Rusko, Čína a Amerika nikdy nebudú priateľmi. Buď budú vojnovými súpermi, alebo v najlepšom prípade mierovými konkurentmi. Správnym cieľom americkej politiky by malo byť udržiavanie druhej alternatívy.

Pre Ameriku by bolo nebezpečné pokračovať vo wilsonovskej (a neokonzervatívnej) vízii vnútornej transformácie Ruska a Číny s cieľom zmeniť ich na demokracie amerického štýlu.

Druhou najnebezpečnejšou vecou, ktorú Amerika môže urobiť, je stiahnuť sa zo svetovej scény. Stabilita vo svete závisí od silnej Ameriky, teda od Ameriky, ktorá je plná ekonomického života a technologickej vyspelosti.

Nie je korektné hovoriť o rusko-čínsko-americkej „aliancii“ na spôsob európskej „Svätej aliancie“ z doby po napoleonských vojnách. Z Ameriky, Ruska a Číny nikdy nebudú spojenci. Čína a Rusko môžu byť s Amerikou „rovnými partnermi“ za predpokladu, že Amerika je „rovnejšia“ ako Čína a Rusko. Myslím tým to, že Čína a Rusko sú mocnosťami s legitímnymi záujmami, ktoré treba brať do úvahy, dokiaľ si Amerika zachováva rozhodujúci náskok vo vojenskej technológii (dnes sa to nedá považovať za samozrejmosť).

Dlhá palica Ameriky sa značne skrátila, no máme pokušenie hlasno rozprávať, aby sme si to vynahradili. Zdieľať

Relatívne vzaté, dlhá palica Ameriky sa značne skrátila, no máme pokušenie hlasno rozprávať, aby sme si to vynahradili.

Mylných predstáv o Rusku a Číne je veľa a môžu mať tragické dôsledky. Demokracia je neoddeliteľnou súčasťou americkej kultúry, ktorá (ako som sa pokúsil vysvetliť tu) vyplýva z toho, že sami seba chápeme ako takmer vyvolený národ. V našej národnej povahe je nezmazateľne vpísaný individualizmus a našou národnou postavou je osamelý pútnik. Rusi ani Číňania nie sú ako my, nechápu svet tak ako my. Rusko ani Čína nie sú národnými štátmi, ale multietnickými ríšami. Z tohto pohľadu sa do istej miery podobajú Spojeným štátom, ktoré sú viac multietnickou republikou ako národným štátom v obvyklom zmysle tohto slova.

Vytvoriť štát z rôznych etník si vyžaduje okrem iného kultúru s istým univerzalistickým charakterom. Kľúčom k charakteru Ruska a Číny sú zvláštne spôsoby, akými sa zjednotili.

Podobne ako v Amerike aj u nich je prítomná špecifická rovnováha medzi odolnosťou a krehkosťou. Amerika je z nich troch ďaleko najúspešnejšia. Pravdupovediac, nie je žiadna záruka, že to takto bude pokračovať. Tak ako v minulosti aj teraz bude musieť vyvinúť enormné úsilie, aby medzi veľmocami zostala najúspešnejšou.

Pozrime sa najprv na paralely v geografii. Rusko sa rozšírilo z relatívne malého hlavného územia v 16. storočí do najväčšieho suverénneho štátu na svete v 18. storočí.

Rozširovanie Ruska v Európe a Ázii. Modrá farba: ruské územie v roku 1533, fialová: územie pripojené v roku 1598, žltá: územie pripojené v roku 1689, zelená: územie pripojené v roku 1914. Hranica červenou farbou označuje územie ZSSR v roku 1965. Foto: atimes.com

Západné tajné služby na konci 1970. rokov očakávali, že studenú vojnu vyhrá Rusko. Určite si to myslel Henry Kissinger, podobne aj vtedajší nemecký kancelár Helmuth Schmidt.  Zdieľať

Rozšírenie jeho ríše bolo vždy jeho silnou aj slabou stránkou. V Rusku nikdy nebolo dostatočne veľa Rusov: od expanzie v 18. storočí sa do ruského impéria dostali Tatári, Turci a ďalší moslimovia, ktorých sa nepodarilo úplne asimilovať.

Čínska kultúra má 5-tisíc rokov, ale dynastia Čou – zakladatelia dnešnej Číny – okupovala v 1. tisícročí pred Kristom iba údolia rieky Wej a Žltej rieky.

Čínska ríša sa postupne rozširovala asimilovaním svojich susedov, čo sa dialo často násilnou cestou: nepoddajní barbari, ktorí žili na ríšskych hraniciach a nechceli sa naučiť čínske znaky, prijať čínsky odev a civilizovať sa, boli vyhladení alebo odsunutí na západ. Takto boli vytlačené hunské a ďalšie kmene, čo môže byť vysvetlením pre pád Ríma.

Rozširovanie Číny. Foto: atimes.com

Nedá sa vyhnúť podobnostiam s americkým rozširovaním v 18. a 19. storočí. Väčšina z neho sa, samozrejme, diala za pomoci otroctva.

Sloganom otrokárskej strany bol „Manifest osudu“. Mexická vojna bola podporovaná obchodom s otrokmi, proti nej vystupovali antiotrokárski whigovia, ako Abraham Lincoln a Ulysses S. Grant. Z toho pohľadu bolo rozširovanie v 19. storočí imperiálne a nestabilné, až kým občianska vojna otroctvo nezrušila a nevykorenila rozdelenie.

Po storočí poníženia málokto predpokladal, že sa Čína stane najväčšou ekonomikou na svete (ktorou už je alebo ňou čoskoro bude). Zdieľať

Rusko a Čína, podobne ako Spojené štáty, absorbovali obrovské územia a ovládli ich silou jednotiacej kultúry. USA, Čína a Rusko sú vnútorne krehké, no majú aj prekvapivú odolnosť.

Po páde Vietnamu hovorili európske a americké elity o kolapse amerického impéria a západné tajné služby na konci 1970. rokov očakávali, že studenú vojnu vyhrá Rusko. Určite si to myslel Henry Kissinger, podobne aj vtedajší nemecký kancelár Helmuth Schmidt. 

Málokto očakával, že USA sa pod vládou Ronalda Reagana s vervou vrátia, studenú vojnu vyhrajú a v 1990. rokoch sa stanú jedinou svetovou superveľmocou.

Rozširovanie USA. Foto: atimes.com

Po storočí poníženia ohraničenom prvou ópiovou vojnou v roku 1848 a komunistickou revolúciou v roku 1947 málokto predpokladal, že sa Čína stane najväčšou ekonomikou na svete (ktorou už je alebo ňou čoskoro bude).

Po strate viac ako pätiny svojej populácie v druhej svetovej vojne Rusko takmer vyhralo nasledujúcu studenú vojnu a po rozpade komunizmu a predpovediam o ruskej „implózii“ sa Rusko vrátilo ako svetová veľmoc.

Tieto tri kultúry sa radikálne odlišujú. Amerika je apokalyptická, Rusko mesianistické a Čína pragmatická. Zdieľať

Tu sa ich podobnosť končí.

Znamená to, že tieto tri kultúry sa radikálne odlišujú. Amerika je apokalyptická, Rusko mesianistické a Čína pragmatická. Apokalyptickou myslím to, že Američania sami seba definujú s ohľadom na nedosiahnuteľný okamih v budúcnosti, na cieľ kresťanskej púte, ktorej koniec sa vždy vznáša nad obzorom. V poslednej eseji v Tablet Magazine som sa pokúsil opísať jedinečnosť americkej kultúry:

Americká cesta je kresťanskou púťou, ktorá sa nemôže končiť pozemským cieľom. Preto je Huckleberry Finn príkladom kresťanskej literatúry tak, ako ním je aj Cesta pútnika (kresťanská alegória napísaná v roku 1678 Johnom Bunyanom, v anglickej literatúre patrí medzi najznámejšie náboženské diela; pozn. prekl.). Cesta nie je motivovaná miestom určenia, ale neúnavnosťou pútnika. Huckovo dobrodružstvo má len jeden možný koniec: Jeho cesta musí pokračovať, ako hovorí v poslednom riadku knihy: „Počítam, že nebudem čakať ani na Toma, ani na Jima a že pobežím do Teritória napred, pretože ma teta Sally chce adoptovať a civilizovať a to neznášam. Už som to skúsil.“

Amerika je apokalyptická v pôvodnom zmysle tohto gréckeho slova: riešenie leží nad viditeľným obzorom. Ústrednou témou americkej kultúry je púť do zasľúbenej zeme a jej charakteristickým typom je pútnik na ceste k vykúpeniu.

Dobrodružstvá Huckleberryho Finna, filmový plagát z roku 1960. Foto: amazon.co.uk

Naša kultúra je protestantská, individualistická a zameraná na protiklady. Všetci naši protagonisti majú problémy s autoritou. Oslavujeme kovboja jazdiaceho preč do západu slnka, súkromného detektíva, ktorý chodí sám, západného šerifa, ktorý na pravé poludnie odmieta opustiť svoju prácu – individuálnych pútnikov na ceste k spáse.

Naším národným archetypom je pútnik. V ostrom kontraste s tým je ruským národným archetypom kajúcnik: ruskou národnou drámou je Puškinov Boris Godunov (uchádzač o trón, ktorý zavraždí pravého cároviča) a ich národným románopiscom je Dostojevskij.

Americkým národným archetypom je pútnik. V Rusku ním je kajúcnik, ich národným románopiscom je Dostojevskij. Zdieľať

Západní analytici majú sklon vykresľovať Rusko v stave krízy. Je to správne, ale chýba tomu význam, pretože Rusko je v neustálej kríze od svojho založenia. Rusko bolo vždy na pokraji krízy. Odjakživa sa spoliehalo na daňové príjmy z politicky nestáleho západu, aby financovalo dobrodružstvá na východe.

Ako napísal Eugene Rosenstock-Huessy v Out of Revolution, Rusko a Amerika sú kontinentmi, ktoré sa museli zorganizovať v posledných 150 rokoch:

V Rusku bol problém vyriešený najprv z hranice na pobreží Baltského mora. Je to, akoby sa Texas alebo Utah a Nevada pokúsili anektovať 13 kolónií. Podrobením Fínska, rozdelením Poľska, porazením slobodných kaukazských národov, získaním baltských provincií od Švédska Rusi zdedili starý kapitál politickej a spoločenskej tradície.

V germánskom poriadku objavili vyššie daňové príjmy, získali nemecké prístavy a univerzity, poľských remeselníkov a roľníkov a židovských obchodníkov. Dobytie nových západných území Rusku ušetrilo organizovanie čisto ruských regiónov.

Historický účel

Rosenstock-Huessy vysvetľuje, že ruský „mužik“ „nebol žiadny usadený roľník západného typu, ale omnoho viac nomád, pouličný predavač, remeselník a vojak. Jeho schopnosť rozpínavosti bola obrovská.“

V roku 1581 sa Rusku otvorila Ázia. Ruská rozpínavosť, ktorá v 18. storočí dosiahla dokonca na Ruskú rieku v Severnej Kalifornii, nebola v žiadnom prípade iba cárska. „Mužik“ ako ruský vidiečan (nie „hospodár“ alebo „farmár“, či „robotník“, ale „mužik“) putuje a zabýva sa. Rok čo rok je pripravený opätovne migrovať.

Rusko cez rast svojej politickej moci naprieč eurázijským kontinentom prepojilo zmysel historického účelu ako nástupcu Byzantskej ríše a mesianistického zmyslu civilizačného poslania. Celý projekt bol organizovaný nekompetentne a stretával sa s neustálymi zlyhaniami. Mal ale svoju veľkoleposť, ktorá medzi Rusmi vyvolávala zmysel imperiálnej hrdosti a obsahovala aj udivujúcu schopnosť absorbovať bolesť.

Rusko porazilo Napoleona a Hitlera. Jeho vedci  v 1950. rokoch predbehli USA v pretekoch výstupu do vesmíru, keď napodobili nemeckú raketovú technológiu. USA vesmírne preteky nakoniec vyhrali len preto, lebo za nás hral nemecký tím vedený Wernherom von Braunom. A opäť, Rusko Ameriku takmer porazilo v studenej vojne.

Kolonizácia území na západnej hranici poskytla Ruskej ríši veľkých vodcov. Mnohí z najambicióznejších mužov z oblasti Baltu, Poľska a Kaukazu neviedli revolúciu proti rozširovaniu cárizmu, ale stali sa najhorlivejšími predstaviteľmi ríše. Sám Dostojevskij napísal:

Domnievam sa, že jeden z mojich litovských predkov zmenil svoje náboženstvo, aby si mohol vziať pravoslávnu Ukrajinku, a stal sa kňazom. Keď jeho žena zomrela, zrejme vstúpil do kláštora a neskôr sa stal arcibiskupom. Tým by sa dalo vysvetliť, ako arcibiskup Štefan založil našu pravoslávnu rodinu napriek tomu, že bol mníchom. Je trochu prekvapujúce vidieť jedného z Dostojevských, ktorí boli litovskými bojovníkmi, stať sa ukrajinským kňazom. Je to ale v plnom súlade s litovskými zvykmi. Môžem v tejto súvislosti citovať učeného Litovca svätého Vydunasa: „Mnohí dovtedy hrdí Litovčania mali len jedno želanie: vidieť jedného alebo viac svojich synov nastúpiť na cirkevnú dráhu.“

Byť Rusom znamená cítiť sa súčasťou veľkého, svätého a kolektívneho projektu, ktorého ciele sú také pôsobivé, že v ich presadzovaní sa môžu páchať aj veľké zločiny. Ruské impérium bol projekt taký šialený, ako bol aj grandiózny. Vyžadoval si vodcov s ambíciami väčšími ako život, ktorí pre zvládanie neustálych kríz neváhali úplne ignorovať ľudské utrpenie.

Národnostné zloženie Ruska. Foto: atimes.com

História nepozná „Ivana Rozumného“. Archetypom ruského vodcu je tyran s krvavými rukami, ktorý je napriek tomu schopný kresťanského pokánia, ako hovorí Puškin. Ak by Ivan Hrozný a Stalin mali na ruskom rebríčku tyranskej krvilačnosti stupeň 10, Vladimír Putin by mohol mať 2.

Rusi nie sú individualisti. Žiadať, aby napodobnili Ameriku vo veciach demokracie a ľudských práv, je v podstate protestantským pokusom evanjelizovať pravoslávnych. Zdieľať

Individualizmus nie je ruským charakterovým rysom. Žiadať, aby Rusi napodobnili Ameriku vo veciach demokracie a ľudských práv, je v podstate protestantským pokusom evanjelizovať pravoslávnych. Anglofónny protestantizmus je vo svojich najhlbších základoch individualistický, keďže jadrom zjavenia je podanie Božieho slova z Písma priamo jednotlivcovi. Pravoslávie takýto koncept nemá, v jeho poňatí je jednotlivec zasadený do kolektívu tak tesne ako bábiky v ruských matrioškách.

Výraz „paranoidný Rus“ je pleonazmus. Byť Rusom znamená byť už aj paranoidným, keďže imperiálnemu projektu vždy hrozí rozpad na drobné kúsky, a tiež preto, že porazení v zápase o moc v ríši sa vždy usilujú o pomstu.

Rusi sú hráči šachu. Šach je v podstate paranoidná hra a neprekvapuje, že viacerí najväčší šachisti v histórii (napr. Alekhine a Fischer) boli v klinickom zmysle paranoidní. Paranoja je neschopnosť rozlíšiť náhodné od úmyselného. Na šachovnici sa nič nedeje náhodne, každý ťah má svoj účel. Bohužiaľ, Američania hrajú na šachovnici, akoby to boli Monopoly. Nemáme žiadny presahujúci strategický cieľ, snažíme sa iba zhromažďovať lokálne výhody.

Z tohto pohľadu sa vláde Georga W. Busha vo februári 2004 zdalo celkom rozumné podporiť ukrajinskú „Oranžovú revolúciu“. Nakoniec, nepodporujeme my Američania demokraciu na celom svete? Ukrajinskí oligarchovia začali meniť svoje politické tábory a Vladimír Putin dospel k záveru, že Amerika ide rozložiť Rusko.

Oblasti Číny podľa jazyka, akým sa v nich rozpáva. Foto: atimes.com

Čínsku identitu obyvatelia Západu ťažko pochopia. Len donedávna hovorilo oficiálnym ríšskym dialektom alebo mandarínčinou iba málo Číňanov. Väčšina používala jeden z takmer 60 dialektov, ktorými sa v Číne stále rozpráva. Všetci však píšu rovnakými znakmi. Rozširovanie čínskej ríše dovolilo včleneným národom zachovať si svoj jazyk, no všetci sa museli naučiť písať čínskymi znakmi. Ich dialekty sa odlišujú asi ako welština od maďarčiny a ani pri písaní rovnakých znakov v rozdielnych rečiach si nerozumejú ani slovo. No väčšina z nich sa dnes už vďaka centralizovanému vzdelávaciemu systému a elektronickým médiám dohovorí mandarínčinou.

Na začiatku nášho letopočtu dosahovala úroveň čínskej gramotnosti hodnotu 30 percent, kým v Európe to bolo blízko nule. Zdieľať

Základom Čínskej ríše bola gramotnosť. Na začiatku nášho letopočtu dosahovala úroveň čínskej gramotnosti hodnotu 30 percent, kým v Európe to bolo blízko nule. Jediným národom vo svete s vyššou gramotnosťou boli Židia.

Čínske deti vo veku 6 rokov dostávajú štetec a atrament a učia ich, že detstvo sa im skončilo. V nasledujúcich piatich rokoch strávia každodenne tri až štyri hodiny výučbou čítania a písania. S výnimkou Židov vynakladá Čína spomedzi všetkých národov sveta najviac výchovného úsilia do socializácie.

Čínske matky svojim deťom nespievajú uspávanky podľa ríšskych znakov, tie sú abstraktným vyjadrením myšlienok bez zvukovej podoby. Po väčšinu čínskej histórie sa uspávanky a ľúbostné piesne spievali v desiatkach dialektov, ktorými Číňania hovoria u seba doma.

Ríšske donucovanie

Od komunistickej revolúcie a vzostupu elektronických médií sa mandarínčina stala zrozumiteľnou pre väčšinu Číňanov. Stále však rozprávajú jej regionálnymi variantmi a mnohí z nich, hlavne na juhu krajiny, rozumejú iba dialektom.

Čínska kultúra je v istom zmysle nástrojom ríšskeho donucovania. Číňania majú dve identity – jednu pre verejný život v ríši a druhú pre svoje rodiny. Prvú z nich žijú v obrázkových znakoch, druhú väčšinou v dialektoch.

Svätý Augustín upozorňoval Cicera, že spoločný záujem nestačí: to, čo štátom dáva súdržnosť, je spoločná láska. To Číne chýba. Svojho vládcu tolerujú, ale nemilujú ho. Zdieľať

V istom zmysle je Čína najviac zjednotenou kultúrou na svete, čo si vyžaduje mnohoročné úsilie, aby si deti osvojili písomnú kultúru. Z iného pohľadu sa Čínu nikdy nepodarilo zjednotiť. Je to dokonalý cicerónsky štát, ktorý drží pospolu vďaka spoločným záujmom, hlavne pre potrebu domáceho pokoja a poriadku.

Svätý Augustín upozorňoval Cicera, že spoločný záujem nestačí: to, čo štátom dáva súdržnosť, je spoločná láska. To Číne chýba. Jej rodiny, kmene, klany a národy tolerujú vládcu ríše sediaceho v Pekingu, ale nemilujú ani jeho, ani seba navzájom. Vládca je nevyhnutný na odvrátenie chaosu (a Číňania majú v živej pamäti, ako vyzerá chaos v podobe vlády vojenských vodcov), ale nemilujú ho.

Ako hovorí taliansky sinológ Francesco Sisci, Čína nevyvinula žiadny systém „práv a povinností“, aký sa zaužíval v starovekom Ríme a neskôr na Západe. Človek si tu neplní svoje povinnosti k štátu v očakávaní, že mu ten potvrdí jeho práva. Miesto toho sa riadi rozmarmi cisára a dúfa, že bude odmenený.

Na povrchu je lepidlo, ktoré drží čínsku spoločnosť pospolu pozoruhodne silno, spolu s hlbokou a starovekou kultúrou, pričom na jej osvojenie počas detstva sa vyžaduje enormné úsilie. Čína však stále zostáva predmetom odstredivých síl. Cisár sa v Zakázanom meste musel neustále obávať rebelantských provincií, že štruktúru ríše roztrhnú.

Môže to vyzerať paranoidne, ale Čína len nedávno podstúpila „Storočie poníženia“ (od prvej ópiovej vojny po revolúciu v roku 1947), počas ktorého zažívala opakované a ničivé zásahy zo zahraničia.

Čína pôjde do vojny, aby predišla akémukoľvek pokusu o svoje rozloženie. Ak sme ochotní ísť na hranu pre zopár opustených skál v Juhočínskom mori, hovorí Peking, premýšľajte, čo budeme robiť pri Taiwane alebo Tibete. Zdieľať

Čínsky postoj k svetu je paranoidný, ale aj tí paranoidní majú nepriateľov: Čína sa obáva pokusov Západu podporovať nezávislosť Tibetu, radikalizácie ujgurských moslimov vo svojich západných provinciách a budovania Taiwanu ako alternatívneho štátu.

Čína pôjde do vojny, aby predišla akémukoľvek pokusu o svoje rozloženie. Jej fixácia na Juhočínske more, kde si kladie pochybné historické nároky, odráža staré čínske príslovie: „Zabi kura, kým sa opica díva.“ Ak sme ochotní ísť na hranu pre zopár opustených skál, hovorí Peking, premýšľajte, čo budeme robiť pri Taiwane alebo Tibete.

Na samite APEC v Pekingu v decembri 2014 to prezidentovi Obamovi povedal aj jeho čínsky náprotivok Si Ťin-pching. Čína je národom a územím, vysvetľoval Si, jej populácia môže o 10 percent stúpnuť alebo klesnúť, ale Číňanov tu bude vždy mnoho. Doplnil, že Čína je ako územie posvätná a nedotknuteľná a to je dôvod, prečo sa Peking Juhočínskeho mora nikdy nevzdá.

Čínske hranice sú dnes v podstate rovnaké, aké boli za vlády dynastie Tang v roku 700 po Kristovi. Ťažko sa dá Čínu považovať za expanzívnu mocnosť, keď sa príliš nesnažila rozšíriť za dobu jeden a pol tisícročia.

Spory o ostrovy v Juhočínskom mori. Červená farba označuje oblasť, na ktorú si robí nárok Čína. Modrá farba určuje ekonomické zóny podľa Dohody Organizácie spojených národov o morskom práve. Foto: atimes.com 

Čína vynakladá obrovské prostriedky na obranu svojich hraníc (rakety zem-loď, diesel-elektrické ponorky, rakety proti satelitom, spôsobilosti na kybernetické vojny) a relatívne málo na pozemnú armádu. Na vybavenie svojho pešiaka vynaloží sotva 1 500 amerických dolárov, Spojené štáty minú 13-krát toľko. Čína mohutne investuje do stíhačiek štvrtej generácie a lietadiel stealth piatej generácie, ale nemá žiadne lietadlá na podporu pozemného útoku, ako sú americké A-10 alebo ruské SU-25.

Jej cieľom je znížiť technologický náskok USA a jedného dňa ho prekonať. Niekdajší americkí spojenci v regióne to vzali na vedomie a Filipíny sa už ponúkli, že prejdú na čínsku stranu.

Na vybavenie svojho pešiaka vynaloží Čína sotva 1 500 amerických dolárov, Spojené štáty minú 13-krát toľko. Zdieľať

To, čo na Západe vyzerá ako zdvorilé gesto smerom k náboženskej slobode (prijatie Dalajlámu) či záujem o politických utečencov (oficiálne americké financovanie Svetového kongresu Ujgurov), je z pohľadu Pekingu dôkazom toho, že Západ si udržiava svoje možnosti na destabilizáciu a rozloženie Číny.

Nemám v úmysle minimalizovať riziká spojené s oslabovaním globálnej moci Ameriky. Za najlepších okolností sú Rusko a Čína nebezpečnými súpermi, ktorí si vyžadujú starostlivé zaobchádzanie. Za najhorších okolností... no, o najhorších okolnostiach radšej nechcime uvažovať. V roku 1983 sme sa dostali k jadrovej vojne s Ruskom bližšie, ako bola väčšina ľudí zapojených do veci ochotná pripustiť. Ale nie je dôvod na to, aby sa vzťahy medzi USA, Ruskom a Čínou stali nadobro nepriateľské a nemohli zostať mierovo konkurenčné.

Aby sme predišli tragickým chybám, pri zaobchádzaní s Ruskom a Čínou by sme mali rešpektovať dve základné pravidlá.

Po prvé: Amerika musí konať z pozície sily – skutočnej a ohromujúcej sily, nie hrozby. Znamená to udržiavať neprekonateľný náskok vo vojenských technológiách. Rusko a Čína počas Reaganovej vlády zaostali tak výrazne, že stratili akúkoľvek nádej poraziť americké zbrane a hrozili sa prísľubu vytvorenia Strategickej obrannej iniciatívy (ľudovo nazvanej Hviezdne vojny). Amerika počas posledných 15 rokov utratila na vojny v Iraku a Afganistane 5 biliónov dolárov, zatiaľ čo výdavky na základný obranný výskum a vývoj boli úplne skresané. Ten pomer sa musí drasticky obrátiť.

Po druhé: Amerika by sa NEMALA snažiť destabilizovať Rusko ani Čínu – napr. podporou nespokojnosti moslimov proti moskovskému alebo pekinskému režimu. Niekoľko ľudí v komunite amerických tajných služieb by to rado robilo.

Čína dnes udeľuje dvakrát viac doktorátov z vedy, technológií, inžinierstva a matematiky ako my. Ak svoj vedecký a technologický náskok pred ňou stratíme, hra sa skončila. Zdieľať

Vo veciach islamu nemáme s Ruskom a Čínou rovnaké záujmy. Ich moslimské populácie sú úplne sunnitské a radi sa spolčia s krvilačnými šíitmi, napr. s Iránom a jeho spojencom Hizballáhom. Na spoluprácu s Ruskom a Čínou v boji proti terorizmu je nejaký priestor, ale bude to spojené skôr s náročnými rokovaniami ako s jednoduchým súbehom záujmov.

Stručne povedané: Rusko a Čína by mali zotrvať v bázni nad technologickou a ekonomickou zručnosťou Spojených štátov a samy zistiť, že najlepšie sa vedie slobodným spoločnostiam.

Americkou výhodou to bolo od samého počiatku. Čína dnes udeľuje dvakrát viac doktorátov z vedy, technológií, inžinierstva a matematiky ako my. Ak svoj vedecký a technologický náskok pred ňou stratíme, hra sa skončila.

Americký problém je jednoduchý: vyhodili sme 5 biliónov dolárov do Iraku a Afganistanu a zanedbali sme základný výskum, vývoj, takisto investovanie do najmodernejších obranných a leteckých technológií. Po prvýkrát od druhej svetovej vojny je naša technologická prevaha ohrozená.

Je nebezpečne pomýlené mávnuť rukou nad Číňanmi pre ich imitátorstvo a nevidieť ich invenčnosť. Kým sa Čína snažila dobehnúť Západ, bolo pre ňu lacnejšie imitovať, ako inovovať, no v mnohých odvetviach to už viac neplatí. Čína je plná inovátorov. Každý, kto pochybuje o čínskej schopnosti zvládnuť aj tie najkreatívnejšie výzvy západnej kultúry, by si mal vypočuť, ako Yuja Wangová hrá Beethovena.

Panoráma 6,5 miliónového mesta Kanton v južnej Číne. Foto: flickr.com/jo.sau 

Ruský systém S-400 (a čoskoro nasadený S-500) už môže byť schopný poraziť americké lietadlá stealth. Žiadny veliteľ amerických vzdušných síl nedovolí priblížiť sa stíhačkám F-22 „Raptor“ kamkoľvek do blízkosti ruských systémov protivzdušnej obrany v Sýrii. Nevieme, aké dobré sú, a ani to nechceme spoznať.

Keď politici od niekoho žiadajú, aby pritvrdil voči Putinovi, nie je jasné, čo tým presne myslia. Amerika by vzdušnú bitku s Ruskom zrejme nevyhrala. Celkom určite nechceme pozemnú vojnu na Ukrajine. Vôbec nie je jasné, čo by USA v krátkodobom horizonte mali robiť, ak by chceli pritvrdiť.

Čína v roku 2018 získa od Ruska systém protivzdušnej obrany S-400 s dosahom 400 km, čo jej umožní ovládnuť nebo nad Taiwanom. Z „nepotopiteľnej lietadlovej lode“, ako tento ostrov niekedy nazývajú americkí stratégovia, bude môcť lietadlo vzlietnuť len s tichým súhlasom Pekingu.

Americká politika by mala presviedčať zvyšok sveta, že nikto nemôže dúfať vo vojenské víťazstvo nad technologicky najvyspelejšou americkou armádou. Súčasne by mala dať jasne najavo, že USA nebudú zneisťovať svojich súperov vnútri ich súčasných hraníc.

Povahy ruskej a čínskej ríše sú zo svojej podstaty nestabilné a vonkajšie zasahovanie do svojich vnútorných záležitostí budú považovať za existenciálne ohrozenie. Chceli sme rozbiť Sovietsky zväz a uspeli sme. Sovietsku ríšu sme zmenšili na Rusko. Vysielanie odkazov, že si neprajeme pretrvanie Ruska v jeho súčasnej podobe nemusí byť najmúdrejší postup.

Americká politika by mala presviedčať svet, že nikto nemôže dúfať vo vojenské víťazstvo nad technologicky najvyspelejšou americkou armádou. Súčasne by mala dať jasne najavo, že USA nebudú zneisťovať svojich súperov vnútri ich hraníc. Zdieľať

Veci sa dnes obrátili naopak. Čína rýchlo zmenšuje technologický náskok Spojených štátov, čo sa dá vidieť aj v napredovaní jej vesmírneho programu. Ruské systémy protivzdušnej obrany môžu byť schopné napadnúť americké lietadlá stealth. Rusko a Čína dnes cítia príležitosť ukázať Amerike, že už nie je dominantnou veľmocou. Tieto dve mocnosti majú po svojom dlhom pokorení chuť napnúť svaly a ukázať svoju silu.

Američania vyhrali studenú vojnu z veľkej časti preto, lebo Rusko nevedelo konkurovať americkým digitálnym technológiám. To, čo v roku 1973 pri raketách zem-vzduch vyzeralo ako zničujúca ruská výhoda, sa zmenilo na rozhodujúcu americkú výhodu pri protiopatreniach v leteckej elektronike v roku 1982, keď Izrael zničil takmer 90 moderných sovietskych lietadiel, ktoré Sýria vyslala do libanonského Údolia Bekaa.

Ruskí vojenskí lídri dospeli v prostriedku 1980. rokov k záveru, že americká prevaha vo výpočtových procesoch, leteckej elektronike a (potenciálne) v raketovej obrane je ohromujúca.

Mali by sme sa poučiť, že Rusko a Čína môžu úspešne nachádzať oblasti strategickej spolupráce so Spojenými štátmi, ale že takúto spoluprácu budú samy vyhľadávať o to viac, o čo väčší bude americký technologický náskok.

Pôvodný text: How the US should engage China and Russia. Publikované s dovolením Asia Times, preložil L. Obšitník.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo