Odpor Maďarov proti Habsburskej monarchii sa skončil rozpadom Uhorska

V posledných dňoch sa pri príležitosti stého výročia úmrtia cisára Františka Jozefa venuje zvýšená pozornosť rakúsko-uhorskej monarchii. Jej zrod siaha do 16. storočia, keď v samostatnom Uhorsku riešili nástupníctvo po Ľudovítovi II., ktorý zahynul v protitureckej bitke pri Moháči v roku 1526.

Uhorsko vtedy nielen upadlo do dynastických sporov ako už viackrát v minulosti, ale hrozba od osmanských Turkov nadobúdala katastrofické rozmery. Vyše 500-ročnému kráľovstvu doslova hrozila záhuba.

Maďarskí historici odhadujú, že v roku 1500 žili na území Uhorska štyri pätiny obyvateľov hovoriacich po maďarsky. Títo ľudia sa buď ako Maďari narodili, alebo sa postupne prirodzene pomaďarčili. Turecká invázia po bitke pri Moháči zasiahla územia Uhorska nerovnomerne. Viac postihla oblasti homogénne obývané Maďarmi, menej sa dotkla okrajových častí Uhorska, kde žili prevažujúco obyvatelia hovoriaci iným jazykom.

Britský historik a odborník na uhorskú históriu C. A. Macartney pripustil, že ak by život v Uhorsku pokračoval bez zásahu zvonka neprerušene ďalšie dve-tri storočia, krajina by možno dosiahla značnú národnú jednotu na väčšine územia. Z pohľadu zástancov homogenizovania obyvateľstva sa jej postavenie po tureckej invázii a po prevzatí habsburskej moci úplne zmenilo.

S úvahami historika možno polemizovať, no jeho dôraz na túto epochu svedčí o tom, ako táto myšlienka trápi Maďarov dodnes. Turecká nadvláda nad jednou tretinou územia a habsburská nad druhou spôsobila, že z kráľovstva, ktoré sa podľa týchto úvah malo nerušene vyvíjať ďalej, národne homgenizovať a postupne zaujať dôstojné miesto medzi inými štátmi, akými boli neskôr Francúzsko alebo Anglicko, ostal rozkúskovaný, nerovnomerne sa vyvíjajúci útvar.

V druhej polovici 18. storočia sa Uhorsko delilo na desať dištriktov, pričom tri boli na území dnešného Slovenska. Nápadne pripomínajú územné delenie Slovenska z druhej polovice 20. storočia na západnú, strednú a východnú časť, keď krajina bola súčasťou Československej republiky. (Podľa prameňa Jozef Hajko: Odsúdení na dohodu. Spoločné tisícročie Slovákov a Maďarov. Vydalo vydavateľstvo Slovart v roku 2011)

Trvalo niekoľko storočí, kým Maďari získali dostatok sebavedomia a priestoru, aby sa vrátili k pôvodnému východisku zo začiatku novoveku – obnoviť samostatnosť Uhorska a postupne zvyšovať podiel obyvateľov hovoriacich po maďarsky s cieľovým stavom, ako to bolo s angličtinou v Anglicku alebo francúzštinou vo Francúzsku. Napokon zrod úvah o potenciálnom maďarskom homogenizovaní Uhorska zo začiatku novoveku a o obnovení tohto procesu spadá až do romantického 19. storočia, okolo roku 1500 by sme ho hľadali márne.

Nosnou myšlienkou tohto pokusu bolo vytvorenie jednotného uhorského národa, tentoraz už nie vo vzťahu k stavovským privilégiám, ale na základe spoločného maďarského úradného jazyka. Rozdelenie Uhorska po prvej svetovej vojne a vytvorenie či rozšírenie iných nemaďarských štátov tak vyvoláva paralelu s rozdrobením Uhorska v 16. storočí a oslabením pozície Maďarov v Karpatskej kotline. Stále živá trianonská trauma preto vzbudzuje v Maďaroch nostalgiu za premrhanou príležitosťou spred pol tisícročia. Popri osmanských Turkoch rovnako neradi spomínajú na Habsburgovcov.

Jednonárodné Uhorsko ostalo len snom

Rakúsky publicista Paul Lendvai, opisujúc úspechy, traumy a premrhané šance Maďarov, sprostredkúva odhady, že ak by bol vývoj Uhorska od 16. storočia, keď malo kráľovstvo približne 4 milióny obyvateľov, pokračoval prirodzenou cestou, populácia by na konci 17. storočia stúpla o zhruba 8 miliónov obyvateľov. Uhorsko by sa dostalo niekde na úroveň Anglicka. Z populácie by podľa optimistických prepočtov 80 až 90 percent tvorili Maďari.

Situácia po vyhnaní Turkov v závere 17. storočia už bola úplne iná. Po strmom poklese a miernom raste bol celkový počet obyvateľov Uhorska zhruba taký istý ako pred inváziou. Centrálne časti Uhorska boli zničené a vyľudnené, zmizli stovky dedín. Slovensko zasiahnuté niekoľkými vlnami stavovských povstaní a sprievodnými epidémiami prišlo rovnako o časť svojej populácie.

Odhady kolíšu, niektorí autori konštatujú, že Slovensko bolo po poslednom povstaní Františka II. Rákociho na začiatku 18. storočia zničené porovnateľne ako Čechy po tridsaťročnej vojne, kde počet obyvateľov klesol zhruba o jednu tretinu. Odhady na Slovensku hovoria na konci povstaní o obetiach v stovkách tisícov ľudí. Po satumarskom mieri v roku 1711 malo dnešné Slovensko okolo jedného milióna obyvateľov.

Národnostné zloženie obyvateľstva Uhorska sa začalo meniť ešte pred bitkou pri Moháči. Turci, postupujúc Balkánom na sever, tlačili pred sebou utečencov slovanského a rumunského pôvodu. Po napadnutí krajiny utekali na Slovensko Chorváti a Maďari. Nemci z miest sa vracali do domoviny.

Povstanie Františka II. Rákociho v rokoch 1704 až 1711 bolo posledným veľkým vystúpením uhorských stavov proti Habsburgovcom. Rovnako ako predchádzajúce bolo neúspešné a územiu terajšieho Slovenska prinieslo veľké utrpenie.

Ďalšia zmena situácie nastala so záverečnými vojenskými aktivitami pri vypudzovaní Turkov. Rakúsky cisár prichyľoval utečencov a bojovníkov z juhu, ktorých potom usadzoval v novodobytých hraničných oblastiach. Napríklad v rokoch 1690 až 1691 prijal Leopold I. až 200-tisíc srbských utečencov, medzi ktorými bola jedna pätina vojakov, a usadil ich na hranici v Slavónii. Podobne sa do hraničných oblastí dostávali Chorváti, Rumuni a Nemci.

Kolonizovanie územia vyľudneného Uhorska rakúskymi cisármi bolo systematické a dokonca malo svoj názov – impopulatio. Výrazne podporovali najmä Nemcov z južných štátov Nemecka, ktorých najímali osobitní agenti. Maďari ich nazývali spoločným pomenovaním Švábi. Najviac sa ich prisťahovalo do Banátu a južných oblastí Uhorska, až začali Maďari toto územie označovať ako švábske Turecko.

Nemci zaľudnili aj dnešné západné Maďarsko a usadzovali sa v mestách. Napríklad Budín sa stal prevažujúco nemeckým mestom. Do istej miery to bola zámerná politika habsburských cisárov. Maďarom nepriznávali v Uhorsku osobitné postavenie, ba naopak, prechovávali voči nim nedôveru. Šípili, že môžu byť zdrojom ďalších vzbúr. Voľnú pôdu radšej prideľovali Nemcom a dokonca im poskytovali daňové výhody.

Presuny obyvateľstva sa týkali i samých Maďarov. Po prechodnom pobyte na Slovensku sa pohli na juh potomkovia bývalých maďarských majiteľov pôdy. Brali so sebou svojich sedliakov maďarského a slovenského pôvodu. Slováci zo severných stolíc sa zas sťahovali do južných oblastí Slovenska.

Oblasti dnešného južného Slovenska stratili množstvo obyvateľov počas povstania Františka II. Rákociho a sprievodnej epidémie moru medzi rokmi 1708 až 1712. Pre obyvateľov preľudnených severných stolíc sa stali vhodnou príležitosťou na nové osídlenie.

Ako poznamenali britskí historici Rober Kann a Zdenek David, výsledkom bolo, že etnická hranica Slovenska, ktorá sa stiahla pred dvoma storočiami na sever, sa opäť posunula ďalej na juh, najmä v oblasti Košíc a na východ od Bratislavy. Ďalšia vlna vysťahovalcov zo Slovenska smerovala do dnešného Maďarska.

Podľa dohadov viacerých historikov sa na Dolnú zem, ako volali územie dnešného Maďarska, presťahovalo v prvej polovici 18. storočia okolo 20-tisíc slovenských rodín. V niektorých oblastiach, napríklad v Pilišských vrchoch, bolo slovenské osídlenie dávnejšie a nová kolonizácia ho iba posilnila.

Uhorsko sa stávalo čoraz viac národnostne pestrým územím. Macartney upozorňuje, že po kolonizácii na konci vlády Márie Terézie žilo v Uhorsku 3,4 milióna Maďarov a tvorili iba 35 percent všetkých obyvateľov. Rumunov bolo jeden a pol milióna, Slovákov jeden a štvrť milióna, Nemcov milión, Srbov a Chorvátov trištvrte milióna jedných i druhých. Zhruba podobné pomerné zloženie obyvateľstva by sme podľa neho našli v Uhorsku aj v roku 1900.

Hasbsburskí cisári pretvárali Uhorsko na svoj obraz

Habsburskí cisári po vyhnaní Turkov z Uhorska po revolte Františka II. Rákociho, posledného zo série povstaní za opätovné osamostatnenie Uhorska, boli na vrchole moci. Uhorsko bolo podrobené a uhorskí šľachtici sľúbili pri uzavretí satumarského mieru vernosť viedenskému cisárovi.

V roku 1723 prijal uhorský snem pragmatickú sankciu cisára Karla III., podľa ktorej sa potom stala jeho nástupkyňou dcéra, neskoršia cisárovná Mária Terézia. Dokument obsahoval ešte jedno dôležité ustanovenie – nedeliteľnosť habsburskej monarchie. Osud Uhorska sa uberal úplne iným smerom, ako snívali vodcovia stavovských povstaní. Na druhej strane si Uhorsko zachovalo vlastný snem a určitú samosprávu. Krajinu tak či tak centrálne spravovala miestodržiteľská rada pôsobiaca v Bratislave a podriadená Viedni. Správu na miestnej úrovni si historicky udržiavali stoličné úrady.

Uhorská šľachta mala stále výsadné postavenie, bola oslobodená od daní. Chýbajúce peniaze do cisárskej pokladnice tak začali nahrádzať iné zdroje. Na tovar dovážaný do rakúskej časti monarchie z Uhorska sa platili špeciálne dane, takže na absentujúce príjmy sa skladali všetci dovozcovia.

Pri snahách uzatvoriť celú monarchiu pred lacnými produktmi západných manufaktúr a uvalení ciel na ne mali uhorskí záujemcovia veľkú motiváciu, aby si kupovali výrobky z rakúskych krajín, lebo tie neboli zaťažené takýmito poplatkami. Uhorská výroba tým trpela a krajina sa hospodársky slabo rozvíjala. Výrazne prevažovalo poľnohospodárstvo, vznikajúca buržoázia bola málo početná.

Táto politika vyplývajúca z neochoty uhorskej šľachty vzdať sa výsady nezdaňovania bola v prípade vyrovnanej bilancie medzi výpadkami daní a príjmami z ciel neutrálna. Neskôr sa však zo strany Viedne začala zneužívať, čo Uhorsku prinášalo nevýhody. Táto časť monarchie hospodársky zaostávala a uzatvárala sa do seba. Preto sa neskôr uvedená politika stala predmetom kritiky zo strany maďarských národovcov.

Miklós Barabás, Portrét mladého cisára Františka Jozefa. Habsurský cisár František Jozef, ktorý panoval v rokoch 1848 až 1916, bol pri kľúčových udalostiach vývoja novodobého Uhorska – pri porážke maďarskej revolúcie v roku 1848, pri rakúsko-maďarskom vyrovnaní v roku 1867 a pri osudovom vstupe monarchie do prvej svetovej vojny v roku 1914.

Keď to zhrnieme, Habsburgovci si v 18. storočí podriadili Uhorsko národnostne, mocensky a ekonomicky. Pripočítať k tomu môžeme ešte náboženskú nadradenosť, pretože protestantské náboženstvá, vyskytujúce sa najmä v Uhorsku, boli v porovnaní s rímskokatolíckou vierou druhoradé.

Konečným cieľom, ako to vidíme za vlády Jozefa II. na konci 18. storočia, bolo vytvoriť jednotnú ríšu s jedným panovníkom a jedným úradným jazykom.

Maďarčina upadala, nahradiť ju mala nemčina

Kým v stredoveku sa nemčina v Uhorsku šírila kolonizáciou riedko obývaných území a povolávaním vyspelých remeselníkov, v 18. storočí sa k tradičným formám pridala cielená politika viedenského dvora. Týka sa to najmä obdobia vlády Márie Terézie (vládla v rokoch 1740 – 1780) a jej syna Jozefa II. (1780 – 1790).

Cieľom nebolo ani tak presadzovanie nemčiny ako národného jazyka, ako skôr presadenie nemčiny ako jednotného úradného jazyka potrebného na zdarné spravovanie ríše. Vo Viedni bolo počuť okrem nemčiny taliančinu, francúzštinu a nikto sa nad tým nepozastavoval. Na spravovanie centralizovanej ríše bol však potrebný štátny aparát. Hoci ho obsadzovali zväčša Nemci, rovnako vysokí úradníci iných národností si nemčinu automaticky osvojili a používali ju ako úradný jazyk.

Anglický historik A. J. P. Taylor upozorňuje, že títo vysokí úradníci neboli žiadni nemeckí nacionalisti, ale jednoducho im ani nenapadlo, aby ríša bola iným štátom ako nemeckým. Bola jazykom ústrednej štátnej správy a začala sa presadzovať aj v miestnej správe. V nemčine boli vydávané literárne a odborné diela, učenci študovali na nemeckých univerzitách, kultúra bola nemecká.

Po porážke povstania Františka II. Rákociho až takmer do konca 18. storočia to vyzeralo s maďarčinou zle-nedobre. Mestá v dnešnom Maďarsku vrátane Budína sa ponemčovali. Podobný vývoj bol v Bratislave, ktorá bola pre Uhorsko dôležitejšia ako dolnozemské mestá.

Uhorská šľachta sa zmierovala s tým, že skutočné hlavné mesto je Viedeň. Maďarskí šľachtici sa usadzovali v cisárskom meste a ponemčovali sa. Maďarčina mizla z horných vrstiev. Dokonca budúce najväčšie postavy maďarského obrodenia začiatku 19. storočia, napríklad István Széchenyi, neovládali maďarčinu a museli sa ju potom nanovo učiť.

Maďarský jazyk sa zachovával medzi nižšími šľachticmi, roľníkmi, no čo je dôležité, i medzi vzdelancami. Napriek vonkajšej prevahe nemčiny a stále používanej zastaranej stredovekej latinčine sa maďarčina pestovala.

Výrazným príspevkom k posilneniu národných jazykov už na začiatku novoveku bolo prijímanie protestantských náboženstiev uprednostňujúcich domácu reč. Maďarom sa však paradoxne stalo najbližšie Kalvínovo učenie, ktoré sa zo Ženevy šírilo v jazyku diel reformátora – v latinčine, teda v jazyku uhorského esperanta. Bolo prijímané pozitívnejšie ako po nemecky písané Lutherove spisy. Preto sa Lutherovo učenie ujímalo najmä medzi Nemcami a sprostredkovane predovšetkým cez češtinu medzi Slovákmi.

Kalvinizmus víťazil medzi Maďarmi aj preto, že ich vymaňoval spod dosahu rímskokatolíckej cirkvi a vplyvu nemeckých Habsburgovcov, ktorí boli neochvejnými spojencami pápeža.

O posunutie vývoja maďarčiny na vyšší stupeň rozvoja sa však paradoxne zaslúžila rímskokatolícka cirkev, ktorá sa nemienila vzdať svojho niekdajšieho silného postavenia. Jezuita Peter Pázmaň pri šírení myšlienok katolíckej reformácie v 17. storočí uprednostňoval používanie domácich jazykov, teda medzi Maďarmi maďarčiny. A tak sa hlavným mestom šírenia maďarského jazyka stala na dlhší čas Trnava, dočasné sídlo tohto ostrihomského arcibiskupa.

Osvietenecké reformy prebúdzali odpor v monarchii

Nemčina však bola v 18. storočí v ofenzíve a zdalo sa, že národnostne čoraz heterogénnejšie Uhorsko sa jej úplnému rozšíreniu do nižších úradov, škôl, literatúry neubráni. Postup nemčiny bol zrejmý za vlády Márie Terézie, ktorá si politikou cukru a biča získala uhorských šľachticov. Pritom sama cisárovná lepšie ovládala francúzštinu ako nemčinu.

Na tomto príklade vidieť, že vnesenie nemčiny ako úradného jazyka nebolo nejakým germanizačným aktom a prejavom svojvôle hlavy monarchie, ale skôr pokusom nastoliť určitý systém. To neplatilo len v otázkach jazyka, ale napríklad aj v uplatňovaní štátnej správy či reorganizovaní školstva.

Mária Terézia čelila počas svojej vlády vlne vonkajších útokov na najdôležitejšie časti monarchie, no i tak sa stihla venovať reformám. Ešte oduševnenejšie sa do nich jej pustil jej syn Jozef II., najskôr ako spoluvládca, po jej smrti sám. Za desať rokov samostatného panovania vydal vyše šesťtisíc výnosov.

Od týchto čias poznáme v krajinách bývalej monarchie kataster, sčítanie obyvateľstva, označovanie ulíc v mestách. Dodnes jazdíme po cestách, ktoré sa vybudovali práve za tohto panovníka. Nie div, že britský historik R. J. W. Evans označil osvietenstvo rakúskych cisárov za najambicióznejšie reformné európske hnutie pred francúzskou revolúciou v roku 1789.

Jozef II. bol taký posadnutý zvyšovaním efektívnosti procesov, že dokonca nariadil, aby zosnulých ukladali do truhiel s otváracím dnom. Keď truhlu položili nad vykopanú jamu, otvorilo sa dno, mŕtvola vypadla do hrobu a truhla bola pripravená na ďalšie použitie. Toto nariadenie bolo pre jeho nedôstojnosť zrušené, no mnohé iné sa ujali.

Veľkým krokom bolo vydanie tolerančného patentu, ktorý zrovnoprávnil niektoré náboženstvá s katolíckym. Týkalo sa to aj kalvínskeho vyznania, čo znamenalo úľavu pre Maďarov, lebo medzi nimi malo toto náboženstvo najširšie zastúpenie. Kalvíni sa mohli začať uchádzať o službu v štátnej správe.

Osvietenstvo, toto reformné hnutie riadené panovníkom, však narážalo na prekážky. Vzbudzovalo prirodzený odpor v konzervatívnej spoločnosti a narazilo na odmietanie českej a uhorskej šľachty. Autoritársky prístup panovníkov, siahanie na výsady šľachty a nové jazykové predpisy čoraz viac popudzovali Čechov a Maďarov a v období osvietenstva, keď sa rozširovali národné jazyky, sa stali tou potrebnou iskrou na vzplanutie národného obrodenia.

Prelomovým bodom bolo prenesenie nemčiny do škôl. V roku 1786 nariadil cisár výnimočné používanie nemeckého jazyka v inštrukciách pre všetky školy, len náboženstvo sa mohlo na základných školách vyučovať v materinskom jazyku a latinčina bola povolená na vyšších školách. Snahou osvieteneckého panovníka bolo zjednotiť monarchiu, vytvoriť v nej systém správy a vzdelávania, ktorého kostrou mala byť nemčina. Týmto prístupom sa neodlišoval od vyspelých európskych kráľovstiev, nasledoval ich.

Druhým dôležitým krokom bolo ohlásenie daňovej reformy v roku 1789. Ňou sa malo zmierniť daňové zaťaženie najnižších vrstiev, a to na úkor šľachty. Pre uhorskú šľachtu to bolo čosi nevídané, aby museli platiť dane. Jozef II. ešte pred smrťou v roku 1790 väčšinu svojich reforiem vrátane daňovej odvolal.

Cisár mal problémy v Nizozemsku a pustil sa do neúspešnej vojny s Osmanskou ríšou. Kým on s hrôzou sledoval vývoj revolučných udalostí vo Francúzsku, Maďari sa inšpirovali parížskou vzburou proti kráľovi. Dá sa povedať, že už si pripravovali základný aparát – maďarský jazyk.

Namiesto odchodu Uhorska prišlo rozdrobenie monarchie

Práve v tomto období formoval modernú podobu maďarčiny osvietenecký spisovateľ Ferenc Kazinczy. Vďaka nemu mali Maďari náskok pred ostatnými národmi v Uhorsku a boli pripravení na ofenzívu proti nemčine. Magnáti sa už prestali hanbiť za svoju rodnú reč a v mnohých prípadoch sa postavili na čelo nového hnutia. Popudom bolo konanie osvietenských cisárov, ktorým sa čoraz viac stavali na odpor. Po smrti Jozefa II. sa im otvoril priestor na konkrétne činy.

Osvietenecký habsburský cisár Jozef II., ktorý vládol v rokoch 1780 až 1790, sa nedal korunovať za uhorského kráľa, čo popudilo Maďarov rovnako ako pretláčanie nemčiny do uhorských úradov.

Na sneme v rokoch 1790 a 1791, ktorý slávnostne obnovil uhorskú ústavu, sa objavili prvé jazykové zákony. V roku 1792 bola maďarčina nariadená na stredných a vysokých školách vo vnútornom Uhorsku. Dá sa povedať, že nemčine v Uhorsku odzvonilo. Potom už história zaznamenala len jeden neúspešný pokus vnútiť Maďarom nemčinu – po porážke revolúcie v roku 1849.

Po prvom vzopretí na začiatku deväťdesiatych rokov 18. storočia čakala maďarských vlastencov ešte dlhá cesta k masovému rozšíreniu maďarčiny v Uhorsku. Národné vedomie sa prebúdzalo pomaly. Pozitívne ho podnecovali národnooslobodzovacie myšlienky zo zahraničia, najmä z revolučného Francúzska.

Na druhej strane ho provokovali domáce násilné opatrenia zo strany osvieteneckých cisárov a pochmúrne súdy významných mysliteľov zo zahraničia. Podobne ako reformy Jozefa II., popudili Maďarov závery uznávaného nemeckého protestantského filozofa Johana Gottfrieda Herdera, ktorý predpovedal Slovanom veľkú slávu a Maďarom skazu. Herderove predpovede vystrašili Maďarov a, naopak, posmelili slovenských národovcov 19. storočia.

Na konci 18. storočia sa maďarské národné uvedomenie dostávalo do konfliktu nielen s habsburskou mocou, ale i s prebúdzajúcim sa slovanským a rumunským hnutím, ktoré sa mu postupne stávalo väčším nepriateľom ako nemecká nadradenosť.

Uhorsko tak smerovalo nielen k posilneniu svojprávnosti, ale zároveň čelilo vnútornému rozkladu. Chtiac-nechtiac tak nenávidená monarchia ostávala zárukou jeho celistvosti. Od prebudenia moderného maďarského národa muselo uplynúť ďalšie storočie, aby osamostatnenie Uhorska získalo jasnejšie obrysy.

Cestou bola snaha o vnútorné upevnenie bývalého samostatného kráľovstva, tentoraz už nie na princípe zjednotenia najvyšších stavov, ale vytvorenia uhorského národa zo všetkých vrstiev spoločnosti. Znakom prináležitosti k národu malo byť používanie maďarského jazyka. Toto, pochopiteľne, narazilo na odpor Slovákov, Rumunov či Srbov, ktorí tento proces nazvali násilnou maďarizáciou.

Na začiatku 20. storočia sa zdalo, že budapeštianska národnostná politika predsa začala žať úspechy. Maďari získavali v Uhorsku čoraz silnejšiu pozíciu a bolo len otázkou času, kedy sa bývalé samostatné kráľovstvo odčlení od Viedne. Prvá svetová vojna však viedla k zomknutiu Viedne a Budapešti, čakalo sa, že po víťazstve v nej sa ešte viac posilnené Uhorsko nadobro osamostatní.

Výsledok vojny bol opačný, monarchiu napokon nerozbili na svoj obraz maďarskí politici, ale víťazné mocnosti priklonivšie sa k vytvoreniu nových menších národných štátov. Cisár František Jozef známy svojou oddanosťou monarchii sa tak nedožil jej rozvratu. Ten by bol prišiel po vojne napokon tak či tak, či by už táto 400-ročná stredoeurópska veľmoc bola víťazom alebo porazeným.

Foto: Flickr.com, Wikimedia