Nová doba: Angela Merkelová zápasí s domácimi slniečkarmi

Angela Merkelová to už veľmi jemne naznačovala v čase vrcholiacej utečeneckej krízy, teraz je to už hlavná línia jej politiky: ak si chce Nemecko ponechať veľkorysejšiu azylovú politiku, musí ju aj dôsledne vymáhať.

Podľa údajov z minulého roka žije v Nemecku 550-tisíc odmietnutých uchádzačov o azyl, pričom tri štvrtiny z nich už žijú v krajine dlhšie než šesť rokov. Tento údaj zďaleka nie je konečný, keďže ešte stále prebieha azylové konanie státisícov osôb, ktoré do Nemecka dorazili v posledných dvoch rokoch – napokon len minulý rok požiadalo o azyl v Nemecku 658-tisíc ľudí. Väčšina z nich prišla ešte v roku 2015, ale z dôvodu preťaženosti úradov mohli svoju žiadosť podať až po dlhšom čase.

V krajine azylantov

Napriek tomu platí, že nemecké migračné úrady veľmi zrýchlili svoju prácu. Vzhľadom na obrovský nával žiadostí si vypožičali personál z viacerých ďalších úradov vrátane nemeckej armády, takže len minulý rok rozhodli o 700-tisíc azylových žiadostiach z uplynulých rokov.

No hoci sa azylová byrokracia oproti roku 2015 veľmi zefektívnila, odmietnutí uchádzači ostávajú v krajine rovnako ako skutoční utečenci, ktorým bol priznaný azyl.

Tých dôvodov, prečo je to takto, je viacero: niektorí odmietnutí azylanti nemôžu odísť z objektívnych dôvodov, pretože ich nechce prijať vlastná krajina pôvodu, respektíve to neumožňuje ich zdravotný stav. Ale často je za tým výlučne taktika odmietnutých žiadateľov, ktorí buď chorobu predstierajú, alebo taja svoj skutočný pôvod. Štát sa s touto situáciou zmieroval, ich pobyt toleroval a v júli roku 2015 tým, ktorí sa nedopustili trestných činov, majú aké-také znalosti nemčiny a dokážu sa o seba postarať, poskytol právo na dlhodobý pobyt.

No hoci sa azylová byrokracia oproti roku 2015 veľmi zefektívnila, odmietnutí uchádzači ostávajú v krajine rovnako ako skutoční utečenci, ktorým bol priznaný azyl.Zdieľať

Lenže nemecký minister vnútra Thomas de Maizière (CDU) so súhlasom kancelárky pritvrdzuje a dištancuje sa od doterajšej politiky. Podľa minuloročnej štatistiky pochádzalo najviac odmietnutých uchádzačov z Turecka (vyše 77 000), Kosova (viac než 68 000) a zo Srbska (takmer 51-tisíc). Z väčšej časti pritom už ide o ľudí, ktorí žijú v Nemecku mnoho rokov.

Merkelová z tohto dôvodu nechce, aby sa rovnaká prax zopakovala aj v prípade migrantov z najväčšej utečeneckej vlny – v roku 2015 prišlo do Nemecka 890-tisíc migrantov najmä z Blízkeho východu a Afriky, v roku 2016 ich už bolo v dôsledku uzavretia balkánskej cesty a pre dohodu s Tureckom značne menej, okolo 300-tisíc.

Zo súčasného rozhodovania úradov je zrejmé, že azyl získa menej než polovica z týchto ľudí.

Hoci sa pre tento rok dá očakávať ďalší pokles migrantov, stále pôjde v porovnaní s minulosťou o mimoriadne počty. Len v utečeneckých táboroch Líbye je dnes uviaznutých 700-tisíc ľudí z afrických krajín.

Preto sa otvára otázka, čo s masami ľudí, ktorí sú v Nemecku bez práva na azyl, a čo s tými masami, ktoré sa do Nemecka ešte chystajú.

Prvý Merkelovej plán: dohoda s Maghrebom

V domácej diskusii už zaznievajú návrhy, ktoré boli ešte pred dvomi rokmi najmä v tábore ľavice celkom nemysliteľné. Šéf poslaneckej frakcie SPD Thomas Oppermann zažiatkom februára podporil ministra vnútra de Maizièra, keď sa jasne vyslovil v prospech zriadenia záchytných táborov v severnej Afrike, kam by boli presúvaní migranti, ktorých sa podarí zaistiť v Stredozemnom mori.

Podľa Oppermanna by sa tak zlikvidoval biznis prevádzačských bánd, ktoré povzbudzujú Afričanov k vycestovaniu. Oppermann následne čelil kritike zvnútra strany, Merkelovej CDU však získala v tejto téme ďalšiu psychologickú prevahu.

Angela Merkelová spolu s de Maizièrom čelia trendom viacerými opatreniami: chcú dosiahnuť, aby severoafrické štáty takzvaného Maghrebu (ide najmä o Alžírsko, Maroko, Tunisko) Nemecko vyhlásilo za bezpečné krajiny pôvodu. To by umožňovalo rýchle navracanie odmietnutých žiadateľov o azyl. Téma sa stala ešte naliehavejšou po atentáte na berlínskom predvianočnom trhu, páchateľom bol neúspešný azylant, Tunisan Anis Amri, ktorého úrady mapovali ako potenciálne nebezpečného islamistu, ale nedokázali ho vyhostiť.

Merkelová presadzuje, aby Nemecko vyhlásilo severoafrické štáty takzvaného Maghrebu (ide najmä o Alžírsko, Maroko, Tunisko) za bezpečné krajiny pôvodu.Zdieľať

Problém je, že Merkelová svoj plán s Maghrebom nevie presadiť cez Spolkovú radu, v ktorej majú slovo jednotlivé spolkové krajiny. Tam naráža na odpor strany Zelených, ktorá v niektorých spolkových krajinách spoluvládne a z ľudskoprávnych dôvodov podobné návrhy blokuje.

Jediným disidentom medzi Zelenými je Winfried Kretschmann, premiér Bádenska-Württemberska, ktorý začiatkom roka na podporu Merkelovej vyhlásil, že „kriminálna energia, ktorá vychádza zo skupín mladých ľudí z týchto štátov, je povážlivá a treba sa tomu postaviť so všetkou dôslednosťou“.

Stranícki kolegovia ho však zahriakli, takže sa s tým nateraz nedá pohnúť.

Druhý Merkelovej plán: azyl len pre niektorých Sýrčanov

Kancelárka naráža na ďalšie prekážky. Suverénne najpočetnejšou skupinou utečencov sú Sýrčania, ktorí tvoria od roku 2015 viac než tretinu žiadateľov o azyl.

Takmer všetkým zo sýrskych žiadateľov je z pochopiteľných dôvodov priznávaná ochrana. Nemecké úrady však v posledných mesiacoch udeľujú Sýrčanom namiesto plnohodnotného azylu takzvanú doplnkovú ochranu. Tá platí na rok a musí sa stále predlžovať v závislosti od situácie v domovskej krajine.

Navyše, utečenci spadajúci pod doplnkovú ochranu nemajú podľa nových zákonov najbližšie dva roky právo na zlúčenie s rodinou. Cieľom vlády tak bolo výraznejšie obmedziť príchod ďalších rodinných príslušníkov zo Sýrie.

Nemecké úrady v posledných mesiacoch udeľujú Sýrčanom namiesto azylu doplnkovú ochranu. Súdy to však rušia.Zdieľať

Lenže Sýrčania, ktorí nezískajú azyl, ale iba doplnkovú ochranu, sa zväčšia obracajú na súdy (koncom minulého roka žalovalo štát z tohto dôvodu až 32-tisíc Sýrčanov). A súdy im vo väčšine prípadov vyhovejú a potvrdia, že majú právo na plnohodnotný azyl s právom na zlúčenie s rodinou.

Tretí Merkelovej plán: odsuny migrantov

Pre kancelárku je však väčším problémom neochota viacerých spolkových krajín podieľať sa na deportáciách odmietnutých azylantov. V tejto súvislosti sa teraz najviac hovorí o Afgáncoch, ktorí sú od utečeneckej krízy spolu s Iračanmi druhou najpočetnejšou skupinou migrantov.

Úrady aj pod politickým tlakom zhora sprísnili posudzovanie azylových žiadostí: kým v roku 2015 priklepli úrady azyl až 78 percentám afgánskych žiadateľov, v minulom roku ho udelili len polovici z nich.

V roku 2016 opustilo Nemecko dobrovoľne 3 300 Afgáncov, vláda chce masovejšími deportáciami docieliť, aby povzbudili na dobrovoľný odchod ešte oveľa viac migrantov.

Ak sa pozrieme na celkový obrázok, minulý rok odišlo dobrovoľne z Nemecka do svojich domovských štátov 55-tisíc migrantov, deportovaných bolo 25-tisíc (spolu teda odišlo 80-tisíc migrantov).

CDU tlačí na to, aby sa tempo zrýchlilo, vláda preto poskytla Kábulu 55 miliónov eur na programy návratu a reintegrácie odsunutých Afgáncov. Vykonávanie deportácie je však plne v kompetenciách spolkových krajín, ktoré sa správajú celkom rozdielne.

Minulý rok odišlo dobrovoľne z Nemecka do svojich domovských štátov 55-tisíc migrantov, deportovaných bolo 25-tisíc, vláda chce tempo zrýchliť. Zdieľať

V Bavorsku s tým nemajú problém, ale Šlezvicko-Holštajnsko či Severné Porýnie-Vestfálsko, kde je pri moci ľavica, odmietajú deportácie do Afganistanu ako neľudský návrh. Voči odsunom odmietnutých azylantov protestujú aj mimovládne organizácie, ktoré sa im často usilujú aj aktívne brániť. Merkelová nedávno vyhlásila, že tento prístup rozhodne nie je v poriadku, sama si však drží odstup a silnejšie vyhlásenia necháva na iných spolustraníkov.

Jedným z najväčších zástancov masívnych deportácií je Peter Altmaier, najbližší človek Angely Merkelovej. Ten hovorí, že ak minulý rok odišlo 80-tisíc odmietnutých migrantov, tento rok to bude ešte viac.

Príbeh Altmaiera je obzvlášť zaujímavý – vnútri CDU patril vždy k najviac proimigračným politikom, a keď nemeckí novinári v roku 2015 rozmýšľali, prečo sa Merkelová pod obrovským situačným tlakom rozhodla v lete 2015 pre politiku otvorenej náruče, mnohí za tým videli ideový vplyv Altmaiera.

Dnes však Altmaier vlastne hovorí, že väčšina migrantov, ktorí prišli v posledných rokoch do Nemecka, bude musieť odísť. Ako sám nedávno povedal: „Tieto osoby musíme obratom vrátiť späť, inak utrpí dôveryhodnosť nášho právneho štátu.“

Nemecké útrapy: Milosrdenstvo a spravodlivosť

No v skutočnosti ide aj o vážne dilemy: ľavica má nesporne pravdu v tom, že napríklad Afganistan zďaleka nie je bezpečnou krajinou. V mnohých regiónoch vládne občianska vojna medzi vládou a Talibanom, respektíve ďalšími skupinami, len minulý rok tam zahynulo či bolo zranených vyše 11-tisíc civilistov.

CDU však racionálne namieta, že v Kábule či niektorých ďalších regiónoch Afganistanu je situácia na blízkovýchodné pomery pomerne bezpečná, práve tam by sa mali odmietnutí azylanti vrátiť.

O ťaživosti dilemy, ktorej dnes čelia Nemci, pred časom písal v pozoruhodnej eseji Čo sme migrantom dlžní – a čo nie Richard Schröder, významný intelektuál a evanjelický teológ.

Podľa Schrödera, ktorý je inak členom ľavicovej SPD, milosrdenstvo prináleží jednotlivcom a tým inštitúciám, ktoré ho majú v popise práce ako poslanie. „Štát však nesmie byť milosrdný, pretože musí byť spravodlivý. Musí postupovať podľa pravidiel a zvažovať dôsledky. (…) Z toho vyplýva: pri každej regulácii migrácie, ktorá sa snaží o spravodlivosť, vždy príde aj na tvrdosť, sklamania a nenaplnené očakávania.“

Ako ďalej píše Richard Schröder, pre viac než polovicu migrantov z utečeneckej vlny bola takzvaná politika vítania falošným prísľubom. Podľa neho im má dnes Nemecko povedať toto: „Ľutujeme, že ste museli utiecť, a radi vám poskytneme našu ochranu a pomoc na čas vášho pobytu u nás. Ale o tom, či tu zostanete natrvalo, rozhodnú naše úrady a veríme, že rýchlo.“