(Každý člen redakcie vybral jeden svoj text, ktorý bol pre neho tento rok z nejakého dôvodu mimoriadny. Tento text, pôvodne publikovaný v marci, vybral Pavol Rábara a zdôvodnenie jeho výberu je nasledovné:

Keď som v piatok večer pozeral na našej Jednotke vyhlasovanie ankety Športovec roka 2017, spomenul som si na jarný rozhovor s Jánom Volkom. Skromným chalanom, ktorý mal vtedy na konte striebro z Belehradu. Do konca roka pridal ďalšie úspechy a rekordy, zabehol si vedľa Bolta a na spomínanom galavečeri prebral cenu za 4. miesto. 

Áno, Peter Sagan je fenomenálny, naše lyžiarky famózne, ale športovcom roka 2017 je pre mňa šprintér od saleziánov Jano Volko. Blahoželáme!)

Na halových Majstrovstvách Európy 4. marca v Belehrade získal striebornú medialu v šprinte na 60 metrov, čím zároveň stanovil nový slovenský rekord. V rozhovore pre Postoj 20-ročný Ján Volko hovorí o tom, prečo mu nie je sympatický Usain Bolt, ako zvláda zladiť tréningy a štúdium informatiky na STU a tiež o tom, ako pomohol svojej trénerke ku kresťanskej viere. 

Ako sa žije s prezývkou „slovenský Bolt“?

V prvom rade treba povedať, že prezývku „slovenský Bolt“ už používa jeden senior. Ten o sebe tvrdí, že v prepočte podľa svetových atletických tabuliek, ktoré zohľadňujú vek šprintéra, behá časy na úrovni Bolta.

Ja sám by som sa slovenským Boltom nikdy nenazval. Z úspechu sa, samozrejme, teším.

Ale označenie najrýchlejší Slovák sedí?

Na šesťdesiatku určite.

Usain Bolt po vašom úspechu v Belehrade zdieľal správu na Twitteri, kde ste boli označený ako „najrýchlejší Slovák v histórii“. Trúfli by ste si na Bolta v priamom súboji na sto metrov?

Asi sa to aj stane na Zlatej tretre v Ostrave, kde bude mať Bolt rozlúčkový beh. Moje časy však stále nedosahujú jeho kvality. On si môže dovoliť bežať moje časy takpovediac s rukou za chrbtom. Ale teším sa na ten súboj.

Sústredíte sa hlavne na šesťdesiat- a dvestometrové šprinty. Zdá sa, že sa populárnej stovke vyhýbate.

Nevyhýbam, lebo dobrá stovka je predpokladom k dobrej dvestovke, tak ako k dobrej stovke treba dobrú šesťdesiatku. Šprintér, čo behá dvestovku, behá aj stovku a tak je to aj v mojom prípade.

Prečo sa vám podarilo zviditeľniť práve na šesťdesiatke a v hale? Je to niečo ako štartovací mostík pre ďalšie disciplíny?

Nie, je to v zásade jedno. Nevidím reálny dôvod, prečo to vyšlo práve teraz. Samozrejme, absolvoval som kvalitnú prípravu a aj časy v sezóne boli lepšie ako vlani. Posledné tri roky som mal kontinuálny progres, forma mi stúpala. Vlani som zabehol slovenský seniorský rekord.

K téme: 
Všetko je Božia vôľa, vravieva nový vicemajster Európy Zdieľať

Neviem však povedať, prečo to vyšlo práve na majstrovstvách v Belehrade. Možno k tomu prispela atmosféra, že som bol pokojný a zároveň som mal dobre natrénované.

Bol tesne pred Belehradom nejaký signál, že môže prísť medaila?

Časy nasvedčovali, že by mohli stačiť na postup z rozbehov. Semifinále sme mali aj ako cieľ, ale že by to mohlo byť na finále, to síce niektorí tvrdili, ale ja som sa tomu vyhýbal. Lebo naozaj nie je dobré a nepomáha, keď budete tvrdiť, že sa dostanem do finále.

Prečo ste si zvolili halové majstrovstvá?

Nezvolil som si ich. Atletická sezóna je rozdelená na halovú časť a vonkajšiu. Absolvujem obe. Halová časť je v podstate príprava na vonkajšiu časť sezóny.

Viac sa zrejme cení víťazstvo vonku, nie?

Je to výkon ako výkon. Zvláštne však je, že halové výkony u nás nespadajú do podpory z ministerstva školstva. Pritom je to takisto výkon, či v hale, alebo vonku.

Tesne pred cieľom v Belehrade ste mali ešte energiu zrýchľovať. Niektorí komentátori preto tvrdia, že by vám sedel časom aj 400-metrový šprint.

Určite sa musím venovať stovke, aby som mal dobrú dvojstovku a časom by som mohol raz behať aj 400-ku. To nevylučujem. Ale asi to nepríde tak skoro.

Súvisí to s vekom?

Nie, nezávisí to až tak od veku, ale skôr od toho, na čo máte predispozície. Ak dokážete bežať dve vyrovnané dvestovky po sebe, tak je to predpoklad dobrej štyristovky. Ide skôr o rýchlostnú vytrvalosť. Nemusíte zabehnúť stovku pod desať sekúnd.

Pri Belehrade bola zjavná ešte jedna vec. Švédi, ktorí sa umiestnili za vami, boli černosi. Hoci ste ich predbehli, na mieste je otázka, či nie je pre šprintéra – belocha demotivujúce, že černosi sú pre fyziologické predispozície vo výhode?

Nepríde mi to ako demotivujúce. Určite beloch nebude v najbližšom čase taký rýchly ako černoch, ale nemyslím si, že je to demotivujúce. Práve naopak, vidím v tom výzvu sa im vyrovnať, priblížiť sa. Veď aj v Belehrade vyhral šesťdesiatku beloch.

Navyše, čím idete šprintovať na vyššiu vzdialenosť, tým je to medzi belochmi a černochmi vyrovnanejšie.

Čiže vzdialenosťou sa rozdiely stierajú?

Áno, hoci potom vo výrazne vyšších vzdialenostiach ako 800 a 1 500 metrov už zase dominujú Keňania, respektíve černosi.

Je pravda, že Usain Bolt nie je vaším najväčším vzorom?

Niežeby nebol vzorom, fandím mu, je vzorom po atletickej stránke. Ale ako človek mi nie je až taký sympatický, lebo – povedzme si to na rovinu – pôsobí dosť namyslene a svojsky. Zažil som to.

Máte s ním nejaký zážitok?

Na pretekoch sme mu chceli dať podpísať tretru, ale prišiel mi dosť arogantný. Chápem, že si môže dovoliť odmietať ľudí okolo seba, lebo keby mal každému vyhovieť a podpísať suvenír, tak sa to nedá. Už aj ja to trochu spoznávam. Avšak pôsobil tam arogantne, hoci nechcem úplne súdiť, nepoznám ho osobne.

Kto je teda pre vás športový idol?

Bližší mi je bývalý taliansky šprintér Pietro Mennea, už zomrel. Ako beloch bol dlho svetovým rekordérom dvestovky. Nemám však vyslovene športový vzor, ktorý by som mal vylepený nad posteľou, ako majú tínedžeri.

Kde ste začali športovať?

Od prvej triedy základnej školy som hrával futbal za saleziánsky klub SDM Domino na bratislavskej Trnávke. Tam chodím od malička do kostola.

Boli ste vraj tiež animátorom prvoprijímajúcim deťom, saleziáni sú vaším zázemím?

Áno, mával som tam aj stretká a stále mám odtiaľ veľa kamarátov, s ktorými som v kontakte.

Máte teraz na nich ešte čas?

Na kamarátov určite, ale v stredisku sa už nestíham veľmi angažovať. Z času na čas ešte ozvučujem zbory, ale už pomenej.

Prečo ten futbal nevyšiel?

Keď som mal okolo 14 rokov, veľa som sedával na lavičke. Nebol som príliš technický typ, hoci som mal vždy rýchlosť. V tom čase sa ma otec spýtal, či by som nevyskúšal atletiku, tak som prikývol.

Keď sa mladým nedarí v športe, tak môžu dosť trpieť. Chceli ste byť veľmi futbalistom?

Nie, nikdy som neplánoval byť profesionálnym futbalistom. Bral som to ako šport, prostriedok k tomu, aby som sa hýbal. Ku koncu mi dokonca ani nevadilo, že ma nenasadzovali, lebo sa mi už ani nechcelo veľmi hrávať.

„Niekedy sa s obyčajnou nádchou trápite dva týždne, lebo si nemôžete dať obyčajné kvapky. Niektoré lieky totiž obsahujú látky, ktoré nie sú povolené.“ Zdieľať

Nie je atletika oproti loptovým hrám trochu nuda?

Nepovedal by som, že je to nuda. Bez atletickej prípravy by napríklad futbalisti mohli akurát tak do lopty kopať a nič viac, pretože atletika je základom všetkých športov.

Ale nie je tam predsa len menej zážitkov?

Nemyslím si. Zážitky z pretekov dokážu byť rovnako zábavné a obohacujúce ako futbalový zápas. Rozdiel je v tom, že zápas trvá 90 minút a šprint pár sekúnd.

Priznám sa, že futbal už ani veľmi nepozerám. Mám pocit, že sa to zmenilo na simulantský šport, kde hrajú bábovky. Jasné, nie všetci, ale už sa do toho primiešava herectvo.

Herecký talent sa nedá v atletike uplatniť?

Nemáte kde. Môžete sa akurát tak flákať na tréningu, ale to nie je to isté ako simulovať.

V čom bola najväčšia zmena, keď ste prešli na atletiku?

V atletike je tréning síce kratší ako pri futbale, ale o to intenzívnejší, ide sa až na doraz.

Akú má atlét životosprávu? Máte špeciálnu diétu?

Nemám vyslovene špecifickú diétu. Mal by som sa vyhýbať napríklad fastfoodom, ale čo je horšie, nemôžem užívať niektoré lieky, kvôli dopingu. Niektoré lieky totiž obsahujú látky, ktoré nie sú povolené a niekedy sa s obyčajnou nádchou trápite dva týždne, lebo si nemôžete dať kvapky, ktoré vám roztiahnu sliznicu a uvoľnia nos, ale treba si to odtrpieť.

A čo celkovo životný režim, nie sú tréningy a celá drina okolo toho niekedy zväzujúce?

Nevnímam to ako obmedzovanie, keďže nie som typ človeka, ktorý by chodil často na nejaké párty.

Študujete informatiku na Slovenskej technickej univerzite. Pritom o „IT-čkároch“ sa hovorí, že sú skôr športové antitalenty. Prečo počítače?

Počítače som mal rád od skorého veku, možno od ôsmich, deviatich, hoci internet sme mali, až keď som mal nejakých 15 rokov. Závislosť som síce nikdy nemal, ale bavilo ma to po technickej stránke, rozoberať elektroniku a podobne. Už na strednej som mal predstavu, že pôjdem na informatiku.

Hrávali ste počítačové hry?

Jasné.

Veľa?

Veľa zase nie, lebo som nemal nikdy poriadnu zostavu, ktorá by to utiahla. (Smiech.) Až teraz som si postavil nový počítač.

Ján Volko vo finále behu na 60 metrov na halových ME v atletike v Belehrade 4. marca 2017.  / Na tlačovej konferencii po návrate v sídle Slovenského atletického zväzu v Bratislave. (Foto: TASR/AP – TASR/Pavel Neubauer)

Vaša škola sa považuje za veľmi ťažkú. Ako zvládate všetko zladiť?

Mám dobrých spolužiakov, ktorí mi pomôžu. Aj vyučujúci sú ústretoví.

Máte niečo ako individuálny študijný plán?

Žiadali sme o to, ale až tak ho zase nepotrebujem. Skôr mi ide o to, aby som mohol mať väčší počet absencií, keďže potrebujem chodiť na sústredenia. Nejaké iné úľavy, že by som pol roka nechodil do školy a potom to dorovnával, to nepotrebujem.

Aký odbor presne študujete?

Internetové technológie.

Počítate s tým, že by vás živila atletika alebo sa budete venovať počítačom?

Je ťažké sa uživiť v slovenskom športe, pokiaľ nie ste hokejista či tenista s dobrými výsledkami. Atletiku vnímam skôr ako prostriedok k tomu, že precestujem svet. V živote by som nešiel do Ameriky či Turecka len tak. Nejaké peniaze sa síce dajú zarobiť, ale živiť sa tým je ozaj ťažké. Možno ešte vo vrcholovom stredisku, ako je Dukla v Banskej Bystrici.

Školu naozaj robím preto, aby som mal po atletike poruke nejaký spôsob obživy.

Vaša budúca firma by mohla propagovať „najrýchejší“ internet v meste a pre vaše meno to bude aj dôveryhodné.

(Smiech.) Áno, ale v tejto oblasti je už trh presýtený.

Hovorí sa o vás, že máte ťažkú povahu. Čo si pod tým predstaviť?

Nepovedal by som, že mám ťažkú povahu. V minulosti som nebol taký otvorený voči ľuďom a trénerka a tréner si museli ku mne nájsť cestu. Ale vyrástol som, nabral skúsenosti.

Pravdou je, že niekedy som trochu tvrdohlavý, veľa sa pýtam na zmysel toho, čo mám robiť. A keď sa zaseknem, potrebujem človeka, ktorý sa ma bude pýtať, kým nedostane odo mňa odpoveď.

V čom sa môže atlét zaseknúť?

Skôr by som hovoril o zaseknutí v psychickom zmysle, ako keď má bežný človek blbú náladu.

V niektorých veciach som zvykol odporovať. Napríklad nemám veľmi v obľube tréning techniky na prekážkach, vždy sa pri tom vynervujem. Pri niektorých tréningoch som bol málo trpezlivý. Teraz je to už lepšie.

Na druhej strane, tréneri chvália vaše dobré vlastnosti, najmä svedomitosť a precíznosť. Dokonca sa zdá, že to niekedy aj preháňate. Vaša trénerka Naďa Bendová v jednom rozhovore spomenula historku, ako ste raz takmer odpadli na tréningu, lebo ste sa postili.

Bola to tuším Popolcová streda, mali sme tréning a bol som veľmi nervózny a podráždený, tak ako každý človek, keď je hladný. Ale nemyslím si, že by som to s pôstom preháňal.

„Pre mňa to nie sú rituály či talizmany, viera má pre mňa hlboký význam. A čo si myslia ostatní, to je ich vec.“ Zdieľať

Pohľad trénerky Nade mohol byť ovplyvnený aj tým, že v tom čase nebola veriaca, to až časom, keď začala so mnou chodiť do kostola. Dovtedy nevedela, ako to s pôstom presne funguje.

Vy ste svoju trénerku priviedli k viere?

Nechcem si za to pripisovať neviemaké zásluhy, ale trochu som jej k tomu pomohol.

Tým, že ste ju začali brávať do kostola?

Áno, bolo to na jednom sústredení cez Veľkú noc. Keď som šiel na omšu, tak išla so mnou. Navyše, jej malá dcérka mala u nás na Trnávke prvé sväté prijímanie, takže aj to ju teraz ťahá k viere.

Nemyslím si, že potrebuje, aby som ju k tomu tlačil. Sama chce absolvovať sviatosti.

Máte sa čas na cestách či sústredení rozprávať o viere?

Skôr to vyplynie zo života. Tým, že sme pomerne často spolu, tak sa bavíme aj o týchto veciach.

Skoro každý športovec hovorí o viere, ale zväčša tým myslí vieru v seba, vo svoje schopnosti. Vy ste sa otvorene a hrdo prihlásili k náboženskej viere. Aké máte na to reakcie?

Čítal som diskusie pod článkami, v ktorých sa písalo o tom, že som veriaci a že atletiku robím na slávu Božiu. Videl som, že niektorí ľudia sú voči tomu zameraní, ale zase na druhej strane, mnohých to oslovilo, že športovec tu môže byť veriaci a dá to najavo. Lebo väčšina našich športovcov to nerobí.

Pravda je, že veľa športovcov má rôzne rituály, ktoré nesú vonkajšie znaky náboženstva. Aj vy sa pred štartom prežehnávate. Nehrozí tu trochu, že vás ľudia zaradia do tej skupiny, ktorá nemyslí vieru vážne a len poverčivo vyznáva symboly, talizmany a podobne?

V zásade mi to môže byť jedno. Pre mňa to nie sú rituály či talizmany, viera má pre mňa hlboký význam. A čo si myslia ostatní, to je ich vec. Robím to preto, že som veriaci, a hotovo.

Dá sa povedať, že nejaký aspekt našej viery vám dáva väčší výkon?

Priamo fyzický výkon nie, ale dôležitá je tiež psychika. A tu zohráva podľa mňa viera svoje miesto. Z viery totiž vyplýva pokora a tá mi môže pomôcť v tom, že súperov nepodcením, nerobím zo seba niečo, čím nie som. To pomáha väčšiemu vnútornému pokoju, čo je pre psychiku dôležité.

Modlíte sa pred behom?

Pred štartom, v tzv. call roomoch, čo sú akoby zvolávateľne, a potom tesne pred štartom sa prežehnám, čo je tiež forma modlitby.

Tým, že ste sa prihlásili verejne ku kresťanstvu, v istom zmysle ste si na seba uplietli bič. Teraz to nemyslím v zlom, ale ak by prišiel nejaký škandál, budú vám to o to viac vyhadzovať na oči. Máte plán, ako predísť pokušeniam, ktoré sa spájajú s úspechom?

S úspechom zvykne prichádzať pýcha, ale myslím si, že mám okolo seba ľudí, ktorí mi nedovolia byť pyšný, najmä rodina.

Okrem toho už počas sezóny som dostal aj rôzne facky, aby som si príliš nenamýšľal. Skôr vidím pokušenie v sklonoch k materializmu.

Ako sa to prejavuje?

Prišli mi teraz odmeny za úspech na majstrovstvách, tak som si kúpil nový počítač a telefón. Viem, že to nie je nič hrozné, ale toto je tiež riziko, ktoré sa spája s úspechom a na ktoré si treba dávať pozor.

Ozvali sa vám po Belehrade nejakí noví sponzori, tréneri?

Áno, ten úspech ozaj pomohol. Trénerku aj manažéra kontaktovali potenciálni sponzori.

Budeme o vás ešte počuť v podobných súvislostiach, ako bol Belehrad?

Dúfam, že áno. Výzvou budú teraz Majstrovstvá Európy do 23 rokov, ktoré budú v lete v Poľsku, čo je hlavný cieľ sezóny. Mohlo by prísť nejaké dobré umiestnenie. Budem to však brať od podlahy, nie tak, že idem do finále po medailu.

Čo je vašou métou?

Životný sen je dostať sa na olympiádu.

Keď prišli úspechy Petra Sagana, tak sa ešte viac zvýšil záujem o cyklistiku. Dnes veľa ľudí rekreačne behá, môže úspech mien ako Matej Tóth a Ján Volko prispieť k tomu, že ľudia budú viac robiť atletiku?

Čím viac ľudí bude robiť atletiku, tým viac talentov sa môže objaviť. I keď nie je to úplne jednoduché, lebo hoci sa Matej Tóth stal olympijským víťazom, nemyslím si, že teraz začne výrazne viac ľudí robiť chôdzu, lebo je to extrémne náročná disciplína. Môže to však pomôcť.

Foto: Pavol Rábara

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo