Ak je Sulík fašista, je ním hocikto

Ak je Sulík fašista, je ním hocikto

Diskusia Denníka N o tom, kto je fašista, zľava Michal Havran, moderátor Lukáš Fila, Richard Sulík

Ak dnes niekomu prospieva mediálna vojna medzi dvomi kmeňmi liberálov, kde jeden druhému nadáva do fašistov, tak je to Marian Kotleba.

Na začiatku bol facebookový status televízneho moderátora Michala Havrana, ktorý o Richardovi Sulíkovi napísal, že je „trápnučký fašista“. A prirovnal ho k Jörgovi Haiderovi a Pimovi Fortuynovi, ktorí vraj takisto začínali ako „psychotickí libertariáni“ a skončili ako „trápnučkí fašisti“.

Sulík Havrana zažaloval, minulý týždeň sa stretli na diskusii Denníka N, no k žiadnemu liberálnemu zmiereniu nedošlo. Podľa Havranovej definície je príkladom Sulíkovho fašizmu veta, že líder SaS islam nepovažuje za kompatibilný so západnou kultúrou.

Sulík zas vyhlásil (a neskôr v blogu zopakoval), že sa pri pohľade na dnešných európskych liberálov, zmutovaných na ľavicových pokrokárov, nepovažuje za európskeho liberála. Takže komentátorke SME Zuzane Kepplovej sa mohlo potom o Sulíkovi ľahšie napísať: „On je len nositeľom zmýšľania hnednúcej Európy, ktorá opúšťa lekciu svetových vojen.“

Lenže postaviť Sulíka do hnedého kúta za to, že je vášnivým kritikom imigrácie aj multikulturalizmu, je nielen celkom nemiestne, ale je to od samotných liberálov aj nerešpektovanie pestrej tradície liberalizmu.

Vojna medzi Havranom a Sulíkom je totiž vojnou dvoch kmeňov liberálov, kde jeden kmeň upodozrieva ten druhý, že sú to v skutočnosti zakuklení socialisti, a ten druhý vidí v tých prvých fašizoidných podpaľačov. 

Liberálne však nie je len to, čo dnes za také vyhlasujú urbánne, multikultúrne elity, ktoré podliehajú istej dobovej móde. Liberalizmus nadobudol od svojich osvietenských koreňov viaceré podoby, dobové, regionálne aj obsahové.

Môže byť teda liberál kritikom multikulturalizmu a imigrácie? Stačí sa porozhliadnuť po Európe.

Fortuynovo dedičstvo

Michal Havran má aspoň spolovice pravdu v tom, keď Sulíkov vývoj prirovnáva k Haiderovi a Fortuynovi. Prirovnanie k Haiderovi triafa vedľa, no spojenie Sulíka s Pimom Fortuynom stojí za bližšiu pozornosť.

Holanďan Fortuyn bol liberál, kritizoval holandský konsenzuálny model, v ktorom mali veľkú rolu odbory a zamestnávatelia, a dominovali mu veľké koalície. Pre Fortuyna to všetko bolo synonymom akéhosi elitárskeho socializmu, tento model chcel zrušiť, presadzoval liberálne ekonomické reformy aj odbúranie niektorých sociálnych programov.

Za svoj obrovský vzostup, ktorý sa začal koncom 90. rokov, však vďačil charizmatický Fortuyn niečomu inému. Holanďania pred vlastnými očami sledovali premenu spoločnosti, keď prudko rástol podiel cudzincov z nezápadných kultúr, najmä z Turecka, Indonézie a Maroka. Vlády na to nedokázali reagovať a pribrzdiť imigráciu, v Rotterdame či Amsterdame vznikali takzvané no-go zóny, kam sa polícia neodvážila.

O probléme sa viac-menej mlčalo, až kým holandskú toleranciu a otvorenosť neukončil deklarovaný homosexuál Fortuyn. Hlásal, že Holandsko je už preplnené, a ak chce ostať liberálnou spoločnosťou, prílev cudzincov z iných kultúr musí okamžite zastaviť.

Pim Fortuyn na vrchole popularity v septembri 2001. Foto TASR/AP

Žiadal preto vystúpenie krajiny zo Schengenu aj celkom novú migračnú a azylovú politiku. Argumentoval, že celý problém nevníma etnicky a vyprosoval si obvinenia z rasizmu. Islam označoval za kultúru, ktorá je hrozbou pre Holandsko, pretože priamo útočí na liberálne hodnoty, ako práva žien či homosexuálov. A tiež hlásal, že pri príliš vysokom podiele imigrantov z neeurópskeho civilizačného okruhu je ohrozená aj národná identita a súdržnosť Holanďanov.

Keby sme dnešného Richarda Sulíka preniesli do Holandska rokov 2001 a 2002, Fortuynovi by nadšene tlieskal.

Holandský liberálny populista žal úspechy, v komunálnych voľbách v Rotterdame všetkých porazil na hlavu a zdalo sa, že nezadržateľne mieri k víťazstvu vo voľbách a k postu premiéra. Keď ho pár dní pred voľbami zavraždil duševne narušený bojovník za práva zvierat, doma o ňom aj jeho kritici hovorili ako o holandskom Kennedym.

Fortuyn napokon krajine zanechal trvalejšie dedičstvo: vlády kresťanských demokratov aj liberálov razantne pritvrdili v imigračnej a azylovej politike, multikultúrny sen o nikdy sa nekončiacej otvorenosti sa skončil.

Sme liberáli a sme proti multikulti

Fortuyn je vyhrotený príklad, jeho jazyk bol ostrý, prirovnávali ho preto k Le Penovi aj Haiderovi, voči čomu sa však dôrazne ohradzoval.

Napätému vzťahu medzi liberálnou demokraciou a multikulturalizmom sa už desaťročia venujú aj renomovaní sociológovia a politológovia, ktorí sa sami hlásia k liberálom.

Svetoznámy taliansky politológ, dnes 92-ročný Giovanni Sartori, sa označuje za prívrženca liberálneho pluralizmu. Ako spoločenský vedec si však už dlho kladie otázku, čo s pluralitnou západnou spoločnosťou robí imigrácia a príchod ľudí, ktorí si so sebou nesú batoh inej kultúry, presvedčení a náboženstva. Vo svojich knihách a esejach varuje pred rozpadom otvorenej spoločnosti do „podcelku uzavretých a homogénnych komunít“.

Liberál Sartori vlastne tvrdí, že otvorenosť a tolerancia sú kľúčové hodnoty, ale sú v konflikte so súčasným multikulturalizmom, ktorý vedie k multietnickej dezintegrácii. Presne pred rokom, teda krátko po vrchole utečeneckej krízy, Sartori pre talianske médiá povedal, že je ilúziou myslieť si, že do západnej demokratickej spoločnosti možno integrovať širokú komunitu moslimov, verných teokratickému monoteizmu a neochotných rozlišovať politickú moc od náboženskej.

A pokračoval menej akademickým slovníkom: „Ľavica sa správa hanebne. Nemá odvahu čeliť problému. Stratila svoju ideológiu a pre to, aby robila pekné progresívne pózy, sa chytila škodlivej agendy otvorenej brány pre všetkých. Solidarita je dobrá hodnota. Ale to nestačí.“

Sartoriho tézy najmä o islame nie sú príliš nuansovité, preto si zasluhujú polemiku. Iní liberálni intelektuáli ju s ním aj dlhšie zvádzajú, ale asi by v akademickom svete celkom neobstálo, keby Sartoriho vyhlásili za „trápnučkého“ alebo za „sofistikovaného fašistu“.

Pozrime sa k liberálom do krajiny Angely Merkelovej. Alice Schwarzer je európskou ikonou feminizmu, v 70. rokoch sa spriatelila so Jean-Paulom Sartrom, vo Francúzsku aj Nemecku vyvíjala agresívny verejný tlak za liberalizáciu potratov a uspela.

Keď sa Merkelová ako prvá žena stala nemeckou kancelárkou, videla v tom ďalší triumf liberalizmu aj feminizmu. Angelu Merkelovú tiež obdivuje za to, že vyhnala z CDU konzervatívneho ducha. Liberálna feministka má voči kancelárke len jednu veľkú výhradu: jej imigračnú politiku. Za Merkelovej najťažšiu chybu považuje „chronické podceňovanie nebezpečenstva, ktoré vychádza z politizovaného islamu“.

Moslimské šatky na hlave označuje Schwarzer za „vlajku islamských križiakov“, títo sú pre ňu „fašistami 21. storočia“. Podľa nej sa Západ celé desaťročia oddával heslám falošnej tolerancie. Keby sa raz Schwarzer preťala so Sulíkom v jednej z talkšou, obaja by si pri téme multikulti padli do náruče a Schwarzer by ho možno na záver požiadala o členstvo v SaS.

Americkí liberáli: ako ďalej po fiasku s Hillary?

Ako by dopadol v očiach Havranovej definície fašizmu Mark Lilla, profesor z Columbia University?

Po porážke Hillary Clintonovej denník The New York Times uverejnil sériu textov, v ktorej liberálni myslitelia riešili, čo s liberalizmom, ako ho reprezentuje súčasná Demokratická strana.

Mark Lilla napísal provokatívny text, ktorý vyvolal väčšiu pozornosť. Samozrejme, Lilla je takisto liberál, súčasnú verziu amerického liberalizmu však považuje za slepú uličku. Podľa neho sa v posledných rokoch liberalizmus zvrhol do podoby „morálnej paniky z rasovej, genderovej a sexuálnej identity, ktorá prekrútila posolstvo liberalizmu a znemožnila, aby bol jednotiacou silou schopnou vládnuť.“

Fixácia na diverzitu, ako sa propaguje v školách a tlači, vyprodukovala podľa Lillu „generáciu liberálov a progresívcov, ktorí si narcisticky neuvedomujú podmienky, v akých žijú ľudia mimo nimi samodefinovaných skupín“. To, že sú takí posadnutí diverzitou, spôsobilo, že „bieli, rurálni a nábožensky založení Američania o sebe začali zmýšľať ako o znevýhodnenej skupine, ktorej identita je ohrozená alebo ignorovaná“.

Mark Lilla označuje tento „identitárny liberalizmus“ za omyl a žiada návrat do „predidentitárnych“ čias, keď sa liberálni lídri na rozdiel od Hillary Clintonovej vedeli prihovárať celej krajine a národu. Iste, Lilla by za vzor takéhoto liberalizmu asi nevyhlásil Richarda Sulíka, skôr zaň považuje Billa Clintona z 90. rokov a ešte skôr Franklina Roosevelta.

Ale jeho esej naznačuje, akej skutočnej výzve čelí západný liberalizmus. Je to celkom opačná diagnóza problému, než o akej u nás hovorí Michal Havran a s ním spriaznení liberáli.

Ty fašista a populista!

Samozrejme, Richard Sulík sa dnes vedome zrieka podpory veľkej časti liberálnej urbánnej elity, zrátal si, že jeho potenciál na rast je niekde inde.

Ale nielen preto sa Sulík nikdy nemôže stať zjednotiteľom slovenských liberálov, na to boli vždy on a jeho strana príliš jednorozmerní a ekonomistickí. SaS má síce celkom dobré odborné, zato chabé intelektuálne zázemie. Keby dnes žil Július Satinský, pri pohľade na Sulíka a jeho stranu by len pekne po slovensky zvolal: „Toľká neokrôchanosť!“

Ako konzervatívca ma vlastne tieto vojny u liberálov nemusia veľmi trápiť, napokon s väčšími obavami vnímam stav a biedu slovenských konzervatívcov (o tom niekedy nabudúce). Ale istá čistota v pojmoch je dôležitá, aby sa tu dalo diskutovať normálnejšie, než sa to deje vo výstredných statusoch pre vlastný facebookový lajkklub.

Povedať o hocikom, trebárs o Sulíkovi, že páchne fašizmom, je v roku volieb do VÚC ďalším pekným darčekom do kampane Mariana Kotlebu. Pretože označiť niekoho za fašistu bude čoskoro rovnako nactiutŕhačské obvinenie, ako keď o niekom poviete, že je populista.

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo