Spoločnosť 21. február 2017

Keď bránite prirodzenosť, označia vás za nepriateľa slobody

Bohumil Petrík
Bohumil Petrík
S Maxom Kašparům sme sa rozprávali o kríze ľudských vzťahov, hraniciach slobody, kričiacich minoritách a návrate k prirodzenosti.
S Maxom Kašparům sme sa rozprávali o kríze ľudských vzťahov, hraniciach slobody, kričiacich minoritách a návrate k prirodzenosti.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Bohumil Petrík

Keď bránite prirodzenosť, označia vás za nepriateľa slobody
Foto - Miroslav Novotný/Člověk a Víra

Vaša nová kniha Nebudem hrať divadlo pred Božou tvárou sa pôvodne mala volať Len zovšednieť mi nedaj, Bože. Ako by ste ju predstavili?

Ide o knihu rozhovorov, v ktorej som predstavil svoj život od počatia až po dnes. Je o všetkom – o mojom detstve, mladých rokoch, o štúdiu, o neúspešnom vzťahu pred manželstvom, o mojom jedinom celoživotnom manželstve, o psychiatrickej práci, o liečbe hypnózou, ktorú robím, o ceste k viere a ku kňazstvu, o mojich záľubách, medzi ktoré patrí divadlo...

Ste nielen známym psychiatrom, ale už aj gréckokatolíckym kňazom. Často píšete, prednášate a kážete o tom, že vzťahy sa v súčasnosti vyhadzujú ako veci, že ľuďom chýba smer a emócie nahrádzajú hodnoty. Nie je to aj preto, že žijeme v slobodnejšej, otvorenejšej, demokratickejšej a pluralitnejšej spoločnosti?

V živote všetko súvisí so všetkým – žiadny jav nie je izolovaný. Je to akási pavučina a človek je uprostred nej – sloboda, takzvaná demokracia, ľudské práva, výchova, ktorá za veľa nestojí, školstvo, ktoré upadá... No a keď to všetko dáme dohromady, tak to na človeka dolieha a musí sa to na ňom nejako prejaviť.

Ale keď sa pýtate na vzťahy, môžeme ich rozdeliť do štyroch skupín: medziľudské vzťahy, ktoré nie sú kvalitné, pretože ľudia so sebou nevedia žiť. V druhej skupine nachádzame vzťah človeka k hodnotám – ja a tradícia, ja a kultúra, ja a národ... My sme skôr zjednotení Európania, než by sme boli Česi či Slováci – vlastenectvo je preč. Potom je tu vzťah človeka k takzvaným nadhodnotám či k Bohu a to je na úpadku. Štvrtým je vzťah človeka k sebe samému, a ten je jeden z najmizernejších. Čiže všetky štyri vzťahy, v ktorých človek žije, sú v kríze.

Kríza vzťahov sa podľa vás týka všetkých ľudí bez ohľadu na to, či ide o veriacich alebo neveriacich...

Ak mám vieru, tak mám viac než ten, kto ju nemá. Viera je vzťah k hodnotám, k Desatoru, k niečomu, čím sa ľudský život nekončí. Ak nebudem veriť, že po smrti ma čaká súd, tak si môžem žiť, ako chcem, kradnúť, klamať, mať milenky... prečo nie? Umriem a potom už nič. Ale ak mám zodpovednosť voči Bohu, tak si musím rozmyslieť, čo budem robiť. Teda viera koriguje moje správanie.

To však neznamená, že viera ma obmedzuje, rovnako ako ma neobmedzujú dopravné značky – ak sa nimi riadim, je to len v môj prospech. Ak zo spoločnosti odstránime všetky dopravné značky a semafory, potom budeme svedkami havárie za haváriou. No presne to sme spravili v rodinách.

Nedávno zosnulý sociológ Zygmunt Bauman hovoril o morálke bez etiky, teda o vytvorení systému značiek v závislosti od vlastnej mravnej zodpovednosti.

Lenže z toho vznikne ešte väčší chaos. Jeden bude červenú farbu na semafore chápať ako „môžem ísť“, iný zasa pôjde na zelenú, takže sa pohnú obaja naraz. Je to obyčajné slovíčkarenie: toto je morálne, ale je to neetické, tamto je zasa etické, ale je to nemorálne... To sú „žvásty“ a „kecy“ sociológov, filozofov, sú to floskuly, ktoré ničomu nepomáhajú. Ak budem tvrdiť, že päť plus päť sa rovná jedenásť, mám na to právo, ale nikdy nedôjdem k správnemu výsledku.

Niektorí hovoria, že v dnešnej dobe už človek nemôže byť obmedzovaný jedným prevládajúcim morálnym systémom...

Budeme to počúvať čím ďalej, tým viac, lebo pokiaľ nie ste politicky a gender korektný, tak nemáte čo robiť v zjednotenej Európe. Anglická lekárska asociácia napríklad vyhlásila, že sa nesmie hovoriť o tehotnej žene, ale o tehotnom človeku. Lebo môže ísť o transsexuálnu ženu, ktorá sa necíti byť ženou, a predsa je tehotná, a vy sa jej dotknete, urazíte ju a bude mať z toho traumu. Aj niektoré deti už majú v žiackej knižke kolónky rodič č. 1 a rodič č. 2. My sme sa už skutočne dostali do blázinca, toto nie je normálny kontinent, ale kontinent, ktorému vládnu šialenci.

„Ak zo spoločnosti odstránime všetky dopravné značky a semafory, potom budeme svedkami havárie za haváriou. No presne to sme spravili v rodinách.“Zdieľať

Ľuďom chýba normálnosť v myslení. Predsa nie je normálne hovoriť o rodičovi číslo 1 a rodičovi číslo 2. Pokiaľ na tom niekto trvá, tak sa doma môžu pohádať, kto je tá jednotka. Som za slobodu, ale sloboda je ako voda – je dobrým sluhom, ale zlým pánom. Ak rieka má brehy, môžem plávať, môže fungovať elektráreň, ale ak sa brehy stratia, rieka sa rozleje a máme záplavy. Presne to sme urobili s ľudskými právami, toto je totalita ľudských práv. Mali sme tu totalitu nacistickú a komunistickú, ktoré šliapali po ľudských právach, a teraz je tu totalita ľudských práv. Len čo ste proti abnormálnosti niečoho hnusného, neprirodzeného, patologického, tak ste označovaný za nepriateľa slobody. A samozvané elity, ktoré vymýšľanie týchto nezmyslov berú ako športovú disciplínu, vás označia za katolíckeho tmára.

Ešte k tej normálnosti – ako by ste ju z odborného hľadiska definovali, kde sú jej hranice?

Skôr ako o normálnosti by som hovoril o prirodzenosti. Kedysi bolo normálne svietiť sviečkami a jazdiť na oslovi, dnes svietime elektrinou a jazdíme autom. Hovorme teda o prirodzenosti – nie je prirodzené, aby úplne zdravá žena počala úplne zdravé dieťa a pred narodením bolo zlikvidované. Je neprirodzené, aby bol ľudský život predčasne ukončený eutanáziou. Aj homosexualita je z anatomického, fyziologického či sociálneho hľadiska neprirodzená, lebo človek je muž a žena a ich orgány sú komplementárne. Neuvádzam to proti homosexuálom, ale ako príklad, že sú veci prirodzené a neprirodzené. Dá sa meniť tradícia, dá sa meniť pojem normálnosť, ale prirodzenosť by mala zostať prirodzenosťou.

Potom tú otázku pozmeňme – má prirodzenosť svoje hranice?

Najnovšie vedci krížia gény človeka a prasaťa, takže pravdepodobne vznikne akýsi „prasačlovek“. Nie je to postavené na hlavu? Ak nemám ukotvenú prirodzenosť, potom môžem všetko vyhlásiť za prirodzené, lebo nemám stanovenú normu. Vraví sa tomu Overtonovo okno.

Joseph Overton sa cez toto obrazné okno pozrel na problém kanibalizmu. Bežný človek si povie, že ľudia nebudú jesť ľudské mäso, keď majú bravčové, hovädzie, slepačie... Ale príde niekto otvorený širokej akademickej diskusii a povie: „Viete, to je len tradícia. Nemusí byť stopercentne nutná, občas, napríklad v nedeľu, by sme si mohli dať ľudské mäso.“ Potom bude ďalšia konferencia, ktorá to „okno“ posunie ďalej a povie: „Na minulej konferencii sa spomenulo, že teoreticky by to bolo možné...“ Teória sa pomaly posunie, až sa stane praxou. Toto pozvoľné spochybňovanie toho, čo bolo kedysi nedotknuteľné, nazývame relativizmus. Týmto spôsobom môžem pristúpiť ku všetkému.

Pri akademickej diskusii treba rátať aj s minoritnými názormi, ktoré nie vždy zvíťazia.

Ale minorita vždy najviac kričí. Celá spoločnosť sa skladá z minorít – je tu minorita homosexuálov, minorita farboslepých, slepých, hluchých, vozíčkarov, dôchodcov, vojakov, policajtov... Päťapolmiliónový národ sa skladá z tisícok minorít. No len niektoré strašne kričia a napokon si to vykričia. Minority si vykričia pravdu. Tiché minority nemajú pravdu, tie si to nevykričia.

„My sme sa už skutočne dostali do blázinca, toto nie je normálny kontinent, ale kontinent, ktorému vládnu šialenci.“Zdieľať

Čokoľvek chcete spochybniť, aj spochybníte, lebo dnes už nič nie je tabu. Kedysi existovalo tabu incestu, dokonca aj u divokých národov, no dnes sa diskutuje o tom, že keď existuje dokonalá antikoncepcia a potraty... Máme to Overtonovo okno a je to jedna z možností. A tí, ktorí žijú v nejakých incestných vzťahoch, začnú strašne kričať o svojich právach a dokričia sa k nim. Čo si vykričím, to sa mi uzákoní.

Niekedy je postupné spochybňovanie horšie ako priame vyvrátenie, lebo keď začnete hovoriť niečo opačné, ľudia si to všimnú. Efektívnejšie je niečo pozvoľna spochybňovať, až to úplne vyvrátite... Hovoríme tomu salámová metóda, lebo sa pomaličky približujeme k tomu, čo chceme dosiahnuť, len to nesmie byť náhlivé.

Aj preto ste vo svojich prednáškach na festivale On je živý v Nitre, kde nahrávame tento rozhovor, vyzývali ľudí, aby išli do hĺbky, neboli povrchní a neustále sa vzdelávali?

Keď kresťanstvo prestane byť náročným, prestane byť kresťanstvom, stane sa z neho spolok – spolok priateľov Biblie, spolok priateľov Hospodina... A to spochybňovanie dnes letí na všetkých úrovniach.

Spochybňovanie ako základné meradlo?

Áno. Jeden kňaz mi rozprával, že za ním prišla istá pani s takýmto úmyslom na svätú omšu – dcéra ide na potrat, tak nech to dobre dopadne. Čiže potrat je dnes už norma – kedysi to bola vražda, potom trestný čin, potom prečin, potom boli potratové komisie a dnes už ide 16-ročné dievča na potrat a rodičia sa to nesmú dozvedieť, lebo má na to právo. A pre tú ženu je hlas sveta natoľko samozrejmý, že sa už ani nepýta na hlas cirkvi. Síce chodí do kostola, ale veľa spoločného s cirkvou už nemá – a s jej učením už vôbec nie.


Max Kašparů počas prednášky na podujatí On je živý v Nitre. Foto – Miroslav Novotný/Člověk a Víra

V rozhovore pre Českú televíziu ste povedali, že súčasná migračná kríza je primárne sporom kultúr a mentalít, a nie náboženstiev. Môžu rodiny prichádzajúce najmä z Blízkeho východu či severnej Afriky prispieť k obnove upadajúcich ľudských vzťahov v Európe?

To, že bude žiť imigrant s imigrantkou spolu s deťmi, má pomôcť českej či slovenskej promiskuitnej žene, aby bola verná svojmu mužovi? To je nezmysel. Ona si aj tak bude robiť, čo chce, a tamtú vyhlási za hlúpu, lebo má len jedného muža.

Tie rodiny sú však súdržnejšie, majú viac detí, je tam nízka rozvodovosť, väčšia medzigeneračná solidarita...

Akú motiváciu bude mať rozvrátená európska duša k tomu, aby žila ako tá tradičná rodina?

Návrat k vami spomínanej prirodzenosti.

Návrat nie je motivácia, návrat je cesta. Motivácia je dôvod, prečo sa na tú cestu vydám. A aká bude? Motivácia, že deti nebudú bremeno, ale dar, že vernosť nie je strata slobody... Akú bude mať ten náš moderný Európan motiváciu, aby zmenil svoj život? Musí mať dôvod, aby sa zmenil, ale prečo, keď mu to takto vyhovuje?

Je to postavené na hlavu: homosexuáli túžia po sobáši, kým heterosexuáli sobáš odmietajú a žijú v konkubinátoch... A do toho prídu Arabi a majú byť vzorom? Vždy si ako psychiater kladiem otázku: prečo? Ak na ňu nemám odpoveď, nemám riešenie. Moderný, pokrokový český človek, ktorý nechce deti, to je záťaž, nechce manželstvo, to je záväzok, sa zrazu pozrie na arabskú rodinu, ožení sa a bude mať päť detí?

Popri vašom kritickom postoji k úpadku hodnôt, rodín či vzťahov vnímate aj nejaké pozitívne trendy?

V prvom rade ja nekritizujem, len popisujem stav. Ak lekár konštatuje, že pacient má nádor na pľúcach, nekritizuje ho, ale konštatuje jeho zdravotný stav. Nekritizujem nikoho, lebo každý tu má neodškriepiteľné ľudské práva a môže si robiť, čo chce, takže je tu „cochcárna“ – každý si robí, čo chce.

Prečítajte si aj
Psychológ Šturma: Človeka reklamovať nemožnoZdieľať

Pozitívne je, že niekoľko ľudí okolo mňa si už začína klásť otázky, kam to celé speje. To už je veľké pozitívum, lebo pred niekoľkými rokmi si nekládli žiadne otázky a teraz sami hovoria, že spoločnosť sa rozkladá mravne, morálne, eticky, hodnotovo, politicky... Hovorím si: „Sláva, na jedno oko sa prebudili, ešte to druhé by mali otvoriť.“

A to vnímam na ľuďoch veriacich aj neveriacich. Veriaci si síce veľa otázok nekladú, to sú u nás starí ľudia a tí majú jedinú otázku: ako vyžiť z dôchodku? Ale mladí neveriaci už vravia: je to divné. Ja to však hovorím už dávno.

Mohli by napríklad vzniesť politické nároky, založiť stranu, politicky a občiansky sa angažovať...

Taká skupina môže vzniesť námietku proti trendu tejto doby, ale nikto ju nebude počúvať, lebo je to proti prúdu. Prúd určujú samozvané elity a kto sa postaví proti, toho zmetú. Práve cirkev je inštitúciou, ktorá by mala mať odvahu plávať proti prúdu. Zatiaľ mlčí, a aj keby prehovorila, tak samozvané elity jej začnú všetko vyčítať, kritizovať ju, hádzať po nej kamene. Kontinent sa prebudí asi už len vtedy, keď nastane nejaká katastrofa.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0