Právnik o Benešových dekrétoch Konfiškácie postihujú aj Slovákov, ktorí po maďarsky nehovoria. Štát pri nich nedodržiava vlastné predpisy

Viktor Bugár je právnik, doktorát získal na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V súčasnosti pôsobí ako právny expert, pričom jeho odborná činnosť sa zameriava najmä na oblasť pozemkového, stavebného, správneho a katastrálneho práva. V rámci svojej pracovnej činnosti nadobúda skúsenosti aj v oblasti medzinárodného pozemkového a katastrálneho práva, a to na úrovni Európskej únie, v minulosti v rámci organizácie ELRA.

Ako právnik ste súčasťou odbornej komisie, ktorá vypovedala pred Výborom Európskeho parlamentu pre občianske slobody, spravodlivosť a vnútro o konfiškáciách pozemkov na základe Benešových dekrétov. Prečo sa Európsky parlament zaoberá touto problematikou?

Základ problematiky spočíva v tom, že keď niekto hovorí o konfiškačných rozhodnutiach, vôbec nespochybňuje mierové usporiadanie Slovenska alebo Československa po druhej svetovej vojne. My tu riešime právny problém.

Štát nevydáva nové konfiškačné rozhodnutia. V tomto prípade ide o hromadné zapisovanie starých osemdesiatročných dokumentov do katastra.

Benešove dekréty neboli zrušené a sú stále platné. Nariadenia, na základe ktorých boli vydané konfiškačné rozhodnutia, sú tiež platné, keďže neboli neskoršími právnymi predpismi zrušené. 

Keď štát dokáže na sto percent preukázať totožnosť osoby (dátum narodenia, úmrtia atď.), je konfiškačné rozhodnutie podľa aktuálne platného právneho poriadku zapísateľné. Problém je, že štát to nerobí v každom prípade. Preto existujú pochybnosti o správnosti zápisov.

Koho sa tieto konfiškácie dotýkajú?

Dotknutí vlastníci sú tí, ktorých nazývame „neznámi vlastníci“. Doniesol som vám list vlastníctva, v ktorom vidíte typické príklady takýchto neznámych vlastníkov. Vidíte tu napríklad osobu narodenú v roku 1900. Pravdepodobne už zomrela. Je tu zápis zo starej pozemkovej knihy, že manželka sa volala Mária, rodená Gašparová. Máme tu základné údaje, takže túto osobu môžeme čiastočne identifikovať. Ďalšia osoba: vidíme meno, priezvisko, skratku – pravdepodobne syn Mikuláš a Mária, buď manželka, alebo dcéra. Je tu odkaz na pozemkovoknižnú vložku so zápisom dedičstva z roku 1917. Potom tu máme ďalšiu osobu – Albert Vabrínec. Nemáme dátum narodenia ani trvalý pobyt, len meno a ďalšie doplňujúce údaje.

Takto vyzerajú zápisy neznámych vlastníkov. Vo viacerých prípadoch nemáme nič iné ako meno a priezvisko a odkaz na starú pozemkovoknižnú vložku. Je to spôsobené tým, že v roku 1995 bol prijatý zákon č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom. Mal vtedy riešiť situáciu, keď takéto pozemky nemali žiadny zápis vlastníctva. Štát musel niečo urobiť a list vlastníctva založiť.

Ako vznikli tieto listy vlastníctva?

Evidenčné listy z obdobia socializmu (1964 – 1989) neboli vedené dôveryhodne. V mnohých prípadoch tam neboli žiadne zápisy alebo bolo uvedené, že pozemok užíva jednotné roľnícke družstvo. Tak vznikli listy vlastníctva s neznámymi vlastníkmi. Boli založené na základe starých pozemkovoknižných vložiek od 19. storočia až do roku 1964.

Novým Občianskym zákonníkom z roku 1964 boli zápisy do pozemkových kníh pozastavené. Vznikli evidenčné listy, ale tie neboli presné. Preto štát musel konať.

Ako postupuje pri týchto pozemkoch štát a v čom sú problematické?

Keď ide o poľnohospodárske pozemky, neznámych vlastníkov zastupuje Slovenský pozemkový fond. Pri lesných pozemkoch sú to Lesy Slovenskej republiky. Ony tieto pozemky aj spravujú.

