Psychológ Šturma: Človeka reklamovať nemožno

Hoci pôsobí v prevažne ateistickej spoločnosti a verejne sa hlási k svojej viere aj konzervatívnejším názorom, stojí na čele Českomoravskej psychologickej spoločnosti. S Jaroslavom Šturmom sme sa v Prahe rozprávali o psychológii, výchove a o hodnote človeka.

Je známy český detský klinický a poradenský psychológ. Po skončení školy sa zoznámil s legendou detskej psychológie profesorom Matějčkom a začali spolupracovať. V roku 1992 založil denný stacionár pre deti s kombinovaným postihnutím a stal sa jeho riaditeľom. Dnes má Detské centrum Paprsek už štyri strediská.

Od roku 1991 prednáša aj na Katedre psychológie Filozofickej fakulty UK, je predsedom Českomoravskej psychologickej spoločnosti a členom Medzinárodnej akadémie pre výskum porúch učenia v USA. Jaroslav Šturma je otcom piatich detí a so svojou manželkou prijali do rodiny postihnutého chlapca.

Ste jedným z lídrov českej psychológie a zároveň dnes zastávate v rámci svojho odboru menšinové názory. Keby ste dnes začínali svoju kariéru, nemyslíte si, že by ste boli odsúdený na perifériu českej psychológie?

Je pravda, že keď majú ľudia pocit, že sa potrebujú vymedziť voči mojim postupom, tak radi použijú formulácie typu, že sú to zastarané konzervatívne pohľady, že je to prekonané a dnes už prevláda niečo iné.

U nás aj na Slovensku je však dobre známy profesor Zdeněk Matějček, klasik a môj učiteľ, od ktorého som mnohé postoje prevzal. O ňom sa svojho času tiež šírilo, že je to už prekonaný symbol starej doby. Existuje však pluralita názorov a je to tak celkom v poriadku.

Človek je totiž taký komplexný a tajomný fenomén, že ho nemôžeme vystihnúť len jednou formulkou.

Ako to myslíte?

Bol som raz na prednáške jedného filozofa, ktorý svoju filozofiu odvodzoval z experimentálneho fyzikálno-chemického prístupu. A teraz sa vyznal na jednom kongrese z toho, ako sa po celý život snažil dostať k podstate človeka. On mal pocit, že fenomén človeka vystihne vtedy, keď ho rozloží na najmenšie fyzikálne čiastočky a bude ich analyzovať.

A na konci svojho života priznal, že tajomstvo človeka na dne skúmavky nenašiel.

Robil totiž chybu v tom, že mal pocit, že môže človeka zadefinovať v trojrozmernom priestore v starom koncepte pozitivistickej medicíny 19. storočia, kde každá príčina má svoj následok a kde ideálom bolo všetko zmerať a čo nebolo merateľné, sa muselo zmeniť.

Medzitým sa však už od Einsteinových čias otriasla aj fyzika. Človek je teda, našťastie, stále tajomstvom. A to, čo je pre človeka špecifické – ľudská láska, vzťahy v rodine –, ho vyzdvihuje nad rámec ostatných tvorov a nedá sa zmerať jednoduchými formulami.

Je teda psychológia schopná povedať o človeku niečo exaktné?

Dá sa povedať, že až posledné desaťročia je psychológia vôbec schopná sem-tam niečo také povedať. Ale aby sa od nej čakala tá exaktnosť, akú poznáme z prírodných vied, je nezmysel.

V človeku je totiž viac vrstiev, ktoré sa prelínajú, to všetko musíme mať na zreteli, aby sme mu porozumeli.



Tento váš pohľad na veľmi obmedzenú schopnosť psychológie prijímajú aj kolegovia?

Nuž, mám kolegov, ktorí ma vnímajú veľmi kriticky, a ja to rešpektujem. Ale prial by som aj im, aby v pokore pred neobsiahnuteľnosťou človeka rešpektovali i môj pohľad.

Na druhej strane je dnes silná vlna, keď sa mnohí kolegovia nechávajú stiahnuť tým, čo chcú ľudia počuť, teda tým, čo je príjemné hovoriť a počúvať. Ale zároveň už vnímam aj narastajúci záujem odborníkov, ktorí sa skláňajú pred tajomnou hĺbkou človeka a neredukujú ho na mechanickú predvídateľnosť.

Duchovnosť totiž neruší prirodzenosť, ona z nej vyrastá, stavia na nej a je s ňou v súlade.

Zoberte si napríklad jednoduchú vetu ako „lepšie je dávať, ako brať“. To je veta vyplývajúca z najhlbšej prirodzenosti človeka. A vo vzťahu k deťom je to asi najlepšie uchopiteľné. Ide o lásku v tej najvyššej podobe, bez podmienok.

Dnes je veľmi moderná téma gender. Ale keď postavíme do popredia, že rozdiel medzi mužom a ženou je iba umelý, hraný a naučený, no nie prirodzený, tak bohatstvo života nevedome zredukujeme.

Vy ste si pre svoje názory vyslúžili od jedného združenia dokonca aj anticenu – homofób roka. Prečo vlastne?

Označilo ma takto združenie Proud, vraj mám byť nepriateľom homosexuálov. S tým musím príkro nesúhlasiť, poznám mnoho homosexuálne orientovaných ľudí, s ktorými mám dobré vzťahy.

Vyčíta sa mi, že som si dovolil na verejnosti povedať, že z hľadiska záujmu dieťaťa nie je najlepším riešením, keď bude adoptované párom rovnakého pohlavia.

Ako to vysvetľujete z hľadiska psychológie?

Vychádzam z banálnej definície, že každé dieťa má právo na svojho otca a matku. Ale pokiaľ mu predstavím namiesto toho rodiča 1 a rodiča 2, tak si stojím za tým, že to dieťa môže mať vážne problémy v utváraní vlastnej identity, vo svojej stabilite a vo svojom šťastí.

Okrem toho nikto nehovorí o práve dieťaťa poznať svoj pôvod, kto sú jeho rodičia či anonymní darcovia. O tom je predsa iks štúdií, že dieťa potrebuje vedieť o svojom pôvode.

Ak sa má chlapec naplno rozvinúť v muža, potrebuje sa identifikovať so svojím otcom a dievčatá so svojou matkou. A na druhej strane sa musia od rodiča iného pohlavia učiť, ako porozumieť opačnému princípu.

Z hľadiska psychológie je rozštiepenie týchto princípov neprijateľné. Dôkazom je množstvo ľudí, ktorí sa potom obracajú na psychológov a psychiatrov a pokúšajú sa sebe nejako porozumieť.

Myslí si to už aj zástup psychológov, ktorí nie sú kresťania, majú však citlivosť pre základné zákonitosti. Mám skúsenosť, že ľudia, ktorí to vidia inak, majú väčšinou osobné dôvody, prečo pristupujú k relativizácii tejto témy. A keď sa im pravda nehodí do krámu, tak ju jednoducho poprú.

Vy ste sa v Česku preslávili tým, že ste vypracovali koncepciu výchovy pre postihnuté deti. Dnes sa však postihnutí ľudia v dôsledku potratov rodia čoraz menej, počty detí s Downovým syndrómom klesajú. Bude vaša snaha o pár rokov ešte vôbec potrebná?

Stále sa deje to, že sa takéto deti neočakávane narodia, človek nie je robot a nie všetko vie mať vo svojich rukách. Človek sa reklamovať nemôže, musíme ho prijať takého, aký je.

Smutné je, že stále viac prevláda mentalita, že dieťa je tovar a my ho máme možnosť dostať so zárukou na bezchybný vzorový život. A ak to tak nie je, tak ho v lepšom prípade dáme do babyboxu, v horšom sa ho zbavíme. To je úplne chybné.

Počty niektorých postihnutých detí tak naozaj klesajú. Na druhej strane sa zachraňujú predčasne narodené deti, ktoré by pred dvadsiatimi rokmi neprežili. Tie majú svoje následky, takže táto problematika aj tak nevymizne.

A tak opäť stojíme pred tým, ako sa spoločnosť zachová k ľuďom so špeciálnymi potrebami. Ja tvrdím, že na tomto sa ukazuje, že to je to meradlo, aká tá spoločnosť vo svojej podstate je.

Z tohto hľadiska je lepšia ako pred tridsiatimi rokmi, keď sa postihnuté deti umiestňovali do ústavov na okraji spoločnosti, alebo nie?

To by som netvrdil. Dnes sú lekári rodičom schopní povedať, že načo by ste si mali kaziť život. Takže dieťa sa buď nenarodí, alebo skončí v ústave. Odmietame uznať, že ľudstvo nikdy nebude bez chorôb, bez chyby, dokonalé.

A je dôležité, aby sme sa pozitívne postavili k tým najslabším. Rastie nám tlak okolia prijímať život len vtedy, keď je sebestačný a užitočný. Chceme minimalizovať trápenie, a tak život ničíme, keď nie je podľa našich očakávaní.

Na vás je zaujímavé, že ste išli príkladom aj v osobnom živote. K svojim piatim deťom ste prijali postihnutého chlapca z ústavu, jeho diagnóza bola smrteľná a vy ste sa oňho v kruhu svojej rodiny postarali až do jeho smrti.

Vzali sme si ho z nemocnice, kde som pracoval. Všetci kolegovia na mňa vtedy tlačili, vraveli, že neberiem ohľad na celú rodinu. Doma som sa, samozrejme, opýtal všetkých, čo si o tom myslia. Rozhodli sme sa spolu ako rodina.

Spomínam si, ako sme ho už mali doma a nebolo to ľahké, až som sa detí opäť pýtal, či to už pre ne nie je príliš ťažké. A môj syn, ktorý dnes čaká svoje štvrté dieťa, vtedy povedal, že je to s ním náročné, že ho to niekedy naozaj otravuje, ale že je vďačný, lebo si na tom cvičí nervy. (Úsmev.)



Čo tých desať rokov s ťažko postihnutým chlapcom pre vás znamenalo?

Naučili sme sa inak pozerať na problémy, naučili sme sa ceniť si zdravie. Bežné problémy sme už videli ako banality. Bola ta aj škola, ako vytrvať v tom, v čom sme sa rozhodli, stáť si za slovom a dokázať to.

Pre naše deti to znamenalo, že dnes majú všetky veľkú schopnosť nasadiť sa pre druhých ľudí. Nie som si istý, či by takí boli, keby sme ako rodina nemali skúsenosť s týmto chlapcom.

Úprimne to nebolo vždy ľahké, riadne sme si svoj život skomplikovali, ale vo výsledku nás to všetkých obohatilo. Pochopili sme, že bolesť je len výstup na horu, je to len fáza. Že prechádzame čiernym lesom, úsekom hustých mrakov, a keď sa dostaneme nad tie mraky, dostaneme priamy výhľad na svetlo.

Roky sa venujete aj autistom a deťom s novodobými diagnózami, ako je ADHD, hyperaktivita. Čo je podľa vás dôvodom narastajúceho počtu týchto diagnóz?

Naozaj je pravda, že stúpa počet detí s neurčitým nepokojom. Môže za tým byť aj prvotné narušenie nervového systému a nervových funkcií. Neradi to počujeme, ale nepokojné deti sú aj produktom nepokojnej doby a nepokojných rodičov.

Povedal by som, že v mnohých prípadoch nejde o skutočnú primárnu poruchu ADHD a hyperaktivitu. V mnohých prípadoch ide o reakciu na nenasýtenie základných psychologických potrieb. Keď dieťa nie je zakotvené v láske a vo vzťahu, behá a zbiera len omrvinky. Ako keď sme hladní a chýba nám jedlo, tak vymetáme odrobinky zo stola.

Čo sú rizikové faktory, aký typ výchovy môže k tomu prispieť?

Vždy to nemusí byť len vina rodičov. Ide aj o situácie, ktoré prinesie život, častejšie je to napríklad u matiek samoživiteliek, ktorým neostáva nič iné, ako ísť skoro do práce.

Alebo tam, kde rodičia pracujú od svitu do mrku, je len ťažko možné uspokojiť potreby dieťaťa. A potom z únavy namiesto toho, aby si rodičia a deti pozreli do očí, ho posadia pred televízor alebo internet.

Prečítajte si aj
Ako nevychovať malého tyrana Zdieľať

Osvojenie si citovej väzby sa deje iba v kontakte človeka s človekom, a nie sledovaním obrazovky. Často sú rodičia viac zaujatí svojimi spormi, takmer polovica manželstiev sa rozchádza. Teda napätie je denným normálom rodiny.

Výsledkom je potom, samozrejme, nepokoj dieťaťa. Alebo nútenie dieťaťa, aby v škole dosahovalo výsledky, na ktoré nemá, len aby uspokojilo potreby rodičov – to je tiež častý fenomén.

Keď sme pri rozvodoch, vy ste veľkým kritikom takzvanej striedavej starostlivosti o deti. Prečo?

Kritizujem na tom fakt, že nehľadáme najlepší záujem dieťaťa po rozvode, ale čo je najmenšie zlo po rozvode. A z tých možností, ktoré sú, teda výlučná starostlivosť jedného či druhého rodiča alebo striedavá starostlivosť, musíme hľadať v daných podmienkach to, čo dieťaťu najmenej ublíži.

Je ideologickým predsudkom, keď sa tlačí na to, aby to bola vždy striedavá starostlivosť. Lenže to nie je magické riešenie pre každý prípad, som zástancom toho, aby sa to riešilo individuálne.

Čo vidíte ako povinný základ dobrej výchovy?

Rodič by mal mať dieťa bezpodmienečne rád, dieťa by malo mať v rodičovi bezpečnú istotu – to je báza. Ale máme viesť dieťa k orientácii vo svete a k rešpektovaniu poriadku, ktorý zaväzuje dieťa aj rodiča.

Láska je atmosféra, ktorú nemusí byť vidieť, to je nebo nad nami. A poriadok sú tie hviezdy, podľa ktorých sa orientujeme.

Rodičia sú dnes často zneistení, nechcú späť autoritatívnosť z minulosti, už sa však ukazujú aj úskalia liberálnej výchovy. Sme ešte stále vo výchovnom chaose, ako pristupovať k deťom, alebo už prichádza pomaly nová rovnováha?

No máme tu dva póly. Na jednej strane vzťahová výchova – to vnímam ako reakciu na niečo, čo bolo predtým. Na jasľovú starostlivosť z čias socializmu, na príliš prísnu výchovu. Jeden extrém veľmi rýchlo vyvolá opačný extrém.

Na druhej strane je tlak doby na matky, aby dali dieťa rýchlo do jasieľ a išli robiť, lebo matka má plné právo sa realizovať. Sú to trendy, ktoré koexistujú a niekedy spolu aj bojujú. A pred tou syntézou zatiaľ len stojíme, ešte nenastala.

V čom by mohla spočívať táto syntéza?


V tom, že keď pôjde o výchovu, tak budeme mať pred sebou najmä potreby dieťaťa a tomu budeme prispôsobovať aj svoje očakávania a výchovné postupy. A nepôjdeme podľa nejakých ideologických klišé.

Myslíte, že takáto syntéza čoskoro nastane?

Sme v pluralitnej spoločnosti, takže vždy budú tie aj oné smery. A určite tu budú napríklad vždy ľudia, ktorí sa rozhodnú žiť niekde mimo spoločnosti a techniky, uzatvorení do svojho sveta.

Ale s dospievaním spoločnosti by mala rásť aj schopnosť učiť sa od seba navzájom, obohacovať sa. A potom z tej jednostrannosti, z ktorej vychádzame, prejdeme ku komplexnejšiemu pohľadu. Je to pred nami.

Foto - Karel Šanda

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo