Pomáha v ukrajinských dedinách Niektorí by prijali aj porážku, len aby im nelietali rakety nad hlavami, no nie každý je pripravený dohodnúť sa

„Na rakety si ľudia v nejakom bode zvykli, znova sadia zemiaky aj desať kilometrov od frontu, sami si odminúvajú polia, akoby prijali tento druh ruského teroru, preto niektorí už viac hovoria o tom, ako sa boja vlastnej krajiny,“ hovorí Zuzana Kuľhová, ktorá pomáha Ukrajine od začiatku ruskej invázie.

„Ale nie je to tu len zlé. Každý nás hneď pustí dnu a babuška sa s vami podelí aj o posledný zemiak. Aj to je Ukrajina, nie je to len o depresii, ale aj o neskutočnej dobrosrdečnosti,“ dodáva 30-ročná dobrovoľníčka z Oravy.

Kuľhová momentálne humanitárne pomáha v Charkovskej a Mykolajivskej oblasti, kde najskôr opravovala domy po ruských útokoch a teraz tam cestuje za opustenými deťmi v rámci svojho projektu Chuligáni lásky.

Čo ju priviedlo na Ukrajinu? Čím si prechádzajú deti v dedinách, ktoré okupovali Rusi? Prečo niektorí Ukrajinci už nie sú ďalej ochotní znášať dôsledky vojny? A ako ju Ukrajina zmenila?

Čo vás priviedlo k dobrovoľníctvu na Ukrajine?

Dostala som sa sem cez svoju bývalú prácu v neziskovej organizácii Depaul, ktorá sa stará o ľudí bez domova. V rámci našich spoluprác sme sa poznali s mnohými kolegami aj na Ukrajine, konkrétne s otcom Vitalim, ktorý bol šéfom ukrajinského Depaulu. Dnes je vojenským kaplánom.

Keď 24. februára vypukla vojna, hneď sme volali zo Slovenska na Ukrajinu, čo sa deje. Keď sme od Vitaliho počuli bez zaváhania „zostávame, pomáhame“, začali sme s cezhraničnou humanitárnou pomocou. Bez tohto kňaza by som dnes na Ukrajine nebola.

Začali ste koordinovať dovoz humanitárnej pomoci na Ukrajinu a po pár mesiacoch ste tam odišli, prečo?

Hneď sme začali budovať humanitárnu infraštruktúru do miest, kde bol Depaul, teda Kyjeva, Charkova, Odesy, a pomáhať ľuďom, ktorí neutiekli, ale zostali. Prvé týždne to bol punk, robili sme zbierky aj cez Facebook, dávali dokopy peniaze, jedlo, vodu, zdravotnícky materiál.

Po dvoch týždňoch sme už naplnili celý kamión, a keď to videl anglický Depaul, dal nám grant. Vtedy sa to začalo. Za viac ako rok sa vyviezli tisíce ton pomoci, išlo aj o tri kamióny do týždňa. Keď bol systém funkčný, tak som z toho odišla.

Nikdy som nemohla robiť len kancelársku robotu. Aj v bratislavskom Depaule som musela sedieť občas v nocľahárni, lebo mi to inak nedávalo zmysel. Keď nevidím ľudí, ktorí pomoc potrebujú, strácam motiváciu. Tak som sa po štyroch mesiacoch od vypuknutia invázie dostala na Ukrajinu.

Následne ste začali pomáhať pri tvorbe dokumentu Čo ste urobili Rusom?

Áno. Vedela som, že v Depaule robíme dobrú vec, nič sa z našej pomoci nerozkráda, ale končí to u správnych ľudí. Mnohí na Slovensku už ani vtedy neverili, že treba Ukrajine pomôcť. Ozvali sme sa preto dokumentaristovi Michalovi Fulierovi a s jeho tímom som začala trasovať Ukrajinu.

Keď som v septembri 2022 navštívila Moščun neďaleko Kyjeva, to, čo som tam videla a s miestnymi zažila, bol to pre mňa taký silný zážitok, že som vedela, že už stadiaľto nechcem odísť. Keď to zidealizujem, veľmi rýchlo som zistila, že toto bude teraz moja misia. Vrátila som sa preto na Slovensko a dala výpoveď.

A čo prišlo potom?

Od januára 2023 som začala jazdiť na Ukrajinu sama a pomáhala som otcovi Vitalimu. Potreby Ukrajiny sa počas vojny veľmi rýchlo menia. Tak ako prvé mesiace bolo dôležité dovážať jedlo, po roku to už nebolo úplne nevyhnutné a skôr bolo treba podporovať tunajšiu ekonomiku. Keď sa po ukrajinskej ofenzíve podarilo oslobodiť viacero okupovaných území, obnovu potrebovali zničené miesta, kadiaľ prešiel front.

Spolu s otcom Vitalim vznikol aj nápad opravovať domy, teda najmä strechy v bombardovaných dedinách pri Mykolajive? Alebo ste sa k tomu dostali inak?

Celý projekt vznikol v Kyselivke, kam sme viezli humanitárnu pomoc, v rámci ktorej Depaul priviezol aj strešnú krytinu. V Kyselivke žilo do vojny dvetisíc ľudí, teraz ich tam je asi tak tristo. Mužov tam nebolo ani nie je, lebo sú buď na fronte, skrývajú sa, alebo ich zhltol alkoholizmus. A potom sú tam staré babušky a deduškovia, ktorí jediní zostali.

Pred ich domami síce ležala krytina, oni sa však na ňu mohli len dívať. Jednému deduškovi som sľúbila, že mu s tým pomôžem. Bolo to z mojej strany dosť impulzívne, ale vedela som, že ma čaká, tak som sa vrátila. Uvedomila som si, že potrebuje druhé ruky, tak som do toho šla.

Zuzana Kuľhová s dobrovoľníkmi. Foto: Facebook/Z. K.

Robili ste to niekedy predtým?

Nie, o opravách domov ani striech neviem nič. Napísala som na Facebook, či sa niekto na to so mnou nedá, a pár ľudí sa prihlásilo. Keďže krytina už bola, potrebovala som zopár eur na klince a ľudí, ktorí budú chvíľu pracovať zadarmo. Bol to veľmi nízkorozpočtový, ale zato nesmierne funkčný projekt.

Prečo ste do toho šli, keď ste netušili, ako na to?

Lebo to bolo treba. Povedala som si: Aké ťažké asi musí byť opraviť strechu? Veď to nie je žiadna kvantová fyzika! Ale snažila sa, aby prišli aj chlapci, čo niečo o stavbách vedia alebo sú aspoň z dediny. (Smiech.) Neopravovali sme len strechy, ale aj okná, dvere, látali sme diery v domoch. Snažili sme sa ich dať dokopy tak, aby sa tam hlavne dalo žiť.

Na Ukrajine sa to robí jednoduchšie, keďže sme stále vo vojnovom stave a neplatia tu žiadne európske štandardy. Podstatné bolo, aby nikomu netieklo do izby. Opravil sa len základ strechy, položilo sa drevo a naň veľké pláty krytiny. Nebola to až taká veda, bolo to len fyzicky náročné. Jednu strechu sme dokázali opraviť za tri dni. Niekedy za nami na strechu vyšli aj tí sedemdesiatroční dedovia, len aby sa to spravilo.

Na domácich to malo aj akýsi psychoterapeutický účinok. Zjavili sme sa tam ako ich vnúčatá, babičky nám varili a starali sa o nás.

Koľko domov ste takto opravili?

Dokopy pätnásť domov, z toho asi desať striech. Bolo to trochu šialené, lebo keď sme opravili prvú strechu, v celej dedine sa rozkríklo, že tu je banda dobrovoľníkov, ktorí zadarmo opravujú strechy, a ešte v ten večer som mala v telefónnom zozname desať babičiek, ktoré chceli, aby sme k nim došli.

V jeden večer som dostala robotu na dva roky, čo sa, samozrejme, nedalo. Teraz sa už na tom smejem, ale vtedy som bola ako Vilo Rozboril, ktorý chodil tam, kde sa najviac plakalo; aby som vedela, koho uprednostniť.

Bolo to ťažké, lebo vždy som mala chalanov, ktorí mali čas dva týždne aj s cestou, a bolo to treba vymyslieť tak, aby to bolo efektívne. V istom bode to však bolo už veľmi ťažké, a keď sme v decembri v troch bundách opravili poslednú strechu, povedala som si: Stačí.

Prečo?

