Hodený bumerang

Dnešné rokovanie a následné hlasovanie sa koná na základe novely ústavy, ktorú parlament prijal minulý týždeň a v zbierke vyšla tento týždeň. Na schválenie návrhu, ako vieme, je potrebných 90 hlasov, konečné slovo o zrušení amnestií a individuálnej milosti bude (môže) mať Ústavný súd.

Celý čas, ako som sledoval uponáhľanú koncovku tejto diskusie, som uvažoval nad dvomi vecami. Tou prvou je čiastočná historická paralela spred 70 rokov, keď prezident Beneš nevyužil svoju právomoc na udelenie milosti odsúdenému Jozefovi Tisovi, a tou druhou je riziko, ktoré Bugárov „kompromis“ zakladá do budúcnosti.

Začnem od konca.

Myslím si, že slovenská opozícia na hlavu prehrala. Fico s Bugárom jednak presadili svoju verziu ústavného zákona (so zapojením Ústavného súdu), to znamená, že opozícia nedokázala presvedčivo hájiť lepší text ústavného zákona ani vyvinúť tlak, aby – ak už musela ustúpiť – niesli ministri Žitňanská a Kaliňák osobnú zodpovednosť za rýchle vyšetrenie a obvinenie amnestovaných a vytvorenie špeciálneho súdu na následný proces. Nadovšetko sa vzdala vlastnej parlamentnej ústavodarnej kompetencie. Nedokážem si predstaviť, že by akákoľvek pravicová opozícia v minulosti, a vôbec akákoľvek iná opozícia, konala podobne. Opozícia a vôbec poslanci sa vzdali niečoho, čo im nepatrí a čo mali využívať, nie odhodiť.

Pritom opozícia mala na svojej strane spoločnosť a ulicu. Nevyužila to. Ficova vláda unikla tlaku a nech už Ústavný súd rozhodne alebo nerozhodne, má alibi. To jej dodali práve hlasujúci opoziční poslanci.

Na celej diskusii je obzvlášť vyrušujúce, s akou ľahkosťou prešla. Nevznikol dostatočný priestor, aby sa hovorilo o dôsledkoch, ktoré má nielen prípadné hlasovanie ústavných sudcov v tomto konkrétnom prípade, ale aj v budúcnosti. Prezident totiž práve Bugárovým návrhom prišiel o jednu zo svojich výlučných kompetencií – udeľovať individuálnu milosť a amnestiu. Ak existuje nástroj, ktorým možno túto prezidentskú výsadu, zdedenú po kráľoch, napadnúť a spochybniť, dá sa očakávať, že v krízových momentoch môže a bude použitá. Narúša sa tým viac než len deľba moci, ruší sa tým starobylý princíp, ktorý sa dotýka spravodlivosti a spoločenského zmieru, ktoré nemožno vo výnimočných prípadoch dosiahnuť trestom, ale len jeho odpustením.

Preto bol pôvodný návrh ústavného zákona od Vladimíra Palka, osvojený Jánom Budajom lepší – na mimoriadne zneužitie amnestií používal mimoriadny nástroj, nemenil systém a deľbu moci. Ako sa ukázalo, otčim nie vždy dokáže nahradiť otca. 

Na Slovensku so spolitizovaním milosti už jednu tragickú skúsenosť máme, stala sa takmer na týždeň presne pred 70 rokmi.

Prezident Beneš v roku 1947 vopred pred rozhodnutím súdu oznámil, že o prípadnom udelení milosti rozhodne podľa hlasovania vo vláde. Vláda sa rozdelila, 17 ministrov hlasovalo za vykonanie popravy, 6 bolo za milosť, Jan Masaryk nehlasoval. Beneš milosť neudelil.

Nechajme teraz bokom Benešovu stratégiu, či to bol master plan, keďže si nevedel a nechcel predstaviť, ako by v jednom štáte mohli byť dvaja prezidenti, alebo jeho alibizmus, keďže predsedovi vlády Gottwaldovi predtým písal list, že je to „predovšetkým otázka ľudská, ide tu predsa o ľudský život“. Podstatný je výsledok, a teda poprava. Tá bola primárne politicky motivovaná (českí a slovenskí komunisti aj čs. národní socialisti) a jej vykonanie bolo nielen osobnou, ale aj spoločensko-politickou a národnou pohromou.

Rovnaká politická motivácia sa práve schválením vládneho návrhu ústavného zákona stala systémovým opatrením. Len poradie krokov je iné. Prezident naďalej môže udeliť milosť aj amnestiu a parlamentná väčšina ju môže spochybniť a Ústavný súd o tom rozhodnúť.

Raz sa to obráti proti samotnému zmyslu milosti. Text ústavy, ako nás kedysi v škole učil Ernest Valko, sa nepíše do dobrého počasia. Má obstáť, keď hrozí zneužívanie moci a keď prebieha spoločenský konflikt. Parlament má celkom prirodzene iný záujem a Ústavný súd iné postavenie ako prezident. Preto má mať prezident výlučné právo udeliť milosť a amnestiu. Dôkazom je aj Tisova poprava.

Bumerang sa vráti, keď to budeme najmenej potrebovať.