K podstate problému: keď ako právnici zastupujeme nejakého vlastníka, predloží nám list vlastníctva s takýmito údajmi. Pozrieme sa do katastra a vidíme, že je tam zapísaná Slovenská republika. Vlastník má výpis z roku 2015, v ktorom bol vedený ako vlastník ešte jeho právny predchodca. Teraz tam vidíme Slovenskú republiku a čerstvý zápis z rokov 2025 a 2026.

Ide o zápis konfiškačného rozhodnutia vydaného v roku 1946 na základe nariadenia Slovenskej národnej rady. Vidíme tu aj prepojenie medzi konfiškačným rozhodnutím a výmenou obyvateľstva. V rámci jedného titulu nadobudnutia máme aj výmenu obyvateľstva, aj konfiškačné rozhodnutie. 

Opakujem: štát nekonfiškuje novými rozhodnutiami. Predkladá na zápis staré osemdesiatročné rozhodnutia.

Ako prebiehajú tieto konfiškácie? Je rozdiel medzi konfiškáciou a vyvlastnením majetku?

Je to preukázané a potvrdil to aj bývalý generálny riaditeľ Slovenského pozemkového fondu Ján Marosz. Existuje oddelenie, ktoré vyhľadáva staré dokumenty v archívoch. Nájde konfiškačné rozhodnutie, vidí tam meno a priezvisko, pozrie sa do registra neznámych vlastníkov. Ten register je dostupný aj na internete v excelovej tabuľke, a keď oddelenie vidí zhodu, predloží návrh na zápis zmeny vlastníka na Slovenskú republiku. Doteraz to fungovalo takto.

Po medializácii je podaní menej, ale stále prichádzajú nové návrhy na zápis takýchto rozhodnutí. Štát teraz robí aktualizáciu alebo opravuje chyby z minulosti. Bolo chybou, že tieto rozhodnutia neboli zapísané v rokoch 1945 –1948 a zapisujú sa teraz v rokoch 2025 – 2026.

Základný rozdiel medzi konfiškáciou a vyvlastnením majetku spočíva v náhrade za majetok. Konfiškácia je odňatie majetku štátom bez náhrady (v prípade nariadenia SNR vidíme, že je to trest), zatiaľ čo vyvlastnenie je odňatie alebo obmedzenie vlastníckeho práva vo verejnom záujme, ktoré musí byť vždy primerane nahradené.

Europoslankyňa Katarína Roth Nevedaľová (Smer) na zasadnutí Výboru Európskeho parlamentu pre ľudské práva a občianske slobody tvrdila, že žiadne konfiškácie neprebiehajú. Vy tvrdíte, že to nie je pravda a stále prebiehajú na základe dohody o výmene obyvateľstva.

Presne tak. Tu vidíte dôkaz – verejný výpis z listu vlastníctva s čerstvým zápisom z roku 2025 na základe starého nariadenia a výmeny obyvateľstva. Ďalší dôkaz: Slovenský pozemkový fond (SPF) vo viacerých odpovediach potvrdil, že keď vidí nezrovnalosť alebo chybu, predkladá návrh na zápis na základe starých nariadení SNR alebo Dohody o výmene obyvateľstva medzi ČSR a Maďarskom.

Denník N aj jeho maďarská verzia (Napunk) zverejnili článok, v ktorom SPF odpovedal, koľko listov vlastníctva bolo v rokoch 2023 – 2025 dotknutých v koľkých katastrálnych územiach. Považujem za verejný dôkaz, keď samotný Slovenský pozemkový fond prizná, že sa to deje.

Tieto konfiškácie sa netýkajú priamo ľudí, ktorí mali podliehať konfiškácii pred osemdesiatimi rokmi. Týkajú sa ich dedičov, ktorí tieto pozemky zdedili. Na liste vlastníctva je neznámy vlastník. Ten neznámy vlastník má dediča – buď fyzickú osobu, alebo ak nie je dedič, tak štát, teda okresný úrad.

Foto: súkromný archív Viktora Bugára

V čom spočíva právny problém pri týchto konfiškáciách?

Z právneho hľadiska sú tu pochybnosti o zákonnosti postupu štátu. Keď vidím len meno a priezvisko, konfiškačné rozhodnutie by som mohol zapísať len vtedy, ak na sto percent preukážem, že ide o tú istú osobu – dátum narodenia, trvalý pobyt v danom období a dátum úmrtia. Keď identifikujete neznámeho vlastníka, musíte predložiť všetky identifikačné údaje. Štát to v mnohých prípadoch nerobí.

Máme prípad diaľnice D4/R7, v ktorom figuruje pätnásťstranová excelová tabuľka. Štát konfiškoval na základe zhody mena a priezviska. Katastrálne odbory už začali niektoré návrhy vracať, keď štát nedoložil dostatočné podklady.

Týka sa to iba slovenských Maďarov alebo sú postihnutí aj občania inej národnosti?

Nie je to maďarská otázka a netýka sa to len osôb maďarskej národnosti. Týka sa to rovnako osôb nemeckej aj slovenskej národnosti. Máme aj dedičov s rakúskym alebo nemeckým štátnym občianstvom, ktorí majú slovenskú národnosť. Nerád riešim národnostné otázky, ale v tomto prípade treba povedať, že ide predovšetkým o právnu otázku.

Z právneho hľadiska môžem zapísať konfiškačné rozhodnutie, ktoré obsahuje len meno a priezvisko, len keď na sto percent preukážem, že ide o tú istú osobu. V praxi je to veľmi ťažké. Keď by štát postupoval striktne podľa zákona, ročne by dokázal preukázať možno tri-štyri prípady, nie desiatky prípadov, o ktorých hovoríme v skutočnosti.

Týka sa to rovnako Slovákov. Sú prípady, keď ľudia predkladajú doklad o reslovakizácii. Počas vojny mnohí Slováci (na južnom Slovensku počas maďarskej okupácie, pozn. red.) pri sčítaní uviedli maďarskú národnosť v súvislosti s politickou situáciou. Po vojne si vybavili reslovakizáciu, možno v skutočnosti ani nevedeli po maďarsky. Napriek tomu bolo na ich majetok vydané konfiškačné rozhodnutie a doklad o reslovakizácii im nepomáha.

Aké šance majú právnici v takýchto prípadoch?

Sú aj prípady, keď osoba, ktorej majetok bol konfiškovaný, zomrela už v roku 1943 alebo 1944. Advokáti takéto spory vyhrávajú, lebo konfiškácia nemohla byť platná.

Ďalší problém je, keď je v katastri viac osôb s rovnakým menom a priezviskom, napríklad nejaký Jozef Novák. Štát nedokáže preukázať, že ide o správnu osobu. V dedičských konaniach notár často osloví Slovenský pozemkový fond. Ak ten potvrdí, že osoba je na zozname určených na vysťahovanie alebo eviduje konfiškačné rozhodnutie, notár dedičské konanie zastaví.

Tretí typ prípadov je, keď štát žaluje dediča, že predok bol konfiškovaný a dedič nemá byť vlastníkom. Právny problém je v nepresnej alebo žiadnej identifikácii vlastníka.

Vaša kolegyňa pani Keszeghová hovorila pred Európskym parlamentom o prípade Slováka, ktorý od dediča kúpil pozemok, a po deviatich rokoch štát majetok tej osoby skonfiškoval a vyhlásil, nech si škodu vymáha voči tomu, kto mu ten pozemok predal.

Presne tak. Prebehlo riadne dedičské konanie, predajca aj kupujúci konali v dobrej viere. Tu je spochybnená ochrana dobromyseľného vlastníka. Štát hovorí: „Nie si dobromyseľný, lebo v roku 1945 bol majetok konfiškovaný,“ a anuluje všetky nasledujúce právne úkony.

Je to nebezpečné aj pre investorov. Ak investor kúpi pozemok od štátu a neskôr dedič vyhrá súd, investor získa pozemok, ktorého nie je vlastníkom.

To spochybňuje fungovanie právneho štátu, keď sa takéto veci robia po osemdesiatich rokoch. Ďalší problém je morálny a spoločenský. Je správne po toľkých rokoch opravovať takéto veci na základe starých, často neúplných papierov?

Vykladáme staré osemdesiatročné zákony a rozhodnutia. Nevieme, či niekde neexistuje dokument, ktorý by preukázal, že tieto konfiškačné rozhodnutia neboli vtedy v roku 1946 alebo 1947 zrušené? Po osemdesiatich rokoch nedokážeme na sto percent zistiť, čo sa naozaj stalo.

Podal som podnet verejnému ochrancovi práv. Máme aj usmernenie z Úradu geodézie, kartografie a katastra, z ktorého vyplýva, že konfiškačné rozhodnutie je potrebné doplniť o ďalšie podporné podklady potvrdzujúce skutočnosť, že príslušné nehnuteľnosti boli konfiškované, ako aj o potvrdenie o tom, že tieto nehnuteľnosti neboli pridelené na základe prídelového plánu, štátne orgány však takéto listiny v konaniach nepredkladajú.

Podľa môjho názoru musí štát pri identifikácii neznámeho vlastníka postupovať rovnako prísne ako bežný občan. Ochrana vlastníctva musí platiť rovnako pre štát, ako aj pre občana.

Štát sa odvoláva na zoznam osôb, ktoré mali byť vysťahované na základe dohody o výmene obyvateľstva s Maďarskom, ale v skutočnosti časť týchto ľudí zostala žiť v Československu, pretože z Maďarska prišlo menej Slovákov, než sa pôvodne očakávalo...

Výmena obyvateľstva je osobitná kapitola. Mnohí ľudia majú dojem, že konfiškácie sa týkajú niekoho, kto je v Maďarsku alebo Nemecku, ale dnes hovoríme o ľuďoch, ktorí žijú na Slovensku, o slovenských občanoch.

V roku 1947 vznikol zoznam osôb určených na vysťahovanie do Maďarska. Reálne bolo vysťahovaných približne 89 960 osôb. Štát však pracuje so zoznamom, na ktorom je 140 000 mien. Rozdiel je skoro 50 000. Hrozí, že sa skonfiškujú majetky ľudí, ktorí nikdy neopustili Slovensko.

Keď sa prihlási dedič z Maďarska, štát to akceptuje. Keď sa prihlási slovenský občan, ktorý nikdy neodišiel, SPF často tvrdí, že osoba je na zozname, a notár môže dedičské konanie zastaviť. Podľa môjho názoru je to nefér.

Ako v takýchto prípadoch postupujú súdy?

Súdny systém existuje, ale konania trvajú päť, desať, pätnásť rokov. Prípad Bošič trvá od roku 2009. Štát sa odvoláva na všetkých stupňoch, lebo zo zákona musí chrániť majetok štátu, aj keď sú úrady v nepráve.

Nie je správne povedať klientovi: „Možno sa budeme súdiť pätnásť rokov.“ Existujú rôzne rozhodnutia – niektoré v prospech vlastníkov, niektoré v prospech štátu. Najvyšší súd napríklad povedal, že v roku 1945 nemuseli byť dodržané všetky administratívne predpisy.

Rozdiel je v tom, že štát mení vlastníctvo v administratívnom katastrálnom konaní do šesťdesiatich dní. Občan, ktorý chce napadnúť zápis, sa musí obrátiť na súd a súdiť sa roky. Neznámy vlastník pritom neznamená, že vlastník neexistuje. Znamená to, že nemáme dostatočné identifikačné údaje ako dátum narodenia, úmrtia, trvalý pobyt. V starých pozemkových knihách stačilo meno a priezvisko.

Foto: súkromný archív Viktora Bugára

Hovoríte aj o konflikte záujmov – ako k nemu dochádza?

Slovenský pozemkový fond zastupuje neznámeho vlastníka aj Slovenskú republiku. To je jasný prípad konfliktu záujmov.

Tieto konfiškácie sa v hromadnejšej miere začali objavovať okolo výstavby diaľnice D4/R7. Štát nevykupoval pozemky, ale predkladal konfiškačné rozhodnutia, získal vlastníctvo a previedol ich na Národnú diaľničnú spoločnosť. V rokoch 2019 – 2020 SPF vo výročných správach uvádzal, koľko hektárov skonfiškoval. Od roku 2022 túto kapitolu už nezverejňuje. Pýtam sa: prečo, ak je s konfiškáciami všetko v poriadku?

Pán Marosz vnímal pri konfiškáciách možné korupčné pozadie, či už v tom, že si SPF dáva vypracovať predražené posudky, alebo v tom, že hodnotné pozemky sa dostávajú do rúk štátu a potom môžu byť nevýhodne predané tretím osobám. Stretli ste sa s niečím podobným?

O tom bude vedieť pán Marosz porozprávať viac, ale ako právnik môžem povedať, že v minulosti sme pri reštitúciách registrovali podobné prípady, keď štát nepostupoval ako dobrý hospodár a vymenil hodnotné pozemky za menej hodnotné.

Dokážeme povedať, koľkí ľudia sú týmito konfiškáciami postihnutí?

Postihnuté sú stovky ľudí, ktoré majú tisícky dedičov. Týka sa to stoviek hektárov. Hodnota je vysoká, konfiškuje sa najmä pri diaľniciach a v okolí Bratislavy, kde sú ceny najvyššie. Môžeme teda hovoriť o majetku v hodnote miliónov eur.

Týka sa to iba poľnohospodárskych pozemkov alebo aj nehnuteľností?

Pred osemdesiatimi rokmi to boli najmä poľnohospodárske pozemky, ale dnes je časť pozemkov aj v intraviláne a stoja na nich rodinné domy.

Takže sa teoreticky môže stať aj Slovákovi zo Žiliny, ktorý si kúpi dom v Malinove, že mu štát tento pozemok na základe nejakého konfiškačného rozhodnutia z roku 1946 vezme?

Nemôžem vylúčiť, že sa to môže stať hocikomu – aj niekomu, kto po starom otcovi zdedí pozemok v Podunajských Biskupiciach.

Ako je to možné, keď ešte v roku 2007 parlament prijal uznesenie, že Benešove dekréty nemajú mať do budúcna žiaden vplyv na právne vzťahy?

Deklarácia parlamentu z roku 2007, že Benešove dekréty sa už nemajú uplatňovať na súčasné právne vzťahy, podľa môjho názoru nie je v súlade s realitou.

Kataster vracia návrhy bežným občanom pre chýbajúce údaje, ale konfiškačné rozhodnutie len s menom a priezviskom zapíše. Vidíme tu dvojaký meter.

Keď v roku 2026 na základe osemdesiatročného dokumentu meníme vlastnícke vzťahy, tak tie staré rozhodnutia vplyv majú. Štát nekonfiškuje novými rozhodnutiami, ale zapisuje staré, často nepresné. Kataster vracia návrhy bežným občanom pre chýbajúce údaje, ale konfiškačné rozhodnutie len s menom a priezviskom zapíše. Vidíme tu dvojaký meter.

Problém je v tom, že uznesenie parlamentu z roku 2007 nie je záväzné. Podľa môjho názoru by sa malo všetko pozastaviť. Nie je morálne a spravodlivé robiť takéto zmeny po osemdesiatich rokoch na základe neúplných dokumentov.

Môže precedens poslúžiť štátu, aby začal zoštátňovať aj ďalšie majetky?

Opýtam sa takto: poznáme všetky zákony z minulosti, na základe ktorých môže štát zoštátňovať súkromné vlastníctvo? Som právnik, ale ani ja nepoznám každý zákon zo štyridsiatych rokov.

Máme tu precedens, že štát môže konfiškovať, a čo viac, konfiškovať bez majetkovej náhrady. Ak to môže robiť v tomto prípade, prečo nie v inom?

V decembri aj Viliam Karas z KDH povedal, že to je problém. Podľa mňa sa ako spoločnosť dokážeme dohodnúť, že toto nie je dobré, a mali by sme to zastaviť.

Vyžaduje si riešenie tohto problému zrušenie Benešových dekrétov?

Nie, toto pozastavenie nemusí znamenať zrušenie Benešových dekrétov. Ide o čisto právny problém, ktorý sa dá vyriešiť obyčajným zákonom v parlamente, v ktorom by sa uviedlo, že do budúcna nebudeme zapisovať ďalšie konfiškačné rozhodnutia z rokov 1945 – 1989.

V prvom kroku by pomohol interný pokyn, ako to navrhuje aj KDH, ale dlhodobo je potrebný zákon. Vieme totiž, že keď pán Marosz ako generálny riaditeľ pozemkového fondu nariadil zastavenie zapisovania konfiškačných rozhodnutí, dva roky sa nekonfiškovalo. Ale prišla nová garnitúra a konfiškuje sa znovu.

Nespochybňujeme Benešove dekréty ani konfiškácie po vojne. Opäť opakujem, ide tu o zápis starých dokumentov, o právny problém na základe starých nepresných rozhodnutí.