Profesor Ryszard Legutko Civilizácia nie je len o absencii vojny. Kultúru a úctu k autorite sme vymenili za falošné rovnostárstvo

Profesor Ryszard Legutko je poľský filozof, politický mysliteľ a bývalý minister školstva. Je profesorom filozofie na Jagelovskej univerzite v Krakove a bývalým poslancom Európskeho parlamentu zastupujúcim poľskú konzervatívnu stranu Právo a spravodlivosť (PiS).

Je odborníkom na antickú filozofiu a politickú teóriu, je známy svojím kritickým postojom k liberálnej demokracii a progresívnej ideológii. Napísal niekoľko kníh, okrem iných aj Demon in Democracy (v českom preklade vyšla pod názvom Triumf průměrného člověka) a The Cunning of Freedom (Ľstivosť slobody), v ktorých analyzuje paralely medzi liberalizmom a komunizmom v modernej Európe.

V rozhovore sleduje krehkú niť medzi mravmi a civilizáciou a pripomína, ako komunizmus zničil pravidlá slušnosti, ako ich obchod nakrátko obnovil a ako teraz hrozí, že ich nová vlna militantného rovnostárstva opäť zmetie. Počnúc od kolapsu hierarchie v triedach až po úpadok formálnosti vo verejnom živote, varuje, že skutočnú rozmanitosť – zakorenenú v kultúrnej hierarchii – nahrádza groteskná paródia individualizmu, uniformná vo svojej vulgárnosti a bez hĺbky.

Aký je podľa vás vzťah medzi dobrými mravmi a úrovňou civilizácie? Existuje vôbec nejaká súvislosť?

Veľmi priama. Prechod od barbarstva k civilizácii sčasti spočíva v prijatí špecifických pravidiel – znakov toho, čo sa v latinčine nazýva civilitas. Tieto pravidlá dávajú ľudským vzťahom predvídateľnosť, stabilitu a v neposlednom rade aj istú mieru jemnosti.

Civilizácia nie je len absencia vojny alebo prítomnosť mieru. Umožňuje spektrum vzťahov s mnohými odtieňmi intimity, ktoré sú vyjadrené v rozpoznateľných kultúrnych normách. Tieto normy sú gramatikou civilizovaného života.

Ako sa tomuto princípu darilo za komunizmu v Poľsku?

Na toto obdobie si živo spomínam. Komunizmus, zavedený násilím po vojne, rozkladal spoločenskú štruktúru. Vzťahy sa atomizovali a v niektorých ohľadoch sme sa vrátili do živelného, pudového stavu.

Vo verejnom živote sa človek stretával s hrubosťou, drsným jazykom a nepriateľstvom, čo svedčilo o nízkej úrovni sociálnej dôvery. V súkromnom živote, v rodinách a v kruhu priateľov sa zachovali fragmenty slušnosti. Ale zdvorilosť je potomkom kultúry, a keď sa kultúra vytratí, zdvorilosť zanikne spolu s ňou.

Čo ju vrátilo po roku 1989?

Okrem iného slobodný obchod. Obchod a hospodársky život závisia od dôvery a pravidiel. Po páde komunizmu bolo možné sledovať zmenu takmer z týždňa na týždeň: v obchodoch, na úradoch, v inštitúciách. Hrubosť začala ustupovať a nahradila ju obchodná kultúra služieb – iste povrchná, ale obsahujúca nepopierateľný prvok zdvorilosti a zlepšovania verejných mravov.

Napriek tomu naznačujete, že teraz prebieha opačný proces?

Presne tak. Na jednej strane už bežná návšteva úradu alebo obchodu nie je utrpením. Ľudia sú zdvorilí, ochotní a ústretoví. Na druhej strane mimo obchodu a verejných služieb vidíme šokujúci úpadok slušného správania a dokonca únavu zo zdvorilosti. V jazyku a v správaní ľudí sa opäť objavuje agresivita, tentoraz však s jasným ideologickým zámerom – egalitarizmom.

Dnešný svet sa živí predstavou, že rovnosť je nielen prirodzená, ale aj všeobecne žiaduca. Čo je falošné z oboch hľadísk. Prvou obeťou egalitárskej revolúcie je autorita. A mohli sme vidieť, ako sa v posledných desaťročiach pojem autority v rodinách, školách, na univerzitách a v kultúre všeobecne zmenšil a ako sa v tejto našej supercivilizovanej spoločnosti objavili nové formy barbarstva.

Konzervatívci v Európe úplne kapitulovali, tvrdí poľský filozof Ryszard Legutko

Michal Lukáč

Mohli by ste uviesť príklady?

Začalo sa to – symbolicky povedané – revolúciou v roku 1968, ktorá postavila mladých proti starým. Alebo takzvané hnutie za slobodu slova na amerických univerzitách, ktoré v skutočnosti nebolo obranou slobody hľadať pravdu a krásu, ale kampaňou za právo používať na verejnosti vulgárne výrazy.

Odvtedy sa vulgárnosť, kedysi spoločensky nemysliteľná, šíri míľovými krokmi, narúša mravy a búra hierarchiu. Ak môže mladý človek beztrestne používať vulgárne výrazy na adresu rodičov alebo učiteľov a považuje sa to za chvályhodnú formu sebavyjadrenia, tradičná kultúra rešpektu sa rúca.

Nie je to inak ani v náboženskom živote. Správanie po stáročia formovalo kresťanstvo: v kostole sa hovorí potichu, sníma sa klobúk a kňaz sa oslovuje s náležitou formou. Kňaz ako in persona Christi, kostol ako posvätné miesto – to všetko si vyžadovalo určitú úctu. Dnes je úplne možné, aby niekto povedal kňazovi jednoducho „pane“ – alebo ešte horšie – a tým zmietol celú kultúrnu normu.

Je to cielené zarovnanie toho, v čom sa kedysi rozpoznávalo vyššie postavenie. Vulgarizmus sa stal účinnou zbraňou na znevažovanie a znižovanie úrovne všetkého, čo malo vyšší status založený na úcte a rešpekte.

Hovorili ste o hierarchii, prečo je teraz také ťažké vysvetliť jej opodstatnenie?

Pretože sme prijali zvláštnu vieru v prezumpciu rovnosti, čo znamená, že každá hierarchia sa musí zdôvodňovať na lavici obžalovaných. V skutočnosti mnohé hierarchie vznikajú prirodzene na základe skúseností odovzdávaných z generácie na generáciu. Platón v ôsmej knihe Republiky poznamenal, že tí, ktorí sú v rebríčku postavení vyššie, často sami podľahnú rovnostárstvu a presvedčia sami seba, že nie sú lepší. Výsledkom je učiteľ, ktorý je pre žiakov radšej „kamarátom“ než mentorom.

Univerzity a školy, ktoré po stáročia zachovávali hierarchiu a s ňou spojené formy jazyka a správania, sa dnes skôr prispôsobujú vulgárnosti, než aby jej odolávali. Egalitarizmus vo vzdelávaní stojí svojou povahou proti vzdelávaniu. Človek sa môže učiť len vtedy, keď akceptuje, že existuje dokonalejšia myseľ, z ktorej vedomostí môže ťažiť. Táto viera v existenciu vyšších myslí vyprchala, pretože sa príliš rozchádzala s údajnou samozrejmosťou rovnosti.

Vidíte to aj na vonkajšom vzhľade?

Celkom určite. Významný je aj spôsob, akým sa ľudia obliekajú. Nedávno som bol v New Yorku – v opere aj v divadle na Broadwayi. V opere bolo niekoľko desiatok mužov v oblekoch a kravatách, v divadle som bol asi jediný. Ostatní mali na sebe džínsy, šortky, tričká. Aj to je príznak rovnostárstva: absencia akéhokoľvek vnímania, že niektoré miesta a príležitosti si vyžadujú odlišnú formu oblečenia. Naše oblečenie, gestá a spôsob reči by mali odrážať to, s kým a kde hovoríme.

Takže by ste povedali, že teraz máme akúsi falošnú rozmanitosť?

Presne tak. Tetovania, piercingy, vlasy zafarbené do nepravdepodobných odtieňov – to nie sú skutočné prejavy individuality, ale výkriky ľudí, ktorí sú kultúrne unášaní a v skutočnosti sa od seba nedajú rozlíšiť.

Rozdielne tetovania a piercingy nerobia ľudí odlišnými. Skutočná rozmanitosť musí prameniť z akceptovania bohatstva kultúry. Bez ohľadu na to, aká hlasná je naša rétorika o rozmanitosti, individualizme, sebavyjadrení a podobne, naše spoločnosti sú čoraz homogénnejšie. Preto je na čoraz väčšom počte miest vulgárnosť formou konformity, zatiaľ čo civilizovanosť znakom odlišnosti.

Pôvodný text: “Civilisation is not simply the absence of war or the presence of peace” — Polish Professor Ryszard Legutko. Uverejnené so súhlasom The European Conservative, preložil Lukáš Obšitník.

Profesor Ryszard Legutko bude jedným z hlavných hostí Konzervatívneho summitu, ktorý organizuje Inštitút Ladislava Hanusa v sobotu 8. októbra 2025 v historickej budove NR SR na Župnom námestí v Bratislave.