Rodiny o starostlivosti o seniorov Štyri príbehy ľudí, ktorí sa ocitli pred dilemou, ako doopatrovať svojich blízkych. Riešia výčitky i chýbajúcu pomoc

Prinášame štyri príbehy ľudí, ktorí dilemu starostlivosti o svojich seniorov riešia alebo riešili v nedávnom čase. Pre citlivosť témy sme na ich žiadosť neuvádzali ich mená.

Nedostupné služby, chýbajúce informácie, vybavovanie cez osobné konexie, etické dilemy, vyčerpané rodiny, tak by sa dali zhrnúť bežné skúsenosti tých, ktorí hľadali pomoc s opatrovaním svojich blízkych. 

„V niektorých zariadeniach pre dôchodcov alebo v nemocnici nám chýbala praobyčajná ľudskosť zo strany personálu“

Petra má 43 rokov, dve malé deti a so svojou rodinou žije v Bratislave. Ona a jej dvaja súrodenci mali veľmi blízky vzťah so starými rodičmi, ktorí boli do vysokého veku samostatní. „Starí rodičia sa veľmi dlho držali dobre, dedko do svojich 91 rokov, babka do 89. Potom prišiel rok, keď sa tá starostlivosť zo strany rodiny zintenzívnila natoľko, že potrebovali každodennú pomoc,“ hovorí Petra.

Dovtedy bol Petrin dedko na svoj vek relatívne zdravý, vedel sa postarať aj o babku, ktorá mala Alzheimerovu chorobu. Jej stav sa postupne zhoršoval, väčšinu času polihovala. Dedko napriek slabozrakosti vedel nakúpiť, navariť, postarať sa o domácnosť. Bol veľmi aktívny a životaschopný až do choroby. Vtedy sa všetko zmenilo.

„Keď dedko zoslabol a naozaj sa už nevedel postarať ani o seba, nastúpila do ,služby‘ moja mama, ktorá v tom čase išla zhodou okolností do dôchodku, takže k nim vedela chodiť každý deň. Babka bola mobilná, ale dedko postupne prestal chodiť a to vyžadovalo aj zabezpečenie rôznych pomôcok, polohovateľnej postele a podobne. Na našej mame zostalo varenie a všetky domáce práce, od rána až do večera a takto fungovala celé mesiace. Bolo to nesmierne náročné a v istom bode sme sa začali zamýšľať, čo ďalej,“ opisuje Petra. 

Na otázku, či so starými rodičmi hovorili dopredu o tom, ako si predstavujú starostlivosť v prípade zhoršeného stavu a či by boli ochotní ísť napríklad do domova dôchodcov, Petra odpovedá, že jej dedko bol typ človeka, ktorý si všetko plánoval. 

„O zaradenie do domova dôchodcov sme, samozrejme, s dedkovým súhlasom i na jeho podnet požiadali, keď začal mať prvé príznaky choroby a musel častejšie ležať. Stále sme si však nemysleli, že to bude také vážne, preto sme požiadali o to, aby boli spolu v bytovej jednotke, ktorá je súčasťou domova dôchodcov.“

Domov, ktorý si vybrali, sa nachádzal len kúsok od ich bytu v Petržalke. „Hovorili sme si, že to bude ako ich terajší domov, len budú mať intenzívnejšiu starostlivosť a v prípade potreby aj pomoc personálu. Hoci sme mali podanú žiadosť v DSS Petržalka v predstihu, nemali ešte voľné miesto, tak sme hľadali inde,“ dodáva Petra.

Cez Sociálnu poisťovňu požiadali o opatrovateľa – službu terénneho pracovníka, ktorú poskytuje príslušný mestský úrad. Kontaktná osoba na mestskom úrade bola síce veľmi ochotná, ale realita bola taká, že bol nedostatok terénnych pracovníkov a akútne im nevedeli nikoho prideliť. 

„Od podania žiadosti až po to, že k nám fyzicky prišla opatrovateľka, ubehol nejaký čas, keď už mama mala príznaky vyčerpania v podobe stŕpnutých končatín a, samozrejme, žiadny čas pre seba. Ja som bola vo vysokom štádiu tehotenstva, súrodenci majú svoje rodiny, prácu, čiže i keď sme sa snažili všetci pomáhať, nestačilo to.“ 

Petra opisuje, že starostlivosť bola aj psychicky náročná, lebo dedko mal svoje nároky a babke sa taktiež zhoršil psychický stav, čo súviselo so všetkými zmenami. „Terénna opatrovateľka nám bola pridelená na tri a pol hodiny denne, i keď sme mali nárok na sedem hodín. Boli sme nesmierne radi, že sa aspoň dočasne odľahčila situácia. Zároveň sme vyriešili i obedy a jedlo, ktoré nám každý deň vozili.“

Zdravotný stav starých rodičov sa však natoľko komplikoval, že táto čiastková pomoc už nestačila. Našli preto zariadenie spadajúce pod VÚC, kde oboch starých rodičov vzali do jednej izby. „Ich služby však vôbec nezodpovedali starostlivosti o imobilných chorých ľudí. Po jednej noci, ktorú tam strávili, sme ich sťahovali naspäť domov. Boli sme sklamaní, pretože nám sľubovali niečo iné.“

Petra preto začala hľadať súkromné opatrovateľky, ktoré by mohli chodiť denne do bytu starých rodičov. Dohodla pohovor s paňou, ktorá mala inzerát na portáli poskytujúcom súkromné služby opatery a rôzne pomocné práce. „S ňou sme sa nedohodli, a tak som podala inzerát cez Bazoš. Odtiaľ sa mi ozvali ženy, ktoré sme v podstate zamestnali na kompletnú starostlivosť o našich starých rodičov. Mali sa po dvoch týždňoch striedať, jedna neskôr odišla, tak sme našli ďalšiu.“

Po čase však Petre zavolali z petržalského domova dôchodcov, kde mali podanú žiadosť, že sa uvoľnilo miesto pre oboch starých rodičov. Dedko bol však na tom už tak zle, že ho nakoniec museli na odporučenie lekára umiestniť do nemocnice. „Medzičasom sme mu vybavili súkromné sanatórium v Petržalke, ale deň pred prevozom zomrel.“

Po úmrtí dedka zostala babka v domove dôchodcov, kde ju chodili čo najčastejšie navštevovať. Babka však už bola v rozvinutom štádiu alzheimera, mnoho vecí okolo seba si neuvedomovala a mala problém rozpoznať svojich najbližších. 

Foto: Tomáš Puškáš/Postoj

„V domove sa postupne adaptovala, dokonca navštevovala nejaké kreatívne aktivity, brávali sme ju aj von na vychádzky. Táto starostlivosť bola nad naše očakávania, hoci to nebol súkromný domov, ale starali sa o ňu dobre. Napriek všetkému bolo ťažké sledovať, ako sa cíti, občas bola na tom lepšie, inokedy horšie, najmä psychicky.“

V domove oslávila 90 rokov a tesne po narodeninách sa jej zdravotný stav zhoršil, hospitalizovali ju v nemocnici, kde napokon aj zomrela. 

„Zavolali nám, keď už bola prevezená, a tak sme ani nemali šancu sa s ňou rozlúčiť. Mne osobne bolo strašne ľúto, že sa to muselo stať v nemocnici, a nemohli sme byť pri nej v domove,“ hovorí Petra.

Spätne hodnotí toto obdobie ako veľmi stresujúce najmä tým, že si človek musí všetky informácie hľadať, zbierať, pričom nikto presne nepovie, ako postupovať. A ako vraví, aj keď tie informácie máte, nemáte garanciu, že sa k starostlivosti, napríklad k terénnemu sociálnemu pracovníkovi, dostanete. 

„Keď sa ten zdravotný stav mení rýchlo, neviete ani adekvátne na tieto zmeny reagovať, ak je chorý príbuzný doma. Nie je to tak, že prídete niekam a tam vám povedia, kde je voľné miesto pre vášho príbuzného. Popri vybavovaní pomôcok, hľadaní miesta v domovoch či dennej starostlivosti o chorého je ťažké si vydýchnuť, načerpať sily, na to nie je priestor.“

Petra tiež upozorňuje, že služby súkromných opatrovateliek sú pre bežných ľudí finančne nedostupné, preto aj oni túto možnosť volili len na preklenutie situácie. 

