Predbežná kyjevská úvaha o nezlomnosti Hádam Ukrajinci ustoja aj barbarský ruský chladomor

Mal som už tráviť tento deň v Kyjeve a písať text З Пункту Незламності, „z Punktu nezlamnosti“. Po slovensky: z Bodu nezlomnosti.

Plán nevyšiel úplne: posielam tieto riadky síce z Kyjeva, ale dorazil som sem len pred hodinou.
Dôvod môjho meškania je prozaický: defekt. Teda skutočnosť, že bratislavské ulice sú, ako sa vyjadril môj opravár, keď ho opravoval, ako „tankodrom“. Tie cesty sú ako „rezačka“.

Keďže bývalý majiteľ mojej škodovky si dal kufor „špeciálne vybaviť“, náhradné koleso sa tam nezmestí.

Táto úvaha o nezlomnosti je preto založená len na mojom prvom kyjevskom dojme a na mojej železničnej ceste s ukrajinskými vojakmi, ale aj na nedobrovoľne dlhom pobyte v bratislavskej štvrti, ktorej som venoval jedno celé popoludnie – na Tehelnom poli.

Takže najprv čosi z okolia jednej vašej národnej svätyne.

Lebo veď domov ŠK Slovanu Bratislava postavený na mieste starého Tehelného poľa je vaším Národným futbalovým štadiónom.

Práve v bezprostrednej blízkosti národného štadióna som objavil akúsi zónu odcudzenia.

Takmer ľudoprázdne obchodné centrum, kde sa nápis na neprenajatom obchode zúfalo pýtal: „Viete o niekom, kto by zapadol do tímu OC Tehelko?“

Jeden chlapec, ktorému maminka práve kúpila korčule; jeden chlapec, ktorému maminka práve kúpila kopačky; jeden chlapec, ktorého tatino mal cez plece športovú tašku.

Inak prázdnota.

Kultivovaná Zakarpatčanka mi opísala Body nezlomnosti v najkrajších farbách.

Neviem, možno som vo svojom arktickom oblečení, ktorým som sa pripravil na kyjevský mráz, vyvolával istý súcit. Faktom je, že včerajšok bol v Bratislave sivý zatiahnutý deň – a Slováci na Tehelnom poli mi ukázali svoju najprívetivejšiu tvár.

Predavač v supermarkete, ktorý mi zabalil opekané zemiaky do krabice, mi na moju veľkú radosť daroval ďalšiu so soľou. To vôbec nemusel.

Pojazdný opravár prišiel so svojou úplne autonómnou dodávkou, naštartoval hlučný benzínový generátor a vymenil mi pneumatiku, beznádejne rozrezanú na zablatenom bratislavskom asfalte.

Rovný, férový, normálny, ba srdečný chlap. Hádam sa na takých, ako je on, budete môcť v prípade vojny spoľahnúť.

A potom som bol ešte v jednej ordinácii, kde som sa dal zaočkovať proti prípadnej besnote túlavých afrických psov. Boli tu zo dve-tri ženy a nedali si pokoj, kým nenašli riešenie pre moje zničené koleso.

Ukázalo sa, že vedúca asistentka ordinácie bola Ukrajinka, ktorá sa krátko pred začiatkom vojny odsťahovala zo Zakarpatska do Bratislavy.

Odrazu sme tu mali živý prenos z Kyjeva: vypočul som si príbeh jej kyjevskej kamarátky, ktorá v roku 2014 utiekla z Luhanska, lebo jej dcéra po bombardovaní prestala hovoriť, a tak si zariadila nový byt vo Sloviansku, no v roku 2022 musela zase utekať.

Videl som aktuálne video, na ktorom ruský dron trafí susedný panelák v Kyjeve.

Kyjevská kamarátka trávi deň v práci, ostatné časti dňa je však čoraz častejšie na Bode nezlomnosti.

Kultivovaná Zakarpatčanka mi opísala tieto útočiská v najkrajších farbách.

Vraj sú tam dokonca postieľky, v ktorých môžu spať malé deti, ktoré by to nezvládli v bytoch vychladených po viacerých týždňoch mrazmi mínus 15 až 20.

Rozprávala po slovensky bez detekovateľného prízvuku, ale prezradila svoj pôvod, keď povedala o Ukrajincoch žijúcich na Ukrajine:
„Oni sú takí nezlamní!“

Povedala to s údivom. Niektorí sa vraj sťažujú, no jej blízki nie. Ak majú dvakrát denne polhodinu elektriny na zohriatie bojlera, „už sú šťastní“.

Táto hranica vyžarovala posolstvo, že vlastne už je všetko jedno.

Vtom prišla správa, že Darnycká tepláreň, ktorá zásobuje teplom značnú časť ľavého kyjevského brehu, bola „kriticky poškodená“ a bude mimo prevádzky najmenej dva mesiace.

