Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
24. máj 2022

Reportáž z frontu na Donbase

Nechcem, aby Rusi vraždili ľudí, lebo sa im chce, vraví Čech brániaci Ukrajinu

Novinárka Lenka Klicperová strávila niekoľko dní s jednotkou Karpatská Síč, v ktorej na strane Ukrajiny bojujú českí dobrovoľníci.

Nechcem, aby Rusi vraždili ľudí, lebo sa im chce, vraví Čech brániaci Ukrajinu
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Novinárka Lenka Klicperová strávila niekoľko dní s jednotkou Karpatská Síč, v ktorej na strane Ukrajiny bojujú českí dobrovoľníci.

Na fronte na Donbase bojuje niekoľko Čechov. Prišla som za nimi na bližšie neurčené miesto v priestore medzi Rusmi obsadeným Izjumom a Slavjanskom. Sú takmer obkľúčení, ale zatiaľ svoje pozície držia. Hoci vybavením a zbraňami majú Rusi značnú prevahu.

Matěj má iba osemnásť rokov. Mohol by baliť dievčatá a pozývať ich na kávu do fancy kaviarní niekde v Česku. Má svoje sny, do ktorých spadajú aj dievčatá a ženy. Ale momentálne sa nachádza na jednom z veľmi ťažkých úsekov frontu ukrajinskej vojny, niekde v priestore medzi Izjumom a Slavjanskom na Donbase.

Jeho jednotka je v poloobkľúčení ruskými vojskami. Jediná cesta je prebiť sa ďalej dopredu, s väčším rizikom obkľúčenia, alebo cesta späť. Ale jednotka dobrovoľníkov, ktorá tu zadržiava ruskú armádu, naspäť ísť nechce. Aj keď má za posledný mesiac už niekoľko desiatok zranených a vyše desiatky mŕtvych.

Born to kill Mockali

Matěj ani nedokončil učňovku. Prišiel vraj preto, že sa zamiloval do Ukrajiny. Je tu najmladší a má vraj rád ukrajinskú kultúru, zvyky i jazyk. Pôsobí ako prekladateľ českej skupiny, počas mesiaca sa naučil slušne ukrajinsky, a keď veliteľ Semen niečo od Čechov potrebuje, Matěj alias Síčovik je vždy po ruke.

„Nebol čas dorábať školu, aj tak myslím, že som prišiel neskoro. Nechcem, aby povraždili ľudí len tak, že sa im chce. Mám rád túto krajinu,“ hovorí mladučký Matěj, ktorého helmu zdobí nápis Born to kill Mockali (teda Rusov). Aj keď ľutuje, že školu nedorobil, má jasno.

„Chcel by som tu zostať, pokojne aj po vojne ďalej slúžiť v armáde, nájsť si tu ženu, postaviť dom, jazdiť do Česka na dovolenku,“ smejú sa jeho oči z kukly. Okuliare, ktoré normálne nosia, pre rozhovor odložil. Ujala sa pre neho prezývka Radar, podľa známej figúry zo seriálu M.A.S.H.

Matějovi to nijako nevadí, vidieť, že je to človek, ktorý sa neuráža a neháda pre drobnosti. Ukrajinsky sa naučil z pesničiek a videí.

„Keď som prišiel sem na bojisko prvýkrát, hovoril som si, že sa mi nebude ani chcieť ísť domov. Svietilo slniečko, behali tu zvieratká. Keď som tu prespal prvú noc, bolo mi jasné, že tu tak pekne nebude. Z druhej strany nám dali vedieť, že nás veľmi nemusia,“ opisuje prvý útok Rusov mínometmi a raketami na ich pozície na fronte.

„Kto popiera strach, ten ho má ešte väčší“

Prvé zoznámenie sa s vojnou pár týždňov predtým opisuje celkom veselo: „ Bolo to vo Ľvove, keď na základňu zaútočili raketami. Ani som sa nebál, skôr som nevedel, čo sa deje, všade to búchalo. Spadli mi nohavice, držal som si však zbraň a bežal som do lesa.“

Hovorí, že keď človek nevie, že na neho zaútočia, ani sa nestačí báť. „Vlastne je to skôr adrenalín. Ale keď už viete, o čo ide, máte ísť von a viete, že po vás budú strieľať, je to iné. Tam ten strach je. A kto to popiera, ten má asi strach ešte väčší – priznať to, že má strach,“ opisuje Matěj, ktorý očividne na fronte za pár mesiacov dospel o poznanie rýchlejšie než jeho rovesníci doma.

Miesto, kde teraz žije spolu so svojou jednotkou nazvanou Karpatská Síč, vyzerá, akoby nebol rok 2022, ale rok 1942. Záchod, to je miesto, kde nechcete tráviť ani desať sekúnd svojho života. Smrad, všade stovky exkrementov, temno, vlhko, zima...

Keď sa pýtam vojakov, čo im tu chýba, takmer všetci odpovedia rovnako – splachovací záchod. A potom sviečková so šiestimi knedľami, sprcha, vaňa.

Je máj, ale na Ukrajine je tento rok chladno. Zo stepí fúka neustále silný vietor. Aj keby bolo o desať stupňov teplejšie, už len tým vetrom je pocitová zima. V podzemí je stále stabilne chladno. Všade sa váľajú zbrane a vedľa nich unavení muži, ktorí sa sem prišli po celonočnej šichte v zákopoch vyspať.

Umývať sa tu nie je kde, jediné, čo občas používajú, sú vlhčené obrúsky, ktoré sem vozia dobrovoľníci. Tí armádu zásobujú. Bez nich ťažko odhadovať, ako by dokázala viac ako tri mesiace fungovať.

Mäso, ktoré bojovníkov môže stáť život

Jozef stojí pri pulte, na ktorom sa váľajú zvyšky jedla – toho použiteľného aj toho, čo už by bolo dosť nebezpečné konzumovať. Pred sebou má relatívne čistú dosku, nad ktorou sa oháňa ostrým dlhým nožom. Odblaňuje mäso, ktoré dnes časť jednotky doniesla z pozícií na druhom konci dediny. Išla som s nimi. Každý pohyb cez dedinu znamená riziko, že jednotku zachytia Rusi, ich drony alebo pozorovatelia.

Stáva sa, že sa v dedine príslušníci oboch armád stretnú tvárou v tvár. Nie je to dlho, čo sem zablúdil ruský vojak, vraj bol opitý a asi si pomýlil smer. Dnes je jeho helma jednou z trofejí príslušníkov Karpatskej Síče.

Jozef krája mäso, ktoré jeho spolubojovníkov mohlo stáť život. Výnimočná príležitosť mať niečo iné ako ohrievanú konzervu, ale za trochu rizika to stojí. Pepa to s nožom vie a vie to okrem iného aj s Javelinmi alebo protitankovými strelami NLAW. Odrezky tučného mäsa dáva na stranu.

Hneď za jeho chrbtom číha Ševron, obrovský nemecký ovčiak. Netrpí hladom. Vie, že vždy, keď chlapci z českej skupiny niečo majú, dostane svoj diel. A potom príde k ďalším bojovníkom, u ktorých tiež niečo vyžobre.

Pepa má ako správny kuchár cez maskáčové armádne nohavice a tričko zaviazanú zásterku, bohvie, kde ju v týchto podmienkach zohnal. Na zadku sa mu hojdá mašlička, čo pôsobí až roztomilo komicky. Najmä v okamihoch, keď sa hore ozýva streľba, čo je vlastne skoro stále. Grady, mínomety, tanky.

„Budem tu do konca vojny. Aj keď bude trvať 10 rokov“

Jozef o sebe nechce hovoriť. Rovnako ako väčšina Čechov bojujúcich pod emblémom Karpatskej Síč. Alebo len veľmi obmedzene. Niektorí z nich slúžili v armáde, niektorí o svojej minulosti nechcú prezradiť vôbec nič.

„Prišiel som preto, že túto vojnu cítim ako nespravodlivosť. Nepáčilo sa mi, čo sa tu deje civilistom, ženám, deťom, preto som sem prišiel. S Rusmi som nikdy predtým žiadny kontakt nemal. Chcem tu zostať do konca vojny. Keď bude trvať desať rokov, budem tu desať rokov,“ hovorí Martin, na rozhovor na kameru vybavený pieskovou kuklou.

Pred vojnou na Ukrajine žiadne bojové skúsenosti nemal. „Keď som šiel do boja prvýkrát, bol to strach aj stres, aj keď si to človek snaží nepripúšťať. S tým strachom sa nedá nejako veľmi bojovať, ja to prekonávam tak, že idem proste spať. Alebo sa nejako odreagovať, je tu s chlapcami sranda,“ opisuje Martin.

Realita je totiž celkom iná, oveľa ťažšia, než si veľa mladých mužov predstavuje.

„Boli tu aj takí, ktorí zlyhali. Jednoducho sa zobrali a utiekli z prvého boja. Na jednej strane ich chápem, a sme za to vlastne radi, že sa to prejavilo rýchlo. Takého človeka vedľa seba vo vojne nechcete. Ten vás skôr ohrozuje, než aby vám pomohol,“ vysvetľuje ďalší z Čechov, opäť Martin.