Už som to nedávala, bolo toho na mňa veľa. Ja hlavne nič o opravách striech neviem. (Smiech.) Trvalo mi pol roka, aby som zistila, že som nikdy nemala byť vedúca niečoho podobného. Riadila som niečo, o čom som nič nevedela, no hlavne čo som dlhodobo robiť nevládala.

Ale veci sa na Ukrajine veľmi rýchlo hýbu. Keď sme na dedine začali, nebol tam nikto, kto by to robil, ale keď sme končili, už to robili okrem nás ďalšie dve organizácie.

Ukrajinci sú výborní v tom, že sa veľmi rýchlo adaptujú. Keď videli, že po opravách je obrovský dopyt, charita a ďalšie iné organizácie začali platiť miestnym ľuďom, aby to robili. To sa stalo aj v Kyselivke, ktorú Rusi okupovali iba chvíľu a dnes je to celkom funkčná dedina.

Dom v Kyselivke pred opravou a po nej. Foto: Facebook/Z. K.

Kam vás opravy striech posunuli?

Vďaka nim som do Kyselivky chodila už ako do svojej vlastnej dediny. Cez strechy sme zistili, čo ľudia skutočne potrebujú. Jeden z dobrovoľníkov, Matúš, ktorý sa prihlásil pomôcť mi, je učiteľom hudby. Vždy po práci zahral na gitare a celé to nabralo úplne iný rozmer, čo mi otvorilo oči.

Ako?

Uvedomila som si, že ešte dôležitejšie ako robiť manuálnu robotu je podržať miestnych ľudí, dopriať im mentálnu pauzu od vojny. Vtedy som si povedala, že sa treba zamerať na potešenie tých, čo zostali, a pokúsiť sa vrátiť im radosť zo života.

To je teraz najväčší tunajší problém. Brázdite Ukrajinu a všade cítite depresiu a smútok. Ľudia sú izolovaní, sú sami, v stave totálnej životnej demotivácie a letargie. Povedala som si, že ich treba nakopnúť do života.

No nejde len o smutné babušky, ale aj deti, ktorých je po dedinách opustených mnoho. Už pri oprave striech sme sa s mnohými skamošili a po večeroch sme s nimi hrávali futbal, opekali si.

Preto ste sa celé minulé leto venovali aj deťom?

Áno, do leta sme pokračovali v pomoci v Charkove, kde máme s priateľom Kamilom základňu a skadiaľ chodíme nosiť humanitárku osamelým babuškám po meste a ešte do jednej dediny. No nedalo mi nespraviť niečo aj pre tie desaťročné deti, ktoré niekde už päť rokov nechodia do školy, lebo dva roky bol covid a potom sa začala vojna. Ich socializácia je na bode mrazu. Majú síce online školu, ale asi viete, ako to miestami po piatich rokoch vyzerá.

Chceli sme to prepojiť. Na Doniu sme spravili zbierku na cestu, jedlo a farby. Kúpili sme kotol, aby sme mohli variť jedlo, ktoré je výborným spojivom, a všetko sme vymysleli na mieste. Otestovali sme to v Kyselivke, kde sa bašavel vydaril.

Aká bola reakcia?

Vyrazilo nám dych, keď prišla skoro celá dedina, babušky spievali, deti maľovali, bol to čistý cirkus. Ľudia, emócie, príbehy, no sila. Všetci si to nahrávali na mobily, všetci tým žili. Na tri dni pre nich nebola vojna, necítili strach. Vedela som, že to je ono. Takto sme obišli niekoľko dedín.

V neďalekej dedine Partyzanske, kde nezostal nezasiahnutý ani jeden dom, sme si zamilovali deti, ktoré voláme chuligáni. Babušky sa na ne sťažujú, že sú zlé a divné. Nuž, keď je polovica dediny zbombardovaná, deti nemajú čo robiť, nikto s nimi nekomunikuje, všetci sú nahnevaní a dospelí od nich chcú len to, aby sedeli a počúvali.

Zuzana Kuľhová. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Práve týmto deťom sa teraz venujete v rámci projektu Chuligáni lásky?

Nielen im. Chuligáni lásky sú pre nás všetci, ktorým pomáhame, ale áno, sú to aj deti, ktoré majú z vojny obrovskú traumu. Chcú byť deťmi, no zároveň na to nemajú priestor. Je to taká šialená rebélia, nemôžu robiť nič z toho, čo chcú. Chcú, aby ich bral niekto ako seberovných, ale zároveň ich nenútil byť predčasne dospelými.

Odvtedy hľadáme cesty, ako deti viac podržať, pracovať s nimi a vrátiť im detstvo. V mnohých dedinách blízko frontovej línie nie je nič, ani len jedna izba, kde by sme sa mohli s deťmi zavrieť a zahrať sa niečo. Všetko tak prebieha na ulici, kde ich chceme učiť, že aj ony sú tými, ktorí môžu podržať komunitu a pomôcť druhým.

Aký život žijú tieto deti? Čo pre ne znamená vojna?

Je to smutná štatistika. Drvivá väčšina detí je z neúplných rodín, buď je otec za hranicou, bojuje, zomrel, alebo je alkoholik. Pokojne môže byť aj mama alkoholička. Problém s alkoholom tu bol aj do vojny.

Deti, s ktorými na dedinách pracujeme, sú väčšinou z rozbitých rodín, chýbajú im zdravé vzory v rodine, dobré sociálne vzorce, ktoré by mohli nasledovať. Prostredie doma je toxické, deti sú izolované, bez socializácie. Na deti sa tu často nemyslí, lebo na to nie je čas. 

Ale na druhej strane vidím aj veľa rodín, ktoré šialene bojujú za svoje deti, množstvo úžasných mám, ktoré držia pokope celú rodinu. Sú dediny, kde to je lepšie, aj také, kde horšie. Ide najmä o tie, ktoré si prešli peklom vojny, na tie sa zameriavame.

Ako to myslíte, že na deti sa nemyslí?

Všetci riešia generáciu mužov, ktorí musia bojovať a ešte vydržať, matky, ktoré musia nejako udržať rodinu, no deti sú často na chvoste záujmu. Pritom práve na ne padá celá ťažoba vojny, neprítomnosť rodičov, ich neistota, depresie. V dedine, kde sa týmto deťom primárne venujeme, nám dokonca vyčítali, prečo im venujeme toľko času. Od detí tam chcú, aby boli drsné, odolné, dospelé, samostatné, aby makali.

Ukrajina je v mode vydržať, ubrániť sa, ale nikto nie je schopný povedať, ako sa postaví na nohy. Málo sa tu myslí na generáciu, ktorá sa z vojny musí pozviechať. Chlapci tak nerozmýšľajú nad ničím iným, len ako sa stať vojakom.

Deti tu prechádzajú šialenými vecami, mnohé prišli skoro o všetko, no stále majú v sebe detskú dušu a dokážu prežívať takú radosť, ktorú neviete ani uchopiť. A preto sa za nimi chceme vracať. Ukazujú, že ony chcú žiť!

Dobrovoľníčka Zuzana s priateľom Kamilom s deťmi z Partyzanského. Foto: Facebook/Z. K.

Čím trávia čas, keď s nimi nie ste?

Mnohé zbierajú šrapnely z rakiet alebo odminúvajú polia. Tu nie je ihrisko, škola, pätnásťroční chalani chodia a zbierajú muníciu po ruských vojakoch. Toto je tu teraz normálne hobby a nikto nerieši, či im niečo vybuchne v rukách. Nemajú čo iné robiť, preto im chceme ukázať niečo nové mimo vojnovej bubliny.

Ako vnímajú vojnu po troch rokoch ostatní v týchto oblastiach?

Nedá sa to zovšeobecniť, ale poviem, s čím sa stretávam ja. Všetci sú veľmi unavení a frustrovaní. Úprimne, stretávam sa aj s množstvom babičiek a ľudí, ktorí by boli ochotní prijať porážku, len aby im prestali lietať rakety nad hlavami. Ale stretávam sa stále aj s tými, ktorí majú synov na fronte a nie sú pripravení obetovať ich, prijať porážku a dohodnúť sa s Rusmi. Prísť o to všetko, za čo bojovali posledné tri roky.

Máme to chápať tak, že tí, ktorí sú ochotní prijať porážku, nestoja na strane Ruska, len už nie sú ďalej ochotní znášať dôsledky vojny?

Presne tak. Vydržať tento šialený modus sa dá, ale len nejaký čas. Keď prídete aj o piateho kamaráta či suseda či tretí rok nevidíte svoje dieťa, partnerku, vnúča, emočná batéria ľudí sa jednoducho vybije. Stres a nekončiaca sa terorizácia ničí ľudí zvnútra. Strácajú silu a zdravú hlavu.

Ako sa na vojnu po troch rokoch pozeráte vy?

Som z toho smutná. Mám frustráciu z toho, že niektorým ľuďom nemôžem pomôcť, kým to celé trvá. Vidím, že dôsledky nevyhnutnej obrany čoraz viac a viac dopadajú na ľudí, ktorí sa v tých vojnových výkaloch brodia už po kolená, lebo celý svet si tu testuje vojnové pole.

Prišla som sem, lebo vo vojne vždy trpia tí, ktorí sú úplne naspodku reťazca. Áno, aj ja už vidím viac korupcie, viac problémov, ktoré si Ukrajina spôsobuje sama, obrovskú nerovnosť, ale napriek tomu som tu pre biedneho a hladného človeka, ktorý potrebuje pomoc a človečinu.

Ale nie je to len zlé. Ukrajina je krásna krajina, ľudia sú otvorení, pomáhajú. Keď sa nám v Kyselivke šesťkrát rozbilo auto, tak nám ho miestni šesťkrát pomohli opraviť. Každý nás hneď pustí dnu a babuška sa s vami podelí aj o posledný zemiak. Aj to je Ukrajina, nie je to len o depresii, ale aj o neskutočnej dobrosrdečnosti.

Zuzana Kuľhová so slovenskými dobrovoľníkmi u babušky v Kyselivke. Foto: Facebook/Z. K.

Keď to všetko vidíte, zmenilo to v niečom váš pohľad?

O tom, či som na strane Ukrajiny, ani nie je diskusia. Nemôže to vo svete fungovať tak, že si niekto len tak povie a uzurpuje krajinu. To, čo tu vidím, je spúšť, hoci mám občas chuť Ukrajincov nakopnúť, nech si navzájom viac pomáhajú. No zároveň chápem, že niektorí prežívajú už taký stav únavy a frustrácie, že hrajú len na seba.

Stretávate dnes viac tých, ktorí trpia pre ruské útoky alebo pre dôsledky nevyhnutnej obrany Ukrajiny voči nim?

Asi to závisí vždy od konkrétneho miesta, ale mám pocit, že mnohých Ukrajincov, s ktorými sa stretávam, už viac trápi to, čo sa stalo s Ukrajinou za tri roky vojny. Na rakety si v nejakom bode zvyknete. Ľudia si znova sadia zemiaky aj desať kilometrov od frontu, sami si odminúvajú polia, akoby si zvykli aj na tento druh ruského teroru, preto niektorí už viac hovoria o tom, ako sa boja vlastnej krajiny.

Mobilizáciu tu rieši svojím spôsobom každý. Chlapov tu zbierajú z ulíc, sama som to videla a poznám aj takých, ktorí sa boja vyjsť von z domu, aby ich nenaverbovali. Rovnako ženy, ktoré svojich sedemnásťročných synov radšej posielajú pre istotu študovať do zahraničia, ak by sa znížil vek odvodu do armády. Všetci cítia, že potraviny dražejú, že viac detí je bez rodičov. Ľudia sa pred tromi rokmi postavili, ale kto ich pripravil aj na toto?

Čím dlhšie je Ukrajina vo vojne a vnútornom strese, tým viac sa nabaľujú aj vnútorne problémy a začína sa hádať sama so sebou. Tým nechcem minimalizovať strach z Rusov, to nie, ale voči tomu sa už ľudia obrnili. Krajinu vojna zvnútra úplne rozbíja, dôsledky obrany rozoštvávajú ľudí proti sebe, čo začína byť už väčší problém ako ruské rakety nad hlavami. Ale nerieši sa to, lebo je to Pandorina skrinka a nie je na to teraz správny čas.

Ako vás pomoc Ukrajine zmenila?

Určite nie som rovnaká. Ak tu chcete pod tým stresom fungovať a pomáhať, nemôžete to robiť ako spasiteľ ani ako partizán. Chvíľu som si to myslela, ale našťastie som si to rýchlo uvedomila. Musíte mať rád aj sám seba, aby ste mohli mať rád druhých. Nedá sa pomôcť všetkým. Musela som si nájsť zdravé vzorce, ktoré mi pomáhajú.

Nemali ste niekedy pochybnosti, či vám to stále dáva zmysel?

Zmysel mi to dáva vždy. Denne si však kladiem otázku, či mám dostatok sily, ale aj keď sa telo unaví, moja duša to robiť chce. Už viem, že netreba ísť cez mŕtvoly, ale musím mať hranice, aby som mohla byť neskôr pre druhých ťahúňom.

Nie je to vždy ľahké, ale nefungujem rovnako ako pred rokom, keď som chcela opraviť každý dom v dedine. Viac sa teším z každého dňa. A predsa, keď pomôžem čo i len jednému človeku, stojí mi to za to. (Úsmev.)

V Bratislave som mala pocit, že som zlyhala, že si nemám za čo kúpiť byt, že nebudem mať z čoho žiť na dôchodku. Tu to vôbec neriešim, možno aj preto, že tu vidím, že sa dá žiť aj s dierami v stene. Ale netvrdím, že ma to niekedy nedobehne. Možno sa o dva roky vrátim do Bratislavy a budem zháňať peniaze na hypotéku. Ale teraz som tu a žijem s týmito ľuďmi, ktorým je to jedno.

Nakoľko je to, čo robíte, udržateľné? Dokedy sa čosi podobné dá robiť „zadarmo“?

Sme veľmi malí dobrovoľníci, robíme veci v malom a potichúčky, preto nám netreba až tak veľa. Pomáha nám, že s tými ľuďmi fungujeme ako komunita, takže keď navaríme pre druhých, dáme si aj my. Keď sme niekde, spíme u babušiek, ale áno, musíme na to zbierať aj nejaké peniaze, lebo inak by sa to nedalo.

Zuzana Kuľhová. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Veľa nám pomáha rodina a priatelia, občas spravíme aj zbierku. Keď sme dostali podporu od Angličanov, peniaze nám vydržali pol roka, hoci to nebolo nič veľké. Dôchodky z toho mať nebudeme, ani žiaden luxus tu nežijeme, ale žijeme takmer normálny život. Ten dokáže byť aj tu normálny, keď nie ste práve päť kilometrov od frontu, hoci raketa vás môže prekvapiť kdekoľvek.

Život v Bratislave ste vymenili za život v ostreľovanom Charkove, na sídlisku, ktoré bolo frontovou líniou. Neprežívate strach či vnútorný stres?

Jasné, že áno. Keď v noci zaspávam, rozmýšľam nad tým, kde mám položený turniket, ponožky a tepláky. Nie je to zdravé, v hlave mi to stále ide, búcha mi srdce, keď je výbuch blízko. Som z toho konštantne unavená. Ale strach je v tomto nezdravom prostredí vlastne zdravým pocitom. Ak vás tu drží väčšia vec, na niečo si pritom zvyknete.

Áno, som pod tlakom aj tu, vybíja ma to, ale stále je to znesiteľné. Všade na Ukrajine je to iné. V takom Chersone by som asi nevydržala, ale teraz som tu, kde som ešte nebola v bode maximálneho ohrozenia. Neviem, čo by som v takom prípade robila.

Vníma to podobne aj vaša rodina?

Ťažko povedať. Viete, keď tu na mňa spadne raketa, zhasne za mnou svetlo a už je to mimo mojich rúk. No uvedomujem si, že s tým bude musieť žiť moja rodina. Neviem, či to vyhodnotia tak, že som bola tam, kde som mala byť. Asi by môj otec nebral hrdinsky, že jeho dcéra zomrela v Charkove, lebo pomáhala biednym v cudzej vojne. No ja si myslím, že je to aj naša vojna, je to zodpovednosť nás všetkých.

Je vždy veľmi ťažké, keď odchádzam z domu. Všetci plačeme. Cítim, že kvôli mne trpia, ale snažia sa prijať, že som tam, kde chcem byť. Viem, že by som stále mohla pomáhať aj doma, máme veľmi veľa chudobných a trpiacich, ktorí to potrebujú, ale som tu. Napriek tomu to nerobí zo mňa žiadneho hrdinu. 

Nie som Anna zo Zeleného domu, čo tu behá po fronte, aby našla svojho Gilberta. Som tu, lebo ma to tu pohltilo a nechcem tu v tom nechať ľudí samých.