Takže ďalších 1100 panelákov bude do jari bez vykurovania.

Dá sa v Kyjeve ešte žiť?

No dva dni predtým, v utorok, prišla správa ako z iného vesmíru: Donald Trump vyjadril Vladimirovi Putinovi uznanie za to, že „dodržal slovo“ a na dohodnutý čas pozastavil útoky na ukrajinský energetický systém, zvlášť na pomaly už neobývateľný Kyjev.

Jeden týždeň, „to je veľa“, povedal s uznaním Trump.

Prestávka v ruskom ničení základov života netrvala ani týždeň a Rusi s ušetrenými raketami a dronmi udreli v utorok tak brutálne ako nikdy, no pre „osemnásobného“ mierotvorcu Trumpa „je to veľa“. 

Po druhé, zakarpatský „Punkt nezlamnosti“.

Došiel som v noci o jednej na najvýznamnejší hraničný priechod medzi Maďarskom a Ukrajinou, do regiónu, v ktorom som počas vojny zažil už aj nočnú hraničnú kolónu na sedem hodín.

No teraz, v noci zo štvrtka na piatok, som tu bol jediný cestujúci.

Bolo to skľučujúce.

Maďarská colníčka, ktorá sa ani raz neunúvala otvoriť ústa, ukázala prstom znechutene na zadné dvere mojej škodovky.

Ani ukrajinskí colníci nemali otázky a nadávali medzi sebou v šťavnatej rusínčine, že či im sem teraz budú chodiť už len Rakúšania alebo čo.

Táto hranica vyžarovala posolstvo, že vlastne už je všetko jedno.

Polovicu noci som strávil na staničnom „Punkte nezlamnosti“.

Hlavné mesto Ukrajiny bolo ešte v lete vytúženou a vychýrenou destináciou pre státisíce Ukrajincov z menej chránených oblastí. Teraz Kyjevčania kempujú vo svojich bytoch v stanoch, aby si v nich vlastným telom zvýšili teplotu.

Iba poľutovaniahodný úbožiak by tam šiel.

Musel som čakať na svoj ranný vlak na železničnej stanici v Čope. Je to obrovský sovietsky komplex, kedysi brána pre cestujúcich zo Západu do červenej ríše.

Elektrina v Čope bola, stačila aj na reklamu a na nočnú reklamu na saunu. Predavačka v celkom štýlovom 24-hodinovom staničnom bufete tvrdila, že Zakarpatsko je na tom „trošku“ lepšie ako Kyjev.

Teplota v jej byte napríklad tejto zimy ešte nepadla pod 20.

A 20 stupňov mám aj u mňa doma v Rakúsku, tak je naše tepelné čerpadlo naprogramované – no toto nie je o vojne.

Polovicu noci som strávil na staničnom „Punkte nezlamnosti“.

Bol tam široký vyber wifín vrátane Starlinku a dostatok funkčných zásuviek. Svetlo fungovalo, ale bolo vypnuté, lebo ako jediný hosť tam chrápal akýsi smradľavý chlap v retro svetri a nechal pritom otvorené dvere.

Ale bolo to aj jedno, lebo počasie v nížine pod Karpatmi sa teraz podobá na to naše a teplota tu v poslednú noc neklesla pod plus päť.

Po tretie, nezlomní Ukrajinci.

Vo vlaku som si najprv pospal. Bol som prvé hodiny sám v kupé lôžkového vozňa, až kým v haličskom meste Stryj nepristúpili dvaja ukrajinskojazyční kamaráti okolo štyridsiatky.

„Idete tiež do Kyjeva?“ „Áno, ale v Kyjeve len prestúpime.“

Šli, tak sa vyjadrili, „на війну“, „na vijnu“. Do vojny.

Vasyl v našom rozhovore otvorene porovnával ukrajinskú armádu s mafiou.

Prvý vojak, ktorý s pochmúrnou tvárou hrešil, vraj robí „elektromagnetickú investigatívu“, ten druhý s ušľachtilejším výrazom tváre je delostrelec, ktorý v poslednom čase ostreľuje vojenské objekty v Ruskej federácii.

Pracoval ako inžinier pre automobilovú firmu, cestoval po celom svete, robil nejaký čas v Rakúsku a krátko po 24. februári 2022 mal nastúpiť na polročný pracovný pobyt v blízkosti mexickej pláže.

Namiesto toho sa prihlásil dobrovoľne na front.

S muníciou bola bieda, povedal delostrelec, ale „teraz dostanem, koľko len chcem“.

Keďže Vasyl už bol hviezdou v článku nórskych novinárov, ktorí ho navštívili priamo na fronte, môžem si dovoliť uviesť jeho meno.

