Keď USA a Rusko drvia EÚ | Tlak Putina a Trumpa by mohol Európu sceliť. No prekážky sú zásadné

V posledných týždňoch a mesiacoch veľa premýšľam nad tézou, ktorú som zhrnul v jednom článku ešte predtým, než som prišiel do Postoja.

V marci 2017 som napísal, že nezamýšľaným dôsledkom protieurópskeho tlaku Spojených štátov počas vtedajšieho prvého prezidentského obdobia Donalda Trumpa a hybridnej vojny Putinovho Ruska (a ešte Erdoğanovho Turecka, ktoré malo v tom čase spor s Holandskom) by mohlo byť zomknutie EÚ.

Otcami hlbšej politickej či obrannej únie v Európe by sa paradoxne nestali jej dlhodobí zástancovia z vnútra európskej politiky ako Jean-Claude Juncker či Martin Schulz, ale naši vonkajší geopolitickí rivali. Na čele s Trumpom a Putinom.

Pre túto myšlienku som si našiel aj historickú analógiu, hoci nedokonalú: sformovanie Nemecka a Talianska ako národných štátov v druhej polovici 19. storočia.

Obe krajiny vznikli spojením rozdrobených malých štátikov, ktoré existovali od stredoveku. Okrem nacionalizmu a štátnického umenia Cavoura a Bismarcka proces zjednotenia Talianska a Nemecka poháňala aj snaha zbaviť sa zasahovania cudzích mocností (najmä Rakúšanov, respektíve Francúzov) do ich záležitostí...

Vtedy a dnes

V roku 2017 bolo ešte všeličo inak. Trumpa počas jeho prvého obdobia brzdil tradičný republikánsky establišment. Putin už v roku 2014 zobral Ukrajine Krym a v Donbase prebiehal konflikt, no masívna ruská vojenská agresia proti nášmu východnému susedovi mala prísť až v roku 2022.

Európsku komisiu viedol Jean-Claude Juncker, nemeckou kancelárkou bola Angela Merkelová a vo Francúzsku mali krátko pred vystriedaním Françoisa Hollanda za Emmanuela Macrona.

Na Slovensku sme mali vládu zloženú zo Smeru, SNS a strany Most-Híd. V roku 2017 chcel jej predseda Robert Fico vidieť Slovensko v „jadre európskej integrácie“, za čo mu tlieskali ľavicovoliberálne salóny...

O takmer deväť rokov neskôr pôsobí moja vtedajšia téza na prvý pohľad ešte nástojčivejšie. Trumpova druhá administratíva sa nepokryte usiluje o získanie Grónska, ktoré patrí Dánsku, členovi EÚ. Putinovské Rusko naďalej vedie vojenské ťaženie proti Ukrajine a organizuje opakované provokácie proti európskym štátom. A ešte je tu Čína, ktorá vyzerá, že svojou priemyselnou kapacitou zhltne celý svet.

Mnohí Európania majú pocit, že ak nebudeme v tejto situácii držať spolu, „odvisneme“ každý zvlášť. Naši geopolitickí vyzývatelia si nás „natrú na chleba“.

No Európa je hádam v ešte horšom rozpoložení ako pred deviatimi rokmi, aby v tejto výzve obstála. Hoci tlak na ňu je dnes silnejší ako vtedy.

Grónsko ako test pre Európu

Snaha európskych lídrov získať si amerického prezidenta lichôtkami zatiaľ veľa výsledkov nepriniesla. V minulosti sa však ukázalo, že Trump často ustúpi, keď je konfrontovaný s rozhodným odporom.

Natíska sa otázka, kde inde by sa rozhodný európsky odpor mal prejaviť, ak nie pri téme Grónska. Trump sa netají tým, že toto dánske územie chce pripojiť k USA pre jeho nerastné bohatstvo.

No tu by sa dalo reagovať: Európa vari nepotrebuje tieto potenciálne zdroje?! Chceme byť donekonečna odkázaní na dovoz surovín a energonosičov z Ruska, USA alebo arabských krajín?!

Prečo teda ešte nevyplávala k brehom Grónska eskadra vojnových lodí západoeurópskych námorníctiev, aby vystužila jeho ochranu „pred Rusmi a Číňanmi“ (v skutočnosti pred Američanmi)?! Prečo sa v Nuuku ešte neobjavil pluk francúzskej cudzineckej légie?!

Ani z voza, ani na voz

Môže zato vari nedosiahnuteľná jednohlasnosť v európskej zahraničnej politike? Alebo veční troublemakeri Orbán a Fico?

V skutočnosti nejakej vážnejšej európskej zjednocovacej akcii bránia zásadné prekážky na úrovni rozhodujúcich štátov EÚ.

Vezmime si Francúzsko. S vysokým francúzskym verejným dlhom na úrovni 117 percent HDP by Emmanuel Macron rád pohol. No akékoľvek snahy o úsporné reformy narážajú na odpor ulice.

Zatiaľ sa zdá, že budúcoročné prezidentské voľby vyhrá kandidát populistickej pravice Jordan Bardella. Ten však sľubuje ďalšie verejné výdavky, najlepšie financované nákupom francúzskych dlhopisov zo strany Európskej centrálnej banky (čo môže viesť k zvýšeniu inflácie, teda k ďalšiemu nárastu životných nákladov ľudí).

Inak povedané, ani Macron, ani jeho možný nástupca v úrade francúzskeho prezidenta nebudú schopní ekonomicky zdynamizovať Francúzsko. Navyše v zahraničnej a bezpečnostnej politike Bardella nehodlá v prípade nástupu k moci posilňovať EÚ, ale hlas Francúzska vo svete. A to ešte nie je vylúčené, že sa pokúsi vystúpiť z jednotného trhu alebo iných spoločných politík.

Nevábne pôsobia aj vyhliadky Nemecka. Kresťanskodemokratický spolkový kancelár Friedrich Merz sa nachádza v neľahkej koalícii so sociálnymi demokratmi. Nemecké hospodárstvo súrne potrebuje liberalizáciu, s ktorou má však menší ľavicový koaličný partner problém.

Kresťanskí demokrati skrátka nemajú s kým urobiť nutné reformy. Liberálna FDP je mimo parlamentu a pod piatimi percentami sa drží aj v prieskumoch.

CDU/CSU sa na prvom mieste v prieskumoch strieda s populistickou AfD. Keby kresťanskí demokrati vytvorili vládu s pravicovými populistami, možno by reformy presadili ľahšie, no Merz a spol. sa nachádzajú v mentálnom zajatí „protipožiarneho múru“.

Inak povedané, kresťanskí demokrati sami sebe dovolili vládnuť iba s ľavicovými stranami, nie s „fašistami“ z AfD. Nevidieť tak schodnú cestu, ako v blízkej budúcnosti opäť uviesť do chodu nemeckú hospodársku lokomotívu, od ktorej výkonu závisí aj vagón Slovensko. Nemecko je vnútropoliticky zaseknuté podobne ako Francúzsko.

O rozhýbanie európskej ekonomiky v duchu Draghiho správy sa snaží aspoň Európska komisia pod vedením Ursuly von der Leyenovej niekoľkými deregulačnými iniciatívami. No kritici (ako tí vo videu nižšie) upozorňujú, že to pôsobí ako „regulovaná deregulácia“. Ide len o zbieranie nízko visiaceho ovocia. Rozhodne nie o zásadnú zmenu, ktorá by umožnila zvrátiť zaostávanie EÚ za Spojenými štátmi.

Európu by mohlo rozhýbať dotvorenie spoločného trhu služieb a kapitálu. No každý pokus o skutočnú reformu naráža na silné záujmové skupiny voličov.

A bez toho, aby sa rozhýbala európska ekonomika, nebudú ani technológie a vojenské kapacity, aby sa Európa mohla emancipovať od Spojených štátov.

Ani z voza, ani na voz. Tak by sa dal charakterizovať momentálny stav európskej integrácie.

Žiadna emócia

Cynik by mohol dodať, že na zopakovanie zjednocovacích procesov, aké zažili Taliansko a Nemecko v 19. storočí, tentoraz na úrovni Európy, nám chýbajú štátnici kalibru Cavoura a Bismarcka. A chýba aj moderná obdoba vtedajšieho nacionalizmu, ktorý prekonal partikulárne miestne identity. Teda akýsi „europeizmus“.

Ten je prítomný nanajvýš medzi bruselskými byrokratmi, pre ktorých rozširovanie ich kompetencií predstavuje finančný a mocenský záujem. Neexistuje však žiadna jednotiaca identitárna ideológia európskych más. Naopak, stále živé nacionalizmy v členských štátoch pôsobia ako odstredivé sily proti ďalšej integrácii.

Mužné hodnoty, ktoré by Európanov povzbudili brániť napríklad Grónsko proti Američanom, boli pridlho zatracované ako „toxická maskulinita“. A slávne postavy historického európskeho expanzionizmu ako Vasco da Gama, Fernão de Magalhães či Krištof Kolumbus sa v školských učebniciach i modernej kultúre zmenili z odvážnych priekopníkov na krvilačných kolonizátorov, za ktorých by sa správne zmýšľajúci moderný Európan mal hlavne hanbiť a kajať...

Zdroje, z ktorých by mohlo čerpať nejaké spoločné európske ľudové identitárne hnutie, boli teda dávno neutralizované.

Pozlátená klietka

No otázne je, či by si slobodomyseľný občan mal vôbec silnú EÚ želať.

Dnes sa zdá, že ju potrebujeme tvárou v tvár americkej a ruskej expanzívnosti. No ak by Európa vytvorila vlastný bezpečnostný, vojenský a spravodajský aparát na svoju obranu pred vonkajšími nepriateľmi, nie je vylúčené, že o pár rokov ho obráti proti svojim vnútorným kritikom. Napríklad proti Európanom, ktorí budú mať problém s posilňovaním európskeho centra. Doterajšie snahy Bruselu obmedzovať zhora slobodu prejavu na internete sú v tomto zmysle zlým znamením...

Najlepšou nádejou pre Európu je, že budúcnosť (ako vždy) nebude extrapoláciou súčasných neblahých trendov. A že zasiahne nejaká šťastná náhoda.

Možno Trump tento rok prehrá „midtermy“ alebo mu nasadí kazajku Kongres. Možno sa nemecká SPD spamätá a podporí reformy, ktoré naštartujú nemecké hospodárstvo, ako to v minulosti dokázal Gerhard Schröder. Možno, možno, možno...

A keby aj všetko zlyhalo, nám Stredeurópanom stále zostáva Iniciatíva troch morí. ;-)