Ďalší slabý článok NATO, ktorý nás má chrániť

Ďalší slabý článok NATO, ktorý nás má chrániť

Premiér Čiernej Hory Milo Djukanovič a generálny sekretár NATO Jens Stoltenberg. Foto - NATO

Do aliancie vstupuje Čierna Hora. Tá ale nevie, na čej strane chce byť, a jej prezidenta a premiéra Taliansko obvinilo z pašovania cigariet.

Rozširovanie Severoatlantickej aliancie prebieha už od pádu Berlínskeho múru. Viacerí k tomuto procesu pristupujú, akoby nemal mať konca a „bezpečnostný dáždnik“ sa mal rozprestierať na čoraz viac krajín a národov. Nastávajúce prijatie Čiernej Hory ale núti k pár poznámkam.

Zo Srbska

NATO má dnes 28 členov a o chvíľu ich počet vzrastie o Čiernu Horu, krajinu na pobreží Jadranského mora, donedávna súčasť spoločného štátu so Srbskom, ktoré čelilo bombardovaniu zo strany NATO v roku 1999.

Čiernu Horu so Srbskom nespája iba historická skúsenosť z bývalej Juhoslávie, ale hlboké historické, kultúrne a etnické vzťahy. Čierna Hora sa po stáročia chápala ako srbský štát, ako srbská enkláva vzdorujúca v horách osmanskej nadvláde. Aj dnes, keď sa vnoríte do diskusií o pôvode veľkej časti belehradskej elity, budete prekvapení, koľkých predkovia prišli práve z Čiernej Hory. Približne 73 % obyvateľov Čiernej Hory má blízkych príbuzných žijúcich v Srbsku. So Srbmi zdieľajú aj afinitu voči Rusku. Až do čias Titovej Juhoslávie medzi srbským a čiernohorským nebol žiadny rozdiel.

V skratke možno konštatovať, že čiernohorský národ vytvorila komunistická vláda snažiaca sa o oslabenie Srbov v spoločnom juhoslovanskom štáte a na základe malej jazykovej odlišnosti vydelila čiernohorský národ. Tento umelý počin bol znateľný ešte aj pri referende o nezávislosti Čiernej Hory, keď sa kýžená väčšina za nezávislosť dosiahla iba za silnej podpory albánskej a moslimskej bosnianskej menšiny. Tým sľúbili plné menšinové práva vtelené do čiernohorskej ústavy.

Muž roka

Príbeh Čiernej Hory po páde východného bloku je spojený s jediným človekom – Milom Djukanovičom. Ten vládne tejto krajine takmer bez prestávky ako premiér či prezident už štvrťstoročie a bez prestávky je toto obdobie predsedom vládnucej postkomunistickej politickej strany. Spočiatku bol Milo Djukanovič oddaný spolupracovník Slobodana Miloševiča, od ktorého sa v druhej polovici deväťdesiatych rokov odvrátil a začal robiť od Belehradu nezávislejšiu politiku.

Pokiaľ Slovensko chápeme ako krajinu, kde každý pozná každého, tak o skoro desaťkrát menšej Čiernej Hore to platí ešte mnohonásobne viac. Zdieľať

Milo Djukanovič je obviňovaný z kriminálnej činnosti medzinárodných rozmerov v pašovaní cigariet do Talianska. V Taliansku bol aj obvinený a bol na neho vydaný zatykač. Po rokoch vyšetrovania bolo trestné stíhanie proti nemu zastavené. Známa organizácia Projekt mapujúci organizovaný zločin a korupciu (OCCRP), ktorá združuje od roku 2006 sieť vyšetrovacích centier, novinárov a médií v strednej a východnej Európe, ho v roku 2015 vyhlásila za muža roka organizovaného zločinu.

Čierna Hora je vnútorne rozdelená spoločnosť s vysokou mierou korupcie, a to aj vo volebnom procese. Veľká časť populácie sa ešte nevymanila z klanovej štruktúry spoločnosti. Pokiaľ Slovensko chápeme ako krajinu, kde každý pozná každého, tak o skoro desaťkrát menšej Čiernej Hore to platí ešte mnohonásobne viac so všetkými negatívami s tým spojenými.

Komu pomôže Čierna Hora

Ako základný argument pre vstup Čiernej Hory do NATO sa v našej diskusii ozýva nutnosť zamedziť Ruskej federácii získať prístav na európskom brehu Stredozemného mora. V tomto argumente je inherentne prítomné presvedčenie, že ak Čiernu Horu neprijmeme do aliancie, tak sa pridá na stranu Ruska. Už samotné toto konštatovanie ukazuje vnútornú slabosť Čiernej Hory a aj otázniky nad jej prijatím do aliancie. Veď ak vnímame Ruskú federáciu ako bezpečnostnú hrozbu, neprispieva prijatie členov s rozpačitým vzťahom k samotnej aliancii k oslabeniu našej bezpečnosti?

Dodnes sa zvykne hovoriť, že zmluvný princíp NATO znie, že aliancia príde na pomoc všetkým napadnutým stranám zmluvy. Presné znenie článku 5 ale znie, že „ozbrojený útok proti jednej alebo viacerým z nich (...) bude považovaný za útok proti všetkým“. Každá strana zmluvy preto „pomôže zmluvnej strane alebo stranám tak, že okamžite podnikne sama a v súlade s ostatnými stranami takú akciu, akú bude považovať za nutnú, vrátane použitia ozbrojenej sily“.

Otázka znie, či sa NATO s každým ďalším rozširovaním o krajiny ako Čierna Hora, Chorvátsko či Albánsko, ktoré sa členmi stali pred časom, nemení z obrannej aliancie na klub krajín, ktoré si v prípade napadnutia člena aliancie vyberú namiesto doteraz chápanej povinnosti vojensky pomôcť len možnosť vykonať „takú akciu, akú budú považovať za nutnú“.

A či náhodou takéto rozšírenia o krajiny s nevyjasnenými záujmami, pozíciami či susedskými vzťahmi nie sú skôr oslabením ako posilnením našej bezpečnosti.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo