Jozef Tiso sa stal symbolom prvého samostatného štátu

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Jozef Tiso sa stal symbolom prvého samostatného štátu

Na vyhlásenie samostatnosti slovenského štátu si po neúspechu u Karola Sidora vybral v roku 1939 Adolf Hitler budúceho prezidenta Tisa, ktorý vzal v kritickej chvíli zodpovednosť na seba. Foto: Archív TASR

Komplikovaný vývoj v prvej Slovenskej republike v rokoch 1939 až 1945 si priblížime na osudoch jej najvýznamnejšieho predstaviteľa – prezidenta Jozefa Tisa.

Zásadné rozhodnutie vo svojom živote urobil Jozef Tiso 5. októbra 1938 v Žiline. Bolo to v čase, keď vláda Československej republiky, oslabenej po mníchovskom verdikte, bola prvý raz ochotná prijať požiadavku Hlinkovej slovenskej ľudovej strany udeliť Slovensku autonómne postavenie. Hlinkova strana bola vtedy taká silná, že jej vôli sa podriadili ďalšie politické strany a rešpektovali jej návrh na vymenovanie prvej autonómnej slovenskej vlády.

Predsedom tejto vlády sa v zmysle rozhodnutia materskej strany stal Tiso.

Nominovaniu Tisa predchádzala v Hlinkovej strane rozporuplná názorová diskusia. Strana bola bez predsedu, pretože Andrej Hlinka v auguste 1938 zomrel, a z piety k tomuto nesporne významnému politikovi sa pozostalí v strane rozhodli jeden rok predsednícku stoličku neobsadiť.

Jozef Buday ako služobne najstarší straník predložil návrh na menovanie Karola Sidora za predsedu autonómnej vlády. Mohlo to síce trochu zaváňať rodinkárstvom či rodovým nástupníctvom, keďže Sidor bol vzdialeným príbuzným Andreja Hlinku, ktorý v začiatkoch svojej politickej kariéry používal pôvodné priezvisko Sidor-Hlinka, ale pohnútka uznávaného Budaya bola iná.

Šípil, že osoba novinára Sidora bude pre obyvateľov Slovenska všeobecne prijateľnejšia ako osoba katolíckeho kňaza Tisa. Obával sa odmietavého postoja evanjelickej menšiny, čo sa napokon po Tisovom raketovom nástupe tragicky potvrdilo, hoci kanonik Buday sa toho osobne nedožil, lebo v roku 1939 umrel.

Cirkevná a národná manifestácia v obci Skalité v roku 1941. Tiso mal v prvej Slovenskej republike medzi ľuďmi nespornú popularitu a autoritu, u mnohých pretrvávala aj po zániku štátu v roku 1945.

Keďže na žilinskom sedení vedúcich predstaviteľov sa väčšina prikláňala k Tisovej nominácii a Sidor sa ústretovo na tento post netlačil, rozhodnutie bolo v rukách silnejšieho nominanta. Ak by Tiso sám odmietol predsednícku stoličku a neviedol by vládu, ďalší vývoj na Slovensku mohol byť iný. Ústretovejšie by sa k vláde autonómneho a neskôr samostatného Slovenska správali evanjelici, Židia, Rusíni či ľavicovo orientovaní občania.

Iný by bol azda vývoj už v marci 1939, keď sa Hitler rozhodol rozbiť sfederalizovanú druhú Česko-slovenskú republiku – Rest-Tschechei, ako po mníchovskom verdikte hanlivo nazýval tento okyptený útvar. Sidor, ktorý po zúfalom pražskom vojenskom prevrate vtedy na tri dni vystriedal na poste predsedu slovenskej vlády Tisa, napriek tvrdému nátlaku Nemcov odmietol vyhlásiť samostatný štát.

Hitler, nezlomne sledujúc svoj zámer obsadiť Čechy a Moravu, opäť vytiahol na scénu z bánovskej fary rezignovaného Tisa a nedbajúc na predchádzajúci odvolací verdikt z Prahy, tronizoval ho ako staronového predsedu vlády. Tiso pragmaticky posúdil situáciu, keď čelil hrozbám obsadenia Slovenska susedným štátmi, podvolil sa veľmocenskému tlaku a 14. marca 1939 podnietil slovenský snem, aby vyhlásil samostatný štát.

Týmto krokom vzal Tiso veľkú časť zodpovednosti v slovenskej spoločnosti na seba a cítil ju až do zániku štátu na jar 1945. S Česko-Slovenskom sa nadobro rozlúčil a zmieril sa s tým, že ak by sa tento útvar obnovil, dni jeho politickej a možno aj životnej púte budú spočítané.

Prispôsobivá politika menšieho zla

Po 14. marci 1939 ostal Tiso pôsobiť ako predseda slovenskej vlády. Po zvolení za predsedu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a po prijatí novej ústavy postúpil ešte o stupeň vyššie a v októbri 1939 prijal nomináciu na funkciu prezidenta Slovenskej republiky. Toto bol ďalší prelomový krok v jeho živote.

K Tisovej prezidentskej nominácii sa rezervovane postavil Vatikán, lebo šípil nebezpečenstvo, že katolícky kňaz na takomto poste, navyše pod nevyberavým tlakom dominantného nacistického Nemecka, môže ohroziť renomé celej rímskokatolíckej cirkvi. Neskôr sa potvrdilo, že Tiso cirkvi naozaj uškodil.

Prístup k Židom na Slovensku sa stal predmetom tvrdej kritiky Vatikánu. Jeho predstavitelia naliehali na Tisa, aby zabránil neľudským deportáciám slovenských Židov z krajiny. Uvedomovali si, že strojcom deportácií boli predseda vlády Vojtech Tuka a minister vnútra Alexander Mach, ale prekvapovala ich Tisova nečinnosť. Naliehanie Vatikánu bolo na začiatku deportácií v marci 1942 také úpenlivé a bezvýsledné, že Tisa a Tuku v interných dokumentoch označili v Ríme za bláznov.

Hoci domáci slovenskí biskupi v roku 1939 privítali zvolenie Jozefa Tisa za prezidenta, rýchlo si museli uvedomiť, do akých problémov sa dostal praktizujúci katolícky kňaz na takomto poste. Bolo ich veľa a takmer všetky prinášali nemeckí garanti slovenskej samostatnosti.

Tiso bol postavený pod spomínaný tlak riešiť židovskú otázku v štýle nemeckých norimberských zákonov, mal aplikovať na Slovensku pohanský nemecký národný socializmus či zapájať svoj štát do vojen po boku Nemecka.

Tiso riešil takéto dilemy svojsky – používal metódu menšieho zla. Nepostavil sa proti zlu čelom, aj keď by to bolo pre neho a obyvateľov štátu bolestné, ale pokúšal sa ho zmierňovať. Dobrým príkladom je práve riešenie židovskej otázky – nezasiahol proti deportáciám Židov, nechal konať Tuku a sám sa snažil iba obmedzovať tvrdé opatrenia udeľovaním výnimiek.

Katolícky kňaz Tiso, ktorému Biblia prikazovala hovoriť jasné áno alebo nie, bol rečnícky ekvilibrista, keď dokázal Nemcom zaliepať oči prejavmi oddanosti a pritom konať naopak, čo sa prejavilo aj v jeho postoji k Židom. Často sa potom dostával do situácií, keď už nikto nevedel rozlíšiť, v čom hovorí pravdu a kde iba vypúšťa ochrannú hmlu na oklamanie Nemcov.

Povstanie v roku 1944 označoval Tiso za židoboľševické sprisahanie proti slovenskému štátu a za jeho porazenie neváhal odmeňovať nemeckých vojakov.

Tiso sa dostal do neriešiteľných vnútorných rozporov už v júli 1940, keď ho Hitler vo svojom nevinne vyzerajúcom alpskom zámočku Berghof v Salzburgu donútil rekonštruovať vládu s cieľom aplikovať na Slovensku národný socializmus. Prvým vážnym dielom rekonštruovanej Tukovej vlády bol v septembri 1941 dokument s voľným názvom Židovský kódex.

Tiso, hoci nie Židom priateľsky oddaný, ale vyznávajúci spravodlivosť a morálny prístup, sa zrazu ocitol v pozícii prezidenta štátu, ktorý zbavuje svojich obyvateľov majetku, občianstva a akejkoľvek dôstojnosti a v uzavretých vagónoch ich vyváža do neznámych pomerov za hranice, azda i na smrť. Sprvu bol rozhodnutý odstúpiť, podobne ako rok predtým po salzburskom diktáte, ale aj teraz ho najbližšie okolie presvedčilo, aby zostal.

Kým v júli 1940 sa pri zamýšľanom odstúpení v Tisovi ozvala zranená hrdosť, v septembri 1941 tupá bezmocnosť. Do podobnej situácie sa dostal ešte raz v septembri 1944 po prepuknutí ozbrojeného protivládneho povstania, keď bol nútený v zmysle medzinárodnej zmluvy pozvať na Slovensko nemecké vojsko. Napokon neodstúpil ani vtedy a definitívne pokračoval v politike menšieho zla až do konca vojny.

Vnútorný spor štátnika a kňaza

Otázka je, čo by sa stalo, keby Tiso na prezidentskej stoličke nezotrval. Najbližšie okolie ho podporovalo, ale často len preto, že nevidelo zodpovedajúcu náhradu. Nebola to však bezvýchodisková situácia.

Po vojne to povedal pri procese človek, ktorý mal na Tisa veľký vplyv. Bol to jeho cirkevný nadriadený, nitriansky biskup Karol Kmeťko. Tiso si ctil autoritu, preto si prijatie prezidentskej nominácie dal odobriť na biskupstve v Nitre. Títo dvaja muži sa síce navzájom rešpektovali, ale nemali zhodné politické postoje.

Kmeťko bol bývalý ľudácky politik, v pražskom parlamente na začiatku 20. rokov minulého storočia dokonca šéf skupiny katolíckych poslancov. Z veľkej politiky odišiel až po vymenovaní za biskupa a potom sympatizoval so Šrámkovými československými lidovcami, lebo sa mu znepáčil rastúci radikalizmus Hlinkových ľudákov.

Kmeťko v procese verejne označil Tisa za druhú hlavu po Svätoplukovi v slovenských dejinách. Ten istý Kmeťko však na inom mieste pri súdnom pojednávaní priznal, že pri vydaní Židovského kódexu mal Tiso odstúpiť, lebo by to pomohlo jemu i jeho národu. Zdieľať

Tiso si vážil Kmeťka ako politika i nadriadeného a Kmeťko rovnako, čo neváhal demonštratívne vyjaviť v procese pred Národným súdom v roku 1947, keď Tiso sedel ako zločinec na lavici obžalovaných. Vtedy bol Kmeťko už vyše dva roky arcibiskupom, pričom toto menovanie dostal v čase samostatného Slovenska, čo sa považovalo za mimoriadne ústretové osobné i národné ocenenie zo strany Vatikánu.

Kmeťko v procese verejne označil Tisa za druhú hlavu po Svätoplukovi v slovenských dejinách. Ten istý Kmeťko však na inom mieste pri súdnom pojednávaní priznal, že pri vydaní Židovského kódexu mal Tiso odstúpiť, lebo by to pomohlo jemu i jeho národu.

Tak ako arcibiskup Kmeťko uznával autoritu prezidenta a zároveň s ním ľudsky cítil, Tiso sa mu podriaďoval ako kňaz. Ani po vymenovaní za predsedu slovenskej vlády a neskôr prezidenta štátu neprestal vykonávať svoje náboženské povinnosti. Tie sa viazali na úkony, ktorých ho nemohol zbaviť do konca života žiadny nariadený – ako katolícky kňaz musel denne slúžiť svätú omšu, pravidelne sa niekoľkokrát modliť a dodržiavať ostatné ustanovenia.

Týmto povinnostiam podriaďoval svoj súkromný i pracovný život. Rešpektoval to aj Hitler, ktorý pri Tisových návštevách vytváral podmienky, aby mohol vykonávať svoje denné náboženské povinnosti. Hitler nenávidel kňazov, ale pre Tisa mal určitú slabosť. Ako bystrý Tiso viackrát povedal, Nemcom a zvlášť Hitlerovi sa treba postaviť, lebo si vážia iba odvážnych partnerov či dokonca hrdých nepriateľov.

Okrem povinností kňaza Tiso po celý čas paralelne zastával úrad farára-dekana v Bánovciach nad Bebravou. A tomuto prispôsoboval svoj čas. Pracovné dni trávil v Bratislave, na víkendy pravidelne odchádzal do Bánoviec.

Tak sa napríklad stalo, že v nedeľu 22. júna 1941 Tuka iniciatívne vyhlásil vojnu Sovietskemu zväzu spolu s Nemeckom. Prezident bol vtedy mimo úradu na fare v Bánovciach. Hoci Tiso by sa bol dal donútiť k účasti na vojne a jej vyhlásenie Tukom potom so spätnou platnosťou rešpektoval, isté je, že zaliečavý Tuka rýchlo vyhovel Nemcom a využil Tisovu cirkevnú zaneprázdnenosť.

Tiso na bánovskej fare počúval svojho nitrianskeho biskupa. Napríklad ako jeho cirkevný podriadený musel v marci 1943 ako každý iný farár na Slovensku prečítať pastiersky list slovenských biskupov, v ktorom protestovali proti vyvážaniu Židov a kritizovali v ňom vládu a nepriamo aj prezidenta.

Už posledný príklad ukazuje, v akej schizofrenickej situácii bol človek Jozef Tiso. Azda by sme mohli povedať, že takéto napätie ho ozaj muselo hnať až do duševnej choroby. Ale nebola to pravda – mal záchranu. Ako sám veľakrát povedal, keď nevidel východisko, všetko vložil „do Božích rúk“.

Nesporná popularita zaťažená vodcovstvom

Skúsená vatikánska kúria už pri voľbe Tisa za prezidenta tušila, akú medvediu službu môže priniesť celej rímskokatolíckej cirkvi. Odhliadnuc od miery podielu, ktorý mal Tiso na morálnom zlyhaní prvej Slovenskej republiky najmä v otázke Židov, bol po celý čas viditeľným najvyšším reprezentantom štátu, ktorý sa vo svojej ústave odvolával na pápežské encykliky. Preto nečudo, že Vatikán po vojne potvrdil Tisovo zlyhanie a jednoznačne sa nevyslovil ani proti jeho prísnemu odsúdeniu.

Tiso bol človek vlastného vyhraneného názoru. Ako vyštudovaný doktor teológie bol vzdelaný a v 30. rokoch minulého storočia sa ešte počas života Andreja Hlinku stal ideológom ľudovej strany. Mal jasný smer a pevnú orientáciu, ktorej sa nezriekol do konca života. Ako sám hovorieval, išlo mu o národ.

Tiso teoreticky zdôvodnil postup Hlinkovej strany v otázke emancipácie Slovákov až do vyhlásenia autonómie v októbri 1938. „Autonómiu Slovenska budujeme na etnickom samostatnom národe slovenskom, ktorý majúc svoju suverenitu spája sa dobrovoľne s bratským českým, podobne samostatným etnickým suverénnym národom; odovzdáva svoju suverenitu spolu so suverenitou českou česko-slovenskému štátu a tvorí jednotnú česko-slovenskú štátnu suverenitu,“ vyhlásil na pôde pražského snemu už v roku 1935.

Neskôr z toho bola až oklieštená samostatnosť, ale Tiso si vedel predstaviť život Slovákov vo funkčnej česko-slovenskej federácii. Svedectvo o jeho zanietení v prospech už samostatného národa neskôr vydal tlmočník Hitlerovho ministra zahraničia Joachima Ribbentropa, keď povedal, že Tiso by bol ochotný paktovať aj s čertom, aby dosiahol nejaký zámer pre svoje Slovensko.

29. október 1945. Príchod zadržaného Jozefa Tisa do Bratislavy. Jozefa Tisa vydali spojenci obnovenej Československej republike a v roku 1947 ho Národný súd odsúdil na trest smrti.

Druhou najzreteľnejšou črtou Tisovej politiky bola jeho katolícka orientácia. Tá sa prejavila v režime slovenského štátu. V podstate išlo o akýsi experiment katolíckeho stavovského štátu inšpirujúceho sa kresťanským solidarizmom. Vládni teoretici sa odvolávali najmä na pápežské encykliky o sociálnom učení, ktoré reagovali na zmenu sociálneho rozvrstvenia spoločnosti po priemyselnej revolúcii a na neprijateľné revolučné marxistické experimenty.

S tým sa spája tretí znak Tisovej politiky – mal nekompromisne odmietavý postoj ku komunizmu a boľševizmu. Ten sa potvrdil v jeho najťažších časoch, keď Nemecko jednoznačne prehrávalo vojnu a hrozil zánik samostatného štátu.

Tiso odmietol ponuku na ustanovenie boľševického režimu a ponechanie kvázisamostatného štátu s ním ako s pokračujúcim prezidentom Slovenskej sovietskej republiky pod krídlami Sovietskeho zväzu.

Tiso bol obratný politik, ostatní naňho nemali. Ak by Nemci neboli odstavili Karola Sidora z vnútornej politiky už v roku 1939, Ferdinanda Ďurčanského v roku 1940 a neskôr nepodporili Tuku, nemal by vážneho protivníka. Napriek oslabenému postaveniu si s Tukom poradil, azda mu pomohla progresívna Tukova choroba. Cena však bola vysoká.

Ujal sa vládnej strany ako vodca, sústredil vo svojich rukách politickú i štátnu moc a posilnil vlastné vnútorné presvedčenie o napĺňaní posvätného poslania a svojej nenahraditeľnosti. To ho odtŕhalo od reálneho života.

Pri zhoršujúcom sa zahraničnopolitickom vývoji ho pomery posúvali do pozície mučeníka, stále viac sa oddávajúceho fatalizmu, a on sa tomu nebránil. Navyše keď sa dostal na vrchol moci, väčšina zlých rozhodnutí sa už bola vykonaná a ostávalo mu azda už iba popasovať sa s blížiacim sa frontom z východu, ktorý prinášal obnovenie Československa a pokorujúci sovietsky vplyv.

Tiso mal v rokoch 1943 až 1944 popularitu medzi obyvateľmi, akú mu mohol závidieť ktorýkoľvek európsky štátnik. Ľudia ho vnímali ako morálnu autoritu, jeho prejavy počúvali ako kňazské príhovory.

Osudná polarizácia spoločnosti

Zbožšťovanie Tisa malo svoju odvrátenú tvár. Kým katolíkom sa prihováral slovníkom, ktorý im bol blízky, občanom iného vyznania alebo politickej orientácie sa tým istým prejavom odcudzoval.

Silné boli rady jeho väčšinových prívržencov, ale rovnako silno rástla intenzita vzdoru jeho menšinových odporcov. Preto napríklad nie div, že napriek úradnému zákazu činnosti sa vzmáhal vplyv komunistov. A nebol zanedbateľný, čo sa ukázalo v Slovenskom národnom povstaní a potvrdilo vo voľbách krátko po vojne, keď získali až tretinu hlasov.

Tiso sa tak dostal do klasického postavenia polarizačnej osobnosti, na ktorú sa vytvorili dva vyhranené, presne protipólne názory. Skupiny vyznávajúce tieto názory boli čitateľné, ich predstavy o ďalšom vývoji rozdielne.

V takej situácii stačí, keď vplyv opozičnej skupiny prevládne alebo sa jej vonkajším zásahom otvoria dvere k moci, a z najvynikajúcejšieho otca národa sa v minúte stáva podliak a zradca. To sa stalo Tisovi, keď bol v roku 1947 odsúdený Národným súdom a vzápätí popravený.

Tak ako chýbal kritický pohľad na jeho činy zo strany jeho oddaných prívržencov za jeho prezidentovania, chýbalo objektívne posúdenie jeho činov sudcami po vojne.

Jedno však je isté, Jozef Tiso bol prvý slovenský politik, ktorý si získal prirodzenú autoritu vo väčšine národa. Bola to vlastne prvá domáca uznávaná autorita v histórii, či už hľadíme na jeho prednosti, alebo chyby. Jeho stopa vo vedomí ľudí ostala na dlhé desaťročia veľmi hlboká.

Pavlovi Čarnogurskému, bývalému poslancovi, ktorý cez Slovenské národné povstanie zo snemu zutekal, vyšla v roku 1997 kniha spomienok. V nej sa tento účastník protivládnej opozície na sklonku prvej Slovenskej republiky a potom spolupracovník povereníka Gustáva Husáka a zakladateľ novej katolíckej, prorežimovej strany po vojne – Strany slobody – vyslovuje k osobe Tisa. Napriek výhradám k jeho činom ho označuje za prvého štátnika v slovenských dejinách.

Foto: Archív TASR

Autor je autorom knihy Nezrelá republika. Slovensko v rokoch 1939 - 1945, ktorá vyšla v roku 2009 vo vydavateľstve Slovart. 

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo