Slovenská lekárka v Dnipre Niektorí Slováci sa obávajú vojny, no želajú si, aby sa už Ukrajina vzdala. Udivuje ma ten zmätok

V minulosti pomáhala utečencom na Blízkom východe a pred piatimi rokmi sa vrátila na Slovensko. Pár mesiacov po začiatku ruskej invázie sa rozhodla ísť na Ukrajinu, kde sa s tímom lekárov, psychológov a ďalších pracovníkov starajú o ľudí, ktorí utiekli zo svojich domovov a školia miestnych zdravotníkov a dobrovoľníkov. Pôsobia najmä v Dnipre a jeho okolí.

„Máme mobilné kliniky, ktoré pokrývajú utečenecké centrá. Prestavte si to ako internáty, kde sú núdzovo ubytovaní vnútorní utečenci, ktorí tam žijú dlhodobo. Potom fungujú takzvané tranzitné centrá, kde môžu evakuovaní ľudia pár dní pobudnúť, dať sa trochu dokopy, kým sa pohnú ďalej,“ vraví lekárka Zuzana Ulman.

V rozhovore vysvetľuje, ako funguje zdravotný systém na Ukrajine, v čom je iná jej práca ako počas vojny na Blízkom východe, prečo sa bude musieť Ukrajina vyrovnať s vojnovými veteránmi, ako sa mení pohľad tamojšej spoločnosti na vojnu a či by boli ochotní prijať mier aj za nevýhodných podmienok.
 

Osem rokov ste pôsobili ako lekárka v irackom Kurdistane, kde ste pracovali v utečeneckých táboroch. Predtým ste pracovali v Kambodži. Teraz ste v ukrajinskom Dnipre. Odišli ste tam hneď po vypuknutí ruskej invázie na Ukrajinu?

Z Iraku som sa vrátila v marci 2021 na Slovensko a našla som si prácu vo väzenskej nemocnici v Trenčíne. Keď vypukla vojna, tak som najskôr len tak odbehovala na hranicu. Potom som dala v práci výpoveď a od augusta 2022 som v Dnipre.

Čo tam presne robíte?

Podobne ako v Iraku, pod organizáciou STEP IN zabezpečujeme zdravotnú starostlivosť najmä pre presídlené osoby, teda vnútorných utečencov, ktorí museli v dôsledku vojny opustiť svoje domovy.

Máme mobilné kliniky, prostredníctvom ktorých pôsobíme v utečeneckých centrách. Alebo v tranzitných centrách, ktoré sú vytvárané podľa toho, ako sa posúva front. Skoro rok sme fungovali s našou mobilnou klinikou v Pokrovsku, odišli sme odtiaľ pol roka predtým, ako mesto padlo.

Pracujete iba s utečencami?

Naše mobilné kliniky poskytujú zdravotnú starostlivosť utečencom. Ale druhou našou väčšou aktivitou je, že školíme miestnych lekárov, zdravotnícky personál a z času na čas robíme aj kurzy pre dobrovoľníkov, ktorí evakuujú ľudí z frontu. Teraz zároveň rastie tlak na to, aby sme podporili aj miestne nemocnice.

Ako na Ukrajine teraz funguje zdravotný systém?

Pred vojnou tam bola urobená celkom dobrá reforma. V Iraku sme mali kolegov, lekárov Ukrajincov, ktorí ju veľmi chválili. Dobre tam funguje napríklad e-health. Najväčším problémom sú teraz ľudia. Veľa zdravotníkov odišlo z krajiny a mnohí sa pridali k ozbrojeným silám alebo pracujú ako dobrovoľníci na fronte. Armáda veľmi ťahá ľudí.

Aký veľký región pokrývate mobilnými klinikami?

Máme mobilné kliniky, ktoré pokrývajú utečenecké centrá. Prestavte si to ako internáty, kde sú núdzovo ubytovaní vnútorní utečenci, ktorí tam žijú dlhodobo. Potom fungujú takzvané tranzitné centrá, kde môžu evakuovaní ľudia pár dní pobudnúť, dať sa trochu dokopy, kým sa pohnú ďalej.

Takéto centrá pokrývame v Záporoží, Pavlohrade, Dnipre a Lozovej. Dokopy prevádzkujeme sedem mobilných kliník – dve v Charkove a okolí, dve v Dnipropetrovskej oblasti a tri v Záporoží. Okrem nich ešte máme mobilnú fyzioterapiu, ktorá prijíma pacientov referovaných z mobilných kliník.

Koľko vás je ako pracovníkov dohromady?

Okolo šesťdesiat. Každý tím má lekára, zdravotnú sestru, psychológa a jedného recepčného. Je nás okolo pätnásť cudzincov, zvyšní sú Ukrajinci. Zahraniční sme najviac Slováci a Poliaci, ale máme aj Nemku, Britov, Francúzov.

Ako funguje v oblastiach pri fronte zdravotný systém, nemocnice, ambulancie?

Funguje. Súkromné ambulancie dokonca výborne, len na to treba mať peniaze. Lenže tí ľudia, ktorí sa evakuujú z frontových línií, sú väčšinou seniori, ktorí financie nemajú. Pre nich je súkromná starostlivosť nedostupná.

Štátne nemocnice sú vzhľadom na nedostatok personálu preťažené. Je veľa ambulancií a zdravotných zariadení, kde bol pred vojnou lekár, ale teraz tam už nie je. Občas sa tam objaví nejaká zdravotná sestra, ktorá urobí, čo môže.

Preto nás napríklad v oblasti Pavlohradu miestne úrady prosili, aby sme okrem utečencov pokryli aj zdravotnícke zariadenia, kde kedysi boli lekári a teraz už nie sú. Sú to najmä dediny, kam už teraz doktori nechodia. Čiže tam prídeme do existujúcich ordinácií a niekoľko hodín ordinujeme pre miestnych.

Zuzana Ulman. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Keď porovnáte svoje fungovanie na Ukrajine a v Iraku, v čom je najväčší rozdiel?

V Iraku sme sa až tak veľmi nebáli o našu bezpečnosť, čo bolo veľmi cítiť aj na fungovaní tímov. Posledné roky sa stále zamýšľam na tým, prečo nám na Ukrajine toľko kolegov cudzincov odchádza, lebo to nezvládajú. V Iraku sme jedna skupina vydržali spolu pomerne dlho. Na Ukrajine sa nám to po dvoch rokoch začalo rozpadávať.

A čo je podľa vás ten dôvod?

Nie je to tak, že ráno vstanete a bojíte sa, že zomriete. Ale v kuse to búcha, sú poplachy a ono si to v tom ľudskom podvedomí vyberie daň. Ukladá sa to, až to jedného dňa môže pretiecť. Nie je to tak, že by vás niekto za rohom uniesol, čo bolo potencionálne riziko v Iraku, ale vedeli ste, čo máte robiť, aby ste ho eliminovali. 

Na Ukrajine na prvý pohľad všetko normálne funguje, ale potom zrazu sa o dve ulice po bombardovaní zrúti bytovka. Alebo susedovi spadne na dom šáhid.

Poviete si, „však ok, to neznamená, že zajtra padne bomba na nás“, ale je to permanentný psychický tlak.

Alebo idete po Dnipre a všade sa kopú zákopy a vytvárajú fortifikácie, a pritom sme ešte nejakých deväťdesiat kilometrov od frontu. Z toho až mrazí a tiež vám to na psychike nepridá.

Máte nejakú psychologickú podporu?

Po prvom polroku sme si uvedomili, že bez toho sa to nedá. Máme psychologičku pre celý náš tím. Naša práca je čisto založená na ľuďoch, bez nich sa zdravotná starostlivosť nedá robiť. Ďalej dokážeme pomáhať len vtedy, keď si udržíme ľudí.

Aká je momentálne situácia v Dnipre?

Na jeseň minulého roku nás varovali, že sa treba pripraviť na najhoršiu zimu. Hovorili sme si, však to nám vravia každý rok a aj teraz to bude také isté ako predtým. Ale nie. Teraz v januári sme mali elektrinu tri hodiny denne, to stačí na to, aby ste si nabili notebook alebo telefón. Tímy v Pavlohrade nemajú elektrinu skoro vôbec. Je to najťažšia zima.

Odráža sa to aj na zdravotnom stave ľudí?

Určite. Aj čisto fyzicky, ale najmä psychicky. Ľudia z našich tímov nám hovoria, že ako sa posúva front, tak nálada medzi ľuďmi v utečeneckých centrách sa výrazne zhoršuje. Niektorí sú tam už niekoľko rokov a teraz akoby definitívne strácali nádej, že sa ešte vrátia domov.

Preto má každý náš tím aj psychológa. Lebo bez neho môžete stále dookola dávať lieky proti bolesti, ale na konci dňa viete, že príčina tej bolesti je psychosomatická. A tá je daná tým, čo majú tí ľudia v hlave.

Zároveň podmienky, kde žijú, sú mizerné. Prídete na ôsme poschodie internátu, v ktorom nefunguje výťah, a sú tam sedemdesiatroční a osemdesiatroční ľudia, ktorí nedokážu prejsť z izby do izby. Ako vyjdú z toho internátu? Už druhý rok sedia na tom ôsmom poschodí. Zároveň aj psychológovia to s nimi majú ťažké, pretože sú často ochotní baviť sa len s niekým, kto zažil niečo podobné ako oni. A o veteránoch ani nehovorím.

Čiže teraz cez zimu riešime aj nejaké akútne infekcie, ale väčšinou sú to cukrovky a kardiovaskulárne problémy. Tie keď sa skombinujú s permanentným stresom, tak je to veľmi ťažké.

Ten typ chorôb sa nejako mení oproti predošlým rokom?

Ani nie. Posledných pár týždňov sme v niektorých centrách riešili svrab, čo predtým nebolo. Sú to veľké množstvá ľudí na malom priestore, kde je náročné dodržiavať hygienu. Ale väčšinovo starší ľudia, ktorí majú svoje typické zdravotné problémy.

Títo ľudia nechcú odísť niekam ďalej do zahraničia?

Sú ako naši starí rodičia na dedinách. Ani moja babka by nikam neodišla. Celý život žila tu, prečo by mala niekam odchádzať? Keď je veľmi zle, tak sa posunú, ale nechcú odchádzať ďaleko. Chcú zostať čo najbližšie k domu. Živia v sebe nádej, že sa vrátia.

Zuzana Ulman. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Menia sa nálady ľudí ohľadom vojny?

Cítiť všade veľkú únavu.

Boli by ochotní prijať mier aj za cenu územných ústupkov či nevýhodných podmienok?

Záleží, s kým sa rozprávate. Ak hovoríte s taxikárom v Užhorode, povie vám, že nech už sa to skončí a je pokoj. Ale keď ste na východe, tak mnohí povedia, že tiež chcú mať pokoj, no potom dodajú: „Ale toľko našich už zomrelo.“

Už nestretnete človeka, ktorý by nemal minimálne niekoho známeho, ak už nie priamo z rodiny, kto by vo vojne nezomrel alebo nebol zranený.

Takže áno, čoraz viac počuť názory ľudí, že už chcú mať pokoj, ale nie je to také jednoznačné a presvedčivé, ako keď to hovoria niektorí na Slovensku, keď sa rozprávajú o vojne za hranicami.

Mnohých tiež hnevá mobilizácia a násilný spôsob, akým sa často robí. Na to sú citliví. Lebo je pravda, že tí, čo sa chceli zapojiť, to už dávno urobili, a tí, čo sa boja, tak sa tomu proste vyhýbajú.

Existuje teraz možnosť, že organizácie, ktoré majú status „dôležité“, môžu brať do svojich radov bojaschopných mužov. Aj my patríme medzi nich. V poslednom čase máme zavalenú schránku žiadosťami aj od mužov, ktorí nemajú skúsenosti s touto prácou. Ani si poriadne nepozrú, koho hľadáme. Posielajú takéto žiadosti hromadne do viacerých organizácií. Musíme to potom selektovať a je s tým množstvo práce.

Mobilizácia nám však spôsobuje aj iné komplikácie.

Aké?

Štyri mesiace sme hľadali fyzioterapeuta. Konečne sme ho našli a zaradili do nášho tímu. Hneď v prvý deň, ako bol v práci, prišiel na prvý checkpoint a o fyzioterapeuta sme prišli. Zobrala nám ho armáda. Vzali mu mobil, niekoľko dní sme s ním ani nevedeli nadviazať kontakt a jeho rodina netušila, čo sa s ním deje.

Nemali sme páky, ako ho získať späť. V týchto chvíľach má jednoducho navrch ten, kto je vyššie postavený. Samozrejme, v tejto zúfalej situácii to je do istej miery pochopiteľné. Ale v ľuďoch to vzbudzuje veľkú nevôľu a frustráciu.

Práve tá psychická vyčerpanosť spôsobuje, že pre mnohých je náročnejšie zvládať túto vojnu skôr mentálne ako fyzicky.

S akými zdravotne najťažšími prípadmi sa v tranzitných centrách stretávate?

Tie najťažšie traumatologické prípady ako odtrhnuté končatiny a podobne väčšinou neriešime, tie idú rovno do nemocníc.

V tranzitných centrách poskytujeme najmä prvotnú stabilizáciu. Takže napríklad obviažeme rany po šrapneloch a posielame ich ďalej do nemocnice. A potom riešime hlavne duševné stavy a psychické problémy.

Reportáž z dronovej vojny v ukrajinskom DonbaseKámo, teraz som si objednal uniformu do rakvy

Lenka Klicperová

Venujete sa aj vojnovým veteránom?

Sčasti áno. Veteráni prichádzajú na mobilné kliniky ako pacienti. Rozmýšľame aj nad tým, že by sme pre nich robili špecifické programy. Nedávno som hovorila s rektorom univerzity v Charkove, kde otvorili nový študijný program pre veteránov – na rôzne rekvalifikácie, aby sa mohli opäť zaradiť do života. Ak by sa teraz vojna skončila, Ukrajina má viac ako milión dvestotisíc veteránov. Uvedomujú si, že to je a bude veľká téma, ktorej musia venovať pozornosť.

My okrem mobilných psychologických tímov robíme aj edukáciu pre komunity v regióne, aby vedeli, ako reagovať na ľudí, ktorí sa vrátia z frontu. Je to totiž naozaj veľký problém, pretože ľudia okolo nich – príbuzní či priatelia – často nevedia, ako reagovať. Často ostanú ticho a to ich ešte viac uzatvára v ich mentálnom svete, ktorý je zaťažený hroznými zážitkami. Majú tiež pocit, že im nikto nerozumie, čo je mnohokrát oprávnené, lebo zažili niečo, čo si iní ani nevedia predstaviť.

Išla som minule vo vlaku a stretla asi päťdesiatnika, ktorý sa vracal z frontu. Hovorí mi: „V našej brigáde nás bolo stotridsať, ostalo nás štrnásť. Idem teraz na týždeň domov. Dobre, že idem, ale čo tam...? Nikto mi tam nerozumie. A tí moji chlapci zatiaľ musia prežiť ďalší týždeň.“

Je to totálne iný svet a niektorým akoby nedávalo zmysel vrátiť sa domov do „bežného“ života, keď vedia, že ich kamaráti o život bojujú.

Zuzana Ulman. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Ako dlho to dokáže ešte ukrajinská spoločnosť zvládať?

Za normálnych okolností by som povedala, že také niečo sa nedá vydržať dlho dlhšie ako rok-dva. Ale je neuveriteľné, čo dokáže človek zvládnuť a akým okolnostiam sa prispôsobí, keď musí prežiť. Podľa mňa dokážu zvládnuť aj ďalšie roky, otázka je, aké veľké budú dôsledky, ktoré to na nich zanechá.

Je to iný „typ“ utrpenia, s akým som sa stretávala na Blízkom východe. Tam to boli ľudia, ktorých napríklad islamisti držali v zajatí a mučili. Každý pacient k nám prichádzal s neuveriteľne bolestivým príbehom. Tu je najťažšia tá neistota, že kedykoľvek na teba môže padnúť bomba a je koniec. Vôbec nechcem tieto utrpenia porovnávať, obe sú hrozné.

Ale aj pre nás zo Slovenska je vnímanie utrpenia na Ukrajine v niečom ťažšie.

V čom?

Asi preto, že tí ľudia sú nám aj kultúrne blízko. A že keď stojíte v zničenej ukrajinskej dedinke, tak cítite, že by to pokojne mohla byť slovenská dedinka. Podobné „kulisy“, podobní ľudia, podobný jazyk... Vnímam to aj pri stretnutiach s pacientmi. Pokojne by to mohol byť môj starý otec, mama, sestra, kamarát...

Na Blízkom východe som sa od toho akoby viac vedela odosobniť. Zrejme práve pre to, že tí ľudia mi boli kultúrne aj jazykovo vzdialenejší. Bola to trochu bariéra, ktorá ma chránila. Tam mi pri ošetrovaní preložili iba to, čo som z medicínskeho hľadiska potrebovala vedieť. Tu sa ľahšie dozviem od pacienta aj okolnosti jeho života.

Čo pomáha vám osobne zvládať mentálne túto prácu?

Neviem. Odolnosť človeka je asi multifaktoriálna. Niečo mám z výchovy, niečo možno vrodené, sčasti som vycvičená skúsenosťami. Vďaka Bohu to zatiaľ zvládam.

Ale vidím aj na sebe nejaké zmeny. Predtým mi kolegovia hovorili, že keď prídu domov, stáva sa im, že sa strhnú, keď napríklad silnejšie buchnú dvere alebo niečo podobné. Mne sa to predtým nedialo, ale teraz to už mávam tiež. Počujem v diaľke helikoptéru a je mi to v niečom nepríjemné. Tieto pocity som predtým nemala.

Zuzana Ulman. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Uvedomujú si podľa vás Slováci blízkosť vojny?

Mám jednu známu, a keď k nej prídem, hovorí mi, aké všetky „opatrenia“ už urobila a pripravila pre prípad, že by nastala vojna u nás. A potom mi povie, že by bolo dobré, keby sa už tá Ukrajina vzdala a bol by pokoj. Udivuje ma ten zmätok. Akoby si niektorí nedali dokopy súvislosti a neuvedomovali si, že ak by sa Ukrajina nebránila, už by sme boli inde.

Snažíte sa to tým ľuďom vysvetliť?

Záleží na tom, aký je „terén“. Snažím sa to prepájať na konkrétnu realitu, ktorú zažívam, a vtedy niektorí prikývnu alebo minimálne ostanú ticho.

Ale vnímam to veľké rozdelenie v spoločnosti. Určite treba argumentovať, hoci niekedy mám pocit, že to už o argumentoch nie je.

Čo sú pre vás na Ukrajine najťažšie situácie?

Mne osobne je najviac ľúto, keď vidím opustených starých ľudí. Keď sa zháňa pomoc pre deti, vtedy cítim od ľudí a organizácií veľké odhodlanie. A určite je to fajn. Ale trhá mi srdce v situáciách, keď starším ľuďom hovoríme, čo by mohli urobiť alebo aké lieky si kúpiť, a oni zareagujú s tým, že ani nevedia, ako zísť z ôsmeho poschodia paneláka, keďže výťah nefunguje. A lieky alebo potraviny si nemôžu dovoliť, lebo ich nemajú za čo kúpiť.

Často sú už osamelí, nikto ich nečaká doma ani inde. Sú trochu odsúvaní na okraj a to mi je veľmi ľúto.