Vladimír Mečiar sa v ničom nezmenil. Aj dnes na TA3 chorobne klamal

Spravodajská TA3 dnes pred večerným vystúpením Vladimíra Mečiara s Bélom Bugárom celý deň promovala, že Mečiar možno povie k zavlečeniu Michala Kováča niečo prevratné a všetko objasní. Mali sme teda puknúť od zvedavosti. 

Samozrejme, nič také sa nestalo, moderátor Peter Bielik nechal Mečiara dosýta vyrozprávať všetky staré aj upgradované fabulácie, pri ktorých stačilo položiť dve-tri dobre cielené podotázky. Keby debatu moderoval skutočný profesionál, pastier oviec (ako sa Mečiar sám tituloval) by sa v tom svojom lese lží a poloprávd občas stratil, a to aj napriek svojej účelovo fenomenálnej pamäti.

Lenže Peter Bielik, syn bývalej poslankyne HZDS Alice Bielikovej, sa vie investigatívne rozohniť, len keď má v diskusii Daniela Lipšica.

A tak si v dnešnej zábavno-nezábavnej šou TA3 plnil rolu pamätníkov veľmi dobre pripravený Béla Bugár.

Muž, ktorému sa nedá veriť nič

Inak to bolo déjà vu, z ktorého mi po toľkých rokoch opäť stuhla krv v žilách. Veď napokon porážka Mečiara v roku 1998 bola pre moju generáciu tým istým zázrakom, akým bol pre staršie generácie rok 1989.

Na 74-ročnom Mečiarovi bolo prekvapivé najmä to, že v niektorých ohľadoch je rovnaký ako pred 20 rokmi, keď bol ešte pánom Slovenska: kadencia jeho slov je naďalej obdivuhodná, rovnako pohotovosť, s akou zo seba súka alternatívne fakty, alebo jeho sugestívne rozprávačstvo, ktorým šíri zlomyseľnosti najrôznejšieho typu s takou suverénnosťou, až chvíľu rozmýšľate, či na tom nebude náhodou niečo pravdy. Jednoducho Mečiar.

Napríklad sa snažil predstierať, že v roku 1994, keď mala Anna Nagyová podľa Bugára v Mníchove presviedčať jedného obvineného v kauze Technopol, aby účelovo vypovedal proti Michalovi Kováčovi mladšiemu, sa Mečiar bránil, že v tom čase s ním nemala Nagyová nič spoločné, vraj aj do vlády prišla až začiatkom roka 1995. Samozrejme, Nagyová bola s Mečiarom v tom čase nerozlučne spätá, sprevádzala ho vo volebnej kampani. A len čo sa v decembri 1994 sformovala tretia Mečiarova vláda, dostala od Mečiara ponuku a začiatkom januára nastúpila opäť na Úrad vlády.

Mečiarovi však nemôžete veriť nič, ani nepodstatný detail, ani podstatný detail, nieto celý príbeh.

Pred vyše 20 rokmi Mečiar vo svojich povestných Presskluboch celý národ sugestívne presviedčal, že výbuch Remiášovho auta bol samovýbuch (tak ako únos Kováča mladšieho bol predtým samoúnos, to sa rozumie), teraz už hovoril o nejakých páchateľoch vraždy.

Bez mihnutia oka zas klamal, keď vravel, že vyšetrovateľ Peter Vačok, ktorý so svojím predchodcom Šimuničom zhromaždil dôkazy o tom, že únos zorganizovala SIS, nebol z prípadu odvolaný. Samozrejme, Vačok odvolaný bol.

Mečiar potreboval prísť s novým príbehom, preto siahol po svojom osvedčenom prostriedku obrany tajomným útokom: vraj ešte nemôže povedať všetko, lebo by to spochybnilo „politickú stabilitu štátu a systému“, raz to však napíše vo svojich pamätiach (to už potom zrejme neohrozí stabilitu štátu, všakáno), ale podstata príbehu je vraj v tom, že nebohý prezident Michal Kováč „ľúbil peniaze, to bol celý problém“.

Michal Kováč ml. sa potreboval samouniesť, aby ho polícia nemohla vyšetriť za podvody, jeho otec o tom všetkom vedel, celé to bolo narafičené na Mečiarovu vládu, pričom po samoúnose prijal Kováč mladší 100-tisíc dolárov, prezident Kováč s manželkou milión dolárov.

Ale keďže Mečiar je vlastne ľudomil, aspoň tak to vyplynulo z jeho rozprávania, rozhodol sa pre amnestiu ako „hlboko humánny“ akt. A ako sme sa medzi rečou dozvedeli, ním chcel pred trestným stíhaním chrániť aj samotného prezidenta Kováča a jeho pomocníkov Čarnogurského a Kňažka.

Čo ostane z Mečiarovej éry: nič, len hanba

No popri typických Mečiarových bludoch, ktorými zamoroval Slovensko celé 90. roky a teraz nám ich s pomocou TA3 opäť predostrel ako za starých dobrých čias, som celý čas necítil ani tak nechuť, ako triumf spravodlivosti. Lepšie povedané, istý triumf.

Mečiar bol politik, ktorý sa v chorobnej túžbe po moci a patologickej pomstychtivosti od istého obdobia nedokázal zastaviť pred ničím. Zastavila ho až volebná noc 26. septembra 1998, keď chvíľu rozmýšľal, či môže zaútočiť na výsledok demokratických volieb a vydať sa bieloruskou cestou. Už nevládal ísť ďalej, čelil obrovskej presile.

Už tušil, že sa na vrchol nikdy viac nevráti, ale stále mohol dúfať, že on ani Ivan Lexa nepôjdu do väzenia (to bol zrejme správny tip) a že dejiny budú k nemu milosrdné. A o desiatky rokov si ho budú pamätať najmä ako zakladateľa štátu.

Ale to bol nesprávny tip. Už niet nikoho, žiadnej generácie, ktorá by ho uctievala.

Pred 25 rokmi, v roku 1992, ho volilo vyše milión voličov, z nich ešte mnohí žijú, ale už nemá žiadnych verných, v roku 2012 ho volilo len chabých 23-tisíc voličov.

Pre dnešnú generáciu 40-tnikov, to je generácia tých, ktorí v roku 1998 ešte ako prvo- či druhovoliči výraznou mierou prispeli k jeho pádu, bude stále symbolom zločinu.

A dnešní tínedžeri či dvadsiatnici? Tí si pozrú film Únos, onedlho možno najsledovanejšie dielo modernej slovenskej kinematografie, a tie mečiarovské roky budú vnímať ako horor, nič viac.

Vladimír Mečiar je zakladateľom štátu, to je čistý fakt, ale už pre nikoho nebude otcom zakladateľom. Všetky jeho zásluhy aj chyby prekryje jeden únos a jedna vražda. Slovom, dejinná hanba.

Možno sa jeho amnestie ani tentoraz nezrušia a súdy už v tejto veci nevynesú žiaden rozsudok.

Ale spravodlivosť už bola vlastne nastolená. A to pre krajinu, ktorú zakladali muži ako Vladimír Mečiar, vôbec nie je zlá správa.