Reportáž z dronovej vojny v ukrajinskom Donbase Kámo, teraz som si objednal uniformu do rakvy

Kosťantynivku zviera nepríjemná otravná zima. Je tma a tiesnivú atmosféru v poloprázdnom meste dokresľujú časté zvuky explózií. Niekedy ich počuť bližšie, niekedy z väčšej vzdialenosti.

Mesto sa postupne stáva frontovou líniou. Sedím v jednom z domčekov na okraji mesta, kde je trochu teplo jedine pri kachliach. Čakám, až veliteľ vydá rozkaz na odchod. Medzitým skupinka mladých vojakov nakladá auto, ktoré o chvíľu zamieri aj so mnou na frontovú líniu do jedného z úkrytov.

Je február 2025. Začínajú sa rozmáhať drony na optických vláknach. Lietajú už na vzdialenosť 15 kilometrov a neexistuje proti nim iná obrana ako zostrelenie. Dnes, o rok neskôr, drony na optických vláknach lietajú oveľa ďalej, napríklad aj štyridsať kilometrov. Obrana proti nim je stále rovnaká – zostrelenie.

Pritom sa na nebi nad priestorom posledných ruských či ukrajinských pozícií pohybuje neporovnateľne viac dronov než pred rokom. To, čo sa predtým nazývalo nulovou líniou, dnes nie je línia, ale pásmo široké 15 alebo 20 kilometrov.

Medzi preživšími chladomorPráve na ľavom brehu Kyjeva, kde až do jari nebude kúrenie, som našiel najodolnejších Ukrajincov

Martin Leidenfrost

Démonova blindáž

Vtedy vo februári 2025 som sledovala skupinku mladých vojakov v úkryte pri Torecku. Toto mesto už bolo úplne zničené a len na okrajoch sa držali posledné skupinky Ukrajincov. Najnebezpečnejšia je vždy cesta na pozície.

To sa nezmenilo ani za ten rok. Vtedy sme vyrážali v noci a viezol nás Démon, dvadsaťštyriročný mladík, ktorý už mal za sebou šesť rokov bojov. Mal v sebe drzosť a bezstarostnosť mladosti, ale aj roky vojenských skúseností.

V kabíne džípu vládla pokojná nálada. „Vieš, kámo, teraz som si objednal uniformu do rakvy,“ rozprávali sa nahlas Démon a jeho spolubojovník o tom, aké je to výhodné, kým sú nažive. Dron nás môže trafiť každú sekundu.

Foto: Lenka Klicperová

V tej chvíli som si pomyslela: aké je milosrdné, keď sa vojna odohráva na vzdialených exotických miestach, kde si musíte najímať tlmočníka, ktorý aj tak netlmočí všetko. Na Ukrajine (niekedy bohužiaľ) rozumiem. Snažila som sa tváriť rovnako bezstarostne.

„Asi pred týždňom naše auto zaparkovalo dvadsať metrov od úkrytu, aby vyložilo zásoby. Len čo sme to dokončili a auto sa rozbehlo, hneď naň zaútočil FPV dron. Len vďaka náhode nás netrafil a dopadol vedľa. Pravidelne sem niečo dopadá. Pred týždňom zostalo efpévéčko zaseknuté v sieti vo vchode do úkrytu a nevybuchlo. Dnes ráno už dron vybuchol a poškodil nám káble. Asi 70 metrov od nás boli zákopy, ktoré Rusi zničili pred štyrmi-piatimi dňami. Boli tam naši vojaci, mali sme mŕtvych aj ranených. O sto metrov ďalej na druhej strane má pozície delostrelectvo. Na to miesto tiež často pália. Všetci tu vedia, kde kto je,“ vykladá bez známky nejakých emócií Démon, veliteľ blindáže (teda malej zemľanky plnej výbušnín a dronov) 28. brigády ZSU.

Začína mi dochádzať, ako veľmi je to blízko línie a aké veľmi nebezpečné. Noc však nejako prečkáme. Chlapi sa tu striedajú raz za štyri dni práve preto, lebo cesta je najväčšie riziko.

O rok neskôr je už bežné, že chlapi zostávajú na pozíciách minimálne týždeň, skôr tri týždne, a nie je ničím výnimočným stráviť na pozícii 75 dní. Pechota má rekordérov, ktorí na nich vydržali 275 dní.

Blindáž pri Torecku sme vtedy opustili rovnako nebezpečne, ako sme do nej prišli – už svitalo a my sme sa rútili po holom poli späť do Kosťantynivky. Nezostávalo nič iné než zaťať zuby a dúfať, že nás nepriateľské efpévéčka nenájdu. Štyri hodiny po tom, čo sme z blindáže zmizli, bola ruskými dronmi zničená. Démon a jeho chalani sa stihli evakuovať a prežili.

Reportáž z vianočného CharkovaNa pohrebe Slavika a medzi deťmi žijúcimi v hlbokej chudobe. Dokedy budeme mlčať?

Zuzana Cascino

Súboj technológií

O rok neskôr idem opäť v ústrety pozíciám dronárov v pásme bojových operácií. Budeme blízko ruských pozícií.

Situácia sa za posledný rok zmenila na nepoznanie. Je to oveľa nebezpečnejšia vojna. Rusko chrlí drony neuveriteľnou rýchlosťou. Ukrajinci v kvantite zaostávajú.

„Na jednu pozíciu máme v priemere tridsať dronov na deň. Ale potrebovali by sme ich sto v závislosti od bojovej situácie,“ hovorí mi jeden z veliteľov 1. útočného pluku v Donbase. Drony sú v súčasnosti alfou i omegou všetkého diania na fronte, aj keď pechota je stále potrebná a bez nej sa obrana a obsadzovanie pozícií protivníka nezaobídu.

Foto: Lenka Klicperová

O súboji technológií hovorí aj česká dronárka bojujúca na Ukrajine pod prezývkou Radouch.

„Rusi mali rok viac-menej náskok vo vývoji dronov na optickom vlákne, my sme tejto ceste neverili. Keď sa ukázalo, že to zmysel má, začali sme ich používať, najskôr so striedavými úspechmi. Teraz to už vieme. Rusi však na rozdiel od Ukrajiny zase veľmi dlho nemali veľké bombery. V tom je Ukrajina popredu a podstatne. Vampíry a Kažany sa ovládajú z frontu, ale už sa začínajú vyrábať aj na Starlinku, čo umožní ich bezpečnejšie ovládanie. Tieto drony majú na fronte najničivejší účinok. Najväčší rozdiel je v narastaní ich výrobnej kapacity,“ dodáva česká dronárka.

Pomáha Ukrajincom na SlovenskuVznikajú nám tu gangy mladých, ktorí hľadajú únik. Vysoké školy sú vypočítavé

Adam TakáčJuraj Brezáni

Veliteľka Runa

A práve za Vampírom idem tentoraz. Vyrážame z Kramatorska. Tam má na okraji mesta, ktoré je dnes už samo osebe veľmi nebezpečnou zónou, sídlo niekoľko mužov (a žena) z 56. brigády ZSÚ.

Vezie ma sem Mac, český dobrovoľník, bývalý vojak, ktorý pomáha Ukrajincom v boji proti okupantom. Podporuje armádu s výnimkou jednej starej babičky v obci Virnopilľa, ktorú si vzal pod ochranné krídla.

„Myslím si, že teraz je najdôležitejšie pomáhať vojakom, aby boli schopní brániť sa, a zamedziť ruským postupom. Keď sem budeme voziť mačacie a psie granuly alebo konzervy, tak to vojnu nezastaví a zvieratá aj ľudia sa ocitnú pod ruskou okupáciou,“ hovorí Mac.

Vystupujeme spolu pred zanedbaným domčekom na okraji Kramatorska. Prišli sme sem po ceste z Iziumu. Tá už je celá pokrytá sieťami proti dronom, napriek tomu sa tu skoro každý deň stane nejaký incident, keď sú ruské drony schopné zaletieť dierami v sieťach dovnútra a počkať si na prvé okoloidúce auto. Vojaci radia cestu vôbec nepoužívať.

Foto: Lenka Klicperová

Lenže ísť po nej je rýchlejšie než všetko zdĺhavo obchádzať po rozbitých okreskách v bezpečnejšej vzdialenosti. Kľúčová je v takej chvíli rýchlosť. Mac rozbieha svoj offroad na 180 km/h, zatiaľ čo ja strážim takzvanú čujku. To je zariadenie, ktoré hlási drony nad vami. V prípade, ak sme v ich hľadáčiku, na displeji sa objaví naše auto. Potom sa musí ísť, čo to dá, a dúfať.

No stále to nie je taká ťažká úloha ako dôjsť na pozície dronárov 56. brigády. Súhlas s tým, že k nim môžem prísť na návštevu, mi dala Runa, občianskym menom Viktorija. Velí práve tejto blindáži a na pozície pôjdeme spoločne.

Charlie Czech a autá ako zo Šialeného Maxa

Prvýkrát sa stretávame v polorozpadnutom dome s latrínou na dvore. Mám pocit, že je to najmenšia žena, akú som kedy videla. Oproti skoro dvojmetrovému Macovi sa zdá ešte drobnejšia, aj ja si pripadám ako obryňa oproti maličkej dievčine, ktorá predtým velila delostreleckému tímu. No o tom, že výška nie je všetko, ma presvedčí hneď vzápätí.

„Chystajte sa,“ zavelí a vzápätí už má na sebe vestu, helmu aj zbraň v ruke. Na pozície pôjdem toyotou pomenovanou po Karlovi Kučerovi, ktorý zahynul na fronte pri Bachmute v roku 2023. Mac ju priviezol pre Runinu jednotku z Česka. Prispôsobila sa dobe – musí byť schopná prejsť nielen rozbahnenou poľňačkou, ktorá len miestami pripomína cestu, ale má na sebe aj dôkladnú protidronovú klietku. Bez nej by to bolo ešte rizikovejšie.

Klietky majú skoro všetky autá, ktoré sa pohybujú v blízkosti frontového územia. Zmierňujú dopady explózie trhaviny, ktorú dron nesie, pretože exploduje pri náraze na klietku, nie na auto samotné. Posádke to zvyšuje šancu na prežitie aj na to, že auto zostane pojazdné.

Dnes sa ako hlavná zásobovacia trasa kramatorského frontu používa obchádzková cesta z Olexandrivky až do mesta, v relatívne bezpečnej vzdialenosti od ruských FPV dronov. Cesta je dosť prehnaný výraz pre tento tankodróm s krátermi, chýbajúcimi krajnicami a so žalostnými zvyškami asfaltu. Je celá zasieťovaná, ale aj tu sa očakáva, že Rusi nájdu spôsob, ako zaútočiť.

Dnes tu stretnete aj tie najbizarnejšie vojnové autá obalené klietkami. Do klietky samotnej sú ešte pre zvýšený efekt pozapichované konáre, takže vozidlo vyzerá ako akýsi šialený pojazdný ježko z apokalyptického filmu. Stretnúť takéto auto v noci je nebezpečné – jeho šírka je potme nepredvídateľná.

Runa s úsmevom kývne k dverám: znamená to rozkaz na odchod. Po celý čas príprav vidieť, že ako veliteľka je všetkými rešpektovaná. „Zažil som ju vo chvíľach, keď to nebolo jednoduché, keď sme boli pod paľbou. Vždy si zachová chladnú hlavu a vydá tie správne rozkazy. Je to skvelé dievča,“ opisuje Mac svoju osobnú skúsenosť s dvadsaťsedemročnou veliteľkou.

Chladný a tmavý KyjevNočné teploty klesajú na mínus 18 stupňov. Nielen deti ohrozuje podchladenie (fotogaléria)

Juraj Brezáni

Aké je dôležité krovie

Nasadáme do auta, dostávame pokyny, čo robiť v prípade útoku a až dôjdeme na miesto. Je to náročné, pretože miesto nepoznám, netuším, ako to tam vyzerá, a je tma. Ale približne viem, čo očakávať. Poleziem nízkym kľukatým tunelom dole, do tesnej blindáže.

„V prípade, že na nás dron zaútočí, vyskakuješ z auta a bežíš kamkoľvek preč. Keď niekde uvidíš krovie, schováš sa tam,“ inštruuje ma Mac. No veci sa ľahšie povedia, ako urobia – pozorujem v temnote holú pláň, po ktorej ideme.

„A keď tam krovie nie je?“

„Tak si jednoducho ľahneš, aby si mala čo najnižší horizont.“

Áno, teoreticky som na to pripravená, nejdem na pozície prvýkrát. Charlie Czech nás pekne natriasa, prebíjame sa bahnom. Je zima, ale pôda tu ešte nie je poriadne premrznutá. Vodič aj Mac majú na prilbe nočné videnie. „Sme tu, rýchlo vysadať!“ ozve sa asi po pol hodine.

V blindáži nás už čakajú. Jeden z mojich budúcich spoločníkov mi galantne ukazuje, že sa mám prikrčiť na maximum a dávať pozor na hlavu. Oceňujem, že mám prilbu. Po pár metroch vstúpim do blindáže. Je tu teplo. Uprostred stolík na počítače. V rohu malinký varič.

V ďalšom rohu sú zásoby v škatuliach, ktoré sa budú o chvíľu pripevňovať na pomerne veľký dron Vampír. Posádka blindáže bude takto zásobovať pechotu, ktorá je ešte pred nami a inak sa jej zásoby nedajú doviezť. Auto by bola samovražda, tak sa všetko potrebné zabalí do krabíc a Vampír odletí niekoľkokrát zhodiť zásoby na dohodnuté miesto.

Andrej ŽiarovskýUkrajincov padlo viac ako Zelenským priznaných 55-tisíc

Lukáš Krivošík

Všetko riadi Runa. Okrem zásob pre vlastnú pechotu dnes poletia aj dva mínometné granáty, ktoré budú zhadzovať na nepriateľskú blindáž, zrejme rovnakú, ako je tá naša.

Runa je súčasťou ukrajinskej armády už osem rokov. Slúži v hodnosti starší seržant, študovala na vojenskej akadémii. „Je to už veľa rokov, celá večnosť, čo som v armáde,“ smeje sa mladá žena s nádhernými čiernymi vlasmi spletenými do vrkoča.

Pýtam sa jej mužov, aká je veliteľka. Ale z toho, aká v blindáži vládne atmosféra, je jasné, čo mi povedia. „Je skvelá. Rozumie nám, pomáha nám, my pomáhame jej, keď to potrebuje. Viac takýchto žien!“ znie od všetkých jej podriadených.

Posádka sa tu strieda po týždni, ale Runa sem prichádza každú noc. Rovnako sa každý deň musia privážať zásoby na zhadzovanie, batérie, náhradné diely aj munície.

Runa je aj skúsenou zdravotníčkou. „Nedávno tu náš kolega utrpel zranenie, keď vonku pripravoval dron na vzlet. Zaútočilo naňho nepriateľské FPV. Ošetrila som ho, zavolali sme evakuačné vozidlo a vidíte – je tu zase.“

„A ak sem teraz priletí dron...“ nestihnem dokončiť vetu.

„Nebojte, pomôžem vám,“ smeje sa Runa. Smiech je na takých miestach, ako sú blindáže na fronte, nesmierne dôležitý. Posádka musí vydržať veľmi dlho v tesnej zemľanke, čo je náročné na psychiku. Najlepšie sa tomu vzdoruje smiechom. A tak sa vlastne stále niečomu smejeme, než sa zase zvalím po spiatočnej ceste na gavalec na kraji Kramatorska.

Medzi bombami a mínami 

Samotné drony sú jedna vec, ale musia niesť aj nálož, aby mohli efektívne ničiť ciele protivníka – a to je druhá vec. No a munícia sa musí niekde skladovať.

Na jedno také prísne utajené miesto ma vezme český bojovník s kódom Arisu. Beriem to ako prejav veľkej dôvery. Nemám pásku cez oči, len ma požiada, aby som si vypla telefón a nikde neudávala ani približnú lokáciu skladu. Vnútri musím byť opatrná a nefotiť a nenakrúcať niečo, čo by dalo Rusom najmenšiu šancu miesto identifikovať.

Zvonku nie je vidieť skoro nič podozrivé, kopček porastený trávou v nudnej a jednotvárnej donbaskej krajine. Vchádzame dovnútra a ja ohromene zízam. Už som toho videla za štyri roky od širokej invázie dosť, ale toto ešte nie.

Vyzerá to, akoby som sa vrátila do čias druhej svetovej vojny. Prší a pod strechou sú natiahnuté plachty, do ktorých pravidelne búšia kvapky. Všade okolo mňa sú krabice s muníciou, vyskladané míny, mínometné granáty aj obrovské fugasné (trhavé) granáty FAB 16 vážiace šestnásť kilogramov. „Je to to najväčšie a najťažšie, čo pod dron dostaneme,“ ukazuje mi Arisu z 1. útočného pluku.

Na Ukrajinu prišiel bojovať pár týždňov po širokej invázii. Má za sebou niekoľko zranení, sám hovorí, že mal namále pri dedine Terny, kde ho zasiahli črepiny z mínometného granátu. Tu velí dronovej útočnej jednotke.

Foto: Lenka Klicperová

Okrem skladu munície ma berie aj do dronového laboratória. Takých je na fronte aj blízko neho veľa. Sú to väčšinou priestory vidieckych domov či hospodárskych budov, v ktorých sa upravujú drony na finálne použitie na fronte.

Pri osvetlenom stole plnom najrôznejších súčastí, drôtov, cievok, relé a spájok pracuje Valiko, ako znie jeho kód. Pôvodnou profesiou je rádioinžinier, pred vojnou sa profesionálne zaoberal osvetľovaním. A FPV dronmi. Práve montuje antény do nadzemnej rádiostanice.

V armáde sa už dronmi zaoberá rok a pol. Najskôr dronmi typu Mavic, dnes väčšími Vampírmi alebo Kažanmi. V dielni sa musí továrenské nastavenie dronov prispôsobiť podmienkam daného úseku frontu.

Do miestnosti náhle vstupuje tmavooký vojak s výrazne modelovaným nosom. Vôbec by mi nenapadlo, že s ním môžem hovoriť po česky. Je to Chrono, špecialista 1. útočného pluku na veľké drony typu Kažan (v preklade netopier). Pôvodnou profesiou je kuchár a z vlastnej skúsenosti môžem dodať, že skvelý.

Chrono sa narodil na Kube, ale vyrástol na Morave, takže disponuje nezameniteľným prízvukom. Ochotne ma vedie cez dvor do svojej dielne, v ktorej teraz pracuje na jednom zničenom drone.

Foto: Lenka Klicperová

„Všetko som sa naučil sám: skrátka, vzal som si zničený Kažan a funkčný Kažan a pozeral, kam vedú všetky tie drôtiky – ono je to jednoduché,“ ani nezdvihne oči od útrob veľkého dronu, kde ja vidím len spleť stoviek drôtov. Chrono však postupuje presne a drôtik po drôtiku.

Nad nami sa ozve charakteristické bzučanie. Dron typu Šáhid. Ten typ, ktorý deň čo deň masakruje nielen civilné budovy ukrajinských miest, ale aj frontové a priľahlé oblasti.

Pýtam sa Chrona, ktorý ďalej pokojne opravuje svoj poškodený Kažan, ako je asi ten Šáhid ďaleko, pretože vrčanie sa ozýva dosť intenzívne.

„Asi tak šesťsto metrov,“ odpovedá Chrono. „To je ešte dobré. To máme čas.“