Medzi preživšími chladomor Práve na ľavom brehu Kyjeva, kde až do jari nebude kúrenie, som našiel najodolnejších Ukrajincov

Táto správa o návšteve Kyjeva počas akútnej chladovej krízy môže vyznieť ako proukrajinská vojnová propaganda.

Preto pomenujem súhru viacerých faktorov, ktoré počas minulého víkendu priaznivo vplývali na bojový duch mesta, ktoré zostalo v nezvyčajne tuhej zime opakovane bez elektriny a kúrenia: prišiel som v čase, keď ľudia mali nezvyčajne dlho elektrinu, teploty stúpli na zopár dní z mínus 15 – 20 na mínus 5 – 8, no a začal sa víkend a odpadli povinnosti.

Ľuďom viditeľne odľahlo. Vládol silný pocit, že väčšiu časť zimy už zvládli a najhoršie mrazy majú za sebou. Ten pocit bol subjektívny: iba vo štvrtok bola vyradená tepláreň Darnycia. Jej oprava – ak ju Rusi dovtedy nezničia na šrot – potrvá minimálne do jari. To znamená, že značná časť sídlisk na beztak ťažšie zasiahnutom ľavom brehu Dnepra zostáva studená. Ide o viac ako 1100 panelákov.

Skutočnosť, že som zvlášť na ľavom brehu trafil na takú militantne odbojnú náladu, súvisí, samozrejme, aj s nadmerným zastúpením ukrajinských vojakov vyskytujúcich sa na verejnosti. Pomerne slušný žold im umožňuje tráviť svoje krátke dovolenky v podnikoch, čo skresľuje informačnú hodnotu krčmových rozhovorov. 

Treba si uvedomiť, že proti státisícom vytrvalých bojovníkov stoja možno milióny mužov, ktorí nelegálne ušli z Ukrajiny, ukrajinským uliciam sa radšej vyhýbajú alebo sa skrývajú pred odvodovými komisiami.

Hlas týchto ľudí zaznie v krčme zriedkavo.

Keď to všetko vezmem do úvahy a keď uznávam anekdotický charakter každej reportáže, odolnosť Kyjevčanov ma stále prekvapuje, ba šokuje. Nedávny prieskum inštitútu KMIS potvrdil, že temnota a chlad v katastrofálnom januári Kyjevčanov neobmäkčili – 59 percent bolo stále kategoricky proti opusteniu Donbasu.

Ak agresor staval na tom, že zničením životne dôležitej infraštruktúry pri dvojciferných teplotách pod nulou zlomí namysleným obyvateľom všetkých ukrajinských a ruských miest chrbticu, tak sa prerátal.

Kyjev bol v posledný víkend citeľne prázdnejším mestom ako zvyčajne.

Státisíce pravdepodobne reagovali na výzvu primátora a predbežne opustili Kyjev. Keďže málokto sa v dnešnom Kyjeve pôjde len tak prechádzať, stav aktuálneho obyvateľstva nie je možné odhadnúť na základe počtu okoloidúcich.

Ja som radšej porovnal počet áut: aj keď jedna úradníčka v dôchodkovom veku tvrdila, že veľa áut zmizlo pre zničujúce nálety iránskych dronov typu šáhid, môj osobný odhad je, že miesto má v tejto smrteľnej zime o štvrtinu alebo tretinu menej obyvateľov.

Je to pritom plne funkčné mesto.

Foto: TASR/AP/Efrem Lukatsky

Do niektorých stanov si ľudia chodia po obedy. Foto: TASR/AP/Dan Bashakov

V hosteli so „svetlom navždy“

Napriek relatívnemu „otepleniu“ to bolo ťaživé. Chodníky boli – iba s výnimkou hlavného bulváru krajiny Chreščatyk – nebezpečne kĺzavé, fúkal studený vietor a často snežilo. Každá prechádzka je nepríjemná, chodec automaticky spomaľuje a chce si niekam sadnúť.

Noc som strávil v najlacnejšom kyjevskom ubytovaní, v štvrti okolo hlavnej stanice. Hostel ma lákal heslom Світло є завжди!, „vždy je svetlo!“ (elektrina), pritom ani nedisponoval generátorom. Zatuchnuté polosuterénne ubytko sa len šťastne ocitlo na „línii“, na ktorej údajne ešte nikdy nebola vypnutá elektrina.

V piatok večer som šiel na Majdan. Les vlajok pripomínajúcich padlých tejto veľkej štvorročnej vojny, pred ktorými ešte pred pár dňami sklonil hlavu generálny tajomník NATO, bol úplne v tme. Zopár elektrických hrobových svetiel na úpätí vysokých vlajok nemohlo nič osvetliť.

Glóbus – nákupné centrum priamo na Majdane – bol osvetlený, ale eskalátory boli vypnuté, dve tretiny obchodov zavreté a otvorené obchody prázdne. S výnimkou obchodu so stolovými hrami, tie možno hrať aj pri sviečkach. Obľúbená ukrajinská táckareň Puzata Chata skoro zavrela, dostal som vychladnutý boršč a studenú zemiakovú kašu.

Nápadný bol rozmach kultúry otvoreného žobrania.

Cestujúcich pred stanicou napádajú dievčatá, ktoré vám zo znepokojujúcej fyzickej blízkosti priviažu k oblečeniu ukrajinskú stužku a požadujú za to veľké dary, najradšej tak, že ukážu na druhú najväčšiu bankovku vo vašej peňaženke. Nejde o žiadnu charitu, sú to študentky práva a podobne, ktoré si takto financujú štúdium.

Pred lacnými hostelmi v staničnej štvrti som videl mladého muža nesúceho kartón ako z 30. rokov 20. storočia: prosil o dary, aby mohol prespať v jednom z hostelov.

Predbežná kyjevská úvaha o nezlomnostiHádam Ukrajinci ustoja aj barbarský ruský chladomor

Martin Leidenfrost

Môj hostel so „svitlom zavždy“ bol prierezom spodiny spoločnosti. Spal som tam úplne oblečený, s termobielizňou a vlneným svetrom, ale aj tak som ráno nemohol vstať z postele celé hodiny, tak bolo zima. Dlhodobo tam bývali ukrajinskí chlapi v nápadne zlom zdravotnom stave. Jeden mal opuchnuté oči, druhý zastonal od bolesti, keď si chcel obuť bosé nohy do topánok, aby si išiel s inými zapáliť. Nakoniec to nedal.

S viacerými chlapmi sa začal kamarátiť pracovník hostela, vysoký potmehúdsky holohlavec s jazvou na lebke. Arťom si v tretej minúte nášho stretnutia odo mňa požičal 200 hrivien, lebo „mama mi teraz prinesie tabletky“, na druhý deň kvôli vráteniu dlhu špeciálne vyrazil k bankomatu, ale na mieste odovzdania 200 hrivien sa nikdy neobjavil.

Chlapi v jeho neprítomnosti hovorili, že hostel má nepríjemnú tendenciu k odrbávaniu, páchateľ sa však aj sám stal obeťou krádeže: holohlavcova marihuana ukrytá za radiátorom na treťom poschodí schodiska sa cez noc vytratila.

Považujem za dosť možné, že chorí chlapi sa v tesnom smradľavom polosuteréne skrývali pred odvodovou komisiou, no čuduj sa svete – holohlavý podvodníček bol nositeľom vysokého vojenského vyznamenania.

Ak som nenaletel neskutočne prefíkanému deepfakeovému podvodníkovi, to, že je „Hrdina Ukrajiny“, vedel doložiť fotografiami.

Bol „frontovik“, strávil osem mesiacov v zajatí v Toreze, kde sa doneckí separatisti pod dozorom rostovských Rusov k nemu správali „ako k psovi“, nakoniec bol vymenený.

To ešte nebolo všetko. Do konca svojej cesty, kade som chodil, natrafil som na vojakov dobrovoľne bojujúcich proti okupačnému ruskému vojsku alebo na ich odhodlaných rodičov.

Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Na ľavom brehu

V sobotu som šiel na ľavý breh.

V metre som videl približne tých istých Kyjevčanov ako už pri mojej návšteve v máji 2025: žiaľ, nebolo tam veľa náznakov kresťanskej renesancie, skôr gotických mládežníckych hnutí, jeden mladík nosil otočený satanistický kríž, no a jedno zjavenie upútalo na chladnom nástupišti metra pozornosť všetkých: kulturista s hipsterskou bradou, polonahý v bezrukávovom tričku, bosý v ľahkých sandáloch, s čerstvou pedikúrou a pekne navoňaný.

Nechcem vedieť, čo si starší bruchatý vojak, ktorý sa díval na toto zjavenie, o svojom krajanovi myslel.

Keďže ľavý breh Kyjeva je prakticky neobývateľný, rátal som s tým, že sa najneskôr po vyradení teplárne Darnycia postupne premení na neobývanú zónu.

Nebolo to tak. Chvíľu to už vyzeralo, že si tam normálne žijú, dokonca som musel hľadať generátory pred obchodmi a podnikmi.

Vyhľadal som „bod nezlomnosti“, útočisko pre mrznúcich, ktoré sa nachádzalo v škole s rozšírenou výučbou cudzích jazykov na ulici Košyca.

Sála bola v tejto chvíli prázdna, „veď dnes máme svetlo“, no a na začiatku podozrievavá 70-ročná dozorkyňa začala rozprávať o krepkom (silnom) ukrajinskom národe, „Putin sa nedožije, čoho chcel“. O to sa stará jej 55-ročný syn, dobrovoľník na fronte. Doma v byte mala stará pani aspoň 15 stupňov.

Na sobotňajšom pouličnom trhu som kúpil teplé ponožky pre celú rodinu, sadlo z Kyjevskej oblasti (predavač mal vo svojom rodinnom dome teplo), údené slivky z Černovíc (miestny predavač mal v paneláku osem stupňov) a dal som si aj šašlyk z otvoreného grilu.

Grilmajster, ktorý tu stál aj pri mínus 20, sa mi priznal, že bol v 90. rokoch „banditom z Košyce“. Isté echo mladosti sa ozvalo, že som bol oklamaný o ďalších 200 hrivien, ale mal som do činenia s vlastencom, ktorý v ukrajinčine presvedčivo rozprával o sile ukrajinského národa.

Andrej ŽiarovskýUkrajincov padlo viac ako Zelenským priznaných 55-tisíc

Lukáš Krivošík

Nechcem, aby Rusi zobrali Donbas!

Potom som sa stratil v maličkej útulnej chatke, kde kresťanský polovičný Čečen nalieval neuveriteľne lacné vína, koňaky a vodky od jedného vinára z Besarábie. Keďže nikdy v ukrajinskej Besarábii nebol, nevedel si spomenúť na názov „svojej“ vínnej oblasti, a keďže nikdy ani nebol v Donbase alebo v Poľsku, nevedel sa rozpamätať ani na názvy tamojších miest.

Ruskojazyčný barman, ktorý tiež bol v mladosti banditom, aj keď nie z Košyce, mal 31-ročného syna s vnučkou v Poľsku a 29-ročného syna na fronte v Donbase. Keďže pred zimou nestihol zohnať bojler, po ktorom manželka túžila, mali doma v byte iba 13 stupňov.

Ťažká alkoholička s červenou kožou uňho predávala prací prášok, hlučná pani, ktorej vyčítali, že „na Košyci ju tri dni nevideli“, zabávala štamgastov silnými rečami: „Poviem vám: ak na nás spadne atómová bomba, zostanú len Katka a šváby.“ Svoju proukrajinskú orientáciu prejavila jutovou taškou „Srdce Azovstaľa“.

Ďalší štyria boli aktívni alebo bývalí vojaci. Najnápadnejší prišiel v uniforme a bavil sa výlučne s vojakmi.

Keď si vedúci vzdychol „nech sa vojna už skončí“, uniformovaný namietal: „Prosím, nie, ja som chcel ešte uzavrieť novú zmluvu. Ja som jebnutý.“ Dovolenkoval v Kyjeve už tri mesiace, túžil po návrate na front, ale armáda ho z nejasných dôvodov odmietla.

Realisticky vyhlásil: „Мы побиты, но оружие в руки взять можемe.“ (Sme porazení, ale chopiť zbraní sa môžeme.) Najdlhší čas strávil s cigaretou pred chatkou, na chlad bol zvyknutý. Viedol zádumčivú debatu s veteránom donbaskej vojny v rokoch 2014 – 2015. Raz sa staršieho bradáča opýtal: „Koľko nás tam ešte zostalo?“ Nedostal odpoveď.

Biely bradáč mu rozprával s hrôzou o banskej štôlni dlhej 1200 metrov, ktorá bola zaplnená ležiacimi mŕtvolami, „našimi aj ruskými“. Nadšenec vojny oponoval: „To mi nič nové nerozprávaš.“ Starší na to: „O to nejde, že by to bolo niečo nové. Ide o to, že oni tam stále ležia a nikto ich odtiaľ nikdy nevytiahne.“

Iba raz sa v besarábskom pajzli ozval – potichu, plachý a veľmi krátko – alternatívny názor. Bol to vysoký, šedivý, dobre vyzerajúci pán, ktorý bol príliš ožratý, aby zvládol vysloviť celú svoju myšlienku, ale povedal niečo o Germánoch a vzájomnom zabíjaní Slovanov. Opýtal sa vedúceho: „Načo tam oni bojujú?“ Vedúci sa urazil: „Počuj, môj syn tam je a ty sa pýtaš, načo tam bojujú? Ja nechcem, aby Rusi zobrali Donbas!“

Srdečný senilný vedúci predstaviteľa iného názoru nevyhodil, ale už mu nenalieval. Pán sa cítil nechcený a po chvíli odišiel. V zomknutom meste, ktoré chcel agresor práve zlomiť pokusom o chladomor, sa jeho myšlienka nestretla s pochopením.

Keď som odišiel aj ja, bolo už tma. Ľavý breh Kyjeva bol na nepoznanie: celá ulička s malými službami, po ktorej som šiel, bola opustená, paneláky v okolí boli okolo 18. hodiny čierne a pred osvetlenými obchodmi s ohlušujúcim hlukom hrkotali malé generátory.

Krátka prestávka s elektrinou pre všetkých sa skončila.

Kyjev bol opäť tým Kyjevom, akým ho chcel Putin mať.