Chalani práve dostali novú zásielku od ľudí, ktorí im tu pomáhajú prežiť – teda dostali také zbrane, s ktorými by sa mohli účinne brániť. Ostreľovacia puška Falcon je jedným z nových darčekov. Dobrých, sofistikovaných zbraní je nedostatok.

Keď sme sem plánovali cestu s dobrovoľníkom Sašom, mojím sprievodcom z Charkova, ktorý armádu pomáha zásobovať, pýtali sme sa, čo je potrebné priviezť. „Hlavne drony keby ste mali!“ znelo jednoznačne z podzemného bunkra. Lenže drony nie sú.

Ale jednotku potešila aj zásoba potravín a čerstvého ovocia, ktorého je nedostatok. A tiež balík dámskych vložiek – tie sa používajú do topánok proti vlhkosti a vôbec celkovému pohodliu nôh, ktoré majú vojaci prakticky 24 hodín uviazané v bagančiach.

Inzercia

Tu máš granát. Hlavne sa nenechaj zajať

Každé opustenie bunkra je smrteľne rizikové. Nad hlavami skoro neustále krúžia ruské drony alebo helikoptéry. Zo vzduchu prichádza nebezpečenstvo. Chystáme sa s pár vojakmi von a tak dostávam potrebnú inštruktáž.

„Keď sa ozve povel ,Vzduch‘, na nič nebudeš čakať a hodíš sa na zem,“ vysvetľuje Enej, Ukrajinec s dobrosrdečným a nesmierne upokojujúcim výrazom v tvári. Obliekam si vestu a helmu, keď ku mne prichádza veliteľ jednotky Semien. Pred inváziou Rusov učil na vysokej škole históriu. Teraz velí frontovej jednotke.

Život vysokoškolského učiteľa mu chýba, ale čo sa dá robiť, je vojna a niekto bojovať musí. „Tu máš granát. Nesmieš sa nechať za žiadnych okolností zajať,“ zvážnejú jeho tmavé oči. Montuje k zelenému predmetu rozbušku.

Ja však nechcem nikde chodiť s granátom! Vysvetľujem, že to nejde, som novinárka, navyše neviem hádzať a granátom skôr zlikvidujem niekoho z našej jednotky ako Rusov. Nakoniec Semen pokrčí ramenami a podá granát Sašovi, môjmu sprievodcovi z Charkova. Našťastie, Saša hádzať vie, no máme ešte väčšie šťastie a nakoniec ani hádzať netreba.

Len vďaka Sašovým kontaktom s armádou som sem mohla prísť. Saša pracuje ako dobrovoľník od začiatku vojny. Jazdí, kam treba, a vozí, čo treba. Tu granátomety, tam jedlo, aj ľudí, ktorí potrebujú evakuovať z ostreľovaných dedín na severe a severovýchode Charkova.

Spolu sme tu strávili viac ako týždeň. Dediny na severe alebo severovýchode boli už síce vyhlásené za oslobodené, ale týždeň po oslobodení tu prebiehalo stále tvrdé ostreľovanie.

„Nebojím sa, viem, že Rusi sa vrátia“

Do Cirkuni sme so Sašou prišli tretí deň po oslobodení. Dedina bola viac ako dva mesiace okupovaná Rusmi, napriek tomu tu však zostalo pár ľudí. Medzi nimi aj starý Pjotr ​​(meno bolo zmenené na želanie respondenta). Ukazuje dieru v streche svojho domu, kadiaľ dopadla strela. Ako zázrakom prežil. Hovorí Sašovi, že už dva mesiace nevidel svoju ženu, ktorú sa mu podarilo presunúť na začiatku vojny do charkovskej nemocnice.

Vedie nás k miestnemu detskému ihrisku, kde kúsok od preliezok trčí zo zeme zvyšok rakety Smerč. Hlboké stopy po pásoch tankov dokazujú, kde stáli a odkiaľ sa strieľalo. Hneď vedľa stojí niekoľko domov. K jednému nás Pjotr ​​vedie.

V záhrade ukazuje vo vysokej tráve ukrytý jednoduchý drevený kríž. Tu pochovali susedku, ktorá nemala toľko šťastia a raketa ju zabila priamo na dvore jej domu. Stretávam Ženju, ktorý má doma v kôlni schovanú ďalšiu raketu Smerč.

Pýtam sa, či sa bojí, že sa Rusi vrátia. „Ja sa nebojím, ja viem, že sa vrátia. Určite sa vrátia,“ v jeho hlase nie je ani tieň pochybnosti.

O týždeň potom je oslobodené Cirkuni spod mohutnej paľby Rusov, ktorí sa len tak nechcú vzdať. Podobné obrazy nachádzam aj v ďalších oslobodených dedinách.

Keď prišiel Azov, Rusi to tu úplne rozstrieľali

Vo Vilchyvke zostal po celom období okupácie a následných ťažkých bojoch medzi Ukrajincami a Rusmi len Viktor a jeden jeho sused. Hrôzy posledných mesiacov sa na ňom kruto podpísali. Jeho mozog to, čo sa dialo posledné dva mesiace, ešte nespracoval. A bohvie, či niekedy vôbec spracuje.

Viktor si tisne k neumytej zarastenej tvári kocúra Rižika. „To je môj najlepší priateľ, všetko tu prežil so mnou.“ Keď sa spýtam len zľahka na to, čo sa tu dialo, Viktorovi sa zalejú oči slzami. Mačku pritisne k tvári ešte viac.

Veľmi nehovorí, ale trvá na tom, že musíme prísť k nemu na návštevu, a uvarí nám čaj. A hneď mi pchá do tašky tri čokoládové tyčinky. „Teraz tu boli dobrovoľníci, ja ich mám dosť, vezmite si,“ nedá sa odbiť. „Ja aj tak nejem, nemám na jedlo chuť. Za posledné dva mesiace som schudol 17 kíl. Jesť mi nechutí,“ rozpráva vysoký zarastený muž.

O svojom dome tvrdí, že je neporušený, už asi prestal registrovať zničenú verandu a obrovský kráter po dopade rakety priamo pred verandou. V dedine dávno nefunguje elektrika a plyn, netečie voda.

Viktor ukazuje na spustošenú záhradu: „Tu som mal niekde králiky, asi utiekli k susedovi.“ Vedie nás ku škole, v ktorej sa diali najťažšie boje. Kedysi sa tu učil čítať a písať. Dnes sú tu len obhorené trosky.

Najťažšie chvíle dedina zažila, keď do nej vstúpili vojská pluku Azov. Vtedy sa začali najtvrdšie boje s Rusmi, na ktoré dedina ťažko a tvrdo doplatila. Na začiatku Vilchyvky stretávam mladého muža, ktorý nechce povedať ani meno, ani nič bližšie o sebe.

„Kým tu boli Rusi, nedialo sa ešte nič také strašné. Potom prišiel Azov a všetko sa začalo. Úplne to tu rozstrieľali. A po tom, čo Rusi opustili dedinu, začalo sa kradnúť,“ spomína mladý muž obrovský problém všetkých oblastí, kde sa bojuje – rabovanie. On sám naznačuje, že to bola aj armáda, kto vo Vilchyvke raboval, ale ťažko jeho slová akokoľvek potvrdiť. Hovorí, že v tom čase tu ešte nebol, vrátil sa až teraz, tri dni po oslobodení dediny.

V hluku streľby rabujú Rusi i Ukrajinci

V každej dedine, do ktorej sa ľudia vracajú späť do svojich domovov, nachádzajú svoj majetok vyrabovaný. Niekedy rabujú Rusi, inokedy zase Ukrajinci. Ľudí, ktorí sa neštítia siahnuť na majetok tých, čo museli utiecť z vojnovej zóny, je tu, bohužiaľ, dosť.

Vypálená a rozstrieľaná je aj dedina, kde má pozíciu dobrovoľnícky prápor Karpatská Síč. Dedina je takmer prázdna, civilisti odtiaľto väčšinou odišli. Avšak niekoľko starých mužov vojaci zbadali – tí skrátka tvrdošijne odmietajú opustiť svoje domovy.

Podzemie veľkej budovy poskytuje asi sedemdesiatke mužov útočisko pred raketami, delostrelectvom či tankmi. Keď okolo budovy dopadajú rakety Grad, padajú aj tie posledné zvyšky omietky, ktoré ešte na stenách zostali. O chvíľu vidím trojicu mužov, ako berie na chrbát mohutné tubusy Javelin a striel NLAW a chystá sa hore zbaviť sa ďalšieho ruského tanku.

Dole zatiaľ v jednej z ďalších postranných miestností portrétuje Sašu Vasil Vyčko. Je pôvodne vyštudovaný architekt, ale posledné roky sa zaoberal výzdobou kostolov. A tiež tvoril portréty zomrelých na granitové náhrobky.

„Maľujem celý život, ale teraz tu chlapcom robím portréty na papier. Je to rozhodne lepšie ako žulový podklad,“ smeje sa Vasil bez toho, aby na okamih spustil oči z portrétovanej osoby.

Aj tak sa dá tráviť čas na jednej z najnebezpečnejších frontových línií ukrajinskej vojny. Vasilov smiech zaniká v hluku streľby, ktorá zase otriasla podzemným kráľovstvom Karpatskej Síče.

 

Foto: Lenka Kliperová

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.