Ďalší slabý článok NATO, ktorý nás má chrániť

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Ďalší slabý článok NATO, ktorý nás má chrániť

Premiér Čiernej Hory Milo Djukanovič a generálny sekretár NATO Jens Stoltenberg. Foto - NATO

Do aliancie vstupuje Čierna Hora. Tá ale nevie, na čej strane chce byť, a jej prezidenta a premiéra Taliansko obvinilo z pašovania cigariet.

Rozširovanie Severoatlantickej aliancie prebieha už od pádu Berlínskeho múru. Viacerí k tomuto procesu pristupujú, akoby nemal mať konca a „bezpečnostný dáždnik“ sa mal rozprestierať na čoraz viac krajín a národov. Nastávajúce prijatie Čiernej Hory ale núti k pár poznámkam.

Zo Srbska

NATO má dnes 28 členov a o chvíľu ich počet vzrastie o Čiernu Horu, krajinu na pobreží Jadranského mora, donedávna súčasť spoločného štátu so Srbskom, ktoré čelilo bombardovaniu zo strany NATO v roku 1999.

Čiernu Horu so Srbskom nespája iba historická skúsenosť z bývalej Juhoslávie, ale hlboké historické, kultúrne a etnické vzťahy. Čierna Hora sa po stáročia chápala ako srbský štát, ako srbská enkláva vzdorujúca v horách osmanskej nadvláde. Aj dnes, keď sa vnoríte do diskusií o pôvode veľkej časti belehradskej elity, budete prekvapení, koľkých predkovia prišli práve z Čiernej Hory. Približne 73 % obyvateľov Čiernej Hory má blízkych príbuzných žijúcich v Srbsku. So Srbmi zdieľajú aj afinitu voči Rusku. Až do čias Titovej Juhoslávie medzi srbským a čiernohorským nebol žiadny rozdiel.

V skratke možno konštatovať, že čiernohorský národ vytvorila komunistická vláda snažiaca sa o oslabenie Srbov v spoločnom juhoslovanskom štáte a na základe malej jazykovej odlišnosti vydelila čiernohorský národ. Tento umelý počin bol znateľný ešte aj pri referende o nezávislosti Čiernej Hory, keď sa kýžená väčšina za nezávislosť dosiahla iba za silnej podpory albánskej a moslimskej bosnianskej menšiny. Tým sľúbili plné menšinové práva vtelené do čiernohorskej ústavy.

Muž roka

Príbeh Čiernej Hory po páde východného bloku je spojený s jediným človekom – Milom Djukanovičom. Ten vládne tejto krajine takmer bez prestávky ako premiér či prezident už štvrťstoročie a bez prestávky je toto obdobie predsedom vládnucej postkomunistickej politickej strany. Spočiatku bol Milo Djukanovič oddaný spolupracovník Slobodana Miloševiča, od ktorého sa v druhej polovici deväťdesiatych rokov odvrátil a začal robiť od Belehradu nezávislejšiu politiku.

Pokiaľ Slovensko chápeme ako krajinu, kde každý pozná každého, tak o skoro desaťkrát menšej Čiernej Hore to platí ešte mnohonásobne viac. Zdieľať

Milo Djukanovič je obviňovaný z kriminálnej činnosti medzinárodných rozmerov v pašovaní cigariet do Talianska. V Taliansku bol aj obvinený a bol na neho vydaný zatykač. Po rokoch vyšetrovania bolo trestné stíhanie proti nemu zastavené. Známa organizácia Projekt mapujúci organizovaný zločin a korupciu (OCCRP), ktorá združuje od roku 2006 sieť vyšetrovacích centier, novinárov a médií v strednej a východnej Európe, ho v roku 2015 vyhlásila za muža roka organizovaného zločinu.

Čierna Hora je vnútorne rozdelená spoločnosť s vysokou mierou korupcie, a to aj vo volebnom procese. Veľká časť populácie sa ešte nevymanila z klanovej štruktúry spoločnosti. Pokiaľ Slovensko chápeme ako krajinu, kde každý pozná každého, tak o skoro desaťkrát menšej Čiernej Hore to platí ešte mnohonásobne viac so všetkými negatívami s tým spojenými.

Komu pomôže Čierna Hora

Ako základný argument pre vstup Čiernej Hory do NATO sa v našej diskusii ozýva nutnosť zamedziť Ruskej federácii získať prístav na európskom brehu Stredozemného mora. V tomto argumente je inherentne prítomné presvedčenie, že ak Čiernu Horu neprijmeme do aliancie, tak sa pridá na stranu Ruska. Už samotné toto konštatovanie ukazuje vnútornú slabosť Čiernej Hory a aj otázniky nad jej prijatím do aliancie. Veď ak vnímame Ruskú federáciu ako bezpečnostnú hrozbu, neprispieva prijatie členov s rozpačitým vzťahom k samotnej aliancii k oslabeniu našej bezpečnosti?

Dodnes sa zvykne hovoriť, že zmluvný princíp NATO znie, že aliancia príde na pomoc všetkým napadnutým stranám zmluvy. Presné znenie článku 5 ale znie, že „ozbrojený útok proti jednej alebo viacerým z nich (...) bude považovaný za útok proti všetkým“. Každá strana zmluvy preto „pomôže zmluvnej strane alebo stranám tak, že okamžite podnikne sama a v súlade s ostatnými stranami takú akciu, akú bude považovať za nutnú, vrátane použitia ozbrojenej sily“.

Otázka znie, či sa NATO s každým ďalším rozširovaním o krajiny ako Čierna Hora, Chorvátsko či Albánsko, ktoré sa členmi stali pred časom, nemení z obrannej aliancie na klub krajín, ktoré si v prípade napadnutia člena aliancie vyberú namiesto doteraz chápanej povinnosti vojensky pomôcť len možnosť vykonať „takú akciu, akú budú považovať za nutnú“.

A či náhodou takéto rozšírenia o krajiny s nevyjasnenými záujmami, pozíciami či susedskými vzťahmi nie sú skôr oslabením ako posilnením našej bezpečnosti.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo