Práca v ére AI Dôstojnosť práce v katolíckom sociálnom myslení

Vníma ju ako ústrednú súčasť života, ktorá formuje ľudskú osobu. Od Knihy Genezis až po encykliku Laborem exercens Cirkev učí, že dôstojnosť práce nespočíva v tom, aká je nová či výkonná, ale ako utvára charakter, zručnosti a oddanosť spoločnému dobru. Presne toto uniká Arthurovi Brooksovi v jeho eseji na stránke The Free Press s názvom It’s 2028: AI Has Made You Much Happier (Je rok 2028 a vďaka umelej inteligencii ste oveľa šťastnejší.)

Brooks si predstavuje budúcnosť, v ktorej nás umelá inteligencia oslobodí od „komplikovaných“ životných úloh, ako ich nazýva. V skutočnosti však Brooks chápe rutinnú intelektuálnu námahu, akoby to bola iba otrava – emaily, písanie textov, prácu s dátami, opakujúce sa precvičovanie učiva, pomalé postupné nadobúdanie zručnosti.

Brooksova vízia vychádza z predpokladu, ktorý katolícka tradícia dlho odmieta: že práca je v prvom rade bremeno, ktorému sa treba vyhnúť. V katolíckom myslení nie je práca prekážkou ľudského rozvoja, ale jednou z jeho primárnych hybných síl. Je priestorom, v ktorom pestujeme morálny charakter a zodpovednosť.

Pre veriaceho katolíka je práca každodennou činnosťou, ktorou sa podieľame na stvorení a prispievame k spoločnému dobru. Ak spoločnosť chápe prácu ako problém, ktorý treba eliminovať, nerozumie ľudskej prirodzenosti ani morálnej štruktúre bežného života.

Brooks ostro rozlišuje medzi „komplikovanými“ úlohami (riešiteľnými, mechanickými) a „komplexnými“ (vzťahovými, existenciálnymi). Zdá sa, že podľa neho sú tieto úlohy jasne odlíšené. V praxi sú však prepletené.

Komplikovaná práca pri príprave hodiny, hodnotení seminárky, príprave správy či vytváraní rozpočtu nie je jasne odlíšená od toho, čo znamená učiť, sprevádzať, viesť, konzultovať, tvoriť stratégie či predpovede. Patria k podstate samotného tohto povolania.

Keď AI odstráni podstatu, riskuje, že odstráni aj samotné povolanie. Brooks nechápe, že tieto úlohy nie sú pri učení vedľajšie, ale sú samotným učením. Keď Brooks oslavuje budúcnosť, v ktorej nás umelá inteligencia oslobodí od „roboty pre robotu“, ako hovorí, alebo rutinných úloh, chápe takúto prácu ako duchovne prázdnu.

Katolícka tradícia ju však vníma opačne: pomalá a vytrvalá repetitívna práca pri písaní, revidovaní, precvičovaní, kvantifikovaní, memorovaní nám utvára intelekt. Takto si budujeme charakter a disciplínu a učíme sa prijať zodpovednosť.

Vo svete, kde AI vykonáva všetku „bežnú robotu“ vysokoškolského online kurzu – ako sľubuje Einstein –, sa študenti možno budú cítiť na chvíľu šťastnejší, že sú oslobodení od toho, čo vnímajú ako zbytočnú „otravu“, keď musia odpovedať na diskusné otázky alebo otázky z učebníc. Nijako však pritom nezmúdrejú. A je tu aj riziko, že sa vyprázdnia práve tie disciplíny, ktoré nás pripravujú na hlbšie, „komplexné“ rozmery života, ktoré si Brooks podľa vlastných slov cení.

Einstein sa študentom predstavuje tak, že je to AI s počítačom. Každý deň sa prihlási do Canvas, pozerá prednášky, číta eseje, píše seminárky, zúčastňuje sa na diskusiách a automaticky odovzdáva domáce úlohy.

Kým Einstein študentov uisťuje, že „bude pracovať, kým ty spíš“, kritici tvrdia, že „vo svojej podstate je Einstein jednoducho len výťahom toho, čo študentom už ponúkajú univerzálnejšie AI chatboty alebo agenty: možnosť prestať sa čokoľvek učiť či robiť akúkoľvek akademickú prácu, no zachovať si vyhliadku na to, že predsa len získajú univerzitný diplom“.

Väčšou chybou v Brooksovej „teórii šťastia prostredníctvom AI“ je predpoklad, že hlavnou hybnou silou ľudského rozvoja nie je práca, ale voľný čas. Katolícka tradícia vždy tvrdila opak: že zmysluplná práca smeruje dušu k zmyslu.

Už v roku 1963 varoval Josef Pieper vo svojej knihe Voľný čas a kult, že kultúra posadnutá vyhýbaním sa práci nakoniec stráca schopnosť mať skutočne voľný čas – taký, ktorý vyplýva z vnútorného života formovaného zmyslom a disciplínou.

Keď prácu chápeme ako problém, ktorý treba odstrániť, a nie ako činnosť, ktorá nás formuje, nakoniec nemáme jedno ani druhé: nemáme voľný čas, ktorý nám bol sľubovaný, a určite nemáme ani dôstojnosť, ktorej sme sa zriekli, keď sme prácu, ktorú by sme mali robiť sami, nechali robiť stroje.

Brooksova esej určitým spôsobom evokuje neúspešnú univerzitnú disciplínu zo 70. rokov 20. storočia zvanú „voľnočasové štúdie“. V tom čase som sa ako študentka sociológie zapísala na sociologické kurzy Voľný čas v celom životnom cykle či Sociológia voľného času a, samozrejme, pamätnú Sociológiu hry. Obsah kurzu bol postavený na presvedčení – dnes do veľkej miery zdiskreditovanom –, že automatizácia dramaticky zníži počet pracovných hodín, vytvorí nadbytok voľného času a my všetci budeme potrebovať pomoc, aby sme sa naučili, ako tento čas dobre využiť.

Predpoveď nadbytku voľného času sa zrútila o desaťročie neskôr, keď počet pracovných hodín v žiadnom prípade neklesol, voľný čas sa nerozšíril a tento odbor sa potichu premenoval na manažment voľného času a turizmu.

Fiasko voľnočasových štúdií zo 70. rokov 20. storočia nás malo naučiť, že utopické predpovede o hojnosti voľna takmer vždy nechápu ľudskú prirodzenosť ani ekonomickú realitu. Keď sme odbremenení od úsilia, nebudeme naplnenejší, ale menej formovaní, menej schopní a závislejší.

Tú istú chybu opakuje aj Brooksovo tvrdenie, že AI konečne prinesie voľnočasovú spoločnosť, ktorú si predstavovali 70. roky 20. storočia, keď si absenciu práce zamieňa s prítomnosťou zmyslu.

Skutočná kríza nespočíva v tom, ako vyplniť voľný čas, ale ako znovu získať morálnu víziu práce, ktorá odolá technokratickému utopizmu a zúfalstvu, ktoré nevyhnutne spôsobuje. Prísľub, že AI nás oslobodí od bremena práce, je len najnovšou verziou myšlienky, ktorá sa zdiskreditovala už v minulosti.

Katolícke sociálne učenie ponúka oveľa realistickejšiu víziu ľudského rozvoja. Kultúra, ktorá odovzdá všetku svoju formačnú prácu strojom, možno získa pohodlie a ušetrí peniaze, ale stratí práve tie návyky, vďaka ktorým je možný skutočný voľný čas.

Úloha, pred ktorou stojíme, nie je vyhnúť sa práci, ale znovu objaviť jej dôstojnosť, aby sme boli aj naďalej schopní chápať zmysel a prežívať radosť, ktoré nedokáže vytvoriť žiadna technológia.

 Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

Anne Hendershott je profesorka sociológie a riaditeľka Centra Veritas pre etiku vo verejnom živote na Františkánskej univerzite v Steubenville v Ohiu. Je autorkou knihy The Politics of Deviance (Politika deviácie).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.