NEKROLÓG: Odišiel Hlas. Nielen Ameriky

V časoch komunistického režimu, v lete 1984 dostal Ladislav Stromček (v tom čase katolícky aktivista spoločenstva Fatima a tajný študent teológie, dnes generálny vikár Žilinskej diecézy) na vlastné prekvapenie povolenie vycestovať na Západ. Dostal sa do Ríma, kde sa stretol s mnohými Slovákmi, ktorým zreferoval situáciu cirkvi na Slovensku, tajne sa dostal na audienciu k Svätému Otcovi, stretol sa s arcibiskupom Jozefom Tomkom a ďalšími významnými osobnosťami. Ako píše v knihe Jána Šimulčíka Zápas o nádej, nakoľko mal vybavené aj vízum do Nemecka, chcel ísť aj do Mníchova za Antonom Hlinkom.

"Celé Slovensko počúvalo na Hlase Ameriky jeho relácie o situácii cirkvi u nás. Najúčinnejšou formou obrany prenasledovaných bolo, ak o takých prípadoch hlásili zahraničné agentúry. Režim bol na to zvlášť citlivý. Po druhé, celé Slovensko počúvalo tieto stanice a z nich boli ľudia najlepšie a okamžite informovaní. To veľmi povzbudzovalo k vedomiu spolupatričnosti," napísal Stromček.

Všetko je prešpikované agentmi

V Mníchove sa Stromček dostal do saleziánskeho ústavu, kde Hlinka býval, stačilo, aby mu spomenul Silva Krčméryho, biskupa Korca a tajné heslo (výrok z evanjelia) a dostalo sa mu vrelého privítania. "Počas ďalšieho týždňa sme spolu strávili každý deň niekoľko hodín v intenzívnych rozhovoroch. Bolo to nielen pracovné. Je filozofom, teológom i psychológom. Veľa som sa pýtal na otázky osobnostného rastu človeka, na cesty k dosiahnutiu zrelej osobnosti. V tom čase som študoval teológiu, a preto ma zaujímalo, ako vidí niektoré veci súčasná teológia i on osobne, aké sú súčasné odchýlky a čo chápe pod zdravou náukou. Očarila ma na ňom jeho systematickosť a dôslednosť," spomína generálny vikár Stromček.

"Očarila ma na ňom jeho systematickosť a dôslednosť."
Ladislav Stromček, spolupracovník Antona Hlinku
Zdieľať

Hlinka mu priblížil, akými spôsobmi sa dostal k práci vo vysielaní Hlasu Ameriky a Slobodnej Európy. V jeden deň ho vzal so sebou aj do redakcie, ale nakoniec ho nechal iba stáť na ulici. Cestou späť mu vysvetľoval: "Je to tu prešpikované agentmi komunistickej rozviedky. To nemá význam." Spolu sa tiež rozprávali o rôznych spôsoboch pašovania náboženskej literatúry na Slovensko, pričom mu Stromček navrhol: "Prevážanie kníh cez hranice je zložité a nebezpečné. Samizdaty tlačíme stále len na cyklostyloch s tlačiarenskou kolomažou. Potrebujeme vybudovať kvalitné a výkonné tlačiarenské centrá priamo u nás doma, na Slovensku." Hlinka ho na to oboznámil so svojimi kontaktmi na protestantské komunity v Nemecku a Holandsku, ktoré mu pomáhali distribuovať knihy na Slovensko a povedal, že by boli ochotní aj zafinancovať kvalitný ofsetový stroj. To sa o pár týždňov, aj vďaka pomoci Vladimíra Jukla, podarilo.

300 000 podpisov. Aj vďaka Hlasu Ameriky

Ladislav Stromček v knihe pripomína aj okolnosti podpisovej akcie z januára 1988. Do Bratislavy vtedy z Moravy prišla 31-bodová petícia za náboženskú slobodu podporená listom vtedajšieho pražského arcibiskupa, kardinála Františka Tomáška. V priebehu jedného víkendu, aby ŠtB nestihla reagovať, sa Stromčekovi a jeho známym podarilo na rodnej Orave vyzbierať neuveriteľných 4925 podpisov. Okamžite to referovali Hlinkovi do Mníchova a nasledujúci deň už ľudia z Hlasu Ameriky počuli: "Na Slovensku prebieha veľká podpisová akcia za náboženskú slobodu. Napríklad na Orave sa cez tento víkend nazbieralo skoro 5000 podpisov." Na ľudí to zapôsobilo ako rozbuška, do týždňa sa vyzbieralo vyše 16 000 podpisov a ďalšie neustále pribúdali. Stromček priebežné údaje pravidelne hlásil Hlinkovi a ten cez Hlas Ameriky o tom oboznamoval celé Slovensko.

"Podpisovka sa v nasledujúcich dňoch rozhorela ako požiar v suchom lese. V utorok 19.1. prišlo z Trnavy 13 240 podpisov. V Bratislave sa k tomuto dňu nazbieralo ďalších 3 588 podpisov a okrem toho asi sto podpisov zhabala ŠtB niekomu pri zbieraní. (...) Denne som volal do Mníchova a Anton Hlinka v Hlase Ameriky zverejňoval tieto čísla. Ani jeden región Slovenska nechcel zostať bokom, ľudia počúvali, či už boli zahlásení aj oni. K 31. januáru sme evidovali spolu 99 963 podpisov. V podmienkach totalitného sledovania a v atmosfére strachu, ktorú režim vytváral, to bolo niečo neslýchané. Režim sa začal báť, že ľudia sa ho až tak neboja...," spomína Stromček. Nakoniec sa na Slovensku vyzbieralo 300 000 podpisov, v Čechách a na Morave ďalších 200 000, čo už naozaj začalo búrať piliere režimu a vytvárať predobraz budúcich udalostí.

Mokrí pri rádiách

Keď sa koncom marca 1988 zišlo v Bratislave niekoľko tisíc ľudí, aby pokojne a so sviečkami v rukách požadovali náboženskú slobodu, režim už nezostal nečinný. Manifestáciu rozohnal vodnými delami, obuškami, bitkami a masovým zatýkaním. Aj vtedy tvoril Hlas Ameriky kľúčový most zo Západom. Antonovi Hlinkovi robil spravodajcu opäť Ladislav Stromček. "Dopoludnia som si na tento účel vyhliadol a odskúšal telefónny automat, z ktorého som ešte nevolal. Predpokladal som, že tie, z ktorých som už viackrát telefonoval, môže mať ŠtB pod dozorom. Okolo 19.30 som zavolal do Mníchova. Ako som sa neskôr dozvedel, Anton Hlinka aj so Zuzkou Ferinovou, ktorá vysielala pod pseudonymom Klára Inovecká, sa doma pri zapálenej sviečke od 18.00 (vtedy začala demonštrácia) modlili ruženec. Neboli sme dohodnutí, že zavolám, ale čakali. Keď páter Hlinka zdvihol telefón, namiesto pozdravu som sa mierne rozrušený spýtal: 'Máte to zapnuté?' V jeho odpovedi som cítil akúsi bázeň: 'Áno.' - a čítal som správu, neobzerajúc sa dookola, či niekto po mňa nepríde. Bolo mi to jedno.


Anton Hlinka, Hlas Ameriky, 25. 3. 1988, .mp3 záznam, 4:52 min

Hlas Ameriky vysielal každý deň o 21.00. Zvlášť v tento deň bolo celé Slovensko pri prijímačoch. Po odtelefonovaní správy som išiel na stretnutie do istého bytu. Postupne tam prichádzali ľudia z manifestácie, premočení od zásahov vodných diel. Ktosi tam pustil Hlas Ameriky. Anton Hlinka so Zuzkou striedavo čítali poslanú podrobnú reportáž, ešte bolo počuť hrkotanie mikrofónu, ktorý si improvizovane podávali. Ľudia v byte počúvali, súhlasne prikyvovali hlavami a po skončení nevychádzali z údivu: 'Ešte sme tu celí mokrí, čo sme odtiaľ prišli, a už sa to vysiela! Dve hodiny po akcii!' Spolu s nimi som sa čudoval, ako je to možné..." Správy z Hlasu Ameriky následne prebrali západné médiá a o udalostiach vedel celý svet.

Anton Hlinka bol počas Barbarskej noci roku 1950 spolu s tisíckami rehoľníkov zatknutý, z ČSSR ušiel v lete 1951. V zahraničí bol jednou z najsilnejších opôr prenasledovaných Slovákov, významným náboženským organizátorom, vydavateľom kníh, tvorivým spisovateľom, teológom aj filozofom. Dňa 26.3.2011, deň po výročí Sviečkovej manifestácie, po dlhej chorobe vo veku 84 rokov odišiel do večnosti. Česť jeho pamiatke!

Lukáš Obšitník

Foto: books.sk, archív

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo