Bachmut sa po Buči a Mariupole stal ďalším zo symbolov vojny na Ukrajine. Teraz padá do ruských rúk, obkľúčenie už nedáva obrancom veľa šancí. Azda iba na riadený odchod s minimalizovanými stratami. V meste však stále zostávajú civilisti, ktorí už teraz nemajú skoro žiadnu možnosť, ako sa z takmer obkľúčeného mesta, drveného ruským ostreľovaním, dostať.

V súčasnom svete existuje len málo miest, ktoré by sa mohli ukrajinskému Bachmutu rovnať čo do nebezpečnosti. Je to peklo na zemi a môžu mu šliapať na päty azda len ďalšie dve miesta na ukrajinskom fronte – Avdijivka a Marijinka. Aj na ďalších miestach bojovej línie je horúco, na kreminskom fronte aj v meste Svatove.

Ale Bachmut sa stal symbolom tejto vojny a bitka oň trvá už siedmy mesiac. Teraz sa zdá, že dospela do finále. Ruské vojská mesto za posledné dva mesiace postupne zovreli do klieští. Ústupové cesty sú v dostrele ich síl. Je veľmi pravdepodobné, že ukrajinským obrancom nezostane už nič iné, ako sa stiahnuť s čo najmenšími stratami. Iba ak by sa stal zázrak, ktorý sa dá teraz len ťažko predpovedať.

Schádzame z kopca cestou pri Chromovom, predmestí Bachmutu. V doline pod nami sa otvára pohľad na mesto. Ozývajú sa prvé rany, delostrelectvo pracuje. V Bachmute už neprejde vari ani minúta, keď by nebolo počuť výstrel nepriateľskej artilérie.

Vladislav Savčenko nedbá na zvukovú kulisu, z ktorej je zrejmé, čo za hrôzu sa v Bachmute odohráva. Podľa neho je v meste „gromko“, teda hlučno. Pre obyčajného smrteľníka by to mal byť varovný signál, že sem nemá jazdiť. Vlad sa však nebojí a jeho sanitka sa rúti strmhlav z kopca šialenou rýchlosťou. Prejsť čo najrýchlejšie, to je kľúč k úspechu a splneniu misie.

Je dobrovoľníkom ukrajinskej organizácie Anjeli spásy a od marca minulého roka zachraňuje civilistov z tých najhorších miest frontu. Na otázku, koľko ľudí už vyviezol z miest na frontovej línii, odpovedá jednoducho: „Keď ich bolo 500, prestal som počítať.“

Zachraňoval ľudí aj zo Severodonecka a Rubižného, posledné mesiace sa sústreďuje len na Bachmut. V pôvodne 70-tisícovom meste stále prežíva niekoľko tisíc obyvateľov, aj keď v posledných februárových a prvých marcových dňoch je už úplne nemožné mať prehľad o tom, koľko civilistov v meste stále zostáva. Situácia sa totiž s utužením aktivity ruských vojsk radikálne zmenila.

Mesto ešte nie je obkľúčené, ale zostáva už len asi trojkilometrový koridor, ktorým môžu Ukrajinci ustupovať, prípadne evakuovať posledných obyvateľov. Do mesta sa už civilisti nedostanú – aspoň v dohľadnom období, pokiaľ sa niečo na situácii takmer obkľúčeného mesta nezmení.

Cesta z Chromového bola zničená, bol tu zlikvidovaný most a nie je úplne zrejmé, či to urobili Rusi alebo ho odpálili sami Ukrajinci. Vagnerovci dosiahli veľmi výhodné postavenie na vŕšku pri Jahidnom a majú cestu na dohľad a dostrel. Zostáva ešte cesta cez Ivanivské, ktorá je však aj v dosahu ruskej paľby. A poľné cesty. Lenže nemrzne a pôda je rozmäknutá, takže tadiaľto sa dá prejsť zrejme len tankami.

Sergej v montážnej jame

Nehľadiac na nebezpečenstvo, Vladova sanitka sa dostáva ďalej do mesta. Vystupujeme pri rade garáží zničených ostreľovaním. Nad nami sa vznáša dron, môže byť nepriateľský, ale nie je koho sa pýtať. Zostáva len dúfať.

„Sergej Sergejevič, kde ste? Posiela ma Alexandr, vylezte, odveziem vás do bezpečia!“ volá Vlad a jeho slová prehlušuje salva z guľometu. Už sa bojuje zblízka. Dlho sa nič nedeje a Vlad obchádza garáže. Až sa jedny dvere pootvoria a vykukne Sergejova hlava. Oči blúdia po okolí. Sergej Sergejevič prežil celý čas bitky o Bachmut v tejto garáži. Keď to okolo často padalo, zaliezol do montážnej jamy. Spoločnosť mu robila len čierna mačka a dievča s blonďavými vlasmi a mohutným poprsím z otrhaného plagátu na stene garáže.

Sergej má najväčšiu starosť o to, aby mu Vlad pomohol naložiť jeho majetok. Vylieza z montážnej jamy a vynáša debničku, v ktorej sú predmety, ktoré sa nedajú označiť inak ako haraburdy. Ale bez toho Sergej nechce odísť. Vlad trpezlivo nakladá, pomáhajú mu aj dvaja vojaci, ktorí sa tu zrazu objavili. Sergej má škaredo popálené obe ruky. Bude musieť ísť ihneď do nemocnice. Trpí však ticho, už si na utrpenie zvykol.

 

Za mesiac sa Bachmut zmenil

Ešte pred mesiacom nebolo vlastne v Bachmute koho evakuovať. Ľudia odchádzať nechceli, boli plní viery, že všetko bude dobré a mesto vydrží. Vojaci, s ktorými som sa vtedy stretla, však už priznávali, že bude veľmi ťažké udržať mesto, hoci pre to urobia všetko, čo je v ich silách.

Oficiálne miesta ešte sťahovanie nepotvrdili, ale je veľmi pravdepodobné, že už prebieha. Pred mesiacom som na evakuačnom bode na okraji Bachmutu stretla Ivana v dôchodcovskom veku: „To čakáte márne, tu som evakuáciu už týždeň nevidel, nikto odchádzať nechce. Ja som etnický Rus, ale Ukrajinu považujem za svoju vlasť. Tu som vyrástol, chodil do školy, prešiel vojenskou službou, tu som dožil do dôchodku. Je to moja krajina a zostane ukrajinská! Bachmut bude ukrajinský!“

V dobrovoľníckom centre v strede mesta bolo ešte živo. Mnoho ľudí sem prichádzalo dobiť si telefóny, zavolať si, pripojiť sa na internet. Alebo sa len ohriať, najesť sa a dať si kávu alebo čaj. Také centrá, ktorým sa tu hovorí Punkt Nezlamnosti, teda niečo ako Centrum nezdolnosti, boli v meste štyri. Dnes zostalo len jedno. Zásobovali ich dobrovoľníci, teraz však už do mesta dochádzať nemôžu.

Ľudia, ktorí sa nestihli evakuovať, sú odkázaní na zásoby alebo na pomoc armády, ktorá tu stále operuje, aj keď ovláda ani nie štvrtinu mesta. Ale aj táto štvrtina čelí neustálemu ostreľovaniu.

Poslední Bachmutčania

Ľudia v Bachmute sú zvláštni. Dalo by sa povedať, že ich možno rozdeliť na niekoľko skupín. Do prvej a najpočetnejšej skupiny patria ľudia, ktorí zazlievajú ukrajinskej armáde skazu mesta a čakajú, až mesto ovládnu Rusi. Podľa mnohých vojakov táto skupina tvorí až 90 percent všetkých ľudí, ktorí ostali v meste a ktorých počet sa ešte pred mesiacom odhadoval asi na päťtisíc.

„Áno, sú tu takí, ktorí na nich čakajú. Ktorí čakajú na ‚russkij mir‘. Ja by som sa ich chcel opýtať, čo im priniesol ruský svet okrem skazy, buržujok (kachlí), okrem toho, že sa zrušili všetky normálne podmienky na život, ktoré sme tu mali do 24. februára? Na čo čakajú? Že príde Putler z nebies, zosype sa na nich z neba manna nebeská alebo sa budú vylievať mliečne rieky z brehov? Nič také nebude,“ rozčuľuje sa v pivnici jedného z bachmutských panelákov Nikolaj. Sám zostáva v meste hlavne preto, aby sa staral o opustené zvieratá, pomáhal ich odchytávať a odvážať do bezpečia. Býva tu aj s Natašou a jej dcérou, ktorej takisto nie je osud opustených zvierat ľahostajný.

Ďalší ľudia Bachmutu sú najrôznejší bezdomovci a alkoholici, ktorí si už na situáciu v meste zvykli a ktorým je vlastne všetko jedno, pokiaľ majú čo piť. Živia sa najrôznejšími samohonkami, pálenkami z vody a cukru, dokonca vypili všetky antiseptické prostriedky na dezinfekciu rúk.

Potom je tu menšina proukrajinských obyvateľov, ktorí tvrdošijne odmietajú opustiť svoje domovy. Mnohí sa boja odísť do neznáma. Mladší muži sa boja, že odídu z Bachmutu a budú musieť narukovať do armády. Boja sa, že sa o nich ukrajinská vláda nepostará.

Niektorým je to jedno, či budú mesto ovládať Ukrajinci alebo Rusi. Ako napríklad Vali, sedemdesiatročnej dôchodkyni. „Je mi to jedno, či prídu Rusi. Ja tu žijem v zime, nie je svetlo, strieľa sa. Som dôchodkyňa, nikomu na mne nezáleží. Nemienim sa nikam schovávať a utekať,“ hovorí Vaľa.

A poslednou skupinou sú nesmierne obetaví ľudia, ktorí tu riskujú prácou pre druhých svoje životy. Medzi týchto ľudí patria tri ženy, ktoré som stretla na Punktoch Nezlamnosti. Svetlana, Tatiana, Nataša.

Je tu ešte o koho sa starať

Prichádzame s Vladom na posledný fungujúci Punkt Nezlamnosti v západnej časti mesta. Pred budovou sa hromadia odpadky, postávajú tu ľudia.

„Nestojte tu na tom priestranstve, môže sem niečo priletieť,“ volá na mňa jeden z mužov. Jeho slová hneď potvrdí hluk z dopadu delostreleckých granátov. Vchádzam do budovy bývalého domu kultúry. Je tu teplo a tiesni sa tu niekoľko desiatok ľudí. Poznávam tu známe tváre z dobrovoľníckeho centra v strede mesta. Presunuli sa sem, do „bezpečnejšej“ časti mesta. Teda v bachmutskom chápaní reality do časti mesta, kde sa ešte nebojuje tak zblízka.

Nataša, mladá žena s výrazným mejkapom a uhľovočiernymi vlasmi, rozdáva pokyny týkajúce sa evakuácie. Vladovi dáva zoznam ďalších adries, odkiaľ má prebrať civilistov ochotných evakuovať sa. „Tiež by som rada odišla, naozaj veľmi rada, ale situácia to ešte nedovoľuje,“ hovorí Nataša. Je tu ešte mnoho ľudí, o ktorých sa treba starať.

Vladova sanitka sa zase rúti mestom do štvrte rodinných domčekov. Asi ani jeden nie je nepoškodený. S Vladom ide aj Svetlana Greková, žena, ktorá riadi činnosť všetkých bachmutských dobrovoľníckych centier. Pred vojnou bola podnikateľka, mala niekoľko obchodov. Teraz všetok svoj organizačný a obchodnícky talent dáva v prospech obyvateľov Bachmutu. Snaží sa ich prehovoriť, aby odišli.

V kuchyni jedného z domčekov presviedča dve seniorky, že je už naozaj najvyšší čas odísť a že sa o ne ukrajinské úrady postarajú. Že zostávať ďalej v Bachmute, ktorého situácia je už pre obrancov prakticky neudržateľná, je kritické a predstavuje takmer stopercentné riziko. Ženy sa tvária nešťastne, nerozhodne, pokyvujú hlavami. „Dajte nám ešte pár dní, my si to rozmyslíme,“ hovorí jedna z nich. Nakoniec z domu vynášajú staručkú babičku, ktorá je už nepohyblivá. Nesú ju do sanitky v plachte a cestou ju chlácholia.

„Teraz je trochu jednoduchšie presvedčiť ľudí, aby odišli. Situácia je veľmi napätá. Všade sa už strieľa. Ľuďom je oveľa jednoduchšie rozhodnúť sa pre odchod. Zostalo ich tu len málo. Ale niektoré miesta, kde ľudia ešte zotrvali, sú už veľmi ťažko dostupné,“ hovorí Svetlana.

Vyrokuje sa zelený koridor?

Jedno z dobrovoľníckych centier viedla aj Tatiana, ďalšia z obetavých Bachmutčaniek, ktoré sa tvrdošijne a vytrvalo starali o ostatných, nehľadiac na neľudské podmienky v ostreľovanom meste. Či sa jej podarilo z Bachmutu uniknúť, nie je známe.

Rovnako tak naďalej zostáva v meste možno aj niekoľko tisíc ľudí. Teraz už zrejme neprebiehajú žiadne evakuácie. Podľa správ od dobrovoľníkov sa z mesta pokúsila odísť skupina civilistov, bola však napadnutá Rusmi. Jedna zo žien bola ťažko ranená, a tak sa skupina vrátila do mesta.

Je otázne, či ukrajinské vedenie bude schopné vyrokovať s Rusmi zelené koridory a pokúsi sa z mesta dostať civilistov, ktorí už možno pochopili, že mesto padne do ruských rúk. Stále sú tam aj ľudia, ktorí riskovali svoje životy kvôli pomoci ostatným.

„Verím v ukrajinskú armádu, nechcem si pripustiť, že by mesto mohlo padnúť. Oni nás neopustia. Bachmut je teraz ukrajinský a zostane to tak. Je to krásne ukrajinské mesto. Zase ho obnovíme. Zostalo tu dosť ľudí i zvierat a ja ich neopustím. Do poslednej chvíle, kým to bude možné, do poslednej kvapky krvi… My tu zostaneme,“ povedala pred mesiacom Tatiana v centre Bachmutu.

Bachmut bude raz možno zase krásnym ukrajinským mestom. Ale nie hneď. Teraz padá pomaly, ale iste do ruských rúk.

Foto: Lenka Klicperová