Tvrdí tiež, že keď požadujete opateru od štátu, nie je v plnej miere dostupná, pretože tých ľudí, ktorí majú vzdelanie a môžu robiť opatrovateľské služby, je žalostne málo, navyše pri takom nízkom finančnom ohodnotení zo strany štátu. „Preto idú radšej robiť na vlastnú päsť a tam podstupujete aj vy mnoho rizík, pretože si púšťate do domácnosti cudzích ľudí a neviete, či naozaj majú potrebné skúsenosti. A v niektorých zariadeniach pre dôchodcov a chorých alebo v nemocnici nám občas chýbala praobyčajná ľudskosť zo strany personálu,“ uzatvára Petra skúsenosť svojej rodiny.

„Mama sama navrhla, že chce ísť do zariadenia.“

Alžbeta žije spolu so sestrou tiež v hlavnom meste a donedávna starostlivosť o svoju mamu vôbec nemuseli riešiť. Sestra totiž po rozvode bývala spolu s mamou, ktorá bola do osemdesiatky úplne samostatná a aktívna.

„Problém nastal, keď sestra postúpila v práci, dostala väčšiu zodpovednosť a musela služobne cestovať aj do zahraničia. Mama dostala strach z toho, keď musela zostať sama. Doobeda ešte vedela normálne fungovať, k večeru však prichádzali úzkosti z toho, čo sa stane, keby náhodou spadla v kúpeľni alebo sa objavil iný zdravotný problém.“

Alžbeta má svoju rodinu a aktivity, hoci prichádzala za mamou, aby s ňou zostala na noc. Sama má však zdravotné problémy, preto to nebolo dlhodobo udržateľné. „Mama má veľmi silnú povahu, na sestru bola zvyknutá, ale fungovanie nás dvoch pod jednou strechou už bolo náročné. Okrem toho mama bola celý život veľmi aktívna, samota jej nerobila dobre,“ tvrdí Alžbeta.

Seniori v sociálnych zariadeniachPrečo ich tam rodina umiestni a ako celý proces funguje? Čakateľov je oveľa viac ako voľných miest

Jana Holubčíková

Alžbetina mama má aj špeciálnu kombináciu diét, ktoré musí dodržovať, inak jej hrozia vážne zdravotné komplikácie. „Bežne sa stávalo, že zanedbala stravu, čo prinieslo žalúdočné problémy a občas aj odpadla a prebrala sa až o hodinu a nevedela, čo sa stalo.”

Keďže Alžbetina sestra žije po rozvode sama, nemohla si dovoliť vzdať sa svojej práce a prísť o príjem, Alžbeta sa venuje svojej rodine, taktiež pre ňu nebolo možné postarať sa o mamu 24 hodín denne.

„Mama si túto skutočnosť naplno uvedomovala a napokon sama navrhla, že najlepšie bude, keď pôjde do zariadenia pre seniorov, kde bude pod dohľadom. Tým, že chcela ešte viesť spoločenský život a samota jej nerobila dobre, rozhodla sa pre typ zariadenia, kde bývajú v bungalovoch viacerí seniori, každý má svoj apartmán s vlastnou predsieňou a kúpeľnou. Keď chce, má súkromie, keď sa chce s niekým porozprávať, má okolo seba rovesníkov,“ hovorí Alžbeta.

Keď podali žiadosť o umiestnenie v domove, o nejaký čas prišla komisia, a keďže sa jej mame vtedy darilo dobre, usúdili, že domov dôchodcov nepotrebuje.

Alžbeta otvorene priznáva, že napokon využili sestrine konexie v maminom mieste bydliska mimo Bratislavy a vybavili, že mama mohla byť do domova umiestnená. „Týždeň po prijatí zamietavého stanoviska sme ju sťahovali do zariadenia, ktoré spravuje nezisková organizácia. Nemali práve vtedy naplnený stav a miesto pre mamu mali.“

Alžbeta hovorí, že mama bola s týmto riešením spokojná a dokonca vyhovoval jej aktívnemu životnému štýlu. „V tomto zariadení má aj svoju mieru slobody, nemusí sa nikoho pýtať, keď chce ísť na vychádzku alebo si nakúpiť. Nemusí už však mať strach z toho, že by ju v prípade úrazu našiel niekto až o niekoľko hodín neskôr.”

So sestrou si uvedomujú, že je vzácne, že táto požiadavka vyšla zo strany mamy a sama sa tak dobrovoľne rozhodla a navyše sú so službami zariadenia spokojné. Obe sestry mamu navštevujú a niektoré víkendy sa rada vracia domov.

Samozrejme aj ony riešili dilemu, či ide o správne rozhodnutie. Napokon im situáciu uľahčila samotná mama, ktorá prevzala iniciatívu.

Za ubytovanie a stravu si Alžbetina mama platí zo svojho dôchodku, takže našli riešenie, ktoré je pre ne dostupné. 

„Voľné miesta v zariadeniach prakticky neexistujú. Žiaľ, zistili sme, že aj táto oblasť ľudského života je hlavne o peniazoch.“

O svojej skúsenosti hovorí aj Juraj, ktorého mama dostala pred pár mesiacmi mozgovú príhodu.

Stalo sa to náhle zo dňa na deň a zo stavu, keď bola úplne sebestačná a žila samostatne vo svojej domácnosti, sa stala ležiacou pacientkou, ktorá si vyžadovala 24-hodinovú starostlivosť.

„Sme päťčlenná rodina, s manželkou sme obaja zamestnaní a vychováme tri školopovinné deti. Moja mama bola vdova a žila sama neďaleko od nás v rámci jednej obce a ja som jediné dieťa,“ opisuje Juraj svoju situáciu.

Táto situácia ich zastihla, keď bol Juraj odcestovaný na služobnej ceste v zahraničí a manželka pracovala z domu. Vďaka všímavosti susedky našla Jurajova manželka mamu v obývačke relatívne skoro.

„Čo nasledovalo potom, bolo pre nás neuveriteľne tvrdé vytriezvenie do reality zdravotníctva a systému sociálnych služieb na Slovensku. Žiaľ, tento príbeh sa skončil len nedávno, keď mama zomrela.“

Aj Juraj hovorí o absolútnom nedostatku informácií, „prakticky všetko sme si museli zisťovať sami na internete a od známych“.

Prístup nemocnice, kde mamu odviezli, bol podľa Juraja čisto technokratický.

Doopatrovanie rodičovBola to skúsenosť, vďaka ktorej smrť vnímame veľmi prirodzene

Lenka Brichtová

Stalo sa to krátko pred Vianocami a po necelom týždni, čo jeho mama ležala na neurologickej JIS-ke, im povedali, že kvôli vianočným sviatkom sa zatvárajú oddelenia, a keďže mamin stav je stabilizovaný, tak ju pošlú domov.

„Stabilizovaný v tomto prípade znamenalo, že sa nemenil, mala parézu na ľavej strane tela a vyžadovala si 24-hodinovú starostlivosť, keďže bola pripútaná na lôžko. Inými slovami, zo dňa na deň sme mali prebrať ako úplní laici bez akejkoľvek znalosti o zdravotnej starostlivosti, bez potrebného vybavenia, zamestnaní a bez pomoci od rodiny starostlivosť o ležiaceho pacienta. Nech mi už nikto nevraví, že zdravie nie je o peniazoch. Asi si viete predstaviť, aká neriešiteľná situácia pre nás nastala,“ hovorí Juraj.

S manželkou začali preberať všetky etické dilemy, čo by mali a čo skutočne dokážu zvládnuť.

„Život sa nám prevrátil v momente naruby. Pri hľadaní možného zariadenia sme zistili, aké náročné je niečo nájsť, voľné miesta prakticky neexistujú. A žiaľ sme zistili, že aj táto oblasť ľudského života je hlavne o peniazoch. Tiež nás prekvapilo, aké veľké množstvo ľudí v našom okolí si prešlo niečím veľmi podobným.“

Juraj hovorí, že téma seniorov a starostlivosti o nich je pre väčšinu ľudí abstraktná až do momentu, keď sa ich to bezprostredne dotýka, a potom narazia na nefungujúci, preťažený systém, v ktorom ste ponechaný hlavne sám na seba.

„Podľa toho, čo sme zažili a ako sa vyvíja demografia na Slovensku, sa táto situácia bude iba zhoršovať. Táto téma nie je atraktívna a určite neplní prvé strany denníkov, no je veľmi reálna, naliehavá, podceňovaná a neriešená,“ dodáva Juraj.

Foto: Tomáš Puškáš/Postoj

Pre mamu hľadali možnosť opatrovania priamo v domácnosti, čo by si vyžadovalo 24-hodinovú starostlivosť. Cez rôzne agentúry, ale aj rôzne inzeráty individuálnych poskytovateľov, no ceny sa pohybovali v rozmedzí od 10 do 20 eur na hodinu.

„Toto by samozrejme bolo iba krátkodobé dočasné riešenie, kým by sme sa sami nezaučili, ako sa starať o ležiaceho pacienta. Keďže však nájsť opatrovateľov, ktorí by mohli začať tak skoro, bolo veľmi náročné, tak sme hľadali aj možnosť prechodného umiestnenia mamy v nejakom zariadení. Podarilo sa nám nájsť voľné miesto na oddelení dlhodobo chorých, tam boli ochotní prijať mamu na obdobie cca dvoch týždňov. Dúfali sme, že za ten čas sa nám podarí nájsť opatrovateľov a aspoň ako-tak zariadime domov pre ležiaceho pacienta.“

Z nemocnice sociálna sestra dostala informáciu, že v jednom DOS sa uvoľnilo miesto. Bola tam 24-hodinová starostlivosť ošetrovateľov, prítomná bola zdravotná sestra aj rehabilitačná sestra, ktorá robila fyzioterapiu s pacientmi po mozgovej cievnej príhode. Navyše priestory boli nové, čisté a pôsobilo to rodinnou atmosférou.

„Samozrejme sme to prebrali s mamou a aj ona súhlasila. Toto zariadenie bolo tiež len dočasné riešenie, zmluva bola vždy na jeden mesiac a potom sa predlžovala, maximum boli tri mesiace. Čo sa týka ceny, tak to bolo platené zo zdravotného poistenia a my ako rodina sme doplácali takmer deväťsto eur za mesiac.“

Hrozí zánik mobilných hospicovŠtát šetrí na starostlivosti o zomierajúcich, hospice už nedokážu pokrývať zvyšujúce sa náklady

Alena Potocká

Medzitým Juraj komunikoval s lekárkou, ku ktorej sa dostali len vďaka rodinným známostiam. Až tá im objasnila informácie o maminom zdravotnom stave, že je veľmi vážny a vyžaduje si ďalšiu liečbu, keďže popri krvácaní do mozgu má aj pridružené srdcové problémy.

Podľa tejto lekárky bolo ideálne riešenie liečenie v nemocnici pod odborným dohľadom. „Odporučila nám aj konkrétne možnosti, ktoré sme chceli začať riešiť, avšak o pár dní museli mamu previezť zo zariadenia, v ktorom bola, na urgent a odtiaľ na ARO, kde následne o pár dní skonala. Teraz s odstupom času reflektujeme, že sme mali možno viac bojovať za to, aby mama zostala v nemocnici.“

Juraj tvrdí, že nikto v nemocnici im neposkytol komplexné vysvetlenie zdravotného stavu.

„S manželkou nemáme žiadne vzdelanie či skúsenosti z odboru zdravotníctva či sociálnej starostlivosti. Sme odborníci v úplne inej oblasti. Odrazu sme boli konfrontovaní so situáciou, kde sme predpokladali, že máme nejaký zdravotný a sociálny systém, ktorý sa predsa musí postarať o takéto prípady. Asi sme boli naivní alebo pod vplyvom emocionálneho šoku z okolností. Očakával by som, že v krajine Európskej únie v roku 2025 dostaneme aspoň ucelenú informáciu o zdravotnom stave pacienta a systém sa o ľudí v takejto situácii postará. V skutočnosti sme sa však museli emocionálne vyrovnávať so zdravotným stavom milovaného človeka, súčasne riešiť, ako sa o neho postarať, ako si zariadiť život. Nemyslím si, že stav, ako to je, je chybou ľudí v systéme, aj oni sú obeťou toho systému,“ uzatvára Juraj pre Postoj.

„Výčitky, že som mamku dala preč z domu, som mala takmer rok. Príbuzní majú poznámky doteraz.“

Michaela mala 34 rokov, keď jej mame zistili demenciu. Prišli na to náhodne, z bežných prejavov si to najskôr nevšimli. Naplno to prepuklo, keď sa zo Spiša presťahovali do Košíc a Michaelina mama začala mať evidentné výpadky. Nepichla si pravidelnú dávku inzulínu, s dcérou komunikovala veľmi zvláštne alebo vôbec.

To, že môže ísť o demenciu, napokon odpozorovali až pri hospitalizácii v nemocnici na psychiatrii a odtiaľ ju poslali na CT. Výsledky potvrdili úbytok sivej mozgovej kôry.

Michaela stála pred ťažkou voľbou, či so svojou mamou zostane doma alebo ju umiestni do sociálneho zaradenia, kde sa o ňu postarajú odborníci.

Mala síce vtedy aj podporu od svojho manžela, ale bála sa, že mama dopadne ako jej príbuzný, ktorý mal rovnaké ochorenie, stratil sa a po troch rokoch našli už len jeho pozostatky.

„Bolo to dosť ťažké,“ opisuje pre Postoj. Jej mama mala v tom čase len 52 rokov.

Foto: Tomáš Puškáš/Postoj

„Nevedela som sa rozhodnúť, či sa viem o mamku postarať alebo nie. Musela som vyhľadať psychologičku, aby mi poradila, čo mám robiť. Či sa mám o ňu starať ja, alebo či nájsť zariadenie, či tam bude šťastná. Podala som si žiadosť, aby som ju mohla opatrovať doma, ale zároveň som pre ňu hľadala aj nejaké zariadenie. Bolo to buď-alebo,“ opisuje Michaela.

Terapeutka povedala Michaele, že je ešte mladá a jej mame už lepšie nebude. Nebude rozumieť ani jej stavom a nepomôže jej.

Ľudí s demenciou môžu rozrušiť aj bežné správy, žijú vo svojom svete a stresuje ich každá zmena v režime.

Michaela si uvedomovala, že s diagnózou sa dá fungovať niekoľko rokov, ale podstatná je práve rutina a pevný režim. S manželom boli nastavení na starostlivosť, ale nevedela si predstaviť, ako by jej to zabezpečili popri zamestnaní.

Pustila sa teda do hľadania zariadenia, ale zároveň ju trápilo, ako sa tam k jej mame budú správať, či tam na ňu nebudú kričať.

Po štyroch rokoch hodnotí, že v zariadení má jej mama režim, nemusí sa o ňu báť a vďaka tomu majú všetci pokojný spánok.

Mamu si stále berie na víkendy domov. Ale ona je teraz spokojnejšia, keď je v zariadení, kde už má svoj pevný režim a aktivity. Najpodstatnejšie pre Michaelu však je, že odkedy je jej mama tam, ani raz nebola hospitalizovaná, čo sa predtým stávalo často.

„Som veľmi spokojná, že som ju tam dala,“ hodnotí po štyroch rokoch. 
Zároveň priznáva, že s výčitkami, ktoré na začiatku mala, sa vyrovnávala takmer rok.

„Bolo mi za ňou smutno aj som sa o ňu bála. Teraz aj naša suseda hovorí, že na mamke vidno, že je spokojná. Predtým tak doma nevyzerala,“ opisuje.

Smeje sa, že jej mama si v zariadení našla kamaráta a každý deň spolu hrávajú karty. Je veriaca, chodieva tam pravidelne do kostola.

Michaela hovorí, že adaptačný proces trval asi pol roka. Počas neho mame vysvetľovala, že sa o ňu nedokáže postarať doma, často ju vtedy navštevovala. Aj keď to bolo v čase covidu, jej mama to podľa nej zvládla dobre.

Zvykla si, že má spolubývajúcu, skamarátila sa s ľuďmi vo svojom veku.

Michaela však registrovala poznámky z okolia. Hovorili na jej mamu, že je chudera, že nie je doma. „Psychologička mi vysvetlila, že na to nemám pozerať, lebo ľudia tomu nerozumejú, a mám pozerať na mamku a na seba. Tým, že sa obetujem, jej nepomôžem.“

V zariadení dopláca mesačne 250 eur, hovorí, že suma za tú starostlivosť jej za to stojí. Má súrodenca, ktorý sa na platbe nepodieľa a mamu navštevuje len minimálne.

„Rodina má aj po rokoch poznámky, ale už si z toho nič nerobím. Mamka je tam šťastná a vidieť to na nej. Neviem, prečo majú stále uštipačné poznámky. Berú to ako nemocnicu, myslia si, že je tam zavretá. Ale ona chodí aj ku kaderníčke, urobí si nákup, prejde sa,“ vysvetľuje Michaela.

Myslí si, že by doma mame neponúkla taký bohatý spoločenský život, aký teraz má. Dodáva, že mnohým ľuďom sa v zariadení vďaka odbornej opatere aj predĺži život.

Rozlišovať, čo človek vie, čo môže a čo chce

Seniori, ktorí trpia alzheimerom či Parkinsonovou chorobou, tvoria jednu zo skupín seniorov v sociálnych zariadeniach. Rodina sa ich bojí nechať doma samých, obáva sa, že by sa ich príbuzný stratil či nevypol sám doma plyn.

Výčitky rodiny voči dieťaťu, ktoré chce umiestniť svojho rodičia do domova sociálnych služieb, sú vždy, potvrdzuje Juliana Ďuricová, vedúca Domu pokojnej staroby A. F. Colbrieho v Košiciach.

Psychologička, ktorá sa stará o 90-ročnú mamuOtec zomrel v zariadení, pri mame som nechcela, aby sa to zopakovalo. Rozumiem však ľuďom, ktorí to doma nezvládnu

Zuzana Hanusová

„Keď mám pocit, že sa nedokážem o niekoho, kto mi je veľmi blízky, postarať, a zároveň mi kdesi v hlave ide, že by som sa oňho postarať mal, je úplne normálne, že výčitky prídu,“ vysvetľuje Ďuricová.

Psychologička Mária Kopčíková, ktorá sa doma stará o 90-ročnú mamu, v rozhovore pre Postoj hovorí, že úplne rozumie ľuďom, ktorí opateru doma nezvládnu. „Či je niekto kresťan, alebo nie, morálny imperatív ,malo by sa‘ je v tomto prípade veľký nepriateľ. Rozumiem každému, kto s tým bojuje. Dôležité je, aby s tým rozhodnutím bola rodina čo najviac vnútorne stotožnená.“

Každému, kto aktuálne žije v podobnej dileme, odporúča žiť prítomný okamih – v starostlivosti aj vo vzťahu a rozlišovať, čo človek vie, čo môže a čo chce. 

„Môžem mať kompetenciu niekoho prebaľovať, ale nemusím to chcieť robiť. A niekedy to už jednoducho fyzicky nemôžem robiť. Musím chcieť fungovať v prvom rade sama pre seba, aby som potom mohla fungovať pre rodinu, deti, časom možno pre vnúčatá alebo komunitu. Keď sa život zúži len na starostlivosť, nie je to v poriadku,“ myslí si psychologička Kopčíková. 

Na otázku, akú si ona sama stanovila hranicu, dokedy bude schopná starať sa o mamu doma, odpovedá: „Pre mňa je limitom fyzická únosnosť a moment, keď by to začalo likvidovať celý náš rodinný systém.“