Zachovať dekórum Svätý kardinál, ktorý kritizoval Michelangela

Uprostred nespočetného množstva talianskych svätcov sa len máloktorí tešia sláve, akú má kardinál Karol Boromejský (1538 – 1584). Popri svätom Františkovi z Assisi, Antonovi Paduánskom, Rite z Cascie a Pátrovi Piovi je jedným z tých nesmrteľných, ktorých obrazy dokonca aj dnes zdobia početné kostoly a kresťanské domy. Jeho hrdinskej pastoračnej práci – najmä počas smutne známej epidémie moru v rokoch 1576 – 1578, ktorá zdecimovala obyvateľstvo Milána a okolia – sa vyrovnal iba jeden katolícky hierarcha s rovnakou morálnou výškou: jeho bratranec, kardinál Federico Boromejský (1564 – 1631).

Dvaja bratranci Boromejovci, členovia jednej z najslávnejších rodín talianskej vysokej aristokracie, ukázali silu nadprirodzenej viery nachádzajúcej sa v jednotlivcoch, ktorí v spoločenskom živote zastávali najdôležitejšie hodnosti a úrady. Za zmienku stojí, že ani jeden z nich sa svojich aristokratických titulov nevzdal, ale používal ich pre dobro celého spoločenstva. Ak bol svätý Karol hlavným architektom epochálneho tridentského koncilu a vyvinul pozoruhodné úsilie pri katechéze a kresťanskej teologickej formácii, Federico – okrem toho, že založil Ambroziánsku knižnicu – nám zanechal pozoruhodný poklad spisov.

Teológia, filozofia, morálna teológia a kresťanská asketika, biblické štúdie a exegéza posvätných textov, kánonické aj občianske právo – vo všetkých podstatných oblastiach preukázal skutočné majstrovstvo.

Prekvapenie sa však nachádza v spisoch o posvätnom umení. Prvý z nich, rozprava s názvom De pictura sacra (O posvätnej maľbe, 1624) je pravdepodobne najdôležitejším dielom v celej kresťanskej tradícii venovaným výtvarnému umeniu. Ďalší jeho spis, Musaeum (1625), je skutočným dielom umeleckej kritiky písanej z estetického aj teologického pohľadu. Tento bod je v rámci vízie kardinála Federica zásadne dôležitý: estetická krása je neoddeliteľná od krásy morálnej.

Aby bolo umelecké dielo naozaj krásne, musí spĺňať požiadavky remesla, ktoré ho umožňuje, ale aj požiadavky primerané obsahu, ktorý nám má pozdvihnúť dušu k Bohu. Apoštol Pavol žiadal kresťanské ženy, aby rešpektovali primát vnútornej, duchovnej krásy, ktorej vonkajšia krása musí byť podriadená (1 Tim 2, 9). Federico Boromejský žiada kresťanských maliarov a sochárov, aby rešpektovali nielen oči, ale aj dušu divákov.

Estetiku a morálku zjednocuje pomocou jedného z najzaujímavejších pojmov v dejinách a teórii umenia i metafyziky: dekórum. Toto slovo obvykle chápeme tak, že sa týka vonkajšieho správania a ustrojenia, no v rozprave De pictura sacra označuje čosi oveľa hlbšie. Inšpirované Pytagorovým myslením a pokresťančeným novoplatonizmom svätého Dionýza Areopagitu poukazuje na hlbokú harmóniu všetkých prvkov, ktoré sa podieľajú na tvorbe diela. Harmónia všetkých architektonických prvkov gotickej katedrály umožňuje manifestáciu jej mimoriadnej krásy.

Dekórum, ako ho chápal Federico Boromejský, označuje nielen harmóniu vonkajších, ale aj vnútorných prvkov. Zachovávanie pravidiel umožňujúcich vytvoriť harmonickú maľbu má za následok manifestáciu krásy. Samotný kardinál Federico to vyjadruje takto:

Dôležitou súčasťou dobrého ľudského správania je usilovať sa nájsť vlastnosť známu ako dekórum. Do mysle divákov vnáša osobitné potešenie a dá sa povedať, že je ako akýsi žiarivý jas či možno ako kvet vyrastajúci z každého pohybu či každej činnosti, ktorý osviežuje myseľ. Toto potešenie či tento pôžitok možno zasadiť do všetkého, čo je kúzelné či pôvabné, a pomocou umeleckej zručnosti môže inšpirovať obrazy.

„Kvetom“ kvitnúcim v mysli tých, čo kontemplujú dielo, v ktorom sa primerane rešpektuje harmónia, je samotná krása, žiariaca ako diskrétne svetlo, ktoré potešuje oči a zároveň srdce i rozum. Preto obaja kardináli ostro kritizovali zobrazovanie nahoty u majstrov, ako bol napríklad Michelangelo, lebo možno spĺňa kritérium vonkajšej krásy, ale nemôže uspokojiť kritérium vnútornej krásy z dôvodu príležitosti k pohoršeniu, ktorú predstavuje. Oči a zmyslovosť divákov sa možno potešia, no ich duša je rozrušená a zatemnená vášňami, ktoré môžu ľahko vyvolať provokatívne obrazy.

Moderný svet a jeho kultúra, ktorú môžeme právom nazvať „voyeuristická“, potrebuje väčšmi než akékoľvek historické obdobie zdravú koncepciu posvätného náboženského, ako aj profánneho umenia. Kardinál Federico Boromejský nám ponúka základy takejto koncepcie, kde „krása“ nie je iba vonkajším, frivolným, konzumným – a často pohoršujúcim – tovarom, ale hlbokou realitou zakorenenou v Bohu, ktorý je samotnou Krásou. Vo svojom myslení vytvoril úplnú filozofiu umenia, kde zozbieral a vydestiloval podstatu najvýznamnejších pohanských a kresťanských mysliteľov, ktorí uvažovali nad týmito veľkými témami.

Za zmienku tiež stojí, že pozvanie k práci rozlišovať autentické kresťanské umenie adresuje predovšetkým cirkevným hierarchom. Nik nedokáže urobiť pre zachovanie a pestovanie kánonov posvätného a náboženského umenia viac než oni. Podobne ani nikto nemôže viac pociťovať negatívne dôsledky ignorovania či odmietania týchto kánonov. Odvaha a jasnosť, s ktorou kardináli Karol a Federico čelili pohoršlivým tendenciám svojich čias, keď kritizovali umelcov ako Michelangelo, sú čnosti primerané skutočným nástupcom apoštolov.

Našťastie pre nás sa svätý Karol dlho teší úcte, ktorú si zaslúži. Federica Boromejského síce v literatúre „svätorečil“ Alessandro Manzoni (1785 – 1873) v jednom z najlepších kresťanských románov I promessi sposi (Snúbenci, 1827), no kauza jeho svätorečenia – uzavretá pre vtedajšie politické intrigy – si zaslúži, aby bola znovu otvorená a dotiahnutá do konca.

Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

Robert Lazu Kmita je spisovateľ, esejista a stĺpčekár s doktorátom z filozofie. V roku 2023 mu vyšiel vo vydavateľstve Os Justi román The Island without Seasons (Ostrov bez ročných období). Je tiež autorom a editorom mnohých kníh (vrátane encyklopédie sveta J. R. R. Tolkiena – v rumunčine). Pravidelne píše na svoj Substack Kmita’s Library.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.