Záhada Gruzínska Sú udalosti v Gruzínsku Západom riadený majdan alebo je to puč zo strany hybridne proruskej vlády?

Odkedy slovenský premiér Robert Fico s odkazom na správu SIS odhalil, že sa na území Slovenskej republiky nachádzala skupina zahraničných expertov, „ktorá sa aktívne podieľala na udalostiach v Gruzínsku a ktorá sa aktívne podieľala priamo na majdane na Ukrajine“, je tu aj pre Slovákov pálčivá otázka: Čo sa v Gruzínsku vlastne udialo?

Gruzínsky premiér Irakli Kobachidze, ktorý už niekoľko rokov brojí proti „liberálneho fašizmu“ „globálnej strany vojny“ a proti prozápadnej gruzínskej opozícii, ihneď stopercentne súhlasil s Ficovým „logickým“ naratívom.

Problém spočíva v tom, že ide o ťažko čitateľného hovorcu ešte záhadnejšieho oligarchu Bidzina Ivanišvili.

O rozporuplnej osobnosti Kobachidzeho stačí uviesť uviesť toto: tento nadaný právnik študoval na úctyhodnej düsseldorfskej Univerzite Heinricha Heineho u nestora výskumu nemeckého straníckeho systému Martina Morloka.

U tejto celonemecky uznávanej autority získal v roku 2006 doktorát. Kobachidze sa v Morlokovom Inštitúte pre nemecké a medzinárodné stranícke právo a výskum politických strán zaoberal porovnávaním gruzínskeho a nemeckého straníckeho systému.

Keď bol Kobachidze o desať rokov neskôr zvolený za predsedu gruzínskeho parlamentu, jeho nemecký profesor sa radoval, že na jeho inštitúte funguje „spojenie vedy a politickej praxe“.

V roku 2024 však už Morlok politickú dráhu svojho žiaka radšej nekomentoval. Ten totiž prešiel pozoruhodným prerodom: vo svojej nemeckej dizertačnej práci oplakával, že sa v mladých demokraciách, ako je Gruzínsko, „záujmom (etablovaných alebo neetablovaných) opozičných združení pravidelne venuje malá pozornosť zo strany väčšinových strán. […] Absolútny monopol gruzínskej väčšinovej strany na zdroje štátnej moci spôsobuje značné materiálne nerovnosti medzi ňou a opozičnými stranami“. Vtedy žiadal „rozumné vyrovnanie“ a odporúčal ako vzor britský model financovania politických strán – „v ktorom môžu mať právo na rozpočtové zdroje len opozičné strany“.

Keď sa ocitol pri moci, postupne si osvojil otvorene protidemokratickú agendu. Nielenže nedoprial bývalej vláde a terajšej opozícii práva, o ktorých v Düsseldorfe tak horlivo písal, ale počas volebnej kampane minulého roka dokonca sľúbil – rovnako ako jeho majster, oligarcha s miliardovým ruským biznisom Bidzina Ivanišvili –, že v prípade, že vládna strana Gruzínsky sen získa vo voľbách ústavnú väčšinu, presadí zákaz dvoch hlavných opozičných zoskupení Gruzínska.

Masové opozičné demonštrácie sú relatívne krotké

O čom sú gruzínske udalosti? Čo sa tam vlastne stalo? Stalo sa vôbec niečo?

To nie je také ľahké. Iba slepý by vehementne popieral, že hustota liberálnych západných mimovládok je v Gruzínsku výnimočne vysoká. Je fakt, že hosť každej vychýrenej gruzínskej kaviarne počuje minimálne od jedného stola angličtinu, prevažne európskych „mimovladkárov“, no a protivládne tbiliské demonštrácie sú asi jediným miestom na svete, kde možno zbadať nadšené mávanie nemeckou vlajkou.

Môžeme predpokladať, že Kobachidze ako bývalý spolupracovník sorosovskej nadácie Open Society Georgia vie o mimovládnej scéne svoje.

To však ešte neznamená, že sa v Gruzínsku odohráva majdan alebo pokus o majdan. Farebná revolúcia – „revolúcia ruží“ Micheila Saakašviliho – bola už dávno, v roku 2003. To, že mala vtedy väčšinovú podporu obyvateľstva, spochybňuje málokto.

Masové opozičné demonštrácie, ktoré vypukli pre podozrenia, že parlamentné voľby z 26. októbra 2024 boli zmanipulované, a ktoré sa stali ešte masívnejšími po odkaze premiéra Kobachidzeho z 28. novembra, že gruzínska vláda zastaví prístupový proces do EÚ do roku 2028, sú na gruzínske pomery relatívne krotké.

Na rozdiel od kyjevského majdanu v roku 2014 sa v Gruzínsku zatiaľ ani neobjavili správy o tom, že by sa gruzínska opozícia pokúšala o obsadenie vládnych budov. Potýčky s políciou sú skôr výnimkou.

To je nápadné, lebo násilie je v Gruzínsku bežnou súčasťou politickej prevádzky. Každý druhý rok vypuknú nepokoje, ktoré si pravidelne vyžiadajú aj ľudské životy.

Aj prozápadný prezident z rokov 2004 – 2013 „Miša“ Saakašvili siahol viackrát po násilí: vyhlásil výnimočný stav namierený proti neozbrojeným demonštrantom, politicky zodpovedal aj za rozšírenú prax mučenia v gruzínskych väzniciach a dokonca podľahol v auguste 2008 pokušeniu rozpútať vojnu proti odštiepeneckému Južnému Osetsku. Táto päťdňová vojna sa dá iba trošku zjednodušene zhrnúť do konštatovania, že gruzínska armáda sa rozutekala a postupujúca ruská armáda obsadila bez väčších bojov gruzínske mestá Gori a Poti.

Slovom, okoloidúci vidí v tejto smrteľne polarizovanej krajine v jeden deň homofóbne násilie, ako bola vražda transmodelky Kesarie Abramidzeovej (bola päťdesiatkrát bodnutá nožom), a na druhý deň chrapúnske mizogýnne správanie mužských gruzínskych „transsexuálov“ (napríklad v lietadle do eldoráda transrodového hnutia, teda do Viedne).

Je tiež úplne bežné, že opoziční demonštranti mávajú tými istými vlajkami, aké sú vztýčené aj pred symbolmi vládnej moci Gruzínskeho sna – sú to vlajky európske a gruzínske.

Skutočnosť, že približne 70 percent Gruzíncov sa v prieskumoch tradične vyslovuje za eurointegráciu, ale pritom minimálne 40 percent hlasuje za Gruzínsky sen, ktorý Gruzínsko integruje ekonomicky čiastočne do ázijského priestoru, najmä do Číny, a prostredníctvom bujného obchádzania protiruských sankcií aj do Ruska.

Čo Gruzínci vlastne chcú

Gruzínsko sa na rozdiel od Arménska a Azerbajdžanu vyznačuje etnickou, náboženskou a mentálnou heterogenitou, z ktorej sa analytik môže aj zblázniť. Pravoslávni Gruzínci v niektorých regiónoch neudávajú tón, lebo tam žijú početné sunnitské, šiítske, arménske a azerbajdžanské menšiny.

Túto situáciu ešte zhoršuje rodinný alebo individuálny partikularizmus, ktorý Philipp Ammon, intímny znalec Gruzínska a autor výsostne erudovanej knihy Gruzínsko medzi štátnosťou a ruskou okupáciou, nedávno charakterizoval takto: „Každý Gruzínec je štát s vlastnou zahraničnou politikou a vlastnou prezentáciou reality, ktorú považuje za užitočnú pre záujmy svojho štátu.“

Zvlášť desivá pasáž Ammonovej knihy odpovedá na otázku, ako sa mohlo kresťanstvo v Gruzínsku napriek dlhej nadvláde moslimských impérií udržať sedemnásť storočí: bolo to zásluhou jednoduchých gruzínskych roľníkov – časť gruzínskej šľachty sa vôbec nerozpakovala konvertovať na islam.

Autor tejto analýzy si kladie čoraz častejšie otázku, čo Gruzínci vlastne chcú. Podnikol preto v priebehu posledných desiatich mesiacov tri cesty do Gruzínska.

Ako už aj počas svojich predchádzajúcich ciest navštívil proeurópske opozičné protesty aj bašty Gruzínskeho sna na vidieku.

No súhrn týchto dojmov, samozrejme, nemôže reprezentatívne odzrkadľovať národné nálady. Je to dané už aj tým, že reportér nevie po gruzínsky, komunikuje teda v Gruzínsku po rusky a po anglicky. Kým staršie a stredné ročníky obvykle ovládajú ruštinu dosť dobre a mladšie ročníky vo väčších mestách angličtinu, vidiecka mládež a vidiecke ženy, ktoré nikdy nemigrovali za prácou, často nevedia žiadne cudzie reči.

Preto nebolo možné zachytiť postoje minimálne jednej štvrtiny gruzínskeho obyvateľstva.

Prvá z troch ciest viedla do stredozápadného mestečka Samtredia. Bolo to preto, že je pomerne priemernou baštou Gruzínskeho sna. Primátor, absolvent tunajšej ruskej školy, získal v prvom kole komunálnych volieb 60 percent hlasov.

Prozápadné médiá písali, že aktivisti opozičného hnutia Domov do Európy dostali v lete 2022 v Samtredii po nose. Gruzínsky sen tieto obvinenia odmieta.

No ani v Samtredii to nebolo také jednoznačné. Jediný človek, ktorý tu mal v geopolitike jasno, bol ľudový pravoslávny kňaz s hlbokou jazvou na nose. Žoviálne sa bavil na križovatke s ľuďmi a deťmi. Bol pripravený aj na rozhovor, ale keď počul, že témou rozhovoru má byť Európska únia, spolu so svojím náhodným „tlmočníkom“ utiekol: „Rusko je lepšie!“

Rozhovory s miestnou verchuškou oligarchickej strany, ktorá vládne Gruzínsku nepretržite od roku 2012, ukázali, že v politických táboroch vládne občas viac zmätku než kontinuity.

Všeobecne sa predpokladá, že nacionalistický protirusko-prozápadný tábor sa odvoláva na odkaz Saakašviliho a čiastočne na prvého postsovietskeho prezidenta Zviada Gamsachurdiu. Tento megrelský spisovateľ bol zvrhnutý, utiekol do odštiepeneckého protiruského Čečenska, vrátil sa cez proruské Abcházsko do Gruzínska a rozpútal tam občiansku vojnu.

Ďalej sa predpokladá, že ľudia Gruzínskeho sna, ktorí dnes odmietajú protiruské sankcie, v minulosti skôr sympatizovali so „sovietskym“ prezidentom Eduardom Ševardnadzem, ktorého svet poznal ako posledného ministra zahraničných vecí Sovietskeho zväzu. Ale čuduj sa svete – na samtredijskej radnici požíva rešpekt Zviad Gamsachurdia.

On sníva po gruzínsky

V stiesnenej kancelárii oproti mestskému zastupiteľstvu sedel na jar starší plešivý intelektuál. Prezeral si v počítači autá, na stene visel americký Certificate of Achievement s jeho menom.

Bešan Gogia bol v rokoch 1991 – 1997 primátorom Samtredie. V politike už nepôsobí: „Asi o pol mesiaca budem mať sedemdesiat rokov.“ Videl sa však ako súčasť tímu primátora a trávil čas na radnici.

Vošla dnu poslankyňa mestského zastupiteľstva, blonďavá Maňana Zirbiladzeová. Výrečná šesťdesiatpäťročná dáma bola v roku 1991 prvou ženou v zastupiteľstve, nedávno sa vrátila ako poslankyňa Gruzínskeho sna. Obaja mestskí činovníci zdôrazňovali, že si už ani nepamätajú, kedy naposledy hovorili po rusky – ale rozprávali plynule, takmer bez prízvuku.

