Prečo je múdre prestať deti len tak chváliť

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Prečo je múdre prestať deti len tak chváliť

Foto - Flickr.com/Nico Cavallotto

Ako sa zmení správanie dieťaťa, keď ho budete chváliť viac za snahu ako za jeho genialitu.

Druhák Jakub príde večer cez hlboké prázdniny za mamou. „Mami, daj mi prosím dvadsať príkladov na sčítanie a odčítanie do desaťtisíc. A nech sú riadne ťažké.“ Keď ich po desiatich minútach vyrieši, s uspokojením si ľahne spať. Bez akejkoľvek potreby pochvaly. Ani príbeh, ani Jakub nie je vymyslený.

Ten istý chlapec sa pri jazde autom baví vo veku osem rokov tým, že ráta, koľko ešte bude trvať cesta pri priemernej rýchlosti 130 km za hodinu. Nie je to vôbec tým, že by bol na matematiku špeciálne nadaný. Obyčajný chlapec, ktorý mal šťastie na školu a na rodičov, ktorí rozumejú tomu, ako detskú vášeň pre učenie nezničiť. Napríklad pochvalami.

Že deti netreba trestať, je idea síce rozporuplná, ale v rodičovskej praxi u mnohých už celkom vžitá. To, že ich však netreba ani chváliť, už vonia škandálom. Nedávno s touto ideou polemizovala kolegyňa Zuzana Hanusová v texte o Nevýchove. Ono to, samozrejme, ako čokoľvek vo výchove, nestojí takto čierno-bielo. Deťom potrebu uznania a ocenenia nikto neberie, a to ani najradikálnejší z radikálnych zástancov vzťahovej výchovy. Nejde totiž o to deti nechváliť, ale ako ich chváliť. Ako vo všetkých rozumnejších diskusiách, aj v tejto je dôležité to, aby sme hovorili o tom istom. Vďaka tomu sa potom môže sa stať aj to, že zdesenie zo zákazu pochvaly sa zmenší, ba až vymizne.

Nechváľte deň pred večerou a dieťa pred raňajkami

Ako správne chváliť deti, je schopnosť, ktorá hraničí s umením. Sú na to dokonca kurzy a vo výchovnej literatúre viacero rôznych odporúčaní. No na začiatok úplne postačí pochopiť, ako to nerobiť.

Jednohlasne sa na tom zhodujú výchovní experti, minimálne tí na strane rešpektujúceho rodičovstva: čo deťom vyslovene škodí, je pochvala klasického typu. „Ty si taký šikovný“, „ty si ale krásna“, „môj múdry chlapček“. Pri prednášaní týchto viet majú rodičia (a babky, tetky, susedky) iba tie najlepšie úmysly, skoro vždy je za nimi snaha budovať detské sebavedomie.

No v skutočnosti sú veľmi problematické, napríklad aj preto, že ich nadmerné používanie môže vypáliť presne opačne. Namiesto sebavedomého dieťaťa vychováme malého závisláka od obdivu okolia, ktorý si bez potlesku či odmeny ani neobuje topánky, a hoci sa navonok môže javiť ako superstar, v skutočnosti si neverí.

Princíp „cukor a bič“ je totiž veľmi zradný v tom, že počíta s tým, že bez cukru a biča sa ani lístok na strome nepohne. Zdieľať

„Pochvala sa stáva cieľom, samotná činnosť je druhoradá. Z mnohých činností tak mizne prirodzený pôžitok a radosť, čo je veľké ochudobnenie života,“ píšu vo výchovnom bestselleri Respektovat a být respektován manželia Kopřivovci.

Princíp „cukor a bič“ je totiž veľmi zradný v tom, že počíta s tým, že bez cukru a biča sa ani lístok na strome nepohne. Deti prestávajú spolupracovať. Ak niekto za upratanie izby vždy dostane cukrík, tak si nielen pokazí zuby, ale nebude ochotný ani prstom pohnúť, ak sa náhodou cukríky minú.

Nálepky, čo nepomáhajú

Navyše, hovoriť dieťaťu, že je krásne a úžasné, je svojím spôsobom z rovnakého súdka, ako hovoriť, že je zlé či drzé. Sú to v podstate bezobsažné frázy. Nehodnotia to, čo dieťa robí a ako to robí, ale jeho osobu. Tým u neho rodičia budujú pocit, že bude oceňované a milované len vtedy, keď ostane šikovné, inteligentné a talentované...

Preto keď budete nabudúce v pokušení dať dieťaťu nálepku, kúpte mu radšej tie s dinosaurami, bude to preň osožnejšie.

To, čo sa pri paušálnom nálepkovaní na štýl šikovníčkov a malých Einsteinov deje, volajú manželia Kopřivovci vonkajšou motiváciou. Namiesto nej odporúčajú pracovať skôr s tou vnútornou, motorčekom, ktorý má každé dieťa v sebe. Ženie ho štvornožkovať, sedieť či chodiť, a to dokonca aj vtedy, ak mu vôbec nikto nehovorí, aký je šikovný.

Ak sa táto vášeň pre učenie nezabije, po tom, ako ho donúti postaviť sa na vlastné, ženie ho ďalej. A ďalej a ďalej a ďalej. Počítať po prázdninových nociach ťažké príklady z matematiky, vyrobiť si vesmírnu loď z kartónu, zložiť pieseň či neskôr vymyslieť autolietadlo.

Chváliť áno, ale múdro

Aby sa tie autolietadlá a symfónie v budúcnosti diali, môže pomôcť inšpirácia jednou zaujímavou americkou ženou. Volá sa Carol Dweck. Má takú teóriu, že pochvala má byť vždy za proces a snahu. Je to súčasťou širšieho konceptu, ktorému dala názov „Growth Mindset“, čiže nastavenie mysle na rast.

Ide o skalopevné presvedčenie, že mozog sa rozvíja, nič nie je fixne dané vopred, ale snažením a úsilím sa dá naučiť hocičo, dokonca aj matematika. A to aj vtedy, ak človek na ňu nemá gény. Že finta s pochvalou za snahu úplne bombasticky funguje, dokazuje pozoruhodný experiment, ktorý pani Dweck skúšala na stovkách amerických školákov.

Dala im riešiť úlohy, dosť ľahké na to, aby to plus-mínus zvládli. Deti následne rozdelili do dvoch skupín. Prvú výskumníci pochválili za inteligenciu. Povedali školákom, že test vyriešili skvelo, lebo sú múdri, šikovní a talentovaní. Druhú skupinu pochválili za to, že sa pri úlohách veľmi snažili. A začali sa diať veci. Výskumníci dali v ďalšom kroku deťom na výber medzi ťažkým a ľahkým testom. Dve tretiny detí chválených za inteligenciu siahlo po tom ľahkom. Ale vyše deväťdesiat percent detí chválených za námahu sa s chuťou prihlásili, že sa chcú pokúsiť zvládnuť aj ťažký test. 

Keď potom obe skupiny extra ťažký test naozaj riešili, rozdiely sa ukazovali na všetkom. Skupina chválená za snahu prejavila dlhšie sústredenie, invenciu a drajv. Zatiaľ čo tie „inteligentné“ deti sa vzdali veľmi rýchlo. Keď zistili, že úlohy sú nad ich sily, tak sa radšej o nič ani nepokúšali, aby si náhodou nepoškodili imidž talentovaných.

A potom dostali deti ešte tretí test, zase ľahký, zhruba na tej istej úrovni ako prvý. V tejto fáze opisu experimentu už asi nikoho nešokuje, že deti nálepkované ako inteligentné si pohoršili oproti prvému testu o dvadsať percent. Tie zo skupiny snaživých, naopak, dosiahli o tretinu lepšie výsledky. Čo je radikálnych päťdesiat percentuálnych bodov výkonu, ktoré výskumníci ovplyvnili čisto tým, akým spôsobom deti chválili.

Hovoriť deťom, ako veľmi sa snažia, ako veľa námahy a trpezlivosti do niečoho dávajú, je určite cesta dobrým smerom. Zdieľať

Success story tohto prístupu sa však podľa autorky nekončí pri experimentálnej skupine. Skúšali to aj na niektorých školách, a to rovno tých najzaostalejších. Zaviedli chválenie za proces a zopár ďalších praktík na štýl konceptu „rastu mysle“ a diali sa doslova zázraky. Škola v indiánskej rezervácii sa vďaka zmenám posunula z chvosta rebríčka škôl vo svojej oblasti na jej úplné čelo. „Indiánske deti nabili deti Microsoftu,“ komentuje Carol Dweck. Podobné úspechy zožali po zavedení zmien aj iné zaostávajúce školy, napríklad v Harleme či Bronxe. Je to rovnako neuveriteľné, ako keby deti zo Spiškého Hrhova dosiahli lepšie výsledky ako žiaci z bratislavského matematického gymnázia.

Nezabúdať hodnotiť výsledok

Hovoriť deťom, ako veľmi sa snažia, ako veľa námahy a trpezlivosti do niečoho dávajú, je určite cesta dobrým smerom.

Aj sama autorka Carol Dweck však uznáva, že takáto chvála vie tiež byť planá, a to vtedy, ak sa zo zabudne na cieľ a výsledok, ku ktorému má úsilie viesť. Chváliť žiaka za to, že si s veľkou vervou precvičuje svaly na lýtkach pri okopávaní lavice vtedy, keď má do zošita písať písmenko „a“, je asi pomerne kontraproduktívne.

Nie vždy sa všetko podarí. No deti chválené viac za snahu ako za svoju úžasnosť mali pri ďalších skúškach lepšiu schopnosť sústrediť sa, viac invencie a odhodlania. No netreba ani zabúdať hodnotiť výsledok. Foto – Flickr.com/Veronica Rose


Mať na pamäti výsledok je niečo, čo sa sa tak všeobecne vo výchovnej literatúre vcelku odporúča. Aj tu však platí, že sa to dá robiť lepšie a horšie alebo rovno úplne zle. To „lepšie“ bude smerom od všeobecných konštatovaní typu „obrázok je nádherný a domček z Lega úžasný“ k niečomu konkrétnejšiemu. Teda čo je na ňom také nádherné – farby, námet, prepracovanosť? A pokojne aj to, čo sa nepodarilo a zišlo by sa vylepšiť.

Vtedy to dá dieťaťu informáciu navyše, ktorá ho niekam posúva. Keď sa niekto snaží naučiť sa hrať na klavír, asi mu veľmi nepomôže, keď mu učiteľ bude stále dookola hovoriť len to, že skladba je zahratá nádherne. Nádejného muzikanta dopredu skôr posunie to, keď sa vypichnú konkrétnosti toho, čo spravil dobre a tie, ktoré ešte treba zlepšiť.

Občasné podvádzanie dovolené?

Nech mi strážcovia nepoškvrnenosti vzťahovej výchovy odpustia túto malú herézu. V celej snahe hľadať vnútornú motiváciu a tie správne slová, ako oceniť naše deti, nejaká malá externá motivácia z času na čas nezaškodí. Ako hovorí psychologička Laura Markham, potrebujeme ju občas aj my dospelí na donútenie sa k niečomu, čo nám nevonia.

Deti sú totiž rôzne, jedny prekypujú nezastaviteľnou chuťou všetko zvládnuť samy teraz a hneď a iné akýkoľvek počiatočný neúspech odradí a zastaví na dlhé obdobie. Ich chuť dosahovať nové veci nie je o nič menšia, len je z rôznych dôvodov prekrytá strachom a nízkou toleranciou frustrácie. V takom prípade malá výnimočná odmena za prekonanie nejakého zacykleného kroku v procese učenia pravdepodobne nepoškodí sebavedomie a vnútornú motiváciu na zvyšok života. S naozaj veľkým dôrazom na slovo výnimočná. 

Dva dodatky

Ešte dve malé poznámky na záver. To, že deti majú byť motivované skôr samy od seba ako rôznymi metódami zvonka, vôbec neznamená, že si môžu robiť vždy, čo sa im zachce. Dávať hranice je jedna z tých najdôležitejších vecí, ktoré rodič má pre svoje dieťa urobiť, podstatné ale je, ako ich vytvárame. Rozumieť tomu, ako dieťa správne motivovať, respektíve zabrániť jeho demotivovaniu nesprávnymi pochvalami je súčasťou toho „ako“.

Druhá poznámka sa týka škôl. Z celej tejto diskusie veľmi trčí jedna vec. Že spôsob, akým motivuje žiakov slovenský systém, nebude asi úplne z tých najpokrokovejších a najefektívnejších. Napríklad len taký detail, že známkovanie sa v tomto kontexte začína javiť ako prekonaný prežitok. Nepotvrdzujú to len zahraničné skúsenosti. Výborné výsledky majú aj niektoré naše slovenské školy, ktoré sa neštandardne snažia pracovať s deťmi aj bez známok a stavať pokroky v učení najmä na vnútornej motivácii.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo