Ukrajinský vojenský kaplán Boh je to jediné, čo vojakom v zákopoch zostáva. Nikde som nevidel, že by bol chválený viac

„Všetci stále píšu, ako ide padnúť front, a my to stále držíme. Musí byť za tým aj Božia ruka, že sme nepadli a že sa celý systém na Ukrajine ešte nezosypal,“ hovorí ukrajinský vojenský kaplán Vitalij Novak. Tvrdí, že Rusi na bojisku sa už nevedia rýchlo posúvať. „Preto nás aspoň terorizujú a zasypávajú raketami, aby ľudia túžili po rýchlom konci za akúkoľvek cenu, aj za cenu kapitulácie,“ hovorí.

Vitalij Novak je vincentín, ktorý za kňaza vyštudoval na Slovensku. V rozhovore spomína aj na to, ako ho ako Ukrajinca prijímali vtedajší Bratislavčania aj ako tí istí ľudia na neho reagovali po začiatku invázie.

„Niektorí z mojich známych, čo mi v deväťdesiatych rokoch nadávali do ruských svíň, mi po ruskej invázii hovorili, že sa máme vzdať Rusom, však nás prišli oslobodiť,“ hovorí s tým, že iní Slováci mu zas dávali do ruky peniaze, aby pomohol Ukrajincom, ale na druhej strane chválili Putina.

Čo dnes vojakov na fronte vnútorne najviac ťaží? Akú motiváciu majú bojovať tí, ktorým sa počas vojny rozpadli rodiny a doma ich nik nečaká? A nikdy Bohu nevyčítal to, čo na fronte videl?

Ste zo Zakarpatska, ale kňazom ste sa stali až na Slovensku. Aká bola vaša cesta sem?

Keď u nás padol komunizmus, nastala slobody viery a otvorili sa kostoly. Prišiel som do jedného z nich, kde boli kňazi zo Slovenska, misionári svätého Vincenta de Paul. Rýchlo som pocítil povolanie a rozhodol sa, že chcem byť jedným z nich. Keďže u nás ešte nebola poriadna cirkevná infraštruktúra ani kňazské semináre, misionári ma poslali študovať na Slovensko.

Ale aby som sa neuponáhľal, najprv mi kázali urobiť si strednú školu. Tak som vyštudoval Gymnázium Matky Alexie v Bratislave. Po ňom som sa už definitívne rozhodol, že zasvätiť sa Bohu je to, čo chcem. Vstúpil som do noviciátu k lazaristom a potom som šesť rokov študoval v Spišskej Kapitule. Od vysviacky v roku 2003, ktorú som mal v Mukačeve, som späť na Ukrajine.

Prišli ste do Bratislavy ako Ukrajinec z rozpadnutého Sovietskeho zväzu. Ako vás tu prijali?

Prvé mesiace boli veľmi ťažké. Prišiel som v roku 1992 a spolužiaci nám Ukrajincom nadávali do ruských svíň. Ja som im vtedy vravel: „Akí sme my Rusi? Veď my sme zo Zakarpatska!“ No oni nám vyčítali rok 1968, keď Sovieti prišli okupovať Československo na tankoch. Ja som o tom nevedel, lebo nás to v škole za komunizmu ani neučili.

Vysvetľoval som im, že my nie sme Rusi, ale Ukrajinci. Trvalo to, kým sme sa skamarátili, no teraz som znova v šoku, lebo niektorí z týchto mojich známych, čo mi nadávali do ruských svíň, mi po ruskej invázii hovorili, že sa máme vzdať Rusom, však oni nás prišli oslobodiť. Zabudli, ako prišli Rusi na tankoch „oslobodzovať“ Československo.

Človek, ktorý vás tu vítal ako ruskú sviňu, vám teraz hovorí, že sa máte dať Rusmi oslobodiť?

Áno. Šialené, čo za tie roky dokáže spraviť ruská propaganda! Zostal som v šoku, ako niektorých spracovala. Nechápal som, čo sa zmenilo v ich hlavách, ako sa ma môže tá istá osoba pýtať, prečo sa proti Rusom na Ukrajine bránime.

No zažili ste po vypuknutí invázie aj solidaritu mnohých Slovákov, či nie?

Ale áno, a som Pánu Bohu za nich vďačný. Veľa spolužiakov zo Slovenska mi pomohlo aj pomáha, ako môžu. Ale aj niektorí, ktorí pomáhajú, to majú v hlave popletené.

Na čo narážate?

Keď som raz prišiel na Slovensko už po vypuknutí invázie, stretol som sa so svojimi známymi, ktorí mi vraveli, ako im je ľúto, že nás na Ukrajine zabíjajú. Dávali mi do ruky peniaze, aby som pomohol našim ľuďom, ale na druhej strane chválili Putina, aký je to „molodec“ a obranca tradičných kresťanských hodnôt. Pritom je to vrah. No čistá schizofrénia!

Gréckokatolícky kňaz z UžhoroduBolí ma, keď vidím, koľko Slovákov je ochotných veriť ruskej propagande

Imrich Gazda

Máte chuť im niečo vysvetľovať?

Nie. Keď už je človek pohltený takouto propagandou, nejde to. Pritom som sám bol na Majdane a na vlastnej koži som zažil, že to nebol žiadny nelegálny prevrat, ale naša snaha vybrať si svoju cestu európskej integrácie.

Ako si spomínate na Majdan?

Bol som v prvej hŕstke protestujúcich ľudí v Odese v novembri 2013, keď sa to všetko začínalo v Kyjeve. Zavolali ma ako kňaza spolu s luteránskym pastorom, aby sme sa pomodlili Otče náš a požehnali im, lebo sa môže všeličo stať, a tak sa aj nakoniec v Kyjeve stalo. Začali strieľať po mierumilovných protestujúcich ľuďoch a niekoľkých zabili. Odvtedy som z Majdanu neodišiel, a keď sa mi dalo, vždy som tam bol, či už v Odese, alebo potom aj v Kyjeve.

Čo ste tam robili?

Boli sme v modlitebných stanoch. Bol som v Kyjeve aj vtedy, keď krvavo potlačili študentský Majdan a potom vyšli do ulíc aj rodičia týchto detí. Po jednej krvavej noci som prišiel ráno do Kyjeva modliť sa za obete, ktoré na ulici ešte zbierali. Celý náš kostol bol vtedy zaplnený ranenými.

Vitalij Novak. Zdroj foto: FB/V. N.

Bola ruská invázia pre vás len otázkou času?

Hovoril som aj na našich cirkevných stretnutiach, že to príde, že sa treba na to chystať, no málokto mi veril. Robil som vtedy pre ukrajinský Depaul, tak aspoň tam sme si nachystali plány na prípadnú okupáciu. Vopred sme urobili sklad na Slovensku, vďaka čomu sme boli aspoň trochu pripravení. Po vypuknutí plnoformátovej invázie sme hneď začali evakuovať ľudí a rozvážať potravinovú pomoc aj vďaka organizácii z Bratislavy.

Prečo ste neostali pri koordinácii humanitárnej pomoci, ale odišli ste v roku 2024 slúžiť do armády ako vojenský kaplán?

Nebolo to zo dňa na deň. Ale nebolo mi jedno, keď som videl, že národ, ktorému slúžim ako kňaz a dbám o jeho dobro a duchovné evanjeliové hodnoty, je v ohrození.

Na front som dochádzal už od roku 2014 zaviezť pomoc a pomodliť sa. Organizovali sme aj púť s relikviami blahoslavenej Marty po línii frontu, po všetkých mestách, kde boli katolícke farnosti. No aj tak mi to nedávalo pokoja. Chcel som vojakom pomôcť a jedna z možností bola dať im seba. Tak som sa v druhý rok vojny dal zmobilizovať a postavil sa na obranu svojej zeme. Lebo udržať tohto nepriateľa nezávisí len od vojenských síl, ale aj od Pána Boha. Keby nie jeho, tak tí Rusi sú už neviem kde.

A tiež som chcel ísť príkladom ako člen správnej rady Depaulu na Ukrajine, ktorý mal pod sebou stovky humanitárnych pracovníkov. Videl som, že sa na mňa pozerajú, ako sa postavím k mobilizácii. Moje narukovanie bolo odpoveďou pre všetkých.

Mnohí muži sa však stále skrývajú pred mobilizáciou a odmietajú narukovať.

Je to stále ťažké obdobie mobilizácie alebo skôr demobilizácie, demoralizácie a propagandy. No sám vidím, že jediné, čo ešte zdržiava tých Rusov, sú chalani na prednej línii. Nič iné, žiadna diplomacia zatiaľ nefunguje. Už je to rok, čo Trump sľúbil, že vojnu skončí za 24 hodín, no vojna stále trvá.

Ako vyzerá služba vojenského kaplána na fronte?

Predovšetkým treba byť s chlapmi, ktorí bránia krajinu na všetkých úrovniach. Bol som aj na samotnej nule, všade som s nimi, robím všetko, čo treba. Nosím drevo a kopem aj zákopy. Mojou úlohou je každého poznať, podržať a byť morálnou a duchovnou podporou v konkrétnej situácii, ktorú prežívajú. Ak tú situáciu nepoznáš, si len formalistom. Aj preto sa snažím byť spolu s nimi vo všetkom, čo sa deje a kde sa to deje. Až vtedy mám morálne právo niečo im k tomu aj povedať či na niečo poukázať.

Ktosi mi povedal, že kaplán v armáde je ikonou Boha. Je to síce silné vyjadrenie, ale je fakt, že málokto z týchto chalanov je praktizujúci veriaci. Väčšina z nich nikdy v živote nebola v kostole a ani nevedela, čo je to viera. A práve oni si dnes tvoria svoj vzťah s Bohom. Obraz o cirkvi a náboženstve majú cez kaplána, ktorý tam je s nimi. Je to veľká zodpovednosť, lebo na základe toho, čo žijem, si oni hovoria, aký je Boh.

Ako s nimi na fronte žijete vieru, ktorú predtým nepoznali?

Nemám ani jedného katolíka vo svojich jednotkách, preto nemávame omšu, ale len liturgiu slova, evanjelium, čo je dobrá novina. Potom trochu kázne, pomodliť sa spolu, podať si ruku, zmieriť sa, požehnám ich a modlím sa za nich. Mám už veľa chlapcov, ktorí sa vracajú z frontu do svojich jednotiek hlbšie na Ukrajine a chcú sa cirkevne zosobášiť alebo chcú začať pravidelne chodiť do kostola na omšu.

Registrujete na fronte vôbec nedeľu?

Každú nedeľu a sviatok som s každou jednotkou, za ktorú som zodpovedný. Chcem byť pri zranených, navštevovať chorých, ale byť aj pri padlých. Vravím im, že ak stihnem byť pri nich včas, zaopatrím ich, ale ak to nestihnem, snažím sa ich učiť vzbudiť si dokonalú ľútosť, aby ich Pán Boh prijal. Aby dokázali úprimne oľutovať všetko zlé, čo v živote spravili.

Chcem im dať aspoň takýto duchovný turniket. Záleží mi na ich večnom živote a túžim zachrániť aspoň ten.

Vitalij Novak na fronte. Zdroj foto: FB/V. N.

Aký je váš duchovný život, aby ste na toto všetko mali silu?

Za tie roky som už našťastie pochopil, že môj zdroj je Boh. Keď je vo vojsku všetko v poriadku, hlási sa kód 4 5 0. Každý deň si tak dávam budík na 4:50, a keď sa zobudím, poviem si, že všetko bude dobré. Nechávam si čas na duchovné rozjímanie, pár viet rozpošlem každému ako reflexiu a potom sa začína moja modlitba, ktorá sa končí o ôsmej, dovtedy stihnem aj omšu. Bez tohto napojenia na Ježiša by som nemal silu ani pre druhých.

Napriek všetkému zlému, čo sa na fronte deje, je to veľká pôda na zasievanie dobra a kresťanských hodnôt. Je dôležité, aby sme aj počas vojny zostali ľuďmi a nezradili svoje hodnoty. Lebo vojna, to je niečo strašné. Ale práve preto bojujeme, aby sme zostali ľuďmi, aby sme sa nezmenili na zvery a na takých vrahov, akí prichádzajú na našu zem a proti akým sa my bránime.

Nikdy ste Bohu nevyčítali to, čo ste na fronte videli?

Na fronte zažívam jeden paradox. Ľudsky si myslíme, že tam sa deje to najhoršie, ale nikde som nevidel, že by ľudia tak chválili Boha a ďakovali mu ako práve tu. Vojna je hrozná, ale ja práve tu najviac vidím, ako to vojaci cítia. Oni vedia, že pri všetkej tej temnote je tam s nimi Boh.

Sám som sa pýtal niektorých vojakov, ktorí boli na pozíciách v zákopoch osemdesiat dní, či sa za to nehnevajú na Boha. Nemôžu zo zákopu ani vyjsť, lebo by bolo po nich. Ani vtedy, keď im chýbajú náboje alebo nemajú niekoľko dní vodu, len čakajú, kedy im ju zhodí z neba dron ako mannu. Oni mi vraveli: „Padre, nieže či sme mali hnev na Boha, my sme tam mali už len Boha. Už len v neho som sa nádejal a vzýval ho.“ Boh je to jediné, čo im tam zostáva.

Reportáž z dronovej vojny v ukrajinskom DonbaseKámo, teraz som si objednal uniformu do rakvy

Lenka Klicperová

Vy ste nikdy nepotrebovali pauzu od toho všetkého?

Akurát nás teraz všetkých katolíckych duchovných vytiahol náš biskup na týždeň na duchovné cvičenia. Je tam vždy s nami aj psychológ, ktorý nám hovorí, aby sme dbali aj na oddych. Viem, že posttraumatická stresová porucha prichádza až po čase a pre mňa to ešte nie je skončená vec, ale raz to určite príde. No aspoň viem, na čo sa mám pripraviť.

Muži sa vracajú z frontu zranení a traumatizovaní. Ako im pomáhate, aby potom dokázali fungovať v normálnom živote?

Ľudia potrebujú vedieť, ako sa správať k veteránom, lebo si s nimi nevedia dať rady. Treba sa v prvom rade naučiť ich prijímať. Ich identita je navždy zmenená. Už nikdy z nich nebude ten otec, syn či manžel, aký bol predtým.

Ak sa vrátili a prežili, je to len vďaka tomu, že sa držali istých princípov fungovania, ktoré teraz nedokážu len tak zmeniť. Musíte vedieť, ako s nimi spolunažívať, lebo ten prechod do civilného života sa pre veteránov neudeje zo dňa na deň.

Čo je vaša rada?

Treba im dať čas. Vracajú sa s mnohými psychologickými a fyzickými traumami, s traumami z výbuchov, kontúziami, ktoré sa psychicky veľmi ťažko znášajú. Netreba ich hneď odsudzovať za to, ako reagujú. Ich myslenie je teraz nastavené tak, že každý, kto nepozná komunikačný kód, je nepriateľ.

Blízkosť je pre nich veľmi ťažká. Keď takéhoto človeka objímete, ale nepoviete mu vopred, čo sa chystáte urobiť, je to preňho ohrozenie, lebo na vojne sa toto nedeje. Musia si sami vybrať, kde si sadnú a kedy sa pohnú. Všetky tieto bežné veci už u nich nefungujú spontánne, lebo by sa nevrátili živí, keby takto reagovali na fronte.

Majú veľmi zlé reakcie aj doma na svojich blízkych, ktorých majú radi. Ich to aj mrzí, ale nevedia to teraz inak. Nevedia prijať, keď im len tak vstúpite do izby. Všetko vnímajú ako ohrozenie. Keď sa niečo také deje na vojne, tak sa hneď strieľa a až potom sa pozerá, kto to bol.

Vitalij Novak na fronte. Zdroj foto: FB/V. N.

Boli ste nútený strieľať už aj vy?

Zatiaľ len na drony. Teraz je to najmä vojna dronov a tie na optickom vlákne sa dajú dnes zničiť len zbraňou. Naši dnes nepadajú v boji kalašnikovom, ale vinou dronov. No chodil som na nácviky a učil som sa strieľať aj z iných zbraní, aby som to vedel, ale zatiaľ som to nemusel využiť.

Čo dnes vojakov na fronte vnútorne najviac ťaží?

Ak neriešia to, či majú všetko, čo na fronte potrebujú, tak potom najviac riešia, či majú za sebou ľudí, ktorí ich podporujú, veria im a sú s nimi vo všetkom, čo zažívajú. Či je stále niekto, kto na nich myslí a komu na nich záleží. Každý rozpráva o svojej rodine, o deťoch. Lebo kvôli nim sú na fronte, aby boli oni v bezpečí.

Mnohé rodiny sa však počas mobilizácie rozpadli. Pribúda mužov, ktorí sa nemajú domov ku komu vrátiť. Ich ženy žijú v zahraničí a manželia sa odcudzili. Ako to na nich vplýva?

Veľmi ťažko, je to tragédia. Ale aj tie ženy to majú veľmi ťažké. Muž v armáde si už sám nerozkazuje. Keď si vojak, nikto sa ťa nepýta na pocity, dostaneš rozkaz a bojuješ. Front by sa dávno rozpadol, keby sa mal brať ohľad na pocity vojakov.

Keď sa vojakovi rozpadne rodina, akú má motiváciu ešte bojovať?

Je to veľmi individuálne, no niektorí sú potom, naopak, ešte aktívnejší, lebo im už nič nezostalo, len vojaci v jednotke. Potom sú už oni ich rodina, ktorej chcú držať chrbát. V mojom batalióne už ani nepribúdajú dezercie. Je ich oveľa menej, ako keď som bol v jednotkách ďalej od frontu.

Čím to je?

Je to paradox, ale na línii frontu si už uvedomuješ, aká by to bola zrada pre tvojich bratov, ktorí sú tam s tebou. Tam sa to už inak berie. Tieto vzťahy sú už niekedy silnejšie ako rodinné, lebo niekto ti zachráni život alebo kryje chrbát. A ty ho v tom potom necháš? Musí tam byť veľká vnútorná demoralizácia, ak chceš takto zradiť človeka. Ale aj to sa stáva.

Máte pochopenie pre mužov, ktorí dezertujú alebo sa skrývajú pred mobilizáciou?

Nemá to tak byť, ale nechcem nikoho súdiť. Nepoznám životnú situáciu nikoho natoľko, aby som videl, čo je za tým. Ale aj vtedy, keď sa muž schováva, je to ťažké. Sami sa musia slobodne rozhodnúť, či sa zavrú do takejto klietky. Preto ten, kto nechce narukovať, utečie skôr do zahraničia, než by sa skrýval.

Ako mobilizácia rozdeľuje UkrajinuNechcel skončiť v mlynčeku na mäso. Proti náboru sa niektorí búria ako proti Rusom

Lukáš Kekelák

Ale pre mňa je jasná odpoveď, kde má byť chlap v čase, keď je ohrozený život jeho rodiny a národa. A to aj z kresťanského pohľadu. Je to ťažké, ale strach v tomto smere vnímam ako zlyhanie.

Tak sa pozerajú na druhých aj muži na fronte?

Nie. Oni dobre vedia, do čoho išli, a neprajú to nikomu. Ale zas poznám aj mladých chalanov, ktorí čakali len na to, aby mali osemnásť rokov a mohli sami narukovať, lebo boli vychovaní v láske k vlasti.

V seminároch na Ukrajine pribúda počet mladých mužov. Myslíte si, že sa len skrývajú pred mobilizáciou alebo naozaj v čase vojny narástli duchovné povolania?

Nie všade to tak je. Možno u nás rímskokatolíkov áno, ale nejde o žiadne nárasty v stovkách. V jednom gréckokatolíckom seminári, v ktorom som nedávno bol, majú napríklad o polovicu menej chlapcov, ako ich mali pred vojnou.

Vitalij Novak. Zdroj foto: FB/V. N.

Ako vyzerá nedostatok mobilizovaných v praxi?

Vojaci sú veľmi vyčerpaní, ale už sa nastavili na vojnu a podriadili tomu svoje zmýšľanie. Predlžuje sa ich pobyt na nule, ako my hovoríme, niektorí sú na nej aj osemdesiat dní. Je pre mňa stále záhadou, ako tam jeden dokáže vydržať dvadsať minút a druhý tam vie byť stále od augusta minulého roku.

Vojna sa zmenila, ľudia musia zostávať dlho na svojich stanovištiach, aby sa minimalizovali straty pri presune v „kill zóne“, ale zároveň aby sa ani zbytočne neodhaľovali sklady. Napriek tomu, že všetci stále píšu, ako ide padnúť front, my to stále držíme, nič sa nezosypalo.

Ako je to možné?

Ja hovorím, že len vďaka Pánu Bohu sme stále tu. Jasné, veľa nám pomáha Európa, som milo prekvapený, že sa chopila tejto úlohy a uvedomuje si, čo sa deje, ale musí byť za tým aj Božia ruka, že sme ešte nepadli a že sa celý systém na Ukrajine nezosypal. Veď v každom veľkom meste to v zásade funguje. Aj napriek bombardovaniu si môžete dať v kaviarni stále taliansku kávu.

Netrápia vás korupčné škandály vlády?

Jasné, že to bolí a vždy mi to zdvihne tlak. Ale aj preto bol Majdan, lebo keby nebol, tak o týchto korupčných škandáloch by nik nevedel. Vďaka nemu sa to rieši, stíha sa to a čítame o tom. Bez zmeny po Majdane by sme nemali antikorupčné reformy, ktoré systém strážia. Musíme si tým prejsť, je to jediná cesta očistenia. Vidíte, že teraz sa neboja stíhať za korupciu ani ministra, ale aj tak je to tragédia, ktorá by sa nemala diať až v takomto rozsahu.

Viete si predstaviť vzdať sa Donbasu za cenu bezpečnostných záruk?

Nie, lebo to by bolo zadosťučinenie pre agresora, dať mu aj to, čo vojensky nezískal.

A ponechať mu to, čo už vojensky získal, na ukončenie vojny?

Nemáme silu získať to späť.

Pomáha v ukrajinských dedináchNiektorí by prijali aj porážku, len aby im nelietali rakety nad hlavami, no nie každý je pripravený dohodnúť sa

Lukáš Kekelák

Čo hovoríte na politiku Roberta Fica, ktorý pre zastavené dodávky ruskej ropy z Ukrajiny nakázal zastaviť Ukrajine núdzové dodávky elektriny?

Postavil sa na stranu chladocídy. Predstavte si Petržalku bez elektriny a potom by ste pochopili, čo to znamená. Ľudia, a najmä tí starí, mrznú v tme na desiatom poschodí, nemôžu sa hýbať, lebo nefungujú ani výťahy, a nemajú žiaden zdroj elektriny, ktorým by sa ohriali.

Celé je to zahrávanie sa s dôverou. Počujem aj to, že nám vraj nedávate žiadne zbrane, pritom nám predávate toho naozaj veľa. Oficiálne ľudia počúvajú, že Ukrajine nejde ani náboj, no keby len vedeli, koľko vašich nábojov sa u nás vystrieľa každý deň. Je to ukážková manipulácia.

Na začiatku vojny váš premiér vravel, že tu bojuje Amerika, ale teraz mu je už Amerika dobrá? Už môže prísť na návštevu Slovenska aj Marco Rubio? Všetko sú to len reči, aby sa udržal v kresle. Ale Slovensko nie je len on, ale aj všetci tí, ktorí pri nás stoja, za čo im ďakujem.

Čo bolo za tieto štyri roky vojny pre vás najťažšie?

Najťažšie je pre mňa vždy to, keď veziem domov svojho „pobratima“, teda priateľa, ktorý prišiel o život, aby som ho pochoval. Nedávno som pochovával osemnásťročné chlapčisko. Ešte na Vianoce sme spolu spievali koledy a o pár dní ho nebolo. Bránil svoju vlasť, rodinu a zaplatil tú najvyššiu cenu.

Modlíte sa za koniec vojny každý deň?

Samozrejme, každý deň prosím Boha o spravodlivý mier, aby sa každý vrátil domov. Nikto nechce taký mier, aby to na druhý deň zas prepuklo. Chceme svoju nezávislosť, suverenitu a slobodu a to Rusom najviac prekáža, lebo na poli boja sa už nevedia rýchlo posúvať. Preto nás aspoň terorizujú a zasypávajú raketami, aby ľudia túžili po rýchlom konci za akúkoľvek cenu, aj za cenu kapitulácie.

Ale my sme už prežili to najhoršie, príde jar a zase bude teplo. Budeme ďalej žiť a nedáme sa im. Nestíham ani ďakovať všetkým, ktorí pri nás stoja, ktorí nám pomohli aj v tejto chladocíde.