Ako to je, žiaľ, zvykom, v nórskom článku sa neobjavili žiadne kritické Vasylove vyjadrenia. Ale v našom rozhovore otvorene porovnával ukrajinskú armádu s mafiou: „Armáda je ako mafia. Veľmi ľahko do nej vstúpiš, ale vystúpiť z nej je takmer nemožné.“

Vasyl potvrdil obrovský počet dezercií, „podľa médií 300-tisíc“, bežne sa s tým stretáva, sám však zostane bojovať, kým vojna trvá.

Opisoval mi čoraz širšie frontové pásmo, ktorému hovoria killzóna, lebo ruské smrtiacie drony v nej zabijú všetko, čo sa len trošku hýbe. A opisoval to veľmi podobne ako 55-ročný pechotnik s prezývkou Udav, ktorého príbeh som nedávno prerozprával.

Vasyl neraz stretol nepriateľa zoči-voči, videl veľakrát „tucet ruských mŕtvol“ ležať na ukrajinskej zemi a je „šťastný z každého mŕtveho Rusa, lebo on by inak zabil mňa“.

Pýtal som sa ho na záhadu, prečo je postup Rusov napriek ich číselnej prevahe stále taký pomalý.

Odpovedal sucho: „Rozdiel je v motivácii.“ Rusi podľa neho prídu na krátkodobý kontrakt za vysokú sumu peňazí a chcú ten polrok hlavne prežiť.

Už iba pomerne krehká väčšina 52 percent Ukrajincov je proti vzdaniu sa zvyšku Donbasu.

Tí, ktorých velitelia posielajú za „nulovú líniu“, väčšinou skončia neslávne: „Robia to tak, že dvaja-traja sa k nám infiltrujú. Ak tam jeden prežije týždeň, považujú to za úspech, a ak potom nájde ešte druhého, ktorý taktiež v samote prežil, je to už obrovský úspech.“
Rusi môžu s tou metódou dosiahnuť istý postup, zvlášť v situácii, keď Ukrajine došli vojaci, ale bleskové víťazstvo vyzerá inak.

Dvaja nízkopostavení haličskí vojaci dnes na mňa urobili taký silný dojem, že som priamo vo vlaku iniciatívne prispel na ich boj, no som si vedomý, že musím odolať pokušeniu glorifikácie.

Ukrajinská spoločnosť je otrávená zradou značnej časti ukrajinskej elity, prax násilnej mobilizácie – ktorú Vasyl považuje za potrebnú – dostala už aj moje proukrajinské progresívne kyjevské intelektuálky do zúfalstva.

V novom prieskume Kyjevského medzinárodného inštitútu sociológie sa vyslovila iba pomerne krehká väčšina 52 percent Ukrajincov proti vzdaniu sa zvyšku Donbasu.

Ale 40 percent takú možnosť pripúšťa za nejaké „bezpečnostné garancie“.

Prieskumníci z KMIS zdôrazňujú, že absencia tepla a svetla počas najhoršej vojnovej zimy od druhej svetovej vojny nevyvolala v Kyjeve porazenecké nálady – 59 percent Kyjevčanov je stále kategoricky proti vzdaniu sa Donbasu.

Keďže na okupovanom území sa prieskumy nevykonávajú, pravdepodobne nechýba až tak veľa, aby plus-mínus polovica Ukrajincov prijala bolestivý kompromis, ktorý by barbarský agresor dokázal u seba doma predať ako „pobedu“. Teda víťazstvo.

Sám Vasyl sa dnes čudoval, že v blízkosti killzóny, kde sú on a jeho buddies ubytovaní v rodinných domoch, stále žijú civilisti „zo všetkých vrstiev“ spoločnosti.

Aj rodiny s deťmi.

Pripúšťa, že časť z tých ľudí budú „ždúni“, teda prorusky naladení krajania, ktorí s nádejou čakajú na svoje oslobodenie okupačnou armádou.

Aj oni sú občania Ukrajiny, aj oni majú občianske práva.

V hale hrá staršia pani na klavíri, hlasno, divoko a čertovsky dobre.

Stretol som počas dvadsiatich piatich rokov, čo chodím na Ukrajinu, všelijakých Ukrajincov.

Medzi nimi nemálo takých, ktorí by sa nedali zlomiť.

Dnes v tom našom vlakovom kupé prevládal pocit, že tvrdé jadro ukrajinských obrancov ešte chvíľu vydrží.

Teraz, keď posielam tieto riadky do Bratislavy, som už v Kyjeve.

Sedím v „Punkte nezlamnosti“ na hlavnej stanici.

Detské postieľky tu nie sú, ani to tu nie je plné, väčšina prítomných typovo pripomína môjho kolegu z čopského Bodu nezlomnosti.

Vonku všade zamrznutý sneh, ale trochu sa oteplilo, v noci sa očakáva už len mínus osem.

Vo vstupnej hale hrá staršia pani na klavíri, hlasno, divoko a čertovsky dobre, v rukaviciach s voľnými prstami.

Hádam to tí Ukrajinci ustoja.