Týždenný výber Jozefa Majchráka Európska prehra v Gruzínsku

V Tbilisi a ďalších gruzínskych mestách to opäť vrie. Na uliciach vyrástli barikády a dochádza k zrážkam medzi demonštrantmi a políciou, počas ktorých sa k slovu dostali aj vodné delá a slzný plyn. V čase písania tohto textu polícia zadržala viac ako sto demonštrantov. 

Eskalácia v tejto kaukazskej krajine bola na spadnutie od októbrových parlamentných volieb, ktoré sprevádzali masívne manipulácie v réžii vládnucej strany Gruzínsky sen. Autorovi tohto textu už tesne po voľbách jeden z nahnevaných obyvateľov Tbilisi hovoril, že sa to nemôže skončiť inak ako revolúciou.

Občiansky odpor voči vládnucej strane nabral na intenzite minulý týždeň. Po tom, ako Európsky parlament kritizoval priebeh parlamentných volieb a vyslovil sa za ich opakovanie, gruzínska vláda do roku 2028 pozastavila prístupové rozhovory s EÚ. Zriekla sa aj príspevkov z predvstupových fondov Únie.

K tomu treba povedať, že gruzínska spoločnosť je výrazne proeurópska, vstup do EÚ má krajina zapísaný v ústave a podporuje ho aj významná časť voličov Gruzínskeho sna.

Pre lepšie pochopenie situácie, v ktorej sa dnes Gruzínsko nachádza, sa treba vrátiť nejaké to desaťročie do minulosti.

V roku 2003, po takzvanej Revolúcii ruží, padol režim Eduarda Ševarnadzeho a tieto udalosti vyniesli k moci prozápadného politika Michaila Saakašviliho. Mladý, dynamický líder rozbehol množstvo reforiem, z ktorých viaceré mali pozitívne efekty.

Zo skorumpovanej a možno najmafiánskejšej krajiny niekdajšieho Sovietskeho zväzu sa Gruzínsko začalo postupne meniť na prudko sa rozvíjajúcu ekonomiku a atraktívnu turistickú destináciu. Kto v tých rokoch navštívil Tbilisi alebo Batumi, mohol sa o tom presvedčiť na vlastné oči.

Michail Saakašvili však robil aj veľké chyby. V roku 2008 sa nechal Putinom vyprovokovať a neprezieravým útokom na Južné Osetsko vbehol do pasce, ktorú mu Kremeľ pripravil. Ruskí vojaci sa zastavili len niekoľko desiatok kilometrov od Tbilisi. Putinovi vtedy takáto demonštrácia sily ešte stačila.

Ďalšou Saakašviliho chybou bolo, že sa len ťažko vzdával politickej moci. Po dvoch prezidentských obdobiach sa rozhodol pokračovať ako premiér. S pomocou parlamentnej väčšiny zmenil deľbu moci v krajine tak, že marginalizoval post prezidenta a vytvoril mocenské centrum okolo premiéra.

Niekde tu treba hľadať korene dnešného stavu, keď krajinu už viac ako jedenásť rokov kontroluje najbohatší Gruzínec Bidzina Ivanišvili. Opozične naladená prezidentka Salome Zurabišvili nemá reálnu politickú moc a o krátky čas aj tak vo funkcii končí.

Michail Saakašvili sedí dnes vo väzení a o jeho osud sa už príliš nezaujímajú ani jeho niekdajší politickí spojenci. Žiadne veľké demonštrácie za jeho prepustenie sa nekonali.

Gruzínsko je určite najprozápadnejšia krajina na Kaukaze, ale aj pri rozhovoroch s mladými proeurópskymi Gruzíncami sú okamžite zjavné geopolitické limity tohto postoja.

Majú pred očami rok 2008 a ruskú inváziu, keď im Západ nedokázal nijako pomôcť. Taktiež osud svojich susedov Arménov, ktorých takisto medzinárodné spoločenstvo ponechalo napospas azerbajdžanskej a tureckej agresii.

Navyše aj ekonomicky Gruzínsko uviazlo medzi Ruskom a Tureckom, s ktorými má najväčší obchodný obrat. Z obidvoch týchto krajín prichádza do Gruzínska aj veľký počet turistov.

Za aktuálnym postojom vládnucej garnitúry okolo Gruzínskeho sna voči EÚ treba vidieť cynický politický kalkul. Vychádzajú z toho, že ochladenie vzťahov s Úniou im za udržanie pri moci stojí. Pretože z ich pohľadu – ktorý vôbec nie je ďaleko od reality – od Únie už dostali všetko, čo dostať mohli. Zrušenie vízovej povinnosti, kandidátsky štatút.

Vidina plnohodnotného členstva je pre nich hudbou veľmi ďalekých rokov. Ak vôbec niekedy prichádza do úvahy, pretože EÚ sa s ďalším rozširovaním o krajiny ako Gruzínsko určite nebude ponáhľať. Nakoniec Turecko je kandidátskou krajinou už od roku 1999.

Navyše na pokračujúcej európskej integrácii nemá záujem ani Rusko, čo je faktor, ktorý má rovnako svoju váhu.

Ako geopolitický hráč totiž Európa na Kaukaze zaostáva za Ruskom, Tureckom či Iránom. Čo by vedela EÚ urobiť, ak by Putin opäť napadol Gruzínsko? Odpoveď väčšiny Gruzíncov je, že nič.

Svojim potenciálnym spojencom na Kaukaze dokáže Únia akurát rozdávať neurčité prísľuby a namiesto reálnej geopolitiky robiť skôr akúsi kultúrno-zelenú politiku spočívajúcu v pretláčaní niektorých Bruselom obľúbených agend. Aj peniaze z predvstupových európskych fondov dokáže dnes gruzínska vláda oželieť a nahradiť napríklad investíciami z Číny.

Keď sa teraz európski lídri pozerajú na zaplnené námestia v Gruzínsku, vidia aj vlastnú slabosť. To, či dostanú ďalšiu príležitosť, podobnú tej po Revolúcii ruží v roku 2003, ukážu najbližšie týždne a mesiace.

Jozef Mihál o konsolidačnom balíčkuMá obrovské diery, živnostníci nebudú musieť platiť transakčnú daň vôbec

Kristína Votrubová

Pohľad z MoskvyČo mi povedal opitý ruský armádny chirurg

Jiří Just

Kňaz ZiolkovskýCirkev nie je pripravená, ale úplná finančná odluka od štátu ani nie je možná

Imrich Gazda

Rodičia hovoria o šikanovaní, učitelia o vedení k disciplíneNiektoré školy vymknú meškajúce deti za každého počasia na celú hodinu. Majú sa tak naučiť dochvíľnosti

Alena Potocká

Ursula 2.0Nová Európska komisia prešla v europarlamente s historicky najmenšou podporou

Erik Potocký

Ružinovský poslanec StaruchMatúš Vallo visí na šnúrke od gatí developerov. Ľudí sa bojí

Jakub Lipták