Keďže Rusko okupuje v Abcházsku a v Južnom Osetsku značnú časť gruzínskeho územia, v Gruzínsku sa nedá veľmi hovoriť o „proruských“ politikoch, málokto chce byť vnímaný ako súčasť „ruského sveta“.

Na druhej strane jestvujú niektoré podobné kultúrne preferencie ako v susednom Rusku: Zirbiladzeová takto obhajovala zákon „proti zahraničným agentom“, ktorý v Rusku už platil, aj zákon „proti LGBT propagande a genderu“.

Zvolala: „Snívali sme o slobode, ja sama som za ňu bojovala, my Gruzínci snívame o nej už stáročia. Ale v Európe sa niečo zmenilo.“ Obávala sa o svoju dcéru a vnučku, pretože „žena už nie je žena, príde tretie pohlavie, rodič 1, rodič 2“, hoci je to v rozpore s gruzínskou ústavou.

Opozičné heslo „Domov do Európy“ ju rozčuľovalo, „veď my sme odjakživa doma v Európe“. 

Stále podporovala vstup do EÚ, no rozhodne sa jej nepáčilo, že sa na Západe rozšíril „ultraliberalizmus“, dokonca „liberálny fašizmus“. „Váš premiér takisto hovorí o liberálnych fašistoch.“ „V tom s ním súhlasím.“

Polovičný Megrelčan Gogia „napoly“ súhlasil. Prozápadnú opozíciu okolo uväzneného exprezidenta Saakašviliho nazval diktátorskou, „títo vždy strieľali do ľudí“, a pochválil sa, že „skutočného Gruzínca“ Gamsachurdiu poznal osobne. Počas troch zimných dní pred tridsiatimi dvoma rokmi, keď „zviadovci“ držali železničný uzol Samtredia, bol Gogia primátorom. „Bola to obyčajná vojna,“ hovorí. Zachoval sa vraj neutrálne.

Na prahu otvorených dverí stála ešte jedna zvedavá pani, ďalšia postaršia mestská úradníčka, ktorá hovorila „my“, keď myslela Gruzínsky sen. Bola to Ukrajinka so zložitým megrelsko-charkovským životopisom: „ja snívam po gruzínsky“.

Keď dve ženy v miestnosti hovorili o vojne na Ukrajine, používali predsa len slovník, ktorý v niečom pripomínal proruské naratívy. Zirbiladzeová sa uškŕňala a zvolala: „Oni sa tvária, akoby to celé robil iba Putin!“

Volebný výsledok nikto nepovažoval za dôveryhodný

Krátko po parlamentných voľbách, v prvých novembrových dňoch, nasledovala ďalšia moja cesta, tentoraz na veľký protivládny protest do Tbilisi a do azerbajdžanského regiónu Gruzínska do mestečka Marneuli.

Tam bolo zarážajúce zistenie, ako málo spája šesť- až sedempercentnú azerbajdžanskú menšinu s gruzínskym štátom a s gruzínskou demokraciou. Mnohí gruzínski Azerbajdžanci poriadne nevedia po gruzínsky, lingua franca je ruština, mizerné školy supluje vzdelávacie centrum financované azerbajdžanským ropným koncernom SOCAR a miestni azerbajdžanskí chlapi si pochvaľujú služby lacných bordelov, v ktorých pracujú prostitútky z Azerbajdžanu.

Marneuli bolo vybraté preto, lebo sa tam 26. októbra odohrali najokatejšie prípady sfalšovania volieb. Pripomínam, že gruzínska volebná komisia pripísala Gruzínskemu snu oficiálny volebný výsledok 54 percent, čo zodpovedá 89 zo 150 mandátov a na dosiahnutie ústavnej väčšiny chýba iba jeden jediný mandát.

Podľa exit pollu agentúry Edison, ktorá mala pri predošlých voľbách exit poll v zhode s výsledkom volieb, však Gruzínsky sen získal iba 41 percent. Pre úplnosť pripomíname, že hodnotenie týchto volieb zo strany Európy nebolo jednoznačné.

Mnohé členské štáty EÚ kritizovali neférovosť volebného procesu, maďarský premiér Viktor Orbán však priletel na druhý deň a srdečne blahoželal premiérovi Kobachidzemu k víťazstvu.

Najvýraznejšie anomálie boli hlásené zo 69. volebnej miestnosti volebného obvodu Marneuli, v ktorom 84 percent obyvateľov patrí do azerbajdžanskej menšiny. Zatknutý bol etnický Azerbajdžanec, ktorý sa omylom dal nafilmovať, ako pchá balík hlasovacích lístkov do volebnej urny. Niektoré médiá opisovali páchateľa len ako „mladého člena Gruzínskeho sna“, v skutočnosti bol Rovšan Iškandarov jedným z popredných azerbajdžanských politikov štátostrany – bol podpredsedom zastupiteľstva veľkého 108-tisícového okresu Marneuli.

Výsledok 79,62 percenta, ktorý získal Gruzínsky sen v marneulskom volebnom obvode, nepovažoval nikto z respondentov za dôveryhodný.

Dokonca proruská sympatizantka Gruzínskeho sna, pontská Grékyňa, ktorá sa presťahovala späť do Marneuli, pretože v Grécku s ňou zaobchádzali ako s druhoradou Grékyňou, vychádzala z „vylepšeného“ výsledku. Bola s tým v pohode.

V Marneuli je to zrejme neblahá tradícia, ktorá sa dá jednoducho vysvetliť: keďže väčšina azerbajdžanskej komunity zásadne nechodí voliť, je tu nespočetné množstvo hlasov „zadarmo“ – a kto je pri moci, pripisuje si časť týchto hlasov. Vysokopostavený miestny činiteľ rozprával autorovi pod rúškom anonymity, že bol ako predseda miestnej volebnej komisie svedkom, ako sa v Marneuli sfalšovali voľby – za Saakašviliho. Rozprával: „Z 1300 oprávnených voličov išlo 250 voliť. Samotné voľby prebehli veľmi čisto, pozorovatelia boli nadšení. Až na to, že mi na druhé ráno dali pred tých 250 číslicu 1 – a pripísali tisícku vymyslených hlasov Saakašvilimu.“

Manipulácie s azerbajdžanskými hlasmi sú vraj endemické: „Je tu veľa Rovšanov.“ Konkrétny Rovšan zarobil peniaze ako agropodnikateľ, „pretože vďaka svojim vzťahom s gruzínskym biskupom spravuje cirkevné pozemky“.

Vraj to nie je zlý človek, „ak ho prosíte o tisíc lari na dobrú vec, dá vám dvetisíc“, je vraj len „hlúpy“. Miestny činiteľ odhadol reálnu situáciu takto: „Oprávnených voličov je v obvode 101-tisíc, oficiálne prišlo k urnám 35-tisíc, ale v skutočnosti bola účasť 15 percent.“

Samozrejme, marneulský model sa nedá uplatniť na celú krajinu, v takom Tbilisi si pre množstvo uvedomelých a opozičných voličov asi nikto netrúfa sfalšovať voľby. Stále nebolo jasné, čo chce väčšina Gruzíncov.

Bol strach z vojny motívom?

Teraz v januári sa uskutočnila tretia gruzínska cesta. K tejto ceste viedli autora pochybnosti.

V strednej Európe začal národnokonzervatívny komentariát sympatizovať s Gruzínskym snom a aj vážený znalec krajiny Philipp Ammon naznačil, že napriek hrubým sedliackym zvyklostiam vládnej strany inklinuje k téze, že Gruzínsky sen má pre Gruzínsko napokon lepšiu ponuku ako proatlantická a eurohujerská opozícia.

Vyvstávala tak otázka, či autoritársky „proruský“ kurz gruzínskej vlády predsa len nemá nárok na určitú demokratickú legitimitu. Aj keď si odmyslíme volebné manipulácie, Gruzínsky sen získal predsa 26. októbra relatívne nesporných 41 percent. To už nemá ďaleko od absolútnej väčšiny.

V prospech vládnej strany hovorí veľmi vysoký rast ekonomiky v posledných troch rokoch, viditeľné výsledky hospodárskeho otvárania sa východným diktatúram, klientelistická politika, z ktorej profitovali húfy gruzínskych úradníkov, a skutočnosť, že Európska únia po udelení bezvízového režimu ponúkla Gruzíncom veľa poučovania, ale málo badateľných investícií.

K tomu vláda použila v predvolebnej kampani drastickú vojnovú fotografiu z Ukrajiny. Varovala, že gruzínska opozícia chce spolu s „globálnou stranou vojny“ zatiahnuť Gruzínsko do ďalšej vojny s Ruskom. Objavila sa fáma, že volebná účasť mužov bola v dôsledku toho vyššia než obvykle.

Do tretice bol vybratý iný špecifický región: jazykovo a mentálne odlišná, ale zároveň hypergruzínska Megrelia – staroveká Kolchida. Volebný obvod Zugdidi hlasoval 26. októbra mierne podproporcionálne v prospech Gruzínskeho sna – s oficiálnym výsledkom 51 percent.

Ľudia na „hranici“ so separatistickou, Ruskom okupovanou Abcházskou republikou videli v rokoch 1992 a 2008 vojnu na vlastné oči. Dobrý dôvod na to, aby sme im položili otázku, či strach z vojny bol volebným motívom.

Predbežná odpoveď: asi áno.

Kolchidská pobrežná rovina vítala v januári návštevníkov palmami a mandarínkami. Z čajových plantáží v pohraničnej dedine Ruchi zostali len spiace steblá, ale po uliciach sa potulovali strakaté prasatá a unavené hnedé kravy hľadali zimnú trávu. Na pestrofarebnej nástennej maľbe v sociálnom centre pre starších ľudí a deti bola namaľovaná európska vlajka.

Pred kontrolným stanovišťom, cez ktoré cudzinci môžu cestovať do Abcházska, ale miestni vraj nikdy, boli ešte gruzínske potraviny. Portfólio šesťdesiattriročného majiteľa bolo široké: kaviarenské stolíky, predajňa pneumatík, autoservis plus jedna krava, ktorú pustil cez záhradnú bránu na potulky a ktorá údajne dáva „deväť litrov mlieka denne“.

Majiteľ utiekol v roku 1992 do Ruska, „tu sa vôbec nedalo žiť“, a v roku 2008 videl prechádzať „dvestošesťdesiat ruských tankov. Hrozné!“ Bol stotožnený s líniou Gruzínskeho sna: „ani Amerika, ani Rusko“. A áno, „kto sa nebojí vojny?“

Prvé náznaky beznádeje

V prímorskom letovisku Anaklia, ktoré v rokoch 2004 – 2013 zveľadil Saakašvili a ktoré je teraz v ruinách, dobre živené pouličné psy naháňali večer kolchidské kravy, ktoré sa pásli na prázdnej promenáde pomenovanej po jednom litovskom prezidentovi. Biznis bol v rukách starších Megrelčaniek. Jedna, ktorá striedavo žije v Moskve („v Moskve sa žije veľmi dobre!“), prevádzkovala hotel a potraviny s výhľadom na Čierne more, druhá prevádzkovala v bývalom kine s kubánskym nádychom ďalšie potraviny.

Táto osemdesiatštyriročná nacionalistka vraj už pri maturite v roku 1959 kričala: „Chceme ísť do Európy!“

Exprezidentka Salome Zurabišviliová, ktorá sa odmieta zmieriť s vypršaním svojho mandátu, 11. januára v Anaklii vyhlásila: „Naša cesta do Európy sa začína tam, kde sme teraz, v Anaklii.“

A osemdesiatštyriročná majiteľka obchodu s potravinami, fanúšička Saakašviliho a Gamsachurdiu, ktorého mikrostranu dodnes volí, nechcela pripustiť možnosť vojny: „Čo by sme zvládli proti Rassii? Naši vojaci by opäť utiekli.“

Na druhej strane údajne „najdlhšieho mostu pre peších v Európe“– krátko pred demarkačnou líniou s Abcházskom – sa nachádzalo veľké rekreačné stredisko Pratap’s Signature Beach Side Resort & Spa.

Obývali ho pracovníci online hazardnej spoločnosti, miestne megrelské kuchárky varili pre nich na obed až 85 porcií. Aj kuchárky sa obávali vojny. Jedna z nich sa po troch rokoch práce v Paríži vrátila domov, vďaka hazardnému investorovi – zhodou okolností je to Ind – môže teraz žiť doma v Gruzínsku.

V samotnom meste Zugdidi bol obraz ešte rozporuplnejší: pokladníčka „šawarma fastfoodu“, ktorá vyrastala v blízkosti Moskvy, sebavedome šírila ruský naratív („niet drzejšieho národa ako Ukrajinci“), zatiaľ čo jej kolegyňa, ktorá bola za mlada vysídlená z Abcházska, nazvala Rusko „okupantom“. Zhodu našli v tvrdení, že ukrajinskí utečenci vraj dostávajú sedemkrát viac peňazí ako „naši“ utečenci z Abcházska.

Pred zastupiteľstvom veľkého okresu Zugdidi sa ako každý večer demonštrovalo proti odklonu od EÚ. No bolo to iné ako v Tbilisi, kde protestujúci zvlášť po 28. novembri bojovali aj s pyrotechnikou proti vodným delám brutálne zakročujúcej polície. Tu v Zugdidi to vyzeralo na mierumilovný rituál: siréna nepretržite kvíli, bubeníčka bije do bubnov priamo pred policajtom stojacim uprostred. Nebol to majdan.

Keďže celý večer padal studený dážď, pomer demonštrantov a policajtov bol približne tridsať k tridsiatim, „cez víkendy nás tu je aj stopäťdesiat až dvesto alebo viac“. Prejavili sa prvé náznaky beznádeje, transparent jedného študenta sa vyčítavo spýtal: „Kde je divadlo?“

Jeho nosič vysvetlil, že opozičníci sa v minulosti angažovali v prospech mestského divadla, no teraz sa nikto z divadla neodváži protestovať proti vláde. 

Každý Gruzínec má vlastnú zahraničnú politiku

Sú to kultivovaní mešťania, mladí aj starí, práve mládež sa veľmi podobá na stredoeurópsku mestskú mládež. Ich výdrž je obdivuhodná. Niektorí z nich tu stoja aj tri hodiny, kým neutečú do susedného McDonaldu.

Mladý pár, ktorý prichádza každý večer, priznal, že sa kampaň Gruzínskeho sna so strachom z vojny ujala. Žena dodala: „Aj keď je to bullshit.“ Jej partner len mlčky počúval.

Neskôr v noci sedelo päť mladých krásavíc vo vychýrenom Sky Bare hotela Leto. Hovorili miestnou rečou, ale len čo si ostatné odišli zapáliť, dve z nich dali hlavy dohromady a prešli na šťavnatú ruštinu. Tá, ktorá celú rundu platila, vypočítavala svojej kamoške vysoké sumy v eurách vrátane odpočtov. Keď v bare zaznela talianska pieseň, naznačila rukami tanečné pohyby.

Potom jej niekto zavolal. Zdvihla a do telefónu po rusky zakričala: „Što ty chočeš?“ V tej chvíli aj odhodila mobil a volala na rozlúčku: „Arrivederci!“

Malo to istú symboliku, ale keďže už vieme, že každý Gruzínec má svoju vlastnú zahraničnú politiku, táto scéna sa mohla odohrať aj v presne opačnom garde.

Ekonomické, náboženské, pracovné a kultúrne väzby s Ruskom sú silné, no pritom je tu aj túžba po Európe ako málokde inde.

Možno je to 54 : 46, možno 41 : 59, možno 50 : 50, možno „aj – aj“ alebo „ani – ani“.

„Udalosti v Gruzínsku“, ako ich pomenoval Robert Fico, sú strašne zložité.

Iba trochu pripomínajú prozápadný majdan, viac evokujú proruský prevrat a veľmi autentické kaukazské zmätky.