of the Border) na filmovom festivale v Benátkach 7. septembra 2009. Chávez bol hlavnou postavou filmu. Foto: TASR/AP

Prečo mal Putin šťastie

K línii amerického ľavicového mediálneho, intelektuálneho aj politického prostredia patrilo od druhej svetovej vojny bagatelizovanie rozpínavosti sovietskeho komunizmu, keďže tento predstavoval progresivizmus. Po zániku sovietskeho komunizmu presedlalo Rusko na putinovský konzervativizmus, čo prispieva k antagonizmu americkej ľavice voči Putinovmu systému. Ak by bol Stone typickým predstaviteľom americkej ľavice, nemohol by nakrútiť s Putinom rozhovor, lebo pokus by smeroval ku konfrontácii.

Stone je však nielen ľavičiar, on je predstaviteľ anti-establišmentu. To znamená, že príslušnosť k ľavici nechráni automaticky amerického mocného politika pred Stoneho kritikou. Samozrejme, že Stone volil Baracka Obamu za prezidenta, ale zároveň otvorene hovorí, že Obama prispel k vzniku masívneho globálneho elektronického sledovania ľudí. Umelecky túto tému stvárnil vo filme Snowden o príbehu známeho prebehlíka. Stone sa pochvalne vyjadril k zahraničnopolitickému videniu republikánskeho libertariána Rona Paula. Podobne ako americkí paleokonzervatívci ľavičiar Stone vidí neblahé dôsledky americkej zahraničnej politiky za posledné dekády. A v tom bolo Putinovo šťastie.

Putinov marketing

K ruskej politike za ostatných sto rokov vždy patril záujem o stav západnej verejnej mienky o Rusku, ako i snaha pozitívne túto verejnú mienku ovplyvniť cez známych západných intelektuálov. V Kremli sa striedali vodcovia ovládajúci toto umenie s tými, čo to nezvládali. Lenin a aj Stalin v mladších rokoch v tom boli dobrí. Stretnutiami s intelektuálmi ako Herbert G. Wells, Romain Rolland či Lion Feuchtwanger si získavali svet progresivistov Západu. Chruščov a Brežnev boli skôr ťarbáci. Gorbačov zase vyvolal na Západe úplné nadšenie, ktoré dostalo názov „gorbimánia“. Jeľcinova hviezdna chvíľa pri rozpade Sovietskeho zväzu bola rýchlo prekrytá dlhým obdobím fyzického úpadku, ktorý je nezlučiteľný s mediálnym úspechom. A po ňom zase prišiel marketingovo zdatný Putin.

Stoneov film ukázal, že marketingovú zdatnosť Putin nestratil ani po sedemnástich rokoch v Kremli. Zdieľať

Stoneov film ukázal, že túto zdatnosť Putin nestratil ani po sedemnástich rokoch v Kremli. Počas nakrúcania robil Stoneovi šoféra, posedával s ním v reprezentačných priestoroch Kremľa i na lavičkách hokejového štadióna, prešiel sa pred kamerami v hokejovom výstroji, žmurkal šibalsky do kamery, v pravoslávnom chráme vysvetľoval princípy pravoslávnej bohoslužby. Placho sa vyznával z lásky k rodine. Pri komentovaní svetovej i ruskej politiky bol koncentrovaný a mal výdrž. Stoneovi skladal komplimenty. Žartovne hral čašníka ponúkajúceho Stoneovi kávu: „Coffee, sir?“

Občas sa chybička vlúdila. V Soči, teda v antickej Kolchide, ukazoval Stoneovi: tadeto putoval Odyseus so Zlatým rúnom. Nuž, nebol to Odyseus. Bol to Jasón.

Trailer k filmu The Putin Interviews.

A teraz o „užitočných idiotoch“

Súčasný prevládajúci liberálny naratív hovorí dve veci. Po prvé, že putinizmus je len prežívajúci sovietsky komunizmus. Po druhé, dialóg typu Stone – Putin je teda iba opakovaním stretnutí západných naivných „užitočných idiotov“ s prefíkanými kremelskými komunistami minulosti. Občas v rozhovore vidíme zrnká onoho príbehu, ale v skutočnosti ide o príbeh podstatne zložitejší, kde protagonisti striedajú roly a občas si ich vzájomne vymieňajú.

Oliver Stone v nedávnej minulosti plnil úlohu „užitočného idiota“ par excellance obhajujúceho komunizmus dokonca vtedy, keď komunizmus už bol post mortem. V jeho dokumentárnom televíznom seriáli Untold History of United States z roku 2012 podsúva taký obraz Stalina po roku 1945, ktorý je plne zamestnaný riešením ťažkej povojnovej situácie vo vnútri krajiny a ktorému ani nenapadne premýšľať o expanzii komunizmu do krajín východnej Európy. Je to až omračujúce, keď si spomenieme, že hneď od vstupu Červenej armády do Československa boli tisíce našich občanov odvlečených na Sibír a komunisti sa začali zmocňovať mocenských zložiek štátu. Stone tým kritizuje „démonizovanie“ Sovietskeho zväzu zo strany USA.

„Sovietsky zväz urobil strategickú chybu a správal sa primitívne, čím dal dôvod na založenie NATO,“ hovorí Putin Stoneovi, čo je zrejme najostrejšia možná kritika sovietskej politiky z úst vládcu Kremľa. Zdieľať

Veľkým paradoxom je, že je to Putin, ktorý sa o sovietskej povojnovej politike v Európe vyjadruje ako o „primitívnej“. „Sovietsky zväz urobil strategickú chybu a správal sa primitívne, čím dal dôvod na založenie NATO,“ hovorí Putin Stoneovi, čo je zrejme najostrejšia možná kritika sovietskej politiky z úst vládcu Kremľa. Je to však kritika jasná. A Stone ju zrejme počuť nechcel. Veď pár rokov predtým v Untold history tvrdil opak. Čo to teda znamená pre naratív o „užitočných idiotoch“? To, že „idiot“ ostal „idiotom“, ale kremelský komunista nehovorí sovietsku propagandu, ale „antisovietsku propagandu“.

Putin, Nixon, McCarthy

Podobnú pikantériu uvidíme i na inom mieste. Z Untold history vidno, že Stone má štandardný ľavicový postoj k ére tzv. mccarthyzmu 50. rokov. Aj Stone si myslí, že to bola doba, keď boli v Amerike nevinní ľudia nepravdivo obviňovaní republikánskymi politikmi z členstva v komunistickej strane. Paradox je v tom, že v Hollywoode bolo naozaj komunistov plno, bývalý sovietsky špión Whittaker Chambers pred výborom kongresu naozaj svedčil o špionáži, ktorú pre Sovietov robil Alger Hiss, významný pracovník State Departmentu. A manželia Rosenbergovci naozaj dali Sovietom informácie o výrobe atómovej bomby, za čo dostali trest smrti.

Roky rozmýšľam, prečo sa Stone vo filme Nixon vôbec nezaoberal Nixonovým pôsobením vo Výbore kongresu pre vyšetrovanie neamerickej činnosti (HUAC). Práve to, že Nixon v spore Chambers – Hiss stál neochvejne na Chambersovej strane, odštartovalo Nixonovu raketovú politickú kariéru. Veď Nixon zohral vo vyhľadávaní komunistov väčšiu úlohu ako McCarthy, ktorý iba o tom nekompetentne rozprával. Myslel si azda Stone, že na tomto nemožno Nixona vo filme potopiť? Lebo Nixon mal v spore jednoducho pravdu?

Spomínam si na dávnejšie výroky ponovembrového predsedu KSS-SDĽ Petra Weissa, ktorý prirovnával teror 50. rokov u nás práve s McCarthyho érou. Hollywoodskych červených režisérov a scenáristov majitelia štúdií na desať rokov prestali zamestnávať, Alger Hiss bol niekoľko rokov vo väzení, ale Rosenbergovci šli na elektrické kreslo. Práve prípad manželov Rosenbergovcov bol pol storočia progresivistami na Západe a komunistami na Východe označovaný za dôkaz mccarthystického temna. Pol storočia ich húževnato bránili a vydávali za obete justičného omylu. Historici sa dnes už viac-menej zjednotili v názore, že Rosenbergovci boli naozaj vinní, ale mediálno-politické prostredie na Západe nikdy žiadnymi ústami svojho významného predstavitelia nepriznalo, že sa mýlilo.

V druhej časti Stoneovho rozhovoru s Putinom prišla reč na to, aké by boli následky „horúceho“ jadrového konfliktu. Nikto by neprežil, reagoval Putin a zrazu povedal, že podľa jeho názoru manželia Rosenbergovci dali Sovietskemu zväzu informácie o bombe preto, aby sa vytvorila jadrová rovnováha garantujúca nepoužitie jadrových zbraní. Ruský prezident, bývalý šéf kontrarozviedky FSB, ktorá bola nástupníckou organizáciou KGB, tak potvrdil, že Rosenbergovci boli naozaj špiónmi KGB. To nie je naratív mccarthystického temna. To nie je Stoneov naratív.

Putinove silné a slabé momenty

Putin bol silný pri obhajobe svojej domácej politiky zvyšovania životnej úrovne ľudí, ukončenia vplyvu veľkoprivatizérov („Oddelil som peniaze od moci“) a zvládnutia problémov s domácim islamským terorizmom. V zahraničnej politike zdôraznil históriu ústretových krokov Ruska voči Amerike, napríklad rusko-americkú spoluprácu počas invázie USA do Afganistanu, spomenul, ako na stretnutí s Billom Clintonom nadhodil možnosť vstupu Ruska do NATO.

Putin bol silný pri obhajobe svojej domácej politiky zvyšovania životnej úrovne ľudí, ukončenia vplyvu veľkoprivatizérov a zvládnutia problémov s domácim islamským terorizmom. Zdieľať

Hovoril o rozširovaní NATO ad absurdum ako o príčine zvyšovania napätia, o podiele americkej politiky na tragédii Ukrajiny, o prítomnosti extrémistov pri štátnom prevrate na Ukrajine. Formuloval snahu Ruska riešiť problém Sýrie neopakovaním amerických chýb v Iraku a v Líbyi. Niekedy sa s ním nedalo nesúhlasiť. Presne pomenoval vnútropolitický zápas v USA medzi Donaldom Trumpom na strane jednej a Demokratickou stranou, médiami a časťou republikánov na strane druhej, v ktorom ide práve o vzťah USA k Rusku.

Oliver Stone pózuje počas fototermínu k svojmu životopisnému filmu Snowden na medzinárodnom filmovom festivale v Ríme 14. októbra 2016. Foto: TASR/AP

Slabšou bola jeho odpoveď na Stoneovu otázku o kvalite ruskej demokracie. Putin sa ospravedlňoval ruskými dejinami, ktorých demokratická tradícia sa začína až v roku 1990. Preto má byť budovanie demokracie postupný proces. To bolo, samozrejme, priznaním, že o demokraciu, ako ju vníma Západ, v Rusku nejde.

Na slabé miesto udrel Stone otázkou na Stalina. Paradoxne, hoci Stone bagatelizoval v Untold history povojnovú hrozbu, ktorú predstavoval Stalin pre Európu, pre jeho brutalitu voči vlastnému obyvateľstvu Stone považuje Stalina popri Hitlerovi za najväčšieho zločinca dejín. Putin svojím založením je skôr „biely“ ako „červený“, jeho politickými vzormi sú predrevolučný premiér Stolypin a bielogvardejský generál Denikin. Putin je však „biely“, ktorý nepôjde proti „červeným“. Nie preto, lebo sám „červeným“ bol, ale preto, lebo potrebuje „červených“ voličov. Zvykol si totiž na podporu 60 až 80 percent voličov. Preto sa Putin občas nechá vidieť, ako si uctí na cintoríne obete masového stalinského teroru, ale nie je to žiadna veľká kampaň. Preto kultúrny problém trvalej vysokej Stalinovej popularity v Rusku pretrváva.

Bolo treba sa Putina pýtať na byrokratické sekírovanie opozičných politikov, na zamedzovanie ich kandidatúry cestou rozhodnutí súdov, ktorých nezávislosť je otázna. Zdieľať

Putin sa najprv vyhováral, že predsa aj Churchill označil Stalina za veľkého vojvodcu. Potom Putin Stalina nevhodne porovnával s inými násilníkmi histórie, ako boli Cromwell či Napoleon, a potom uviedol, že démonizácia Stalina je v zahraničí zbraňou, ktorá sa používa proti Rusku. Lenže Stalin bol démonická osobnosť. Napokon Putin otočil a povedal, že nemožno zabudnúť na „zverstvá stalinizmu a milióny krajanov, ktorí zahynuli v lágroch“.

Stoneove silné a slabé momenty

Stone vystupoval s noblesou, ale Putina do úzkych nezatlačil. Ani sa to pri rozhovoroch tohto typu nedá očakávať. Niekedy to však Putinovi veľmi uľahčoval. Obsadenie Krymu prijal bez výhrad, na utajenú prítomnosť ruských vojakov na Donbase sa nespýtal.

Snažil sa na Putina tlačiť v otázke ruskej demokracie a raz sa mu podarilo vzbudiť touto témou u Putina náznak agresivity. Stone spomenul regulárnosť budúcich prezidentských volieb v Rusku a možnosť účasti zahraničných pozorovateľov. „Nemusíme nikomu nič dokazovať a ospravedlňovať sa,“ odsekol mu Putin tvrdo a v tej tvrdosti bolo aj trochu slabosti.

V téme demokracia Stone strieľal trochu naslepo. Pýtal sa na zákon o odpočúvaní, na mimovládne organizácie, na pluralitu médií. Bolo treba pýtať sa na byrokratické sekírovanie opozičných politikov, na zamedzovanie ich kandidatúry cestou rozhodnutí súdov, ktorých nezávislosť je otázna. Pýtať sa na spôsob, akým výkonná moc používa kľúčovú televíznu stanicu Pervyj kanal.

Problém putinizmu spočíva v niečom inom. Ústava a zákony dávajú ruskej výkonnej moci demokratický rámec činnosti. Občas však tušíme aktivity moci za týmto rámcom. Inými slovami, Putin má svoje tajomstvá, ktoré by nerád videl odhalené.

V očiach našinca Stoneovi škodila i jeho naivná viera v pôvodne čistý komunizmus, ktorý pošpinil svojím terorom až Stalin. O rodákovi Johnovi Reedovi, pochovanom pri kremeľskom múre, povedal: „Založil Komunistickú stranu USA a nie je na tom nič zlé.“ Z jeho poznámok sa zdalo, že Lenin bol podľa neho možno aj v poriadku. Pritom nevídaný teror sa začal hneď za Lenina.

Nakrútenie rozhovoru s Putinom však treba Stoneovi pripočítať k dobru. Rozhovor treba sledovať kriticky, ale sledovať. Napomôže nám pochopiť, ako sme sa štvrťstoročie od zániku komunizmu v Európe ocitli v novej studenej vojne s Ruskom, ktorá pritom nie je žiadnou historickou nevyhnutnosťou.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo