Archeopark Cífer-Pác Zrekonštruovali osadu, ktorá naznačuje spojenectvo Rimanov a Germánov spred jedenapoltisíca rokov

V roku 1965 sa po pooranom poli pri cíferskej miestnej časti Pác neďaleko Trnavy prechádzal Viliam Kráľovič, vášnivý archeológ amatér. V ornici si všimol črepiny, ako i úlomky strešnej krytiny a tehál s rímskymi nápismi.

Upozornil na to archeológov a štyri roky nato tu začal prebiehať archeologický výskum pod vedením Titusa Kolníka. Výskum trval dvanásť rokov.

Kolník si uvedomoval, že to, čo tu objavili, je niečo neobvyklé a zaslúži si popularizáciu. Trvalo však niekoľko desaťročí, kým k tomu došlo. Samotný Kolník sa toho, žiaľ, nedožil.

Až v roku 2024 sa vďaka spolupráci obce s archeológmi podarilo otvoriť múzeum Archeopark Cífer-Pác – iba pár desiatok metrov od samotného náleziska.

„Osídlenia na tomto mieste datujeme od mladšej kamennej doby. Oblasť bola relatívne husto osídlená vďaka úrodnej pôde a množstvu vodných tokov, ktoré stekajú z Karpát. Priamo tu je potok Gidra, ktorý určil miesta, kde sa ľudia usádzali,“ hovorí koordinátor múzea Daniel Dida.

„Z druhého storočia tu máme pozostatok rímskeho pochodového tábora na opačnej strane potoka. Je možné, že nápis, ktorý je na Trenčianskom hrade, súvisí s légiou, ktorá prešla aj týmto táborom,“ pokračuje Dida v historickom exkurze.

Daniel Dida. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Vďaka potoku sa tu niekedy v novoveku postavil aj mlyn, pričom budova toho súčasného, ktorá je tu prinajmenšom od roku 1920, bola zrekonštruovaná a dnes slúži ako vnútorná expozícia múzea a kaviareň.

Vonku však nájdeme niekoľko zaujímavých budov z dreva, hliny, ale aj jednu kamennú. Ide o možné rekonštrukcie objektov, ktoré tu stáli pred viac ako jedenapoltisíc rokmi.

Germánov lákal rímsky luxus

„V rímskej dobe bola Európa, zjednodušene povedané, rozdelená na dve polovičky – na južnej sa rozprestierala Rímska ríša a na našom území jej hranicu tvoril Dunaj. Oblasť na sever od neho obývali Germáni, konkrétne tu to boli Kvádi,“ uvádza.

Kvádi obývali územie Podunajskej nížiny približne od prvého do konca štvrtého storočia nášho letopočtu. Najvýznamnejšia pre toto územie je práve kvádska osada, ktorej prítomnosť tu je známa od druhého storočia.

„Zaujímavé je to preto, lebo Rimania sem prišli bojovať aj proti Kvádom, nemáme však žiadnu zmienku o tom, že by tá osada bola vyplienená alebo zničená. Boli pritom od seba pár desiatok metrov,“ hovorí ďalej Dida.

Z toho pramení domnienka, že už vtedy tu mohol vzniknúť spojenecký vzťah medzi germánskou elitou, ktorá tu žila, a Rimanmi.

Je podporená tým, že šlo nielen o spolužitie dvoch etník v tesnej blízkosti, ale podľa všetkého Rimania postavili Germánom niekoľko budov.

„Ide o dvorec, ktorý sa odlišuje od všetkého ostatného, čo tu bolo postavené,“ vraví Dida. „Bol to priestor veľký asi šesťdesiat krát sedemdesiat metrov a jeho súčasťou boli dve vykurované kamenné budovy. Stavebné technológie jasne hovoria o tom, že to bolo postavené Rimanmi.“

Vie sa to nielen vďaka tomu, že kamenné budovy sa tu predtým ani potom nenachádzali, ale našli sa tu aj fragmenty tehál s nápismi OFARNBONOMAG či OFARNURSICINIMG.

Fragment tehly s nápisom. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Ako uvádza archeológ Vladimír Varsik, skratka OFARN pravdepodobne označovala dielňu pobrežných zborov (rímskych jednotiek chrániacich rímske provincie na brehu Dunaja) a zvyšné písmená sú zrejme označením dielenských majstrov – Bonusa a Ursicinusa.

To znamená, že materiál použitý na výstavbu tohto sídla pochádzal z tehelní na južnom, teda rímskom brehu Dunaja, ktoré pracovali pod réžiou vojska. Pravdepodobné je podľa Varsika tiež to, že vojaci sa na výstavbe priamo podieľali.

„Jednou z úloh rímskej ,zahraničnej politiky‘ bola podpora prorímsky orientovanej germánskej šľachty. Tejto spoločensky vysoko postavenej vrstve na demonštráciu vlastnej moci a kontaktov už dávno nestačili len kvalitné rímske výrobky, kovové nádoby alebo luxusné šperky. Jej predstavitelia boli očarení rímskym luxusom a zatúžili bývať v rímskom štýle,“ uvádza Varsik vo svojom článku.

Možné teda je napríklad to, že germánsky veľmož, ktorý tu žil vo štvrtom storočí, mal dobré vzťahy s Rimanmi a tí mu to postavili na znak spojenectva.

Rímska kúpeľná budova (balneum) v germánskej osade. Foto: Postoj/Jakub Lipták

„Vo vzdialenosti asi štyridsať kilometrov od rímskej hranice bolo niečo takéto možné len v ovzduší pokojných a mierových rímsko-germánskych vzťahov,“ píše ďalej. „Z historického hľadiska takéto podmienky skutočne vládli počas vlády konštantínovskej dynastie celú prvú polovicu 4. storočia a potom ešte zhruba dve desaťročia medzi ťažením Constantia II. v roku 358 a veľkou vojenskou výpravou cisára Valentiniana I. v roku 375.“

Zemnica a balneum

Jedna z kamenných budov, ktoré kvádskemu veľmožovi postavili, bola pravdepodobne kúpeľnou budovou – teda takzvané balneum. Archeológovia sa tak domnievajú na základe nájdených pozostatkov ohniska a porovnania s kúpeľnými objektmi, ktoré sa našli na iných lokalitách.

„Treba si uvedomiť, že sa tu nenašli žiadne trčiace múry zo zeme, ale iba odtlačky muriva v zemi,“ vysvetľuje Dida. Vzhľad zrekonštruovaných objektov je teda hypotetický, no na cíferskom archeoparku je podľa neho významné to, že budovy sú postavené s ponechanými priestorovými vzťahmi medzi nimi.

Vizualizácie možného vzhľadu germánskej osady. Vybudované sú objekty: 1. kvádska zemnica so šiestimi stĺpmi a pletenými stenami obmazanými hlinou, 2. kamenný rímsky kúpeľ (balneum) s podlažným vykurovaním a vonkajším kúreniskom (praefurnium), 3. rímska drevená stavba s portikom okolo troch stien, ktorá stála v areáli veľmožského dvorca, 4. studňa – zdroj vody pre kúpeľ, 5. plotenie veľmožského dvorca. Autor: Jana Minaroviech

„Keď prídete do bežného archeoparku alebo skanzenu, budovy sú tam postavené ako taká výstavka,“ hovorí. „My sme tie vzťahy zachovali – pred kúpeľom je kvádska zemnica, lebo tam naozaj bola. Môžete sa cez to prechádzať tak ako v tom skutočnom dvorci.“

Samotné nálezisko sa po roku 1980 zakonzervovalo a plocha dnes opäť slúži na poľnohospodársku činnosť. Budovy, ktoré napodobňujú kvádsku osadu, vybral profesor Varsik podľa toho, aby odprezentoval rôzne druhy objektov – teda rímske kamenné aj drevené budovy, ako aj pôvodné germánske. Vybudovaná je približne tretina skúmaného územia.

Tou je napríklad malá tmavá zemnica s pletenými stenami pomazanými hlinou a trstinovou strechou. Nenašli sa tu stopy po ohni, z čoho plynie predpoklad, že nebola vykurovaná. Ťažko si predstaviť život v takejto chalúpke.

Germánska zemnica. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Vedľa nej však stojí pomerne vyspelá rezidencia s autentickými zasklenými oknami a podpodlažným kúrením – hypokaustom.

„Keď sem chodia zo škôl deti, vezmem ich najprv do zemnice a spýtam sa ich, čo im tam chýba. Povedia, že kúrenie, kuchyňa, telka... Potom ich zavediem sem a ukážem im, že tu mali kúrenie, teplú vodu a ďalšie vymoženosti. Pre Germánov, ktorí žili v zemniciach, toto muselo byť ako zjavenie,“ myslí si Dida.

Kúsok vedľa stojí tiež rímska drevená stavba s portikom (stĺpovou predsieňou) okolo troch stien, ktorá stála v areáli dvorca. Aj tá oproti kvádskej zemnici pochádza takmer ako z budúcnosti.

Rímska drevená budova. Foto: Postoj/Jakub Lipták 

Aj výpovede brigádnikov zo 70. rokov

Zatiaľ čo exteriérová expozícia návštevníka prenáša do jedného časového bodu vo štvrtom storočí, v priestore mlyna môže študovať interiérovú expozíciu siahajúcu od mladšej kamennej doby až po raný stredovek. Počas výskumu sa tu totiž našli artefakty z viacerých historických vrstiev.

Samotné múzeum prevádzkuje obecná firma, ktorej sa v roku 2022 podarilo získať finančné zdroje z eurofondov spoločne s českou obcou Modra pri Velehrade v rámci programu Interreg. Za tie bolo možné zrekonštruovať mlyn, vybudovať exteriérovú expozíciu a založiť interiérovú.

Daniel Dida, ktorý vyštudoval intermediálne umenie, priznáva, že sa nevenoval muzeológii ani histórii a v pozícii koordinátora cíferského archeoparku sa ocitol v podstate náhodou.

„Zaujalo ma to však natoľko, až som si povedal, že dám výpoveď v práci a budem sa venovať naplno tomuto. Možno to bolo naivné, ale zamiloval som sa do toho,“ hovorí. „Snažil som sa do toho dať svoje uvažovanie, aby sme veci, ktoré robíme, nerobili náhodne, ale aby to vytváralo zmysluplnú mozaiku.“

Interiér balnea. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Príkladom je projekt Ako sa kopali dejiny, ktorý pozostáva z na kameru zachytených výpovedí ľudí, ktorí na nálezisku v sedemdesiatych rokoch pracovali ako brigádnici.

„Je to nová vrstva v expozícii – chodíte medzi exponátmi a zároveň si môžete vypočuť jednoduché príbehy,“ dodáva Dida. „Napríklad o tom, aké počúvali pesničky pri kopaní.“