Politický centrizmus: hrozba či nádej?

Pojem centrizmus sa čoraz viac spomína v médiách, a to najnovšie hlavne v spojitosti s nový prezidentom Francúzska Emanuellom Macronom. Mnohí komentátori s ním a s centrizmom či inak umiernenou (moderate) politikou spájajú cestu z európskej politickej krízy a prekonanie hrozby extrémizmu a populizmu.

Centrizmus: Môžeme mať všetko

Centrizmus nie je nová idea. Prítomnosť centrizmu v politike môžeme sledovať zrejme až ku koreňom vzniku politických strán, ktoré až dodnes utvárajú náš politický systém. Jej hlavnou ideou je, ako hovorí Emanuelle Macron, „nebyť ani pravicou, ani ľavicou“. 

V pozadí centrizmu je teda myšlienka vybrať si to najlepšie z oboch a robiť politiku „v záujme ľudu a v mene ľudu“, stále citujúc Emanuella Macrona. Len s tou úpravou, že pán Macron používa slová ľud a Francúzsko ako voľne zameniteľné synonymá.

Centrizmus je teda predstava, že môžeme mať všetko, že si nemusíme vyberať. Niet rozporu medzi prekvitajúcou trhovou ekonomikou a silným štátom zabezpečujúcim istoty pre svojich občanov. Nie je nutné vybrať si medzi otvorenosťou k všetkým migrantom a bezpečnosťou svojich občanov. Centrizmus je teda politika držiaca sa presne v strede spoločenských záujmov a trendov a práve preto má ambíciu uspokojiť čo najväčší počet obyvateľov krajiny. Má to byť politika, ktorá uspokojovaním potrieb čo najväčšieho možného množstva obyvateľov zabraňuje rastu extrémizmu a buduje stabilné spoločnosti.

Samotné Francúzsko má s centrizmom svoje skúsenosti, a nie práve pozitívne. Po páde Napoleona nastalo vo Francúzsku obdobie reštaurácie Bourbonovcov. Obnovená monarchia bola uväznená medzi dvomi radikálnymi krídlami spoločnosti: medzi radikálnych podporovateľov zmien vyvolaných revolúciou a tými, ktorí ich zo zásady odmietali a volali po obnove ancient regime. Vláda Ľudovíta XVIII. chytená medzi zástancami revolučnej ľavice a kontrarevolučnej pravice s nezlučiteľnými svetonázormi sa pokúsila o politiku extrémneho stredu a kompromisu vyvažujúcu záujmy a názory predstaviteľov oboch strán.

Táto politika sa skončila zavraždením člena panujúcej dynastie a príklonom dvora k jednému z dvoch extrémov a v konečnom dôsledku pádu bourbonovskej dynastie a opakujúcim sa prevratom, ktoré stíhali Francúzsko v nasledujúcich desaťročiach.

V oboch prípadoch kresťanskodemokratické a ľudové strany opustili svojich voličov a tlačia sa do spektra sociálnej demokracie.Zdieľať

Iným príkladom centristickej politiky je napríklad Nemecko alebo Rakúsko. Tu centristickú politiku predstavujú veľké koalície kresťanskodemokratických/ľudových strán so sociálnymi demokratmi. Obidve strany obsadili široký priestor okolo toho, čomu hovoria stred. Pravda je, že stred sa dávno posunul doľava a kresťanskí demokrati/ľudovci sú dnes viac stredovými sociálnymi demokratmi ako autentickou stredovou pravicou. 

Výsledkom je, že veľká časť pravicových voličov si buď našla iné strany, ktorým dá svoj hlas, alebo sa drží svojej pôvodnej voľby sčasti preto, aby sa nedostal k moci niekto horší. Rakúsko si vybralo prvú možnosť a popri stagnujúcich centristických stranách natlačených do doľava posunutého centra vyrástli najmä spočiatku extrémistickí Slobodní, čoho dôsledkom bolo oslabenie oboch tradičných stredových strán, ale najmä ľudovcov.

Druhou cestou kráčalo Nemecko. Kresťanskí demokrati sa dávno spreneverili svojmu názvu a obsadili stred vychýlený doľava, pričom vysali časť voličov sociálnej demokracie. Vďaka nemeckej historickej skúsenosti sú radikáli napravo ostrakizovaní, ale stredová politika aj tu vedie k stagnácii, ktorú sa naposledy pokúsil prelomiť Gerhard Schröder pre SPD ultrapravicovými reformami.

V oboch prípadoch kresťanskodemokratické a ľudové strany opustili svojich voličov a tlačia sa do spektra sociálnej demokracie. V rakúskom prípade na krajnej pravici vyrástla strana, ktorú podporujú sklamaní voliči stredových strán odmietajúci centristickú politiku vedúcu do stagnácie Rakúska minimálne poslednej dekády.  

Stávka na extrémny stred

Nemecko je krajina, kde voliť dáva iba malý zmysel, keďže  nakoniec aj tak pravdepodobne vyhrá viac-menej rovnaká politika v rúchu jednej alebo druhej strany či najčastejšie veľkej koalície. Pocit prestupovania na mieste bez vízie ďalšieho smerovania a neschopnosti centristických strán skutočne zastupovať svojich voličov je prítomný v oboch krajinách.

Ešte viac dôsledky centristickej politiky vidno v samotnom Francúzsku. Popri centristických stranách vyrástli silné alternatívy na oboch okrajoch politického spektra: Le Penová a Melenchon. Odpoveďou francúzskeho establišmentu nebolo oživenie skutočnej ľavicovej či omnoho viac pravicovej politiky, ale ešte väčšie ponorenie sa do centra. Na francúzskom prípade najlepšie vidno populizmus centristickej politiky stavajúci na odmietnutí zlých extrémov a sľuboch pre čo najväčšie množstvo ľudí. Čo na tom, že tie sľuby sa navzájom vylučujú? A tak dnes sme svedkami prísľubov svetlejších zajtrajškov, kde prosperujúci podnikatelia sa budú tešiť z rigorózneho zákonníka práce a čo najmenej pracujúcich zamestnancov.

Emanuelle Macron nie je Ľudovít XVIII. a druhá dekáda storočia dvadsiateho prvého nie je druhá dekáda 19. storočia. Mnoho sa zmenilo. To, čo sa nezmenilo, je stávka politickej elity na extrémny stred, na uspokojenie všetkých, a teda vlastne nikoho. Stred je však vystavený tlaku z oboch koncov a drobné pokĺznutie môže spôsobiť príklon na jednu či druhú stranu. O dôsledkoch by Bourbonovci vedeli rozprávať.

Otázka neznie, či francúzsky prezident získa väčšinu v nadchádzajúcich parlamentných voľbách a bude môcť realizovať svoj program, ale či počas piatich rokov nespácha centristická politika eutanáziu a neostane iba voľba medzi dvomi extrémami.