V najvyššie položenej dedine „Európy“ Ako som sa so svojím synčekom pokúsil vo vysokom Kaukaze zamyslieť nad toxickou mužnosťou

Počas veľkonočných prázdnin som so synom podnikol výlet do veľhôr Veľkého Kaukazu.

Do Hornej Svanetie, „koruny Kaukazu“, do najvyššie položenej dediny Európy, ak teda k nášmu kontinentu priradíme gruzínsku dolinu, ktorá leží kúsok južne od hlavného hrebeňa Kaukazu.

Do Ušguli, dedinky s asi 200 celoročnými obyvateľmi položenej v priemernej nadmorskej výške približne 2150 metrov nad morom na hornom konci Engurskej tiesňavy pod najvyššou horou Gruzínska a tretím najvyšším vrcholom Veľkého Kaukazu (Šchara, 5201 m) a juhovýchodne od najvyššej hory Európy (Elbrus, 5642 m, Ruská federácia).

Veľmi riedko osídlená Horná Svanetia je legendárna stredovekými obrannými vežami, vďaka ktorým bola v roku 1996 zapísaná na Zoznam svetového dedičstva UNESCO, a svojou odbojnou mužnosťou.

Keď sa spolužiak z filmovej univerzity – dovtedy veľký smoliar so ženami – kedysi vrátil z dlhšieho pobytu u vysokokaukazských Svanov, mal z toho dokonale vymytý chlapský mozog a zrazu babu na každý prst.

Bolo to viac ako pred dvomi desaťročiami, keď Saakašviliho vláda v tomto predtým anarchickom a atavistickom svete ešte len začala rozvíjať cestovný ruch a keď sa Svanovia mužského pohlavia podľa svedectva môjho spolužiaka bežne prechádzali s kalašnikovom.

Napadlo mi, že to môže byť inšpirujúca destinácia pre môjho skoro sedemročného syna.

Synček je moja pýcha, moja radosť. Je úžasný zabávač, šachista, futbalista a flautista, ale má v sebe aj ohromný prebytok fyzickej sily, čím dáva zabrať napríklad učiteľke a sestre.

Slovom, nepodarilo sa mi ešte úplne ho odnaučiť zlozvyku príležitostne biť iné deti.

Keďže Svanetia bola jediným gruzínskym regiónom, ktorý som ešte nenavštívil, a keďže bolo známe, že Svanovia medzitým odložili kalašnikovy a otvorili si nie príliš dobrodružné penzióniky pre turistov, rozhodol som sa, že náš zlatučký kvietok vezmem práve tam.

Alebo si viete predstaviť lepšie miesto, kde by otec a syn mohli spolu rozjímať nad správnou a nesprávnou, rytierskou a toxickou mužnosťou, než sú tisícročné obranné veže vo vysokohorskom pohraničí medzi Gruzínskom a Ruskom?

Aby som sa vyhol vyvolávaniu nerealistických očakávaní medzi čitateľmi, mal by som na úvod povedať, že projekt bol úspešný len nepriamo.

Háčik bol totiž v tom, že so Svanmi sa nedá hovoriť.

Prišli sme dlho pred začiatkom sezóny, teploty boli cez deň aj v noci pod nulou, a keď chlapi odhŕňali zo strechy nášho pitoreskného penziónu pol metra snehu, povedali, „robíme to v tejto zime teraz poslednýkrát“ – ale na druhý deň som ich znova počul odškrabávať sneh.

Turistov bolo na začiatku minulého týždňa ešte veľmi málo. V podstate iba zopár milovníkov lyžiarskych túr, hornorakúsky pár, švédsko-americká partia, skupina Talianov. A samozrejme Česi.

Jedným z vrcholov bol pre syna polhodinový let z Kutaisi do „hlavného mesta“ Hornej Svanetie Mestia: maličké lietadlo, väčšina z ôsmich cestujúcich bola československá, a keďže Gruzínci už dávno prišli o licenciu na ten český stroj, pilot a kopilot boli tiež Česi.

Pohľad na dedinu Ušguli. Foto: Postoj/Martin Leidenfrost

Skrytá kaviareň v Ušguli. Foto: Postoj/Martin Leidenfrost

Cerkev Lamaria v Ušguli. Foto: Postoj/Martin Leidenfrost

Iným highlightom bolo lezenie na šesťposchodovú obrannú vežu Nigurianiovcov, rodu, ktorý už poskytol mnoho mierových sudcov na mediáciu  o vnútrosvanetských konfliktoch. Štát tu donedávna nikto nepotreboval.

Ďalšou výzvou pre môjho syna bolo pohybovať sa v Ušguli: dedinské centrum bolo tmavé, takmer čierne, hlboké blato, zľava a sprava orámované vysokým snehom a posiate výkalmi voľne sa potulujúcich kráv, koní a psov.

Zmysluplný rozhovor s nejakým Svanom sme však nemali.

Svanov je po prvé málo: po lavínovej katastrofe Sovietsky zväz mnohých Svanov vysídlil do príjemnejších gruzínskych krajov.

Po druhé je znalosť cudzích jazykov medzi Svanmi mimoriadne slabá. Hoci hybridne proruská vládna strana Gruzínsky sen získala v jesenných komunálnych voľbách v Hornej Svanetii sto percent obecných poslancov, ešte som nevidel gruzínsky kraj, kde tak mizerne a zároveň tak neochotne rozprávajú po rusky.

S angličtinou je to iba trochu lepšie. Bola to prvá postsovietska cesta, na ktorej som rozprával viac nemecky ako rusky.

A po tretie: svanetskí chlapi sa vôbec nechcú rozprávať. Ani medzi sebou.

Nikdy som nestretol takých mlčanlivých ľudí.

Prácu v cestovnom ruchu vykonávajú najmä ženy, často z úplne iných gruzínskych regiónov. Prichádzajú až z územia azerbajdžanskej menšiny a vyslovujú vety ako: „Čo, Ušguli má byť najvyššou dedinou Európy? Toto tu nie je žiadna Európa, ani nebude!“

Čo sa týka svanetských mužov, zdá sa, akoby sa hlboko vnútri stále cítili ponížení z toho, že sa s turizmom ocitli v sektore služieb.

Slúžiť, to im nevyhovuje. Moderná doba im nesedí. Tvária sa celý deň pochmúrne a nešťastne. Ani nechcú zjednávať s turistami ceny. Radšej nič nezarobia.

Svanovia po uprataní kalašnikovov robia maximálne vodičov tereniakov, ktoré premávajú na náročnej 45-kilometrovej vysokohorskej ceste medzi Mestiou a Ušguli.

Svan, ktorý nás odviezol hore, povedal dobrovoľne dve slová.

Svan, ktorý nás odviezol dole, do desať.

Ten druhý si pustil pri jazde anglický pop. Keď spievali sexy baby, pustil si k tomu na smartfóne videá. Keď spievali chlapi, znela iba hudba.

Keďže sa synček nevie dohovoriť v angličtine ani v ruštine, svanetská skúposť na slová mu nijako nevadila.

Ani si nevšimol, že sa mnou plánovaná rozprava o rytierskej a toxickej mužnosti nekonala.

Všimol si iba nepriamy dôsledok drsného svanetského mačizmu: tam hore vládne kult psa.

Tieto psy sú obrovské ako teľatá, sú to kaukazské ovčiaky a iné plemená a môžu sa voľne pohybovať. Sú v každej domácnosti aj v penziónoch, po otvorenom drevenom schodisku mohli prísť hore do našej izby.

Podľa môjho názoru boli tieto psy dosť agresívne. Môj syn sa ich bál, zároveň ich zvedavo pozoroval.

Po prvej prechádzke som vyšiel von už len ozbrojený ako ego shooter. Vzal som si do ruky tvrdú železnú tyč alebo dlhú drevenú palicu – a neustále som svojmu sedemročnému synovi vysvetľoval, ako sa má tváriť, keď sa opäť priblíži jedno z tých dotieravých teliat.

Svojím spôsobom to napokon bola svanetská škola mužnosti.