Keď sa po voľbách ukázalo, aká bude vládna koalícia, bolo cítiť výrazné spoločenské napätie a sklamanie u tej časti verejnosti, ktorá chcela zmenu. Bola to vlastne väčšina voličov. O to viac sa spomínali veci, ktoré  zneli ako prísľub, že to nebude úplne také ako predtým. Najmä okolo vás vznikol veľký rozruch, taký imidž rockovej hviezdy vo vláde. Nezdalo sa vám to preafektované?

Je pravda, že som bol v médiách naozaj často spomínaný. Manažment očakávaní, ktorý v spoločnosti vznikol, bol naozaj príliš veľký. Bola to predzvesť toho, že ľudia budú chcieť hneď viditeľné výsledky. Rozumiem tomu, ani som nešiel do funkcie s tým, že idem si tam posedieť na ministerskom kresle. Zdravotníctvo bola pre mňa oblasť, ktorú som považoval za dôležitú vziať. Je to manažérsky mimoriadne komplexné aj spoločensky dôležité. Myslím, že v živote napriek tomu, že som relatívne mladý, sa mi celkom darilo. Zdravotníctvo som nebral ako nejakú osobnú kariérnu výzvu, ale ako ľudskú možnosť niečo spoločnosti dať, chcem to posunúť vpred. Bolo by to otočenie sa šťastiu či Bohu chrbtom, keby som sa o to nepokúsil. Aj keď je veľmi vysoká pravdepodobnosť, že z toho nevyjdem imidžovo v poriadku.

Nemali ste pocit, že vás len tak podhodili?

Ja sa cítim ako slobodný človek.

To sa nevylučuje. Jednoducho nespokojnosť so zdravotníctvom bola taká veľká, že vybrali človeka, čo má zaujímavú kariéru, pôsobí dôveryhodne v obleku, je nestranník.

Tak som to nevnímal alebo mi to bolo úplne jedno. Situácia bolo senzitívna, rozumiem, že pri nominácii sa rozmýšľalo aj o tom, či to verejnosť upokojí. O vážnosti zámeru svedčili aj ďalšie veci, zdravotníctvo sa stalo spoločnou agendou celej koalície, aj keď nakoniec samotný rezort nechcel okrem Smeru nikto. Dostal som naozaj veľkú personálnu slobodu. Mohol som si vybrať štátnych tajomníkov, vedenie do Všeobecnej zdravotnej poisťovne, šéfa Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou i pozície riaditeľov nemocníc. V zdravotníctve je mnoho ľudí prepojených, je to taký sektor, kde sa ľudia poznajú, nedá sa tváriť, že to môžete riešiť úplne bezvzťahovo. Ale tlak na nominácie som necítil.

Keď sa pozrieme, aký ste vyboxovali rozpočet na tento rok, na rozdiel od iných rezortov je tam dokonca medziročný pokles. To nevyzerá, že by to koalícia naozaj brala ako veľkú spoločnú zodpovednosť.

To s rozpočtom je pravda, ale do volieb idú politické strany, takže im musí záležať na tom, čo sa v zdravotníctve udeje. A podľa mňa im záleží.

Čiže je to podľa vás v poriadku s tým rozpočtom?

Určite nie som spokojný. Peniaze všeobecne chýbajú, no máme dohodu s Petrom Kažimírom. Teraz ideme na ručné riadenie, postupne riešime jednotlivé veci, aby sa naraz neminuli všetky peniaze, pretože systém potrebuje vnútornú revíziu výdavkov a ich redistribúciu. Následne sa v priebehu roka systém dofinancuje. To je racionálny postoj, neviem to neprijať.

Čiže vlastne hovoríte, že rozpočet pre zdravotníctvo je priškrtený, aby poskytovatelia a poisťovne sa trochu natrápili s tým, ako si upratať veci, ale v skutočnosti máte dohodnuté viac? Lebo inak by ste naozaj vyzerali ako jediný porazený v celej vláde.

Už parlament schválil v uznesení, že 50 miliónov je v pokladničnej správe na dofinancovanie zdravotníctva v tomto roku. Môj názor je, že bude treba viac peňazí. My sme sa najaktívnejšie zapojili do projektu Hodnota za peniaze, poskytli sme najdetailnejšie cieľové ukazovatele zo všetkých rezortov. Bola to naša domáca úloha a my sme si ju splnili, samozrejme, musia sa tieto ukazovatele napĺňať a to myslím, že je vidieť – šetrenia v špeciálnom zdravotníckom materiáli, ceny za CT a MR diagnostiku, centrálne nákupy. Je logické, že čakám, že tiež sa spraví aj druhá strana rovnice. Ak sa tak nestane, tak to budeme hodnotiť potom, ale zatiaľ verím dohodám, že sa tak stane.

To už hovoríte o polmiliarde eur, s ktorými sa v rezorte už potichu ráta na oddlženie nemocníc?

Nie, to je zasa iná vec. Hovorím o zdrojoch, ktoré majú byť použité na chod zdravotníctva. Viem, že zdravotníctvo má preukázateľne aj vysokú mieru neefektivity a že zdroje doň rástli v posledných rokoch veľmi rýchlo. V roku 2010 sa uzákonil každoročný nárast miezd lekárom, ako aj ostatným zdravotníckym zamestnancom a len v roku 2017 sa zvýšia zo zákona náklady zamestnávateľom na Slovensku za zdravotníckych zamestnancov o takmer 130 mil. EUR. Ale treba povedať aj to, že sa za tie peniaze aj zvýšila dostupnosť zdravotnej starostlivosti. Veľa sa hovorí o odvrátiteľnej úmrtnosti ako o tom, podľa čoho je zdravotníctvo posudzované a na čo sa zamerať. Ale máme aj iné úlohy. Ak dnes napríklad zlepšíme diagnostiku, tak sa nám zlepšia tieto ukazovatele až v budúcnosti. Navyše, naše výdavky na zdravotníctvo nie sú nejaké premrštené. Extrém je v USA, kde ide do zdravotníctva viac ako dvojnásobne väčší podiel HDP na zdravotníctvo, a to počítame z úplne iného HDP ako u nás.

Ale Česi dávajú zasa o niečo menej, výsledky zdravotníctva sú však trochu lepšie.

Ale iba relatívne, lebo v absolútnych číslach na jedného obyvateľa je to v Českej republike o niekoľko sto eur na hlavu viac ako u nás, a to už cítiť. Ale podstata je, že si potrebujeme lepšie zadefinovať, ako pristupovať k poskytovaniu zdravotnej starostlivosti. Pacienti majú pocit, že ak potrebujú nejaký úkon, tak by ho mali dostať. Ten ale môže objektívne spadať do odkladnej zdravotnej starostlivosti. Napríklad vás bolí koleno a chcete ísť na magnetickú rezonanciu. Keď vám však lekár povie, že prídite o dva týždne, tak to beriete ako zlyhanie zdravotníctva. Pritom je to správne rozhodnutie. Inak by sme museli mať ešte väčšie kapacity, aby boli vždy hneď k dispozícii, ale to by znamenalo, že by väčšinou zostali nevyužité. A to si musia uvedomiť aj pacienti. Primerané čakacie lehoty pri odkladných úkonoch vôbec nie sú prejavom chorého zdravotníctva.

To je ale trochu sprofanovaná argumentácia, pretože hoci v princípe sedí, tak sa zneužíva ako výhovorka. V zmysle, nesťažujte sa, že niekde niečo nefunguje dobre, veď zachraňujeme životy na sálach. Lenže pri tom, ako sa zdravotníctvo dlhodobo manažuje, to znie strašne cynicky. Keď tam máte celé roky ministrov, ako bola Zuzana Zvolenská, ktorí prakticky ničím nepohli, len spamovali priestor rečami o zákaze poisťovní a e-healthe, tak tento typ argumentácie je už alergizujúci.

Nechcem hodnotiť, čo bolo, čo kto ako urobil. Zmeny v zdravotníctve nejdú bez bolesti a to pacienti, ale ani lekári nechcú a politici do konfliktu nechcú ísť. Dostal som nedávno otázku, čo hovorím na korupciu v zdravotníctve. Viete, čo je korupcia v zdravotníctve? Tá pri nákupoch prístrojov alebo tá u lekárov, ktorá dopadá na pacientov? Veď korupcia nie je závislá len od ministra, hoci on musí byť pozitívnym vzorom, ako to má fungovať. Musíme robiť mnohé opatrenia, zlepšovať zákony, ktoré tomu pomôžu, ale je to hlavne o kultúre, a to nielen zhora, ale aj zdola. Samozrejme, že musíme mať pozitívne vzory, počnúc ministrom, riaditeľom nemocnice, primárom, ale ak to tak nie je, nemôžeme preto rezignovať na slušnosť. Druhý problém je, že napriek tomu, že najviac sa hovorí o korupcii, veľká časť je aj o zodpovednosti robiť efektívnejšie.

Vnímate korupciu ako kľúčový problém zdravotníctva?

Nie je to málo, ale nie je to tak, že nebyť korupcie, tak zdravotníctvo má vyriešené problémy. S korupciou treba bojovať, ale nie je to jediné, čo môže za stav zdravotníctva. Keď sa kúpi lineárny urýchľovač alebo nejaký iný prístroj a zistí sa, že bol drahší, ako mohol byť, každého to legitímne pobúri, že sa takto neeticky zarába v zdravotníctve. Nemuselo to byť pritom v zásade spôsobené iba korupciou, ale aj nízkou profesionalitou. Je tu mnoho neefektivity, ktorá pramení z nízkeho vnútorného presvedčenia o potrebe zodpovednosti. Asi sa to časom dostalo až do tohto stavu.

Dôsledkom toho je, že keď potom investujeme a kúpime nový lineárny urýchľovač pre onkopacientov, tak ľudia často za tým hľadajú už niečo nepoctivé a ani nevnímajú, že je dobré, že je tu nový prístroj, ktorý posúva dopredu zdravotnú starostlivosť. No musíme ukazovať konkrétne výsledky, že sa to dá, aby ľudia cítili, že veci sa zlepšujú. Ale to sa nedá robiť za dva mesiace. Niektoré veci zasejete a výsledky budú neskôr, no sú aj veci, ktoré sú viditeľné rýchlo.

Čo pokladáte za svoj najväčší úspech?

Môj osobný úspech je programové vyhlásenie vlády, ale úspech bude, až keď ho naplníme. Je v ňom aj dlhodobo diskutovaná otázka, ktorú možno časť verejnosti hneď ocení a časť neskôr. V programovom vyhlásení vlády je bod, že ideme prehodnotiť nárok a rozsah zdravotnej starostlivosti. Čo sa má hradiť z verejného zdravotného poistenia, čo je základný balík a čo má byť viaczdrojové, v čom pacienti majú mať právo slobodne sa rozhodnúť zvýšiť si štandard alebo rozsah, ak sami budú chcieť. Na prvom mieste však musí byť ochrana pacienta, aby nikto nebol rukojemníkom ekonomických cieľov.

Vždy keď sa začne debata o financovaní zdravotníctva, príde na pretras rozsah aj zavedenie viacerých poistných balíčkov, tentoraz ste to dokonca dostali ako ideu do programového vyhlásenia. Vy si viete predstaviť, že by ste zúžili súčasný rozsah zdravotnej dostupnosti pre tých, ktorí by mali len základný balík?

Viem si predstaviť, že ak by si niekto chcel pripoistiť vyššie individuálne zdravotné poistenie, tak by pri odkladnej zdravotnej starostlivosti, napríklad pri bolesti kolena, nemusel čakať na MR dva týždne. Cieľom tohto nie je uberať štandard poistencom verejného zdravotného poistenia, ale, naopak, zabezpečiť účelnosť a efektivitu vynakladania verejných zdrojov pre tých, ktorí to skutočne potrebujú. Aby onkologicky chorý pacient, odkázaný na drahé lieky, ich dostal a nemusel žiadať výnimku od poisťovne len preto, lebo sme minuli peniaze na vyšetrenia alebo výkony, ktoré v danom čase neboli nevyhnutné.

Ale čo to rieši? Do zdravotníctva to prinesie pár percent zdrojov viac, ale to je všetko. Kľúčové problémy zdravotníctva, ako je riadenie nemocníc, ako je plytvanie starostlivosťou (overtreatment) či nadmerná konzumácia liekov, ako je správanie personálu, nahrádzanie našich skostnatených nemocničných procesov, nič z toho to nerieši.

Práveže to pomáha riešiť zásadný problém overtreatmentu. Dnes, keď neviete nikomu povedať, nech si lepšiu službu doplatí, tak vlastne chcete, aby ste lepšiu službu dali každému. Takto poviete, že kto chce viac, nech si zaplatí. Kto nechce chodiť MHD, nech chodí Mercedesom, obaja prídu do cieľa, ale niekto chce proste Mercedes. Ale tváriť sa, že všetkým chceme dať Mercedes, je nezmysel. Ak to pochopili v zahraničí a funguje to tam, nech to funguje aj u nás.

Overtreatment je dlhodobo diagnostikovaný ako jeden z kľúčových problémov neefektivity zdravotníctva, ale nik nemá odvahu na to siahnuť, pretože to ide proti nárokom verejnosti chodiť, mať veľa vyšetrení a liekov. Veríte, že toto vytlačí citeľnú časť overtreatment z verejného zdravotného poistenia?

Verím, že to môže pomôcť. Pred dvoma rokmi som si v zahraničí zlomil členok bez posunu kostí. Šéf súkromnej kliniky ma presviedčal, že si to musím dať operovať. Konzultoval som to s našimi odborníkmi po telefóne, čo možno nie je tiež štandardné, poslal som im telefónom snímku CT vyšetrenia a povedali mi, že je to úplne zbytočné a že sa určite nemám dať operovať. No nerozhoduje sa v takej situácii jednoducho, keď pred vami sedí šéf súkromnej kliniky a ja mu vravím, že sa nedám operovať. Nebol rád. On tú operáciu chcel urobiť, dostal by za ňu zaplatené, mne by to asi veľmi neublížilo, ale ani nepomohlo. Viem si predstaviť, že niekto by operáciu chcel. V poriadku, ale treba to vytlačiť z verejného zdravotného poistenia. A to je ťažké, pretože je tu ekonomická motivácia aj pre nemocnice, diagnostické centrá, labáky, ktoré na overtreatmente zarabajú, či ďalších v systéme. Ale overtreatment je len jedna vec, celkovo pracujeme na 26 projektoch.

JUDr. Ing. Tomáš Drucker sa narodil 20. júla 1978 v Bratislave. Vyštudoval Právnickú fakultu Trnavskej univerzity a odbor aplikovaná informatika a automatizácia v priemysle na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave. Pôsobil ako konzultant a manažér vo viacerých spoločnostiach, najdlhšie v spoločnosti IQUAP, bol tiež predsedom dozornej rady v JAVYSe počas Radičovej vlády. Od roku 2012 bol generálnym riaditeľom a predsedom predstavenstva Slovenskej pošty. Od marca tohto roka je ministrom zdravotníctva. Je ženatý a má dve deti.

Ktoré sú najdôležitejšie?

Napríklad – určiť diagnosticko-liečebné štandardy pre viaceré oblasti, zadefinovať nárok a rozsah. Ďalšia je vzdelávanie lekárov či primárna sféra, kde máme prestarnutých všeobecných lekárov. Od začiatku roka zavádzame DRG ako platobný mechanizmus, musíme postupne zjednocovať sadzby za úkony a pri tej príležitosti vidíme hlbšie, ako je to celé rozbité, kto čo má s poisťovňami dohodnuté, kto ako obchádza systém. Musíme sa naučiť lepšie reagovať za pochodu, chcieť sa stále učiť a meniť. Vždy pribudnú nové podnety, nič, čo nastavíte, nie je trvalé. Že stále nemáme eHealth? To sa mám teraz stále zamýšľať nad tým, čia je to chyba? Mojou úlohou je to dotiahnuť a vyriešiť.

No a výrazne sa podceňuje, aké máme rezervy v procesoch. Často si posúvame pacienta hore-dole, ale je to zbytočné a odčerpáva to zdroje. Tiež je dôležité, ako sa pacienti i personál cítia, v akých podmienkach pracujú, to sa tiež potom prenáša ďalej.

Spomnenuli ste, že postupne zisťujete, ako to je rozbité a kto má čo dohodnuté. Spýtam sa priamo. Koľko sa podľa vás takto ukradne zo zdravotníctva?

Niečo vám poviem a vy si už z toho utvorte odpoveď. Myslím si, že je istá miera neefektivity v zdravotníctve. V absolútnych číslach hovoríme o desiatkach miliónov eur, možno až stovkách, relatívne hovoríme o jednotkách percent. Ale aj tam, kde sa o tom málo hovorí. Ak sa napríklad robí umelá indikovaná preskripcia, vedú sa fiktívne návštevy, tak to odoberá značné prostriedky.

Podvodná preskripcia dosahuje úroveň zásadného systémového problému?

Odhadujeme, že to môže byť až 40 či 50 miliónov eur ročne. Tu pomôže značne aj eHealth. Ak sa bavíme o riadení nemocníc, možno tu máme schovaných ďalších 30-50 miliónov, ktoré by sa dali získať len zmenou organizačného riadenia. Rozumiem, že verejne najviac rezonujú neefektívne nákupy techniky. Ale veď preto sme zaviedli centrálne nakupovanie, ktoré mení pravidlá. Začali sme porovnávať nemocnice, ich náklady na prevádzkové záležitosti, zmluvy, stravovanie, IT služby, kde postupne zjednocujeme zmluvy, obchodné podmienky, obstarávania, ale i zmysluplnosť viacerých projektov. A v mnohom sme zasiahli aj do nákupov a vyjednali zľavy, napríklad nedávno to bola Národná transfúzna služba, kde sme vyrokovali dodatočnú zľavu milión eur, čo bolo takmer desať percent z ceny. V minulom roku sa podobnými zásahmi ušetrilo približne štrnásť miliónov eur.

Kto najviac kradne v zdravotníctve?

Predstavy, že je tu pár skupín, ktoré kompletne tunelujú zdravotníctvo, sú nepravdivé.

Ale veď mnoho bolo zdokumentovaného.

Neberte to alibisticky, ale ja som také dokumenty nevidel. Áno, sú tu mnohé prípady, ktoré boli aj medializované, určite sú tu skupiny, ktoré si napríklad vybavili lepšie podmienky v oblasti rádiodiagnostiky, limity od poisťovní. Ja vidím, že niekto má násobné limity a nikto nevie prečo. Ale je to zlodejina? Určite je to neefektivita a v mnohých prípadoch nespravodlivosť. Ale rozšírený obraz, že sú tu jeden-dvaja ľudia, ktorí to všetko ovládajú, je mylná predstava. V minulosti došlo k viacerým zvláštnym rozhodnutiam o tom, kde bude v zdravotníctve aká profitabilita a to sa snažíme naprávať.

Tak to pomenujme inak. Je tu priveľa nemorálnej marže?

O tom sa dá diskutovať, určite sa to netýka jedného človeka či pár, vyberá sa na mnohých miestach po pár tisícoch eur a profitujú z toho mnohí. Napríklad poskytovatelia rádiodiagnostiky, to je viacero skupín, je to z nejakých historických dôvodov oblasť s dobrou profitabilitou, ale aj mnohé iné oblasti. To je vecnejšie pomenovanie ako vami použité slovo zlodejina.

Na použitom synonyme až tak nezáleží. Ale je úplne zreteľné, že tu máme nevyvážené využívanie zdrojov. Sú tu oblasti s vysokou profitabilitou a potom oblasti, kde sa robí pod náklady. Pokiaľ poskytovatelia, napríklad nemocnice, robili všetko, tak to neprekážalo, vzájomne si to krížovo mohli dotovať. Ale dnes sú už poskytovatelia odlišní.

To sa snažíme identifikovať a presúvať tie peniaze, aby sa aj tie marže vyrovnávali. S týmto cieľom sme sa zapojili aj do Hodnoty za peniaze, aby sme zistili, kde sú aké zdroje. Ale treba hovoriť nielen o zámernej neefektivite, ale aj o tej štandardnej, z nedbanlivosti, lenivosti a podobne. To je možno ešte horšie. Verejní poskytovatelia sú dnes často príspevkové organizácie. V minulosti neprešlo, aby to boli obchodné spoločnosti, ani sa nezaviedli mechanizmy, ktoré by zvýšili riadiace a kontrolné princípy, nenesú takú zodpovednosť ako obchodné spoločnosti. V poriadku, nemusia byť obchodnými spoločnosťami. Ale nech majú podobné princípy riadenia a kontroly, ale aj zodpovednosti za svoje konanie ako v obchodných spoločnostiach.

Niekedy sa z vašich rozhovorov zdá, že keď sa zvrtne reč na témy Penty v zdravotníctve, tak sa to snažíte tak nejako obísť.

Nemyslím, pýtajte sa.

Je Penta v zdravotníctve dobrá alebo zlá?

To je príliš jednoducho položená otázka.

Ja som jednoduchý človek a potrebujem to mať jednoducho zaškatuľkované.

Nemám také zásadné skúsenosti s Pentou, aby som vedel povedať, či je v zdravotníctve dobrá alebo zlá. Podnikanie je cieľavedomá činnosť na dosahovanie zisku. Nemyslím si, že Penta je tam, kde je, len preto, že si všade našla kamarátov. Jednoducho sú tam ľudia, ktorí majú predispozíciu a dravosť si kontakty budovať a potom aj veci vybudovať.

Alebo si mnohé rozhodnutia aj kúpiť.

Žiaľ, to je štádium vývoja, tak to bolo aj v najvyspelejších krajinách, keď boli tam kde my. Nikdy nemôžeme však obhajovať protiprávne konanie a určite nemožem obhajovať a už vôbec nie obdivovať ani princípy, ktoré sú za hranicou etiky a morálky. Chladná konštatácia je však taká, že podnikateľské subjekty, ktoré nie sú dravé, zanikajú, lebo to proste v sebe nemajú, a zostávajú tie najdravejšie. Lebo to majú v sebe, tak ako aj ľudia. Sú ľudia, čo idú podnikať, sú ľudia, čo sa nechajú zamestnať či pracujú v zamestnaní v štáte. Môžu byť múdri, ale nemajú dravosť. A ak máte nedostatok pravidiel, tak tie dravce sa nebudú pozerať na sústo, ktoré tu leží. Jednoducho idú za ziskom a hľadajú spôsob, ako ten zisk tvoriť, hľadajú si prirodzene svoje cestičky. Ide o to, čo im pravidlá dovolia. A preto je potrebné definovať pravidlá. Súkromný vlastník nemá byť nepriateľ, je to naše zlyhanie, ak nevytvoríme pravidlá alebo nebodaj ich nevyžadujeme dodržiavať.

Stále ste nepovedali, či je dobré alebo zlé, že je Penta v zdravotníctve.

Čo Penta vytvorila v zdravotníctve? Ale je správne pomenovávať veci pravými menami, nie len tak, ako si to ľudia pýtajú. Penta tu vytvorila aj mnoho poskytovateľov, ktorí niečo ľuďom prinášajú a postavili to na tom, čo im prináša zisk. Štát nenahradia, pretože ten robí aj veci, ktoré mu neprinášajú zisk, ak chce mať napríklad aj o tridsať rokov zdravú populáciu. Toto Penta už ako business case nevníma, to je business case pre štát. Ja nie som proti podnikateľskému sektoru ani odtiaľ nikoho nevyháňam. Ale musí to byť primerané a celkovo v záujme spoločnosti. Uvedomujem si, že celkový rozvoj sa opiera aj o individuálny prvok túžby po úspechu, ktorý sa prejavuje silno práve v súkromnom sektore. Potom z toho benefitujú aj ostatní.

Platí to aj v tomto prípade?

Myslím si, že to, ako fungujú nemocnice Penty, vytvára konkurenčné prostredie tam, kde to doteraz fungovalo len tak, ako to manažoval štát. Tie nemocnice vytvárajú silný verejný tlak. Verejnosť si povie, že to asi nie je normálne, keď oni robia to isté na nejakej úrovni a štát na inej úrovni. No znova opakujem, že Penta ani iný súkromník zasa nepôjdu do ekonomicky nerentabilných, ale potrebných vecí, to na konci rieši len štát.

A nebojíte sa, že vďaka svojmu postaveniu, počtu nemocníc, sile poisťovne, prestanú byť tehličkou v systéme a stanú sa murárom, ktorý bude po dobrom či po zlom ten systém stavať podľa seba?

To je viac otázka pre inštitúcie posudzujúce monopolné postavenie. Čo odo mňa očakávate, triedny boj?

Možno len skúsiť občas upriamiť pozornosť na tento možný problém teraz, keď sa veci vyvíjajú a dá sa upravovať regulácia.

To je bez debaty. Ja hovorím, že v prvom rade si musí štát zadefinovať, čo sú jeho priority a premyslieť, kto to bude robiť. Ak to bude efektívne, môžu to robiť aj súkromníci. Keď nám napríklad rozličné združenia v zdravotníctve hovoria, že aha, ako dobre funguje zdravotníctvo v iných krajinách, tak im to porovnanie vyhovuje. Ale to, že tam sú súkromníci vo veľkých nemocniciach, to sa už nepovie, lebo to už nevyhovuje.

Ale mať štvrtinu nemocničného trhu, ako je to u nás, to predsa len nie je štandard.

Možno si treba pozrieť, koľko je vlastne v zdravotníctve súkromného kapitálu a subjektov. Takmer celá ambulantná sféra je v súkromných rukách, lekárne rovnako, tak isto výrobcovia či dodávatelia liekov, zdravotníckeho materiálu, pomôcok a techniky, tretina poistencov je v súkromných poisťovniach a značná časť nemocníc. Takže celkovo súkromný sektor ovláda možno okolo 75-80 percent verejných výdavkov v zdravotníctve. Zatiaľ si nemyslím, že ich postavenie v nemocniciach je už cez čiaru, z hľadiska objemu finančných prostriedkov, ktoré smerujú do nemocníc nemajú ani desať percent. Ak však ktokoľvek nasvieti na seba všetky reflektory, tak sa dostane do veľkého zorného poľa a dostáva sa pod tlak. Máme tu veľké príklady histórie Rockefellera či Carnegieho. Boli úspešní a najväčší. Napokon sa dostali pod tlak a možno aj z uvedomelého presvedčenia sa začali veľmi široko angažovať vo filantropii. Vytvorili veľké spoločenské pnutie svojím správaním a aj štát sa postupne naučil, ako jednať. Verím, že sme už vyspelejší.

Hovorí sa, že už vás to na ministerstve veľmi nebaví.

To som nepovedal, ale raz som spomenul, že cítim únavu. To je však logické, prichádzam do kontaktu s tridsiatkou organizácií, komorami, asociáciami, VÚC, odborovými združeniami. Každý združuje nejakú záujmovú skupinu, sestry, pacientov, všeobecných lekárov, špecialistov takých a onakých, laboratóriá. Každý má nejaký pohľad na to, čo je najdôležitejšie. A keď chceme niečo urobiť, nedá sa to spraviť bez toho, aby sme s nimi nedebatovali. Ale zasa, aj oni musia pochopiť, že ak každý na niečom trvá, tak výsledkom je len mačkopes. Je prirodzené, že to oberá o sily, veď nie som stroj, ale neberte to ako sťažovanie sa. Pýtate sa a ja odpovedám. Teda odpoveď je – baví ma to. Ale ak nebudem prinášať pridanú hodnotu, je samozrejmé, že tu nemám čo robiť.

Skôr som narážal na to, že po trištvrte roku už viete, ako to funguje, akú máte reálnu politickú podporu a či si stále myslíte, že po vás zostane nejaká relevantná stopa.

Stopa po mne určite zostane. Som presvedčený, že to posúvame vpred. Ľudia, ktorí tu robia, by vám mohli povedať, čo všetko sa tu už zmenilo. Registrujem, že ľudia si pýtajú niečo viditeľné a veľké.

A čo by mala byť tá veľká vec?

Veľakrát sa pýta niečo veľké z negatívneho hľadiska. Niekoho zavrime, demonštratívne ho obetujme. Ale ja nikdy nebudem saturovať negatívnu emóciu. Prečo by som mal robiť tlačovky na tému kto čo ukradol? Načo to bude dobré? Na päť minút slávy v bulvári, že Drucker seká a reže? Na druhý deň bude každý, kto si to prečíta, ešte zatvrdnutejší, aké je tu všetko zlé. Nakoniec uverí len tomu, že je to tu všetko celé zle. Ak je potrebné, riešili sme aj trestné oznámenia, personálne zmeny, ale nechodím s tým na pranier. Chcem ukazovať veci, aby tu bol dôvod na dôveru v spoločnosť, aby ľudia nerezignovali. Chcem komunikovať pozitívne veci, že sme urobili dobrý zákon o liekoch, transplantačný zákon, centralizáciu obstarávania, ktorá šetrí milióny, ideme zjednodušovať pracovnú zdravotnú službu pre podnikateľov a iné.

Ochutnali ste veľkú politiku, stranícka politika vás neláka?

Keď som bol chlapec, politika ma veľmi zaujímala. Čím som starší, tým mám pred ňou väčší rešpekt. Keby ste videli veci z mojej pozície, asi by ste mali pocit, že mnohí sú nešťastní vo veľkej politike. Áno, v politike môžete meniť veci, ak máte takú ambíciu, ale odoberá vám to z ľudskosti. Aj verejnosť, médiá vás tlačia, aby ste boli neustále s niekým v konflikte. Mňa baví robiť to, čo robím teraz.

Ak by prišiel premiér a ponúkol vám, aby ste sa spojili so straníckou značkou, čo by ste mu povedali?

Keď príde, potom poviem.

Foto: Pavol Rábara

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo