Odporučiť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rodina
03. máj 2017

Logopédka: Deti majú horšiu reč, lebo sa spolu menej rozprávame

Prečo je dnes málo logopédov, hoci detí s rečovými problémami pribúda? Rozhovor s Hanou Lacikovou z Inštitútu detskej reči.
Logopédka: Deti majú horšiu reč, lebo sa spolu menej rozprávame
Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Prečo je dnes málo logopédov, hoci detí s rečovými problémami pribúda? Rozhovor s Hanou Lacikovou z Inštitútu detskej reči.

Kultúra reči sa zhoršuje, lebo rodičia s deťmi menej hovoria a stolovanie i s tým spojená komunikácia sa vytrácajú z rodín. Pri akých rečových problémoch by mali rodičia spozornieť a vyhľadať odborníka? Ako môžeme podporiť správny vývin reči? 

Hana Laciková vedie desať rokov Inštitút detskej reči v Bratislave, kde sa snažia robiť novými metódami okrem iného aj logopédiu. V rozhovore pre Postoj hovorí, prečo stúpa počet detí s rečovými ťažkosťami i prečo dnes majú rodičia problém dostať sa ku kvalitnému logopédovi. 

 

Hovorí sa, že čoraz viac detí má dnes väčšie problémy so správnym vyslovovaním a rečovými chybami oproti minulosti. Je to naozaj tak?

Je pravda, že ako logopédi naozaj evidujeme nápor a veľký záujem o logopedickú starostlivosť, takže predpokladáme, že áno.

Čím si to vysvetľujete?

Mali sme o tom internú diskusiu, je fakt, že nikdy sa nemeralo, koľko detí logopédiu potrebovalo za komunizmu a koľko teraz.

Ale s určitosťou vieme povedať, že medicína veľmi napreduje. Dnes sa darí zachrániť mnoho predčasne narodených detí, ktoré majú často nejaké obmedzenia vrátane rečových. A my dnes tieto deti, ktoré majú predispozície na poruchy reči, vieme už zachytiť.

Teda aj preto je v súčasnosti detí s problémami reči viac. Nejde len o oblasť výslovnosti, ale aj o oblasť rečových porúch. Lebo samotná výslovnosť je len jedna štvrtina celej logopédie.

Vplyv na vývin reči má oproti minulosti aj spôsob života, rýchle tempo, ako i nadpriemerné používanie technológií nevyžadujúcich si verbálnu komunikáciu.

Čím všetkým sa vlastne ako logopédi zaoberáte?

Zvukovou rovinou, teda výslovnosťou, ale aj gramatikou, teda skloňovaním a spájaním do viet, ďalej slovnou zásobou a porozumením, teda sémantikou, a napokon pragmatikou, čo znamená, akým spôsobom deti používajú jazyk.

Laikovi však ako prvá napadne práve tá výslovnosť.


 

Učiteľky na prvom stupni základných škôl sa naozaj sťažujú, že deti nastupujú do prvých tried menej pripravené a s výraznými rečovými problémami. V čom robíme ako rodičia chybu?

Je to pravda. Ovplyvňujú to rôzne veci. Jedna z prvých je už spôsob, ako mamičky kŕmia svoje deti.

Všetky hovoridlá sú svalové orgány a čím lepšie ich stimulujeme, tým sú pripravenejšie. Vplyv má aj to, ako dlho dojčíme deti. Ak dojčíme príliš dlho, deti môžu mať myofunkčné poruchy. Dlho dojčené deti dávajú úplne inak jazyk, no môže ísť aj o vplyv dlhého používania cumľov a pitia z fľaše.


Môže mať dnes viac detí problémy s rečou aj kvôli inej strave batoliat a dlhému dojčeniu?

Áno, aj. Dnešné matky používajú veľa kašičiek, všetko mixujú. Kedysi si matky museli poradiť, dali dieťaťu rožok alebo mrkvičku do ruky a dieťa žužlalo.

Dnes máme instantné kaše, ktoré dieťa preglgne a nemá s tým žiadnu námahu. Samozrejme, tuhú stravu nemôžete dávať od prvých mesiacov, ale keď už začína sedieť alebo vstávať, tak je čas začať aj s tuhšou stravou.

Toto podľa vás kazí reč malých detí?

Samozrejme, na reč vplývajú aj ďalšie faktory. Napríklad veľká nosná mandľa, deti dýchajú ústami, jazyk sa im tlačí dopredu a výslovnosť sa kazí. Ďalej máme deti, pri ktorých sa javí, že zle hovoria. Za tým sa však skrýva ťažká porucha reči. Hovoríme o špecifickom narušení vývinu reči.

Čo vplýva na horšiu reč detí? Dnešné matky používajú veľa kašičiek, všetko mixujú. Kedysi si matky museli poradiť, dali dieťaťu rožok alebo mrkvičku do ruky a dieťa žužlalo. Zdieľať


Ide o deti, ktoré majú výrazne narušenú fonologickú časť reči, čo sa prejavuje tak, že zle vyslovujú. Ale za tým je veľa mechanizmov.

Napríklad nepočujú rozdiel medzi C a Č. Pre nich je macka a mačka to isté. Tieto deti sa musia teda učiť tieto hlásky rozlišovať, je to proces uvedomovania.

To znamená, že deti, ktoré nastupujú do školy, nie sú len deti, ktoré nevedia správne vyslovovať, ale na pozadí toho môže byť aj veľa iných logopedických problémov, o ktorých pedagógovia ani nevedia.

Čo ešte vplýva na to, že do škôl nastupujú prváci jazykovo nepripravení?

Môže za to aj kultúra reči, spôsob, akým rodičia komunikujú s deťmi, či sú dobrým rečovým vzorom, ale aj to, čo ponúkajú médiá, aké typy hier sa rodičia hrajú s deťmi.

Kedysi bola predškolská jazyková príprava veľmi dobre nastavená, deti sa v škôlkach učili veľmi veľa riekaniek a básničiek, veľa si čítali a to podporovalo výslovnosť.

Dnes sa v mnohých osnovách necháva výber na deti. Teda ak chcú, tak niečo robia, ak nechcú, tak nerobia.

A potom máme rodičov, ktorým veľmi záleží na rečovom prejave dieťaťa a skoro nás vyhľadajú, ale potom sú rodičia, ktorí to vôbec nepovažujú za dôležité.

Povedia si, čo už, keď nebude vedieť R alebo sykavky, veď v dnešnom svete to ani nie je také potrebné, dieťa bude hovoriť po anglicky a komunikovať bude väčšinou mailom.

Rodičom dnes chýba kapacita, aby sa tejto oblasti cieľavedomo venovali.

Nie je to aj tým, že kedysi ani učitelia nemali problém upozorniť rodiča, keď v niečom žiak zaostával, zatiaľ čo dnes to už rodičia berú veľmi osobne, keď ich niekto upozorní na nedostatok vo vývine dieťaťa?

Logopédi sú povinní aj dnes robiť skríningy v predškolských zariadeniach alebo aj v prvých ročníkoch škôl a zachytiť deti s problémami reči. A logopéd odporučí ďalšiu terapiu. Či už to rodič prijme alebo nie, je už na ňom.

Vrátim sa ešte k rečovej kultúre. Dnes máme ako rodičia na deti menej času, vidia nás často s mobilom, dokonca samotné deti už sedia od prvých mesiacov za tabletmi, a teda neodčítavajú nám z pier rečový prejav...

Pravdou je, že sa v súčasnosti oveľa menej rozprávame. Kedysi sa kultúrne stolovalo a pritom prebiehala dôležitá komunikácia rodičov s deťmi. Aj keď bolo pri stole malé bábätko.

Problém je, že v súčasnosti sa oveľa menej rozprávame. Kedysi sa kultúrne stolovalo a pritom prebiehala dôležitá komunikácia rodičov s deťmi. Zdieľať


A dnes? Mamičky zapnú aj pri obede dieťaťu tablet, aby sa zabavilo a najedlo sa v pokoji. Kultúra stolovania a komunikácie sa tak stráca. Kedysi mamy deťom všetko komentovali štýlom – otvor ústočká, hami, papaj! A dieťa matku napodobňovalo. Dnes to doňho mama nahádže a ono sa medzitým pozerá na pohyblivé obrázky, ktorým ani nerozumie.

Nehovorím, že technika je zlá, môže byť podporujúca, ale musí byť veľmi dobre dávkovaná v správnom čase.


 

Sú však aj poruchy reči, ktoré vznikli inými vplyvmi?

Rečových porúch je množstvo. Sú také, ktoré sú hodnotené ako vývinové poruchy, to znamená, že deti nedosahujú vývin svojich rovesníkov, ako napríklad aj oneskorený vývin reči. A potom máme tie ľahšie, ako je napríklad výslovnosť.

Potom tu máme aj zajakavosť alebo neplynulosť reči. To sú už naozaj vážnejšie problémy. A každá z tých porúch má svoje špecifiká i svoje predispozície. Ale pri každej je určite aj veľký vplyv prostredia.

Ak dedko alebo iný predok v rodine bol zajakavý, tak je veľká predispozícia, že aj niektoré z vnúčat sa bude zajakávať. Teda dedičnosť je na 40 až 60 percent. Alebo deti, ktoré mali novorodeneckú žltačku, prešli takým závažným fyziologickým vplyvom prvé dni života, že to môže zásadne ovplyvniť aj vývin reči.

Alebo ak mávajú deti zápaly stredného ucha, tak je veľký predpoklad, že budú mať logopedický problém, pretože dobre nepočujú.


Ako môžeme podporiť správny vývin reči dieťaťa?

Tým, že budeme používať efektívne komunikačné statégie a budeme deťom správnym komunikačným vzorom.

Napríklad je problémom, keď rodičia hovoria s deťmi maznavo. Zjednodušenie reči je potrebné, ale maznavosť vie veľa pokaziť.

Ak odpovedá jednoročné dieťa jednoslovne, môžeme s ním hovoriť o krok popredu, teda maximálne dvojslovne. Ak však máme ročné dieťatko a my mu začneme hovoriť, aby si obulo papučky, tak mu to znie ako čínština, lebo nič z toho nemá šancu zachytiť.

Napríklad je problémom, keď rodičia hovoria s deťmi maznavo. Zdieľať

Keď mu zjednodušene povieme – „tuto papu dáme“, teda zjednodušené spojenia, tak má šancu sa chytiť. Inak nebude dobre napredovať.

Z kurzov, ktoré robíme pre rodičov, sa nám potvrdzuje, že keď sú rodičia ochotní zmeniť komunikačné stratégie k deťom, tak zaostalejšie deti rýchlo napredujú a dobehnú svojich rovesníkov v priebehu pár týždňov až mesiacov.

Keď už rodičia zistia, že ich dieťa má rečový problém, nie je dnes vôbec ľahké dostať sa k logopédovi. Je ich málo a čakacia lehota býva dosť dlhá. Prečo je to tak?

Určite dnes počet logopédov na Slovensku nepokrýva reálne potreby. Keď už len zoberieme naše zariadenie, tak ani zďaleka nestačíme pokrývať všetky žiadosti a na čakačke máme aj osemdesiat detí.

A pritom robíme poctivo a pracuje tu 10 logopédov. Čiže vyzerá to ako personálny nadstav, a pritom aj tak nestačíme prijať všetkých. Rodičia sa na nás aj hnevajú, že ich nezoberieme, ale, žiaľ, to nie je v našich kapacitách.

Preto apelujem na rodičov, aby vyvinuli tlak, nech sa systémovo niečo zmení.


Nie je problémom, že na Slovensku produkuje logopédov jediná katedra logopédie na Pedagogickej fakulte v Bratislave?

U nás sú tri rezorty, kde môžu logopédi po skončení školy pôsobiť. Asi najsilnejším rezortom je školstvo, potom na poliklinikách – na každej poliklinike by mal byť jeden logopéd.

Poznám mnohých kolegov, ktorí si prizvú jednu-dve kolegyne a vychovávajú si tak dorast. Ak to takto urobia, máte tri logopédky na jedno mesto. Teda problém je aj v tom, že i mnohí logopédi, ktorých bratislavská katedra produkuje, nemajú po skončení uplatnenie.

Ako logopéd síce môžete ísť aj cestou, že pracujete samostatne, ak máte atestáciu, ale musíte patriť pod školstvo alebo musíte mať atestáciu z kliniky. Našu prácu nie je možné vykonávať na voľnú živnosť, pretože ju kontroluje zdravotníctvo, školstvo alebo rezort sociálnych vecí.

Tých logopédov, ktorí pracujú na klinikách, však tlačí systém, aby pracovali na kvantitu. Zatiaľ čo súkromné školské zariadenia, akým sme aj my, chcú klásť dôraz na kvalitu práce, rozvoj zariadenia a overovanie nových metodík. A preto klienti u nás aj finančne prispievajú.

Tých logopédov, ktorí pracujú na klinikách, tlačí systém, aby pracovali na kvantitu. Zdieľať

Nechcem to paušalizovať na všetkých, ale väčšina logopédov na klinike má veľmi veľa detí a riešia všetky typy porúch, takže rozptyl je široký.

Na katedre logopédie brali posledné roky len okolo 20 študentov a hlásilo sa cez 200. Nie je teda naozaj na celé Slovensko logopédov primálo?

Keď som končila, bolo nás len dvanásť. Ale zdá sa, že dnes ani tých 25 ročne nie je dosť. Ale musí to ísť ruka v ruke s miestami. Mal by vzniknúť tlak, aby poradenské centrá a kliniky mali viac logopédov.

Až v 90. rokoch sa odbor logopédia odčlenil od špeciálnej pedagogiky v zmysle samostatnej katedry. Tak sa stalo, že dnešní študenti sa špecializujú už počas štúdia. Dnešné päťročné štúdium logopédie je na európskej úrovni, majú veľa grantov, robia vedu.

My máme tiež zamestnané absolventky katedry logopédie, čo sú vysoko kvalitne vzdelané osoby, ktoré ovládajú cudzie jazyky, takže majú znalosti i zo zahraničia.

Úprimne si myslím, že štúdium logopédie je dnes jedno z najkvalitnejších vzdelaní na Slovensku, preto je tam aj problém sa dostať.

Inzercia

 

Prečo logopédi nemôžu mať živnosť?

Lebo by sa stratila kontrola nad odbornosťou, mohol by to potom robiť každý. V zdravotníctve je napríklad komora logopédov, kde každý jeden prejde atestáciou, a keď ju má, môže samostatne pracovať.

Rovnako v školstve je komora školských logopédov.

Na logopédiu sa pozeráte v širšom kontexte, keďže reč vnímate ako prepojenú aj so psychomotorickým vývinom dieťaťa. Je to teda medzi logopédmi nový trend?

Nová generácia logopédov je niekde celkom inde ako generácia predtým. Tým, že sa katedra logopédie osamostatnila, aj kvantum vedomostí a nárokov na študentov išlo veľmi dopredu.

Dnešní logopédi majú oveľa vyššiu kvalitu štúdia a tak aj k svojej práci pristupujú. Tým, že sa otvorili hranice, sa profesori logopédie inšpirovali i v iných krajinách a tým pádom sme držali európsky trend.

Teda dnešná logopédia je už dnes niečo celkom iné, než ako si ju pamätáme z našich detských čias?

Je celosvetovým trendom, že logopédia už nie je iba o klinickom prístupe, ktorý si pamätáme z detstva, keď nás zacvikli za stôl a pred zrkadlom sme museli opakovať. A keď dieťa nechcelo, tak sa mamine strčil papier, že tak toto doma cvičte.

Veľmi sa to zmenilo. Dnes už mnohým logopédom záleží na tom, aby dieťaťu naozaj pomohli zlepšiť jeho kvalitu života, a to tým, že mu zlepšíme komunikáciu.

Je celosvetovým trendom, že logopédia už nie je iba o klinickom prístupe, ktorý si pamätáme z detstva, keď nás zacvikli za stôl a pred zrkadlom sme museli opakovať. Zdieľať


My pracujeme už oveľa prirodzenejším spôsobom, ktorý dieťa akceptuje a podporuje v jeho rozvoji. A preto máme aj úspechy, dieťa je totiž u nás motivované.

Ešte sa veľmi zmenilo, že logopédia už nie je len nejaké cvičenie, ale je to terapeutický vzťah. A to dáva inú kvalitu celej logopédii.

Teda aj keď učím dieťa len výslovnosť, budujem si s ním vzťah, chválim ho, dávam mu spätnú väzbu. Z modelu biely plášť sme sa dostali viac na zem, priblížili sme sa k deťom.

Ďalším trendom je, že viac spolupracujeme s rodičmi a robíme z nich koterapeutov.

Logopéd je ten, kto to rozohrá, ale rodič doma pokračuje a dáva spätnú väzbu logopédovi. Teda robíme  aj kurzy pre rodičov, zvlášť u ťažkých porúch ako je narušený vývin reči, špecifický narušený vývin reči alebo zajakavosť.


Je reálne, že rodič za vami príde s tým, že napríklad jeho dieťa nevie vysloviť niektorú hlásku, a u vás sa dozvie, že za tým môže byť aj zložitejší problém ako len porucha výslovnosti?

Tu platí princíp, že je dôležité, aby sa na to čím skôr prišlo a aby sa to podporilo.

Lebo keď máte svoje vychodené chodníčky v reči a komunikácii, tak čím ste starší, tým sa ťažšie prestavujú.

Keď je dieťatko maličké, plasticita mozgu je vysoká, ľahšie sa učí, nemá ešte pocity menejcennosti, o to odvážnejšie sa do zmeny pustí.

 Aký je ideálny vek na návštevu logopéda?

Máme rôzne kritériá. Ale ako rodič by ste mali spozornieť, keď ročné dieťa voláte a nereaguje na zvuky, na zavolanie alebo neprodukuje žiadne zvuky, v takom prípade je lepšie sa ísť poradiť. Alebo keď nemá zámernú komunikáciu, teda neukazuje na veci, v takom prípade treba tiež spozornieť.

Ďalším medzníkom je druhý rok dieťaťa, keď dieťa v tomto veku nehovorí slová a nespája ich do dvojslovných kombinácií. A ak je nezrozumiteľné, nikto mu nerozumie a nemá slovnú zásobu aspoň 50 slov, je to rizikové dieťa, ktoré by hneď malo ísť k logopédke.


Niektorí klinickí logopédi však neberú deti mladšie ako štyri roky, lebo sa s nimi vraj ešte tažko pracuje...

Štyri roky je naozaj už neskoro. Máme dotazník, skríningový nástroj Tekos, ktorý zachytáva deti s poruchami už od 8 mesiacov. Ten dotazník je pre rodičov a bolo ním vyšetrených už 1 800 detí, čiže to nie je tak, že sme si ho vymysleli a opísali z nejakej americkej knihy. Poctivo boli výskumníkmi urobené na katedre logopédie normy, ktoré sú aktuálne.  A tento skríning odhalí problém vo vývine reči a upozorní, či rodič musí vyhľadať logopéda.

Aj štvrtý rok je míľnik, keď počujeme, že reč je nezrozumiteľná, alebo keď sa dieťa nevie vyjadriť. A kedykoľvek sa objaví neplynulosť reči, je potrebné okamžite vyhľadať logopéda a poradiť sa. Štvrtý rok je poslednou hranicou, ak ide o výslovnosť.

Máme tu však dvojročné bábätká s plienkami, pracujeme s nimi bežne.

Je to apel na rodičov, že nech majú akékoľvek podozrenie, nemali by dať na nikoho z okolia a ísť k odborníkovi. Stáva sa, že rodič dá napríklad na babku, ktorej sa to nezdá tragické, a dieťa ten rok už potom nedobehne.

Najmä to platí pri tých ťažších poruchách. Také tie reči, že veď z toho vyrastie, môžu veľa pokaziť. Ten rok medzi 2 a pol a 3 a pol rokom života už dieťatku nevrátite, bude len dobiehať a trápiť sa.

Ďalším medzníkom je asi nástup do prvej triedy. Na akej úrovni by mal byť predškolák?

Dieťa by malo ísť do školy pripravené. Nejde len o to, či už mu vypadol zub a či je emočne zrelé odpútať sa od matky.

Ale musí mať aj úroveň jazykovej kompetencie. Ako sa chce dieťa učiť čítať a písať, keď jazyku nerozumie a nemá dostatočnú slovnú zásobu?

Prvák musí vedieť porozprávať príbeh, ktorý má štruktúru a emócie. A musí mať fonematické uvedomovanie, teda musí si uvedomovať hlásky v slove. Mal by vedieť aspoň vyčleniť prvú a poslednú hlásku v slove, vedieť rytmizovať na slabiky.

Máme na to tréningy podľa ruského odborníka Elkonina. Keď nimi deti prejdú, tak v škole im oveľa jednoduchšie pôjde čítanie, lebo im už nerobí problém spájanie hlások do slov.

Ideálne teda je, aby každý prvák pred nástupom do školy prešiel testami, či je na školu pripravený?

Pozor, dieťa nemusí vedieť pred nástupom do školy čítať ani písať, ako si to dnes mnohí ambiciózni rodičia myslia. Rodičia robia chybu, že deti učia písmenká a písať či počítať. Ale to nie je príprava pre dobrú edukáciu, to je len naučenie písmeniek.

Pretože ja vás môžem naučiť voziť sa na aute, ale keď nepoznáte dopravné značky, máte smolu. Ale keď dieťaťu dáme schopnosti, ktoré ono potrebuje, tak v škole potom veľmi rýchlo napreduje.

Mnohé deti dnes vedia rátať príklady pred nástupom do školy, ale keď ich požiadate, aby vám porozprávali príbeh, tak to nevedia. Načo im budú písmenká a čísla, keď nevedia reprodukovať učivo?

Mnohé deti dnes vedia rátať príklady pred nástupom do školy, ale keď ich požiadate, aby vám porozprávali príbeh, tak to nevedia.   Zdieľať


Som zástancom toho, že je veľmi dobré si dať deti kvalitne a komplexne otestovať a následne ísť ale po podstate problému, a nie len realizovať nesystematický nácvik.

Čo sa týka logopedickej roviny, dieťa v prvej triede by malo hovoriť už úplne čisto.

Dnes poznáme aj vo verejnom živote napríklad ľudí, konkrétne politikov, ktorí výrazne račkujú. Sú teda poruchy reči, ktoré sa nedajú odstrániť?

My by sme povedali, že tí račkujúci politici to len zanedbali. Je možné, že logopédia bola niekedy iná, ale my robíme aj s dospelými a pokiaľ tam nie je fyziologická deformita, nie je dôvod sa nenaučiť vyslovovať R.

Ale potom je porucha ako je zajakavosť, ktorá je vo väčšine celoživotná. A pracujeme aj s týmito deťmi na úrovni plynulosti reči ale aj na úrovni pocitov a postojov. Progres v terapii je samozrejme zavislý od mnohých faktorov.

Robíme aj s dospelými a pokiaľ tam nie je fyziologická deformita, nie je dôvod sa nenaučiť vyslovovať R. Zdieľať



Aj deti s rázštepom môžu mať poruchy reči, aj keď sú zoperované. Deti špecifickými vývinovými poruchami učenia  ako je dyslexia sú celoživotne sprevádzané toutou ťažkosťou a na pozadí sú aj jazykové problémy. 

Máme však klientov v rôznom veku, a keď sa chce, na všetkom sa dá popracovať.

Logopédi radia pri deťoch, ktoré sa učia nejaké písmenko, aby ich rodičia opravovali v hovorenej reči. Nemôže z toho vzniknúť dieťaťu trauma? Dieťa chce rodičovi niečo porozprávať a ten ho desaťkrát zastaví, aby sa opravil – je to naozaj správna cesta?

Máme skúsenosť, že dieťa je dobré opravovať v reči vtedy, keď sa s ním dohodneme. Opravovať však môžeme až vo fáze, keď dieťa pochopí tvorbu hlásky, vie ju správne vysloviť, len v hovorenej reči sa pozabudne a zo zlozvyku to opakuje zle.


Najlepšie je však stanoviť si čas, keď sa s dieťaťom dohodnete, že túto hodinku, keď budeš rozprávať, ja ťa budem opravovať.

Keď je to vzájomná dohoda, určite nebude mať z toho traumu. Je fajn, keď to aj otočíte, že ako rodič budete naschvál robiť chyby a dieťa vás môže opravovať.

Ale také to samozvané opravovanie dieťatka, ktoré neprešlo logopédiou, môže byť pre dieťa frustrujúce. Lebo ono nepochopilo, ako to má tvoriť, nevieme, či nemá nejaký problém.

Mnohé mamy alebo babky to skúšajú samy v duchu „povedz to takto“, ale dieťa ten rozdiel naozaj nepočuje.

Také to samozvané opravovanie dieťatka, ktoré neprešlo logopédiou, môže byť pre dieťa frustrujúce. Zdieľať


Ono vám povie, že „bajam bajam buc“. Vy to po ňom zopakujete jeho rečou, aby sa počulo, a bežne dieťa opraví vtipne mamu, že mami, nie „bajam bajam buc“ ale „bajam bajam buc“!

To dokazuje, že ono to na vás počuje, ale na sebe nepočuje, že niečo hovorí zle. Darmo vy budete hovoriť, že povedz tam to R. Až v terapii sa naučí počúvať, čo je správne a čo nie, a až potom môžem chcieť od dieťaťa, aby sa opravovalo.

Mnohí rodičia si z internetu sťahujú rady a aplikácie, ako dieťa nacvičiť hlásku. Je to dobrý prístup? 

Nemám to rada, lebo máme veľa klientov, ktorí sa rok snažili svojpomocne naučiť dieťa nejakú hlásku, a my potom musíme rok pracovať na tom, aby sme ho odučili to, ako nesprávne sa to naučil tvoriť.

A máme rok práce navyše. Rodičia majú pocit, že to nie je žiadna veda, veď sú to len písmenká. Veľmi sa to podceňuje a deti sa potom zbytočne natrápia.

Foto – Pavol Rábara

Odporúčame